Mestský festival v Rači

Od piatka do nedele (1. až 3. júna) sa v Rači koná Mestský festival urbanE.T. ...

Program festivalu

Alfonz V. Havránek - Viac hláv viac rozumu

... tvorivý samorast, jeho drevorezby odhaľujú krásu a tvar, ktoré driemu v dreve.

Náš otec Tomo Sedramac bol Chorvát

Náš otec Tomo Sedramac bol Chorvát. Narodil sa v roku 1865 v obci Severin, okres Bjelovar, blízko chorvátsko-maďarských hraníc.

Starý otec tam mal mlýn, byl mlynár. Otec bol jeho jediný syn. Keď mu zomrela maminka, starý otec sa znovu oženil a s druhou ženou mal zase len jednoho chlapca, volal sa Jovo. Z toho sa stal pravoslávny pop. Otec odišiel zo Severina do Viedne, tam mal potom kaviarničku.

Naša maminka Františka Brabcová byla zase z Českomoravskej vysočiny, z Třebíče. Tam máme korene, ale tých už je málo. Mama sa narodila v roku 1895 ako najmladšia zo siedmich detí, medzi ňou a najstarším bratom bolo 20 rokov. Starší brat Alois a za ním staršia sestra Marie odišli do Viedne a pritiahli tam ešče za Rakúsko-Uhorska aj mamu.

Tam ňekde tata videl mamu obsluhovat a páčilo sa mu, jaká bola šikovná. Tak jej začal dvorit a aj ked bol o 30 rokov starší, bola z teho svadba.

Tata bol teda pravý Chorvát, mama Moravka, takže my sme Chorváti Moravané.

Otec chodieval často z Viedne do Piešťan. Kraj okolo Račištorfa sa mu zdal jak u nich, v Chorvátsku. Tata si tu vyhliadol miesto a išel kupovat. V roku 1919 kúpil podla realitnej kancelárie celý majer, od hradskej až po nádražie. Volalo sa to Peklo. Bol tam šenk a bírešké budovy a byty a v tých bírešských domoch bývali Svobodovci, Zemanovci, Máťušovci... Jak končili tí bírešské domy, za tým bol vinohrad až dole po nádraží...

Tata ten majer, to Peklo, kúpil od nejakého pána Alexa Brychtu. Bol to zájazdový hostinec, tam sa kone prepriahali, boli tam maštale. Za to celé Peklo dal tata 60 tisíc, čo vtedy bolo velmi vela peňazí. No a tak sa v 1919. mama s tatem dosťahovali sem.

S našima z Viedne prišli aj teta Marie, mamina o 10 rokov staršia sestra, naša krstná mama, se svojím mužem. Strýček byl ve Viedni železničárem. Volal sa Matouš Svadbík, bol též Moravák, pochádzal z Hluku.

Teta se strýčkem chvílu bývali u našich v Pekle. Potom si železničári postavili Mrázovú kolóniu, Mrázdorf. Štát im na to dal peňáze a oni to splácali.

V 1921. sa v Pekle na šenku narodil Milánek. Ja sem sa narodila v 1923., už né na šenku. Milánek je krstený Miloš, ale tata nechcel Miloša, oni chceli Milana. A pán farár nechcel teho Milana dat, takže Mikuláš, no a s tým ani tata ani mama nesúhlasili, tak mu dali meno Miloš. Ja som sa dozvedela, že mám brata Miloša, až som mala ale 15 rokov. My sme mu všetci říkali Milánku, né? Mama, teta, všetci len Milánku, takže pre nás bol Milánek a mne to úplne čudne zneje, ked bych mu já mala povedat Miloš.

No a nevím, ale za nejaký čas, ja som bola decko, ked si to vyprávali mama s tatem, že? ten pán Brychta že došel na to, že neboli tí peňáze kolkované. Tata tvrdil, že boli, ale neškriepil sa, tak musel polovičku toho Pekla predat. Predal tú časť se šenkem, lebo on nechcel v tem šenku byt. On došel z Viedne, pánsky pán, a tuto mal robit šenkára? A boli tu Poláčkovci a takí, takže tata to nechcel, predal tú polovičku Khandlovcom a tí sa tam teda nasťahovali.

