Ako sme cestovali

V našom živote okrem radostí sú aj isté povinnosti, ktoré treba plniť. Jedna povinnosť čakala aj nás.

Pripomenul nám ju kalendár, blížil sa 26. júl. Tento deň je slávnostný a výnimočný pre nášho syna a jeho manželku, keď oslavujú výročie ich spoločného života, tento rok už 32.  Okrem gratulácie posielame z domova pozdrav – balíček,  tradičné orechové a makové koláče. Balík posielame poštou z Břeclavi (syn býva v Severných Čechách). Hneď na druhý deň pošta zásielku doručí. S radosťou a nedočkavosťou ho rozbaľujú, je to dojímavé.

Poštu sme vybavili a spokojní sme nastúpili do rýchlika smerom domov do Bratislavy. Len pár kilometrov pred cieľom sa stalo  niečo, čo sme nečakali. Zatočila sa mi hlava a veľmi bolela. Stále sa zdalo, že budem až zvracať. „Čo teraz?“ premýšľali sme, ako sa čo najrýchlejšie dostaneme domov. Netrúfala som si prejsť ani zo stanice k autobusu, ktorý by nás zaviezol na „Račko“.

Opatrne sme vystúpili z vlaku. Vo vestibule sme si našli miesto na schodkoch. Odpočívali sme a premýšľali, ako ďalej. Rozhodli sme sa pre vlak do Rače, odtiaľ sú to len 2 km autobusom a sme doma. Pohodlne sme sa usadili vo vlaku a zrazu vidíme, že míňame železničnú budovu v Rači. Vlak zastavil až v Pezinku, kde sme vystúpili.

Sadli sme si do  čakárne a čakali sme na vlak späť, do Rače. Môj zdravotný stav sa nezmenil, ničilo nás aj teplo. Bol čas príchodu vlaku, no vlak neprišiel. Manžel  išiel zistiť príčinu a dozvedel sa, že ten vlak cez prázdniny nechodí. To snáď ani nie je pravda, čo sme komu urobili. Nič iné nám nezostávalo len čakať. Manželovi sa po druhej borovičke nálada trocha napravila, ja pijem už tretiu minerálku a hlava bolí ďalej. „Bože kedy budeme doma? Čo nás ešte prekvapí?

Nakoniec sme sa dočkali a vytúžený vlak prišiel, no v Rači opäť nestál, ale až na Predmestí. Odtiaľ sme sa pokúsili zdolať niekoľko desiatok schodov, čo sa nám šťastne podarilo. Nastúpili sme do električky a náš autobus z Rače nás šťastne doviezol domov. Snáď z posledných síl sme spotení  vyšliapali 3 poschodia (bez výťahu) do nášho bytu. Bol niekto šťastnejší ako my? Neverím.

Veríme, že po čase zabudneme na nepríjemné cestovanie. Táto cesta nám trvala o tri hodiny dlhšie ako inokedy. Ale tá hlava stále bolí, len trocha menej.

Pustý kostolík

(kaplnka Nanebovzatia Panny Márie)

Pustý kostolík stojí  medzi Račou a Svätým Jurom na mieste kaplnky, ktorú podľa tradície postavil koncom XV. storočia (niekde sa uvádza rok 1459) bývalý vojenský dôstojník (údajne Ján Baštein s manželkou), ktorý potom žil na tomto mieste ako pustovník a vybudoval si pri kaplnke dve izbičky.

  

Malý kostolík je jednoloďová stavba s polygonálnym uzáverom presbytéria a opornými piliermi, značne poznamenaná opravami a prestavbami. Stavba bola viackrát reštaurovaná, naposledy v roku 1992. Interiér zdobia dve diela akademického maliara Karola Drexlera s vyobrazením Panny Márie uprostred vínnej révy. Vedľa kaplnky sa nachádza stĺp s barokovou sochou Panny Márie zo 17. storočia a neďaleko aj malá kalvária.

Podľa dosiaľ tradovanej povesti za tureckých vojen zakopali veriaci z Jura v blízkosti kaplnky - pustovne zvon z farského kostola sv. Juraja. Zvon pochádzal z roku 1 400 a aby ho miestni obyvatelia uchránili pred poškodením, obsypali ho zrnom. Po krutom nájazde Turkov, pri ktorom 17. septembra 1663 zahynulo vyše 60 miestnych obyvateľov a vyše 500 bolo odvlečených do zajatia, ľudia mali iné starosti a na zvon zabudli. Nepamätali si presne miesto, kde bol zakopaný, až náhodou ho vyryla sviňa, ktorá sa rýpala pri ošarpanej, spustnutej kaplnke. Na mieste, kde bol zvon zakopaný, postavili potom miestni veriaci v roku 1697 sochu Panny Márie a kaplnku opravili. Zvon umiestnili do drevenej zvonice pri farskom kostole. Pôvodná veža, v ktorej bol zvon umiestnený, vyhorela počas tureckých vojen a nikdy nebola obnovená.

