Rendez 50. rokov očami dievčaťa z Rače

Mala som asi 10 rokov, keď sa moji vzdialení príbuzní presťahovali na Rendez.
Strýček Karol bol dlhoročný železničiar, takže keď na Rendezi postavili 3-poschodové činžiaky, dostali tam s tetou Annou byt.

Z nášho dvora sme videli ďaleko pod  nami presne ich činžiak.

V čase, keď ešte bývali v Rači, v našom dvore, moja mama musela veľa chodiť do vinohradov, takže ako maličkú ma vždy dala k tete Anne. Teta Anna bola krajčírka a mala milióny gombíkov, s ktorými som sa u nej hrávala. Vraj som bola veľmi dobré decko a milú tetu Annu som volala moja prvá mama.

Neskôr sa ich dcéra stala mojou birmovnou, čiže už sme boli príbuzní. Potom sa ich dcéra vydala za bratanca mojej mamy, takže sme boli ešte bližšia rodina.

Na jar v marci 1953 sa mojej krstnej narodila dcéra. Vtedy som mala asi 12 rokov. Neviem, či mal v tej dobe v Rači vôbec niekto telefón. Takže ako ináč, oznámiť tete Anne, že majú vnučku, poslali na Rendez mňa.

Bol už podvečer, tak som si zobrala na pomoc susedku, ktorá mala 8 rokov. Bola som hrdá, že som niesla takú dôležitú novinu. Na Rendez sme šli cez pasienok. Nikomu vôbec neprišlo ani na myseľ, že by sa nám cestou mohlo niečo stať.

                                             

Teta Anna Bolgáčová bola veľmi dobrá osoba. Ísť k nej na Rendez v nedeľu po obede na návštevu, to bol zážitok. Krásny byt, voda, kúpeľňa, záchod, výška 3. poschodie, ale bez výťahu. Bola to jednoducho paráda, krásna veľká špajza, zavareniny, kvasené hríby, uhorky, zelené paradajky. Pre mňa to bolo úžasné.

Ešte väčší zážitok bol, keď som si mohla zobrať strýčkov Karolov bicykel. To bolo moje hobby, veľmi rada som sa bicyklovala.

A úplne najväčší zážitok som mala, keď ma zavolali na prázdniny. Bola som u nich týždeň a cítila som sa tam fantasticky. Nebolo to ani more, ani hory, bol to len Rendez, no pre mňa to bolo, ako keby som bola v siedmom nebi.

Spomínam si na jednu príhodu, vtedy ma asi strážili všetci  anjeli.

Strýc Karol a teta Anna bývali na poslednom poschodí, ďalej už boli len schody hore, asi na strechu. Tak v polovičke bolo maličké okienko, guľaté, vždy otvorené. Ja, ešte nie veľmi veľká, som sa pichla do okienka. Polovičku tela som mala vonku a nohy dolu. Nikto nevedel, že tam chodím, a ja som vtedy netušila, že by to mohlo skončiť aj ináč.

Takže to je zopár spomienok, čo pre mňa Rendez znamenal. Týždeň prázdnin, krásne prostredie a hlavne dobrá teta Anna. Nikdy nekričala, vždy bola ku nám všetkým veľmi milá.

Púte do Mariatálu a Pustého kostelíčka

Spomienky z detských rokov na púte do Mariatálu.

Chodili sme tiež na púte do Mariatálu-Marianky, čo je najstaršie pútnické mariánske miesto. Na Sviatok Panny Marie tam prišlo mnoho pútnikov zo všetkých okolitých obcí, ale veľa ľudi prišlo aj vlakmi do Rače a potom kráčali pešo cez horu, tak ako my. Ako staršie dievčatá sme niesli Pannu Máriu, mariánske zástavy a kráčali sme po horskom chodníčku. Keď sme prišli po kameňolom, to bol bod, kedy sme už vedeli, že náš cieľ je veľmi blízko.

Mariánka mi ostala v pamäti od detstva, a preto sa tam rada vraciam.

Ostali spomienky aj na stánky, kde sme si nakúpili rôzne spomienkové predmety. Mojím obľúbeným predmetom bol malý ruženček, ktorý bol v plechovej krabičke, ako malinká knižočka. Tiež nám veľmi chutili záhorácke kvasáky. Predávali tam malinovku, sem tam niekto na harmonike vyhrával mariánske pesničky. Veľmi pekné spomienky.