V 1925., 1926. bol v Pekle taký aj 10-árový dvor a tam bolo vyše 60 detí. Máťušovci, tých bolo asi deset, Zemanovci, Vítkovci, tam boli Pišta, Berta, čo je v Mederi, potom Gabika, čo je na Rendezi, my sme ji ríkali Elen, a ešče jedna tam bola, tuším Anežka. Ivičičovci, tých bolo též ale deset, Svobodovci, Veselskí boli traja. Ivičičovci bývali tam, kde potom bývali Wenzlovci. Potom tam bývali Polákovci, Jarko, Lojzo, Tóno, ten bol tak starý jak já. U Polákú bývali Kučerovci a vedla boli Krútilovci, rodičia Aranky Kučerovej, potom bola Anička a Hermína a Karol. Pani Kučerová bola najstaršia a bola velmi dobrá krajčírka.

Mama s tatem sa doma rozprávali nemecky a maminka s tetu na nás česky a na dvori sme vyprávali račansky. Náš tata ovládal chorvátsky, srbsky, nemecky aj maďarsky. Slovensky len tolko: „Dety, tak robte, aby ste mohli kludno spávat.“

Rodičia mali v Bratislave kaviarničku na Poštovej, čo už teda neni, už to zbúrali. Ked mal Milánek asi sedem rokú a ja päť, mama s tatem sa rozišli. Tata odišiel s osemnástročnou služkou do Trnavy, tam mal zase kaviarničku. Mňa si vzala teta Marie, ja sem vlastne vyrastala u nej v tem Mrázdorfe.

Jedenást rokú sem bola u tety, od šest do sedemnást, za čo som jej velmi vďačná, lebo som u nej mala krásne detstvo. Bývali sme v tem Mrázdorfje a okná sme mali na Raču, to bolo prázdne. Teraz sobota po obede, išla skupina, spievali krásne slovensky, za nima išla skupina, spievali nemecky, prešla skupina, išli Maďari, spievali maďarsky. Nikdy nebolo žiadneho, že ty si ten alebo ty si ten.

Až v 1939., keď začli Nemci nosit tie biele ponožky, krátke gate a začli sa vyťahovat v Rači, už to začalo. Slováci si držali svoje, Nemci si držali svoje, takže tam už sa nedalo.

Hanba priznat, že ja som nikdy nebola v Chorvátsku. Z otcovej rodiny som nikoho nepoznala, s nikým som sa nestretla. Aj starého otca, mlynára z Bjelovaru, som poznala len z rozprávania. Otcovho brata Jova, toho popa, cez vojnu, v 1941. alebo 1942., popravili ustašovci.

Otec furt sluboval, že až bude po vojne, že nás tam zobere. No otec zomrel v 1944., a tak som si po vojne povedala, že musím tú rodinu vypátrat. Tak som tam cez Červený kríž písala a skutečne mi sesternica aj odpísala. Bola učiteľka už na dôchodku. No potom sa tie krajiny nejak rozdvojili, tí boli komunistickí a tí neboli komunistickí, takže absolútne sme si nemohli písat a tým celé moje príbuzenstvo zmizlo.

Mama sa vydala, až ked tata v 1944. zomrel. Jej druhý muž bol čiašnik, velmi dobrý človek. Volal sa Jan Chlupsa a bol rodený Pražák. S mamu bývali v Bratislave, išli do kaviarničky na Poštovej, z Poštovej išli na Uherskú.

Khandlovci mali Peklo dovtedy, než im to zeštátnili. Potom tam ešče bol ten Ráj nebo jak sa to volalo, takže asi dovtedy ešče chvílu to Vlado védel a potom už z teho spravili aj bufet a oni do teho už nemali čo rozprávat.

V Pekle sme bývali do 1971., potom nám to vzali na tú cestu. Tá autostráda ide priamo cez našu spálňou. No a zato ja som päť rokov nemohla íst dole, vobec som nechodila dole, tak mňa srdce bolelo. Lebo šak obidvaja sme sa tam narodili a mama tam mala pekný byt, Milánek tam mal pekný byt a já tiež.

