Nezabudnuteľná Edita Gruberová

Moja neter, bývajúca dlhé roky v Nemecku, pri istom rozhovore na návšteve u nás vyjadrila veľký obdiv a úctu našej rodáčke, opernej speváčke pani Edite Gruberovej, ktorej koncerty v Nemecku navštevovala. Jej veľkým želaním bolo získať jej podpis.

Historické výročia v Rači v roku 2012

Prehľad historických výročí spracoval Ľudovít Havlovič.

Hovorca z izby č. 549

Dňa 14. októbra asi o 16,00 hodine som začal cítiť bolestivé ťažkosti v oblasti žalúdka a pod pravou časťou rebier. Použil som dostupné lieky, ktoré doma máme, ale bolesť neustúpila.
Zavolali sme na linku 112 a požiadali o radu čo robiť, ako bolesť utíšiť. Po oznámení, kde a aké bolesti to sú, nám oznámili, že k nám pošlú sanitku na prevoz do nemocnice. Doma mi dali injekciu na utíšenie bolesti a povedali, že je to bolesť od žlčníka.

Po príchode do nemocnice mi napichli infúziu a urobili sonograf. Neskôr prišiel chirurg, spravil vyšetrenie a nariadil urobiť rontgen a príjem na chirurgiu. Dali ma na izbu číslo 549, kde už ležal pacient s amputovanou pravou nohou. Na ďalší deň priviezli tretieho pacienta, ktorý sa mal podrobiť operácii (amputácii prsta) na pravej nohe. Aj on bol ležiaci pacient.

Mám veľmi ľahký spánok. Keď niektorí z nich v noci alebo vo dne potreboval pomoc, privolal som zvončekom alebo aj osobne sestričku. Neskôr ma sestričky nazvali „hovorca izby“. Nebol som len hovorca, ale aj obsluha ležiacich. Pacient bez nohy mal narastenú bujnú bradu. Niekedy mu na nej zostali zvyšky jedla. Poutieral som ho a niekedy aj umyl jeho bradu. Raz vo dne som zistil, že pacient kľačí vedľa postele a nemôže sa sám dostať na posteľ. Pomohol som ho uložiť na posteľ a povedal som lekárovi, že on kľačal aj na tej odrezanej nohe. Na druhý deň prišiel chirurg a na izbe urobil opravu bandáže jeho nohy a ranu mu nanovo zašil.

Druhý pacient vraj mal chodiť, ale on mal aj vyskočené platničky a pre bolesť nechodil. Sestričky chceli aby chodil jesť do jedálne. Povedal mi, že on nepôjde aj keď bude hladný, tak som ho obslúžil na izbe. Tento pacient ležal pri okne a svietilo mu slniečko do tváre, ktorú si zakrýval uterákom. Použil som stojan na infúzie a pomocou osušky som mu urobil tienidlo proti slnku. Toto som posúval tak, aby mu nesvietilo slnko do očí. 19.10. išiel na operáciu malíčka  (4 roky trpel so zlomeným malíčkom). Pred odchodom som ho posmeľoval, že po injekcii nebude nič cítiť (mal z operácie strach). Kým odišiel, požiadal ma, aby som mu umyl zubnú protézu, ja som mu rád vyhovel. Podal mi ruku a rozlúčil sa so mnou, lebo v ten deň som odchádzal domov. Vrátil sa skôr, ako som ja odišiel. Po operácii mi povedal, že naozaj žiadnu bolesť necítil. Podali sme si zasa ruky na rozlúčku, poďakoval mi za moju starostlivosť a pomoc.

Neviem či potom na izbu prišiel iný pacient, ktorý im pomáhal. Mal som dobrý pocit, že som im mohol pomôcť.

Čo dokáže strach

Boli sme dobrými susedmi. Jarka a Vlado boli ich deti. Keď dospeli, založili si svoje rodiny. Jarka odišla do Čiech, Vlado do ďalekej Ameriky.
V tom čase odchádzalo do sveta veľa ľudí. Keď rodičia zomreli, Jarka s manželom docestovali na Slovensko uctiť si ich pamiatku, hlavne na sviatok Všechsvätých. Kytice kvetov a zapálené kahance zdobili ich hrob. Vtedy vždy u nás prenocovali a tak isto to bolo aj tento rok. Tešili sme sa na nich. Rozprávaniu nebolo konca až do neskorej noci. Skôr ako sa unavení chystali spať, Jarkin manžel nám prezradil, že Jarka celú noc doma svieti, inak by nezaspala. Spýtali sme sa jej na dôvod. Nadýchla sa a prezradila nám svoje tajomstvo.

