Prišla jeseň. Čas, kedy lastovičky, divé husi, bociany a iné teplomilné vtáctvo odlieta do teplých krajov.
14. 12. 2010
20. 10. 2010
Posledná vôľa
Neúprosný je zákon prírody. Človek sa narodí a žije, aby iným život dal. Zomiera, aby ďalším svoje miesto prenechal.
Zomrel človek. Zomrela moja najmladšia sestra Terka, v 70-tom roku svojho života. Bola dobrou, láskavou, starostlivou a obetavou manželkou, mamou, babkou, prababkou, svokrou, sestrou. Život nemala ľahký. Okrem svojich štyroch detí vychovala aj svoju vnučku, ktorá ju volala krásne „mama“. Tá ju z vďačnosti v ťažkej chorobe doopatrovala.
Dnes ju ideme odprevadiť na jej poslednej ceste. Obrad sa koná v Krematóriu v lese na rozptylovej lúčke. Tým sa naplní jej posledná vôľa. Zišla sa celá rodina. Tichučká pieseň sprevádza hlavný dej – rozptyl. Popol zľahka padá na lúčku. Ovanula nás čudná voňa. Jemný závoj vodotrysku prikryl lúčku. Obrad sa skončil. Postoj chvíľa, kým si utrieme slzy. V tichu sme sa rozišli. V srdciach nám zostala večná spomienka.
Obrad, ktorý som prežívala, zanechal vo mne hlboký dojem. Prvý raz som sa zúčastnila na takejto ceremónii v mojom živote.
Nepoučiteľní
Radi chodíme nakupovať do blízkych supermarketov. Majú tam široký sortiment, v akcii dobré ceny.
V piatok poobede sme sa vybrali s manželom na menší nákup, boli z toho tri tašky. Spokojní sme odchádzali dlhou chodbou, keď nás nečakane pristavili mladé dámy, ponúkali nám ich tovar „zadarmo“. Mali sme už málo času, aby sme stihli autobus, no dali sme sa prehovoriť, už zo zvedavosti.
Jedna z nich mi podávala krabičku a povedala: „Toto je pre vás a toto pre pána zadarmo. Ale ešte vám pridáme toto, no nemôžeme zabudnúť na toto aj pre pána. A ešte toto.“ Pozerala som nechápavo. Aká je to firma, keď dáva svoj tovar zadarmo. „Je to reklama, môžete si objednať k Vianociam pre rodinku“, podávajú nám objednávaciu kartu. Celý sortiment je zo siedmych kusov. Nestačili sme sa diviť. Všetko to trvalo len niekoľko minút. Nedalo nám, spýtali sme sa, či niečo platíme. Bez ostychu odpovedala „40 eur“. Boli sme zaskočení. Manžel sa premohol a zaplatil. Autobus sme stihli. Zistili sme, že zo siedmych kusov máme len šesť, a bez pokladničného bloku.
Doma sme sa nad tým zamýšľali. Spomenuli sme si, že pred rokmi sme za hranicami zažili navlas taký istý šok. Predavačka bola naša občianka. Bol to ten istý sortiment, z ktorého dodnes máme.
Sme nepoučiteľní!
Moja hospitalizácia
Vstávali sme do studeného upršaného rána. Na tento deň som mala na našej poliklinike časenku k lekárke na polročnú kontrolu.
Manžel išiel ochotne so mnou. Po povinnom čakaní v čakárni som sa ocitla v ambulancii. Pani doktorka prezrela môj spis. Niečo sa jej nepáčilo. Poslala ma na odber krvi. Potvrdil sa vysoký cukor. Ihneď nariadila hospitalizáciu, bola som jej rozhodnutím zaskočená. O poschodie vyššie som sa hlásila na príjem. Po krátkom čakaní sa dlhou chodbou rozliehalo volanie – máme príjem, máme príjem. O chvíľu sa mihali biele plášte. Sestričky robili všetko, aby ma ubytovali. Hladná a smädná líham vo vypožičanej nočnej košeli na pripravené lôžko. Čakala som, čo sa bude ďalej diať.