Mama mala zelený zákal a oslepla, nechala sem si ju u mňa. Tvrdila - a možem povedat, že žila dobre, nech to zaklepem - že nejlepší bylo za Františka Josefa.

„Rohlík stál jeden krejcar,“ naša mama vyprávala.

„Mami, nač to vyprávjate, ked už to není“, né?

Už sem ju nedala ani do nemocnice, umrela u nás doma v 1984. roku.

Na detstvo, brata Miloša, Peklo a Raj spomínala

Anči Tapšíková, rod. Sedramacová

Portálne súpisy Bratislavskej stolice v roku 1553

Pri vyhotovovaní genealógie rodu Luknár sme sa domnievali, že portálne súpisy by mohli obsahovať aj zoznamy v tej dobe žijúcich poddaných.
Súpis pre Raču je bohužiaľ veľmi stručný, je len na jednej strane malého zošita a neobsahuje žiadne konkrétne mená poddaných. Zošit sa nachádza v Archíve Ministerstva vnútra, na Krížkovej ul. v Bratislave. Obsah súpisu je nasledovný:

Andreas Bathory ad Arcem Déveny     Retse

Porte 15

Iudex	1
Inquilini	5
Combusta ex Restaurate	5

Ignatij Farkas

Porte 15

Iudex	1
Inquilini	4
Combusta ex Deserta	2
Pastor communis	1

Vysvetlivky:

Iudex	- richtár
Inquilini	- želiari
Combusta ex Restaurate	- zničené a opravené (domy)
Combusta ex Deserta	- zničené a opustené (domy)
Pastor communis	- obecný pastier

Konkrétne mená niektorých poddaných je možné zistiť až v daňových súpisoch z roku 1715 a 1737, ktoré sa nachádzajú taktiež v archíve. Tam sú napr. v roku 1715 uvedení Simon Krampl, Mathias Lockner, Paulus Bellay a v r. 1737 Joannes Luckner (2x), Paulus Lukner, Joannes a Mathias Krampl.

V Urbariálnych tabuľkách Račištorfu z roku 1768, ktoré sú dostupné na internetovej adr. www.gschweng.de je kompletný zoznam daňových poplatníkov.

Daňové tabuľky pozostávajú z dvoch častí. V prvej časti sú platcovia sú rozdelení do troch skupín:

coloni	- večne poddaní sedliaci,
ínquilini domos habentes	- želiari, ktorí majú domov,
inquilini domos non habentes	- želiari, ktorí nemajú domov.

Je zaujímavé, že v zozname sú uvedené aj vdovy po platcoch.

V druhej časti sú uvedené vinice, ktoré musia platcovia obrábať. Názvy niektorých viníc ako i priezviská platcov, sú dosť skomolené.

Pre záujemcov o túto problematiku preto ďalej uvádzam objektívne názvy viníc, ktoré sú v Pozemkovej mape z r. 1896:

Horný koniec

Füchsl	Ligisland	Schragl
Gaismagen	Mühlgrund	Spiegel
Gfangl	Prammer	Sacz
Grafft	Preller	Weispeter
Hoffweingärten	Rinseln	Zsajdliky
Kolébky	Rührenschopf	Zwinger
Lichtek	Saurüssel

Dolný koniec

Antale	Gőschl	Mautner
Červené	Grefti	Milriegel
Drozd	Hoffnare	Pohenzl
Feiglberg – Schimlare	Hotstőckl	Solzare
Feiglberg – Czibule	Kodnare	Schuhschneider I. + II.
Feiglberg – Gfangl	Komandel	Schuhschneider – malý
Franzliky	Krivé	Steinfangl I. + II
Friedek	Ligisland puszty	Zlatá noha
Goldhappl

Poznámka:  Deliaca čiara medzi Horným a Dolným koncom je v ose ulice vedľa reštaurácie u Troch zajacov.

Železničné múzeum Bratislava východ

Informačný bulletin

Noc múzeí a galérií

... v Železničnom múzeu Bratislava východ


Železničné múzeum Bratislava východ v rámci podujatia Noc múzeí a galérií vypraví 19. mája 2012 o 10:15 hod. mimoriadny parný vlak na trase Bratislava hl. stanica - Bratislava Lamač - Železničné múzeum Bratislava východ:

O 4. máji 2012

Je 4. máj – kalendár pripomína meno Florián.