O opravenú kaplnku sa starali piaristi, ktorí po stavovských povstaniach prišli do Svätého Jura. Pri kaplnke býval rehoľník, ktorý si tu vybudoval malú záhradku. Keď za Jozefa II. zrušili kláštory, kaplnka zostala opustená.

Krátko po týchto udalostiach zúrila v okolí Bratislavy veľká morová epidémia, ktorá si vyžiadala mnohé obete na ľudských životoch. Veriaci z troch blízkych farností svätojurskej, vajnorskej a račianskej si spomenuli na svoju nebeskú Matku a vrúcne ju prosili o pomoc. A skutočne, obce neboli morom tak veľmi postihnuté. (Rača okrem dvoch domov bola od moru uchránená). Keď mor pominul, zaviazali sa „večným sľubom“, že kaplnku opravia a budú tu každoročne putovať, aby spoločne ďakovali za záchranu. Kaplnku skutočne zrekonštruovali v roku 1802 a v roku 1807 ju zasvätili Panne Márii Nanebovzatej. Odvtedy sa veriaci z týchto troch farností každoročne schádzajú na sviatok Nanebovzatej Panny Márie pri Pustom kostolíku. Výnimkou neboli ani roky totality. Hoci v skromných rozmeroch, svätá omša sa tu predsa len slávievala každý rok.

Záleží len od nás, aby sme na túto tradíciu nezabudli, oživili ju vo väčších rozmeroch, zachovávali ju a plnili tak sľub našich predkov.

Mária Hatalová

Oznam

V nedeľu 12. augusta 2012

sa uskutoční tradičná púť do Pustého kostolíka,

ktorý stojí popri hlavnej ceste do Sv. Jura.

Veriaci z troch farnosti - Sv. Jura, Vajnor a Rače sa stretnú na slávnostnej sv. omši

so začiatkom o 10. hodine,

aby tak verní sľubu predkov vyjadrili Panne Márii vďaku za jej pomoc a ochranu.

Stretnutie všetkých, ktorí majú záujem putovať pešo, bude

o 8.00 hodine

pred Dolným kostolom

na cintoríne.

Darček k narodeninám

V živote je veľa pamätných kníh. Cirkevných, štátnych, celosvetových a rodinných.

Každé mesto, dedina, spolky, podniky vedú kroniku o udalostiach, ich práci. Aj v rodinách je to v menšej miere zaužívané. Ja na slávne dni v rodine používam kalendár, v ktorom mám poznačené dni narodenín, mení, úmrtia v celej našej veľkej rodine a aj známych. Keď k nám prídu priatelia, známi na návštevu a uvidia kalendár a jeho popísané stránky, usmejú sa, že moja kronika je kalendár, v ktorom sú rôzne dáta aj našich vnúčat a pravnúčat.

Na deň 7. mája pripadá dátum narodenia našej vnučky. S manželkou sme premýšľali, akým darčekom by sme ju potešili a urobili radosť. Vnučka býva v Šuranoch a rodinnom dome so záhradou, v ktorej majú už len trávu a stromy. Pred domom si vnučka urobila menšiu kvetinovú záhradku a okolie je tiež posiate trávičkou. Požiadala nás, že keď budú niekde predávať malé kríčkové ružičky, aby sme jej kúpili. Spýtali sem sa, ako to všetko stačí porobiť, keď je zamestnaná v škôlke. Synovia chodia do školy a tiež športujú. Manžel pracuje v Bratislave a voľno má len v sobotu a v nedeľu.

„Sadiť kvety, polievať, okopávať stačím, ale obkosiť moju záhradku nevládzem. Manžel ako amatér zostrojil elektrickú kosačku, ale pre mňa je veľmi ťažká.“

Po jej odchode na druhý deň sme s manželkou cestovali električkou do Bratislavy. Na reklamnom bilborde sme zbadali vyobrazenú elektrickú kosačku za 50 EURO v predajniach Elektro. Pomysleli sme siže toto by mohol byť pre ňu najlepší darček k narodeninám. Hoci v tento deň pršalo, išiel som do Elektra kosačku kúpiť. Zabalená kosačka váži 15 kg. Pomocou autobusu som kosačku dopravil domov.

Bol piatok a vtedy cestuje jej manžel na sobotu a nedeľu domov. Telefonicky som ho požiadal, aby prišiel k nám pre narodeninový darček pre jeho manželku. Keď uvidel balík s kosačkou, zasmial sa a tiež sa potešil. Po príchode domov so synmi poskladali kosačku. Pri tejto práci ich vnučka fotila a tiež aj v sobotu, keď sa synovia dohadovali, kto bude prvý kosiť.

Vnučka sa nám za milý darček poďakovala a povedala, že sa jej teraz málokedy ujde s kosačkou kosiť. Aj my sme sa potešili, že sme vybrali praktický darček, ktorý všetkých potešil.

Eduard Wenzl