Absolvovala som niekoľko vyšetrení. Pri jednom som ležala na boku, spodnú časť som mala obnaženú. Práve vtedy, keď malo začať vlastné vyšetrenie, pani doktorke zazvonil mobil. Hovor trval niekoľko, pre mňa dlhých minút. Nevedela som, či mám zísť zo stola, alebo sa nejako zakryť. Miestnosť bola aj ako vyšetrovňa. Po vyšetrení som rýchle ako som mohla opustila túto miestnosť. Ostatné vyšetrenia a liečbu som šťastne prežila. Mala som prísnu diétu. Dobrá pacientka mi ponúkla čokoládu, zobrala som si, hoci som vedela, že ju nemám konzumovať. Mala som plné ústa, keď do izby prišla pani primárka a práve ku mne. Čakala až dojem, nič nepovedala, no ja som sa cítila previnilo. Ráno, keď sme sa prebudili, už bola pri nás s otázkou, ako sme spali, či nás niečo nebolí, aj jazyk sme jej ukázali. Spokojná s nami jemnučko nás pohladila po tvári, obdarila dobrým slovom, úsmevom. Aj to lieči. Cítili sme, že sme v dobrých rukách.
Z nášho ôsmeho poschodia bol krásny výhľad aj na nočnú Bratislavu. Vysoké štíhle žeriavy, na nich veselo blikajúce svetlá, boli nádherné. Pridali sa k nim farebné, meniace sa reklamy. Ulice lemovali trblietavé dvojité šnúry svietiacich áut. Celkom blízko sa ozývalo prenikavé trúbenie sanitiek.
Boli krásne slnečné dni. Slniečko veselo pozeralo do našej izby, no to sa nepáčilo jednej pacientke, ktorá spala pri okne. So žalúziou sme nevedeli manipulovať. Vzali sme si na pomoc „Pokyny“. Stálo tam „zákaz manipulovať so žalúziami“.
Spokojná, nanajvýš vďačná som odchádzala domov. Príkladná bola o nás starostlivosť. Vďaka vám, pani primárka, vďaka celému kolektívu, že ste ma postavili opäť na nohy. Vaša vďačná pacientka
11. 6. 2010
3. 5. 2010
Čo nás na starosť čaká
Narodili sme sa pre radosť zo života, krásu a príjemné spolunažívanie. Tešíme sa z rodinky, našich šikovných detí, dobrej príjemnej práce. Ale život nás niekedy prekvapí zmenami.
Sú to napríklad obyčajné zuby. Je ich jedna veľká rodina, ktorí sa smejú aj jedia s cudzími zubami. Sú takí, ktorí sa k tejto zmene priznajú, iní to všemožne taja. Zuby sú rôzne. Porcelánové za veľké peniaze, na nemocenskú sú nažltlé.
Stretla som svoju známu a ani sa na mňa neusmiala. Máš problémy, spýtala som sa jej. Ale, mám nové zuby a dobre mi nesedia. Nemôžem sa s nimi poriadne najesť. Predtým, ako mi ich lekár chcel nasadiť, opláchol ich pod vodovodom. Otvoril kohútik a v tom silný tlak vody mu ich surovo vyrazil z ruky. Našťastie zuby zostali celé.
Ráno keď ideme do práce, stretávame sa na zastávke autobusu. Tí čo bývajú najbližšie dobiehajú. Pozdravili sme sa. Vtedy sa jedna chytila za ústa a odbehla domov. Keď sa vrátila, ešte zadýchaná nám povedala, že si doma zabudla zuby. Premohol ma silný smiech. Nevedela som, ako sa to môže vôbec stať. Nebola sama, toto sa opakovalo aj iným.
Môj známy mal oslavovať životné jubileum. Ešte predtým niečo malé zjedol a pritom si zlomil chrup. Našťastie v našom obvode sme mali lekára, ktorý ochotne telefonoval na polikliniku do mesta, aby ho čakali, lebo sa už blížil koniec pracovnej doby. Všetko dobre dopadlo, aj chrup zalepili aj oslavu stihol. Bola to troch náročná záležitosť.