Spomienky

... na Raču, Komandle, mojich najbližších

Život pod račianskymi horami v 40. a 50. rokoch

Pod račianskymi horami žilo niekoľko rodín v domčekoch roztrúsených od Kopaníc cez Komandle, Zlatú nohu a ďalej. Dnes už tie domčeky sotva možno volať roztrúsenými, nová výstavba domov či chatiek ich pohltila a na niektorých miestach úplne zlikvidovala, najviac na Kopaniciach.

Za mojich čias Kopanice, to bolo len pár domov, bývali tam aj moji spolužiaci. Žili podobným životom ako ja, ale aspoň mali elektrinu. Mne utkvela v pamäti vináreň, neďaleko bývala rodina Buchtova.

Z času na čas sme tam v lete zašli, tí starší na studené pivo a deti na malinovku. Dodnes viem, ako ju pripravovali, a pamätám si aj jej chuť. My deti sme sa tam vybehali, ale museli sme si šetriť energiu ešte na cestu domov. To boli hory-doly, kým sme prišli domov. Pre mňa to bol zážitok na dlhé týždne.

Inokedy, keď starším prišla chuť na pivo, tak ma poslali do vinárne pre pivo do konvičky, kde sa zmestili 2-3 pivá. Často sa stalo, že keď som prišla domov, tak pivo bolo teplé a tak putovalo do studne na schladenie. Na tie 2-3 pivá bolo niekedy 4-5 ľudí.

Komandle, kde sme bývali, boli obkolesené horami a vinohradmi. Pre mňa to bolo najkrajšie miesto na svete. Žili sme tam deň za dňom, rok za rokom, jednoduchým životom bez elektriny, bez rádia, bez televízora. A práve preto sme mali možnosť sa venovať jeden druhému. Aj keď sme žili vlastne v lese, asi nám to nestačilo, lebo sme sa často vybrali do hory, len tak pochodiť a nadýchať sa ešte lepšieho vzduchu.

Niekedy sme zašli až ku Kocmundovým, kde sme si posedeli, podebatovali, napili sa studenej vody alebo kyslého mlieka a vybrali sa na cestu domov. Pamätám si pomník Haluzického, hlavne keď sme sa vracali a keď sa začalo stmievať. Ten smrekový les naproti ako keby bol chcel rozprávať!

Krásne boli naše výlety s tetou a strýkom na Pajštún. Prvý výlet v roku bol vždy na Kvetnú nedeľu, mali tam priateľov. Nikdy nezabudnem na more snežienok, ktoré nás privítali hneď, ako sme vyšli z lesa na Pajstúnsku cestu. Nezostali sme tam cez noc, ale ešte v ten deň sme šliapali krížom cez hory späť domov. Neskôr som tam bola so strýkom a tetou na zábave a strýko ma tam učil na olejovej podlahe tancovať. Dobre som mu vtedy postúpala po topánkach. Nepamätám si, ako sme odtiaľ išli domov, ale asi nie cez hory, lebo zábava trvala do noci.

Neskoršie som tieto cesty zopakovala s priateľkami a so sestrou. Mala som tam priateľku zo školy, ktorú sme navštívili a vyšli sme s ňou na Pajštúnsky hrad, na Hámre a okolie. Raz sme si so sestrou zle vypočítali čas a bolo už dosť neskoro, keď sme odchádzali domov, a tak nás nad Vinárňou zastihla tma. Odtiaľ sa dalo prejsť krížom na Komandle, ale v tej tme sme si to netrúfali. Tak sme zašli k Vinárni a odtiaľ potom zase krížom domov, čo bolo lepšie ako cez tmavý les.

Doma naši už boli ustrašení, že kde sme, a tak sme dostali obidve. Museli sme sľúbiť, že už budeme s časom opatrnejšie.