Ďalším obľúbeným pútnickým miestom bol Pustý kostelíček, ako sme ho volali. Pustý preto, že tam bola púť raz v roku, a to 15. augusta, a vtedy sa tam slúžila sv. omša. Toto bola púť spoločná Račanov, Vajnorákov a Juranov.

Kráčali sme po hradskej, hore Skalkou, potom ďalej na Svätý Jur, slnko pálilo. Tiež sme niesli mariánske zástavy, občas prešlo auto, ale brali ohľad na nás pútnikov, lenže tých áut bolo pomenej.

To bol zážitok, keď na sv. omši za sprievodu dychovky zaznela krásna pieseň

Otče náš, vyslyš nás, 

požehnaj nám národ náš,

ostaň s nami, Pane dobrý, 

Otče, vyslyš nás.

Bolo to úžasné, nemyslím len pre mňa, ale pre všetkých zúčastnených. Bolo to nádherné, charizmatické, spontánne. Nikto nikoho k tomu nenútil.

Za zmienku stojí aj pútnické miesto Šaštín, kde som bola zopár razy.

Neviem, či tí, ktorí vedia viac ako ja, sa dostanú k tomuto článku. No možno sa tí mladší, ktorých článok zaujme, budú môcť opýtať svojich babičiek, aby svojím komentárom a pripomienkami obohatili spomienku na túto peknú tradíciu.

Corpus Christi, sviatok Božieho Tela

Spomienky z detských rokov na Corpus Christi, sviatok Božieho Tela.

Keďže je práve sviatok Božieho Tela, rada by som sa podelila so spomienkami z mojich detských rokov s tými, ktorí tento sviatok oslavujú, ale aj s ostatnými, ktorí majú záujem si o ňom prečítať.

Ako deti sme sa na Corpus Christi, sviatok Božieho Tela, veľmi tešili.

Bolo to doslova nádherné. Mali sme krásne pletené košíčky, boli skutočne čarovné.

Do košíčkov sme si dali lupienky kvetov, ktoré v tom čase kvitli, boli to pivoňky, ruže a poľné kvetinky.

V sobotu sa robili prípravy okolo kostola, veľa zelene, konáriky stromov, všetko dýchalo prípravou na tento sviatok. Procesia bola nádherná, už si tak dobre nepamätám, že asi koľko ľudí sa zúčastňovalo, no bolo to veľa ľudí. Neviem, či má niekto fotografie z týchto rokov. Chcela by som opísať, ako to vyzeralo, aby tí, čo to nikdy nemali možnosť vidieť, mali aspoň nejakú predstavu.

Vyšlo sa z horného kostola, ako sme ho vždy volali. Viem, že tam bol akýsi protokol, kto ide prvý a ďalej, lenže toto si už tak presne nepamätám. To by snáď mohol vedieť niekto, kto je skôr narodený ako ja.

Celou cestou sme spievali za sprievodu dychovky.

Kráčali sme od horného kostola smerom na dolný koniec až po sv. Annu a naspäť.

Po ceste boli pripravené štyri oltáre, kde sa vždy stálo a vykonávala sa časť sv. omše, kňaz dával tiež sv. požehnanie. Oltáre pripravili ľudia, ktorí mali vtedy bránu, jeden oltár bol u Ivaničov, jeden u Lednárov a jeden pri kaplnke sv. Anny. U koho bol prvý oltár, to už neviem. Tí skôr narodení si snáď lepšie pamätajú.

My, ako deti, sme rozhadzovali lupienky, kráčali sme vpredu pred kňazom, ktorý išiel pod baldachýnom so Sviatosťou oltárnou. Lenže nielen lupienky boli na ceste, ľudia mali pripravené množstvo materinej dúšky a iných nádherne voňajúcich rastlín a kvetov, ktorými pred príchodom procesie posypali celý horný aj dolný koniec. Okolo topánok sa nám zamotávali tieto nádherne voňavé krásy Božej prírody a tým ľudia vlastne ukázali úctu Corpus Christi.

Bolo to ešte v časoch, keď bolo povolené organizovať a zúčastňovať sa na takýchto verejných náboženských podujatiach.

Ľudovít Havlovič: Pamätihodnosti

Ľudovít Havlovič: RAČA Z dejín a pamiatok obce

Kam kráčaš, stará Rača?

Zo šera minulosti do tmy zabudnutia, či na výslnie času?