Bolo krásne počasie a oni sa vybrali do blízkeho pohraničného mesta autom na menší nákup s prehliadkou mesta. Boli nadšení jeho krásou. Nákup sa im vydaril. Spokojní sa chystali na spiatočnú cestu domov. Cestou späť videli nádherný kostol. Rozhodli sa, že si ho pozrú z vnútra. Vošli dnu a po krátkej modlitbe zapálili sviečky na okrúhlom stolíku, kde už horeli sviečky. Chvíľu postáli v zamyslení. Keď sa chystali von, Jarka si všimla položené brožúrky. Jednu si zobrala, vtedy uvidela vystavenú strašidelnú múmiu. Zamrazilo ju. Potom sa vrátili k autu, ktoré zaparkovali na parkovisku neďaleko kostola. V aute si sadla vedľa manžela, zobrala si brožúru, že si ju pozrie. S hrôzou zistila, že je v cudzej reči. Rozhodla sa vrátiť a brožúru vymeniť, podarilo sa jej to. Spokojná sa náhlila von z kostola. Prekvapilo ju, že ťažké dvere nemohla otvoriť, aj keď sa do nich zaprela celou silou. Boli ťažké ako zvon. Bola bezradná. Spočiatku manžel v aute trpezlivo čakal. Ako plynul čas, jeho netrpezlivosť rástla. Nevedel si vysvetliť príčinu jej meškania, snáď sa stretla s niekým známym. Hrozné myšlienky ho prenasledovali. Kým on premýšľal, čo má podniknúť, ona bojovala. Pozbierala všetky svoje sily a znovu sa vrhla na dvere. Konečne pomaly ale iste dvere povolili a ona sa vyslobodila z nechceného väzenia, kde veľké ticho, tancujúce svetlo sviečok jej naháňali strach, nehovoriac o hroznej múmii, ktorú mala stále pred očami. Konečne stála pred manželom. Hlas sa jej chvel, slzy ihrali v jej očiach, keď manželovi rozprávala o svojom veľkom boji a strachu.

Preto v noci svieti. Keď sa zobudí, aby videla, že jej nič nehrozí.

Mozaika v katedrále sv. Šebastiána

27. novembra 2011 sa uskutočnila slávnostná konsekrácia nového oltára a monumentálnej chrámovej mozaiky v katedrále sv. Šebastiána – hlavnom chráme Ordinariátu OS a OZ SR v Bratislave – Krasňanoch.

Pontifikálnu sv. omšu za účasti verejnosti celebroval ordinár OS a OZ SR Mons. František Rábek so svojimi vikármi a vojenskými, policajnými a väzenskými kaplánmi.

František Rábek popísal sv. Šebastiána, hlavného patróna katedrály i diecézy, vojaka a mučeníka. Vysvetlil prítomnosť bl. Zdenky, ako patrónky väzenstva a sv. Michala archanjela patróna policajtov. V závere spomenul pápeža bl. Jána Pavla II. s bulou, ktorou zriadil Ordinariát OS a OZ SR.

Na mozaike sú zobrazené výjavy od Krista vstupujúceho po zmŕtvychvstaní do večeradla s apoštolmi, cez zomierajúceho sv. Cyrila so sv. Metodom s nádobou so zrnom na rozsievanie viery Slovanom a ich učeníka a pokračovateľa sv. Gorazda.

Po popise výjavov mozaiky ordinár upriamil pozornosť veriacich na to, aby sa na mozaiku nielen pozerali a obdivovali jej krásu. Ako povedal:  „Uvedomujte si, že denne slávime sv. omšu v reálnom spoločenstve so svätými, aj s tými, ktorí sú na mozaike. Svojím životom a skutkami tiež oslavujme Boha, aby sme mohli byť prijatí do spoločenstva so svätými v nebi. V tom spočíva posolstvo mozaiky, svojim životom nasledovať svätých a dosiahnuť tak spoločenstvo s Bohom.“

Ordinár v závere vyzval veriacich, aby sa povzbudení krásou a duchovným posolstvom mozaiky, ako aj prijímaním daru Krista v Eucharistii stávali kamienkami duchovnej mozaiky, ktorou je Cirkev. „Rozvíjajme svoj život v dobrom, aby sa naplnil cieľ tejto pozemskej kamennej mozaiky, ktorá sa síce raz rozpadne, priviesť nás k prežívaniu krásy neba ako súčasti mozaiky Božieho diela“, zakončil Mons. Rábek svoju homíliu.

V ďalšej časti liturgie ordinár konsekroval nový žulový oltár, aby na ňom následne po prvýkrát slávil Eucharistiu. Po skončení slávnosti sa veriaci s ordinárom, vikármi a kaplánmi zišli na agapé v pastoračnom centre. Slávnosť hudobne sprevádzali chrámový zbor Chorus Salvatoris z Bratislavy a miestny mládežnícky spevácky zbor z Krasnian.

Autorom monumentálnej mozaiky je Ivan Marko Rupnik SJ, jezuita a svetoznámy umelec. Prípravu a inštaláciu mozaiky a ozdobných prvkov v podobe oltárnych krížov, svietnikov a meča realizovalo 15 umeleckých mozaikárov z inštitúcie Centro Aletti v Ríme.

Na výrobu oltárneho stola, ambónu, podstavca pod tabernákulum a krstiteľnice bola použitá tatranská žula z lokalít osád Tatranská Lomnica a Štrbské Pleso, prevezená s láskavým súhlasom primátora mesta Vysoké Tatry Ing. Jána Mokoša a finančnej skupiny J&T Group.

Kamenárske práce a položenie granitovej dlažby v presbytériu uskutočnila firma Mramor – Granit – Mohyla s.r.o. z Krupiny pod vedením jej majiteľa Jána Mohylu. Autorom kameninového tabernákula v podobe románskeho kostolíka v Drážovciach pri Nitre je akademický sochár Michal Zdravecký. Stavebné práce realizovala firma Kora z Močenka.

Text pripravila Ing. Mária Hatalová-Klačanská

Autor fotografií © Ľudovít Havlovič