„Povedz pravdu, i keď bolí,“ vravieval môj dedo

Môj dedo Štefan Mičunek starší by bol nesmierne šťastný, keby vedel, že aj o ňom sa píše a naňho sa spomína. Veľmi si prial, aby som si s ním sadla a napísala jeho „časť života“. Žiaľ, k tomu neprišlo a je mi to dnes veľmi ľúto. Keďže neni cesta späť a vedomosti o ňom je málo, už pomaly tam neni nikto, kto by podrobne o ňom vedel. Žije už iba jedna ich dcéra.

Obidve tety boli ako moje mamy, pomáhali našim ako sa dalo v situácii, keď ma život priam hodil do ich rúk a hlavne do rúk babkiných a dedových. Nebolo to pre nich ľahké, mali svoje deti už odchované, ale život mieni a pán Boh mení. A tak pod horou v údolí zaplakal znova detský plač.

S malým dieťaťom a dnes môžem povedať, že už aj s väčším prišli i starosti - choroby, školská príprava, a to bola diaľka odtiaľ posielať dieťa do školy. S pomocou tiet a s babkinou starostlivosťou sa to zvládlo.

Keď si tety kupovali látku na šaty, tak sa kúpilo viac, aby bolo aj pre mňa na šaty či blúzku. Niekedy babka ušili na starej singerke alebo sestry Khandlové. Jedna teta pracovala v štátnej škôlke, kde som na pár dní bola, veľa si z toho nepamätám, ale iste bolo veľmi dobré byť medzi deťmi. Pamätám si ale, že v škôlke niečo opravovali a tak nás presunuli do katolíckej škôlky, ktorú mali vtedy sestričky. Dodnes si pamätám vôňu kakaa, ktoré podávali, ale mne ho nedali, lebo dedo bol komunista.

Dedo bol komunista zo začiatku, lebo on stále tvrdil, že myslenie a idea komunizmu bola iná, ako ju potom začali ľudia robiť. A tak jedného dňa sa veľmi na tých mladších nahneval a hodil im preukaz s tým, že on to, čo oni robia, podporovať nebude. 

A tak v dome, kde sme bývali, kde babka bola veriaca a trvala na všetkom, čo patrí pravej katolíčke - bola som na prijímaní, na birmovke, chodili sme do kostola a zúčastňovali sa pútnických miest, Marietalu a Pustého kostolíka. Dedo nám to nikdy nezakazoval. Keď ho zavolali na výbor, že prečo jeho vnučka chodí na náboženstvo, dedo povedal:

„To je jej rozhodnutie“.

Dedo mal rád úprimnú a čistú spravodlivosť. Jeho životné motto bolo:

„Povedz pravdu, i keď bolí.“

Dedo bol jednoduchý človek, narodil sa v roku 1888 na Píle, vyučil sa za debnára, ale pracoval ako hájnik v horách a potom vo vinohradoch. Poznal hory ako svoju dlaň a vedel o každom mieste, ktoré bolo s niečím spojené. Lásku k lesom preniesol aj na nás - celú rodinu.

Bolo mu veľmi ľúto, keď ľudia pred Vianocami odťali celý jedľový strom len pre vrch a nakoniec sa im nepáčil a tak išli za ďalším. Vždy mi to ukazoval, akú škodu ľudia vedeli narobiť na stromoch. Pritom my sme mali stromček, ktorému chýbali konáre, ale dedo navŕtal dierky a vložil extra halúzky a vytvoril tak perfektný stromček. Tiež jeho srdce mu nedovolilo zabiť žiadne zviera, on by to mäso ani nejedol. Nenávidel pytliakov, ja sama som v zime chodila po stopách okárov a odväzovala oká, ktoré nastavili hlavne na zajace.

Dedo tiež poznal miesta, kde rástli hríby. A tak si spomínam, že jeden deň povedal: „Poď, ideme na hríby.“ Vzala som si teda košík a nožík ako sa patrí a dedo hneď, že prečo iba jeden. Tak som si vzala dva. Keď sme prišli na to miesto, dedo si zapálil cigaretu a ja čakám, že kedy dofajčí a on, že prečo nezbieram. Tam bolo toľko hríbov, že by som bola zaplnila aj 4 košíky.

