Udalosti a skusenosti na cesty Americkej!
16. 3. 2012
15. 3. 2012
11. 3. 2012
Prežili sme čierny deň
V tomto príspevku Vám chcem opísať deň, ktorý v nás zanechal nepríjemné spomienky.
Mali sme nákupný deň. Z nášho bydliska do obchodných miest musíme cestovať autobusom. Prvá naša zastávka je mliekareň (aj výrobňa), kam chodíme nakupovať mliečne výrobky. Nakúpili sme k našej spokojnosti. Prešli sme cez hlavnú ulicu a boli sme v obchodnom dome. Hneď pri vchode stál pracovník SBS. Ukázali sme mu nákup z mliekarne. Tašku nám prelepil a my sme smelo vkročili do predajne.
Prešli sme celým obchodom. Kúpili sme potrebné potraviny a spokojní sme sa postavili do radu k pokladni. Oboznámili sme pokladníčku s cudzím tovarom, ktorý sme kúpili v mliekarni. Tovar pozrela, ale žiadala od nás aj nákupný blok. Manžel automaticky siahol do vrecka nohavíc, ale bloček tam nebol. Prehľadal všetky svoje vrecká, ale blok nenašiel. Znervóznel. Nevedeli sme pochopiť, kde by mohol byť, toto sa nám ešte nestalo. So súhlasom pokladníčky išiel pre pracovníka SBS, ktorý náš tovar videl, aby nám to dosvedčil. Cestou ešte raz hľadal vo vreckách. V jednom vrecku mal peňaženku, v ktorej nehľadal, pretože ju nikdy nenosil, vraj sa mu z nej ťažko vyberajú drobné mince. Tentoraz som mu ju ja nanútila s tým, že s drobnými mincami sa trhajú vrecká. Posledná nádej bola táto peňaženka. V nej si lenivo odpočíval pokladničný bloček. Dve rady zákazníkov pri pokladniach sledovali našu nepríjemnú situáciu. Iste si pomysleli, že určite odhalili zlodejov. Veľmi sa nám uľavilo. Spadol nám ťažký kameň zo srdca. Na túto situáciu spomíname neradi.
Gabriela Wenzlová
Sú gény u človeka dedičné?
Narodil som sa 7. 9. 1927. Mojich starých rodičov som videl len na obrázkoch, ktoré mala mama a z jej rozprávania o ich celej rodine. V jej rodine sa narodil jeden brat a 3 sestry. Brat zostal žiť v Budapešti. Najstaršia sestra sa vysťahovala do Ameriky. Najmladšia žila neďaleko rodiska v Necpaloch, moja mama v Račištorfe.
O tom, čo všetko starý otec robil a dokázal (liečil zelinkami ľudí aj zvieratá) mi mama často rozprávala. Aj ona poznala veľa byliniek na hojenie a proti bolestiam. Veľa som sa od nich naučil. Počas môjho života som aj ja mnoho ľudí ošetril pri poraneniach a pri úrazoch na železnici, kde som bol zamestnaný. Mal som príručnú lekárničku so všetkým, čo bolo treba na ošetrenie. Viacerým zamestnancom som vyberal z očí spadnuté smietky z iskier z rušňov. Ak sa stal na pracovisku úraz (hoci aj v noci), prišli pre mňa, alebo ma zavolali, aby som išiel so sanitkou odviezť zraneného do nemocnice. Jednému zamestnancovi pri posune odrezalo obe nohy pod kolenom. V druhom prípade vozne odrezali obe nohy nad kolenami, ale kým sme prišli do nemocnice, dotyčný zomrel. V treťom prípade vozne odrezali zamestnancovi ľavú ruku nad lakťom a pravú ruku cez dlaň. Na pravej ruke mu zostal len palec. V ďalšom prípade som odvážal do nemocnice pracovníka, ktorý vypil metylalkohol. Zomrel mi v náručí pri obliekaní v nemocnici.
Už 30 rokov vyrábam propolisovú tinktúru a propolisovú masť vo väčšom množstve a všetko rozdávam ľudom aj s receptárom, ako treba propolis užívať. Od nikoho som žiadne peniaze ani nič za lieky nezobral. Som šťastný, že viem ľuďom pomôcť a oni sa mi prídu poďakovať.
S viacerými bývalými spolupracovníkmi sa stretávam, alebo si telefonicky zagratulujeme k narodeninám, meninám. Tiež si povieme, kto zomrel a idem sa s ním rozlúčiť. Priatelia mi prajú, aby som žil do sto rokov, aby som sa aj s nimi prišiel rozlúčiť na pohrebe.
Najšťastnejší som, keď môžem komukoľvek a akokoľvek pomôcť, ale ja zatiaľ od nikoho pomoc nepotrebujem.