V malom bufete pracovala naša známa. Navštevovali ho denne tí istí muži. Stalo sa, že jej lekár zistil vysoký tlak. Aby si ho mohla kontrolovať, nový tlakomer si nosila do práce. V tom čase sa pýšila aj novými zubami. Pri jedení si ich dávala dolu, lebo ju tlačili. Keď mala záverečnú, chcela si zuby nasadiť, ale zubov nebolo. Požiadala jedného (jej známeho) zákazníka, aby jej zuby pohľadal, hoci aj v kontajneri, do ktorého vyhadzovali smeti. Sľúbila mu, keď ich nájde, odmenu 200,- korún. Potešil sa a už počítal, koľko to bude pív a poldecákov. Aj keď sa ako snažil, zuby nenašiel. Po záverečnej, keď sa balila domov, zuby našla v škatuli od tlakomeru.
V práci pri obedňajšej prestávke sa kolegyne rozprávali o všeličom. Prišla reč aj na kolegyňu, ktorá sa chce vydávať, len mala jednu veľkú starosť, že nemala nové zuby, pretože ich nestihli urobiť. Bola bez zubov. Všetci sa jej smiali, žartom jej povedali, že by si ich mohla požičať. Aj tak urobila. Hoci jej zuby celkom nesedeli, šťastná sa v nich vydala.
Poznala som človeka, ktorému lekár nasadil nový chrup a odvtedy ho nedal dolu. Tak dobre mu držal.
Verte alebo nie, možno raz sa aj na vás z chuti zasmejeme, lebo aj vás to čaká.
16. 4. 2010
Čas nezastavíš
Často sa prehŕňam v spomienkach a porovnávam zmeny v rokoch, ktoré ovplyvnili môj život.
Nová etapa u mňa sa píše od roku 1954, keď som nastúpila do poľnohospodárskeho podniku AGROTECHNIKA v Rači. Pracovalo tam veľa Račanov. Prácu v učtárni som skoro zvládla, postupne aj v iných oddeleniach. Kolektív ma prijal priateľsky. Zažili sme spolu pekné mladé časy. Ako roky bežali, narodili sa nám dvaja synovia. Posledných niekoľko rokov som pracovala na sekretariáte. Odchádzajúca kolegyňa mi odovzdala 2 šálky a 2 podšálky na kávu. Odložila som si ich k ruke do zásuvky písacieho stola. Vždy keď som zásuvku prudko otvorila, šálky s hrmotom popadali. V duchu som sa zaprisahala, že na budúce si dám pozor, no vždy sa to opakovalo. Tiež som zdedila niekoľko riaditeľských listov. Diktovať priamo do stroja a k tomu sa pridala ešte tréma urobili svoje. Listy som musela prepísať. Boli to ťažké začiatky, no dnes sa tomu iba smejem.
Keď sa vyskytla mimoriadna porada, požiadala som kolegyňu Gitku, aby mi v umyvárke upravila účes. Rada som sa pekne obliekala. Šaty nad kolená, na každú príležitosť nové, topánky na vysokých podpätkoch. Jedno ráno sme privítali obchodných partnerov z cudziny. Po jednaní som písala zápisnicu, podávala kávu. Niektorí si aj zapálili. Jeden z prítomných aj mne ponúkol cigaretu, ktorá vyčnievala spomedzi ostatných. Ďakujem nefajčím, povedala som zaskočená. No on núkal ďalej. Aj môj šéf potvrdil, že nefajčím. Keď videl, že neuspel, vybral ponúkanú cigaretu a podal mi ju. Vtedy som zistila, že je to krásne pero. Roky bežali, tie nezastavíš. Jedna veľká etapa sa ukončila. Dnes je všetko inak, doba sa zmenila. Nikdy sa nám ani neprisnilo, že príde čas, keď sa budú rušiť a predávať fabriky, podniky. Niektorí šikovní budú bohatnúť z toho, čo dovtedy ľudia vybudovali.
Keď som prvý raz po rokoch vošla do areálu bývalého podniku, nestačila som sa čudovať. Celé veľké priestranstvo je vydláždené, osvetlené, vybudované veľké parkovisko a za ním sa rozprestiera nádherný obchodný dom, kde všetko nakúpite pod jednou strechou. Keď vojdete medzi regále, ľahko zablúdite – je to náš OD KAUFLAND.
Z novovybudovanej križovatky z hlavnej cesty odbočuje aj náš autobus MHD č. 56 až do areálu OD. Je tam nástupište autobusu, ktorý nás dovezie späť domov. Vďaka tým, ktorí sa o toto pričinili.
Dnes je to už len milá spomienka na časy a miesta, kde som prežila moje pekné mladé roky.