Vo voľnom čase vyrobil pár súdkov a ja som obdivovala jeho prácu. Keď ale bolo treba rezať drevo a dedo ma požiadal, nebola som moc nápomocná, nevedela som držať pílku rovno.

Dedo rád čítal, a tak dlhé zimné večerné chvíle sme strávili čítaním kníh. Ja som čítala nahlas, babka samozrejme za chvíľu spali, ale dedo dával pozor, aby som nepreskočila stránku. Inokedy sme hrali karty, tuším sa volali šnapser. Keďže sme boli traja, tak sa hralo vždy proti niekomu. Potom neskoršie sme mali rádio na baterky a tak sme počúvali divadelný program.

Dedko zomrel 2. decembra v roku 1967, babka zomrela za ním 2. januára 1968.

Vianoce s dedom a babkou na Komandloch bývali krásne...

Dnes som rada, že domček na Komandloch mal len dve miestnosti, kuchyňu a spálňu. V kuchyni sme boli stále a izba bola ako sakristia, vyvetrala sa a postele sa zastlali a len keď bol niekto chorý, si tam mohol ľahnúť.

Vianoce, to bolo niečo iné, lebo tam bol stromček a kachle, kde sa vtedy zakúrilo, aby sme si mohli užiť stromček. Vianoce na Komandloch boli krásne. Stromček, ktorý niekto nechcel, skončil u nás, dedo ho upravil a bol perfektný. Zdobenie bola moja práca. Babka pripravovali štedrú večeru, koláče, makovník a orechovník, už boli upečené predtým, a ja som okolo druhej hodiny popoludní začala zdobiť stromček. Každý s vedomím, že o šiestej je večera a všetko musí byť hotové. Všetko išlo ako hodinky a o pol šiestej sme boli prezlečení, stôl pripravený. Dve minúty pred šiestou dedo zobral svoju pušku, išiel von na schody a vystrelil do vzduchu na zahájenie štedrej večere, aby susedia vraj vedeli, že si sadáme k štedrovečernému stolu.

Všetko bolo dobré a chutné, tešili sme sa, že sme všetci spolu doma. Mali sme otvorené dvere, aby sme videli rozsvietený stromček. Nikto vtedy nehľadal darčeky, načo kaziť krásu večera. Iba raz si pamätám ako dieťa, že okno bolo otvorene a zrazu nám dnu vleteli sánky... Asi od Ježiška.

Mimo všelijakých dobrôt boli na stole 3 - 4 mandarínky, a keď ich dedo olúpal, dal šupky na šporák, aby celý dom voňal. Tiež z oplátok vedel vytvoriť všelijaké veci. Jedna z ozdôb na stromčeky boli malé sklenené váhy. Dedo vždy o nich hovoril, že aby som dávala pozor, že na ktorú stranu sa nahnú - teda prevážia, že ten má veľa hriechov. Inokedy to bolo, že kto ukradol zo stromčeka salónku alebo kolekciu, na tú stranu sa prevažovali.

Neskoršie už som čakala, že kto k nám príde zaspievať pod okno. Keď to bola rodina, bratranci, a bol sneh, tak sme sa sánkovali až do neskorých hodín, a potom sme s babkou išli na polnočnú omšu. Sneh nám vŕzgal pod nohami, bolo nádherne. Krásny pohľad na rozsvietené pokojnú a sviatočnú Raču.

So snehom prišli i starosti, zasypalo nám chodníky, miestami záveje, a tak sme niekedy odhadzovali sneh až do Rače. Teraz už iste také zimy nie sú. Ešte horšie bolo, keď bola poľadovica, i keď okolie bolo ako v rozprávkovej krajine, po chodníkoch sa nedalo chodiť. Tak sme išli cez vinohrady, pridržiavali sa štekov. Babka používali „drápky“, aby sa nešmykli. Zaujímavé je, že nikto z nás si nikdy nič nezlomil za celý ten čas, čo sme tam bývali.

Nedočkavo sme čakali na jar, niekedy to zobralo veľa času, mrazy trvali dlhšie, potom vietor a dažde, ale cez deň vinohrady už neboli prázdne a pre nás bolo hneď veselšie vidieť v okolí ľudí.