Eduard Wenzl
6. 3. 2012
Aj vám sa to niekedy stalo?
Je krásne žiť usporiadaným životom. V pohode, porozumení a šťastí. Takýto život žil manželov brat. Spolu s manželkou takto žili takmer 70 rokov. Ale nič netrvá naveky. Manželka ho opustila vo svojich 92-tich rokoch. Zostal žiť sám. Jeho jediný syn ho denne navštevuje, stará sa o neho. Teraz sa dožíva 99 rokov.
Pochádza z mnohodetnej rodiny. Dnes ešte žije jeho najmladší brat , 84-ročný, ktorý ho tiež často navštevuje. Spolu si dobre rozumejú. Nakupuje mu také potraviny, s ktorými nechce zaťažovať syna. Aby mu ušiel čas, sám si varí ľahšie jedlá, operie si drobné prádlo v pračke. Urobí si pomaly všetko, čo je v domácnosti potrebné urobiť.
Môjho manžela netrpezlivo očakáva hlavne preto, aby sa mohli vidieť a porozprávať, pospomínať na staré časy, keď boli mladí. Pred nedávnom telefonicky požiadal manžela, či by sme mu mohli upiecť pagáčiky, že má na ne veľkú chuť. Splnili sme mu toto želanie. Veľmi mu chutili. K sviatkom mu pečieme makové a orechové koláče a drobné pečivo, aby mal čím ponúknuť svojich hostí (rodinu), ktorí prídu z cudziny. Nech nemajú pocit, že prišli k chudobnému dedkovi. Tak isto pečieme takéto koláče aj bratrancovi, ktorý ovdovel v mladom veku. Žije spolu so synom, o ktorého sa stará.
Pred pár dňami bol manžel nakúpiť svojmu bratovi menší nákup. Okrem iného aj kávu, ktorú má rád. Pije ju 2x denne pri telke. V obchode sme sa postavili k pokladni, kde bolo najmenej ľudí. Bola tam šikovná pokladníčka. Ako manžel vyberal z nákupného vozíka veľké fľašky kávy, jedna mu vypadla z ruky a rozbila sa. Pokladníčka zariadila, aby upratovačka prišla do pokladne a rozbitú vysypanú kávu upratala. Tiež sa telefonicky spojila s vedúcou a informovala ju o nepríjemnej situácii a ako má ďalej pokračovať. Jej rozhodnutie bolo: „Rozbitú kávu neúčtujte“. Neverili sme svojim ušiam. To je neskutočné. Odchádzali sme s dobrým pocitom v duši. Stalo sa to niekedy aj vám?
Gabriela Wenzlová
4. 3. 2012
Nie každá technika všetko vyrieši
Žijeme v čase vysokej vyspelosti techniky, modernizácie strojov, zariadení, ktoré nahrádzajú ľudskú prácu, zľahčujú a urýchľujú pohyb ľudí, ich myslenie, nové možnosti spojenia, hovorov v dennom živote aj na veľké vzdialenosti. Sú však medzi nami aj starší ľudia, ktorí nestačia držať krok s touto dobou a novými vymoženosťami.
Starší ľudia (dôchodcovia) chodia väčšinou nakupovať podľa reklamných letákov tam, kde je tovar lacnejší, aby im vystačil dôchodok. Potešili sa, keď začali vyrábať nákupné vozíky (tašky) s kolieskami a školské vaky, aby nemuseli nakúpený tovar nosiť v rukách. Je to veľká výhoda, ale nie vždy. Niekedy ľudia nakúpia množstvo tovaru, ktoré ľahko odvezú, ale do autobusu či električky nevládzu vozík naložiť a vyložiť. Často im pomáham.
Z nášho bytu som videl muža, ktorý často chodil s nákupmi a vo dvoch rukách niesol tašky s nákupom. Vtedy som povedal manželke: „Už ide kabelový“. Raz som sa ho spýtal, prečo si neobstará tašku s kolieskami. Odpovedal mi, že takú tašku má, ale niekedy sa mu stalo, že mu nemal kto pomôcť pri nastupovaní. Trpí na platničky a nevládal tašku sám naložiť. Radšej nosí nakúpený tovar vo dvoch taškách rovnako naložených, a tak môže nastúpiť a vystúpiť sám, bez cudzej pomoci. Ani by nám nenapadlo, že si nás ľudia všímajú, ako si vieme pomôcť. Aj ja chodím často nakupovať pre nás a môjho 99 ročného brata. Hoci aj menší nákup, vždy vo dvoch taškách. Teraz môžu ľudia aj mňa prezývať, že už ide „kabelový“ s nákupom.
Eduard Wenzl