Spomienky na vzácnu vianočnú tradíciu v našej obci

„Sláva nech je Bohu najvyššiemu, pokoj ľudu všemu pobožnému, bo sa narodil Spasiteľ, tohto sveta vykupiteľ“ - vznášal sa ponad račiansky chotár zborový spev z chóru farského kostola sv. Filipa a Jakuba.

Račianske kolónie za I. ČSR

Po skončení 1. svetovej vojny a vzniku ČSR nadobudla Bratislava podstatne väčší hospodársky a kultúrny význam ako za Rakúsko–Uhorska. Vznikali tu nové úrady, školy, obchody a výrobné podniky. Nastal sem prílev nových obyvateľov a zvyšovali sa požiadavky na bytovú výstavbu, ktorú mesto nevedelo v krátkej dobe zabezpečiť. Táto skutočnosť ovplyvnila aj rozvoj dedín v okolí mesta, cez ktoré viedla železnica, lebo tam boli stavebné pozemky lacnejšie. Osobná doprava železnicou z Rače, do dvoch koncových staníc v meste, trvala v tej dobe max. asi 15 až 20 minút. Preto sa Rača stala veľmi lukratívnou dedinou, ktorá v pomerne krátkej dobe zažila veľký rozmach. Po vzniku ČSR bolo vraj v Rači 589 domov, 4581 obyvateľov a v priebehu 10 rokov ich tu už žilo okolo 6000 a počet domov sa blížil k 1000. Po Petržalke bola naša dedina druhou najväčšou na Slovensku.

Pre výstavbu rodinných domov a škôl v našej obci, prichádzali do úvahy len pozemky, kde neboli vinohrady alebo pažite, kde sa mlátilo zbožie a skladovala slama. V oblasti dolného konca, t. j. od východného okraja dediny až po Výhon (dnešnú Detviansku ul.) končili vinice až pri hradskej. V oblasti horného konca, t. j. od Výhonu až po západný koniec dediny, končili vinice približne pri dnešnej Čachtickej ulici. O výstavbu rodinných domov mali záujem najmä Račania, ktorí nepodnikali vo vinohradníctve a prisťahovalci českej, nemeckej a maďarskej národnosti. Jednalo sa najmä o železničiarov, továrenských a iných robotníkov, úradníkov, učiteľov a pod., ktorí mali pravidelný príjem a šance získať v banke pôžičku.

Nové kolónie alebo po novom sídliská, vznikli súčasne v dvoch lokalitách katastrálneho územia Rača a neoficiálne sa nazývali Pozotória a Mrázova kolónia.

Keď som, v záujme doplnenia údajov v zozname voličov z r 1931, chodil po uliciach obidvoch kolónii a robil si potrebné poznámky, zobrazovali sa pred mojim virtuálnym zrakom mnohí ľudia, s ktorými som sa niekedy stretával. Oni už takmer všetci dávno zomreli a niektorí museli z Rače aj odísť. Vynárali sa mi spomienky, aké to tu bolo v 30. a 40. rokoch minulého storočia. V snahe uchovať moje poznatky, rozhodol som sa pokiaľ ešte žijem, že sa pokúsim popísať, ako vznikali nové sídliská, kde som sa narodil a prežil veľkú časť môjho života. V duchu som tieto časti našej obce nazýval račiansky nový svet, kde žila pestrá medzinárodná spoločnosť prisťahovalcov a niektorých pôvodných Račanov. Tu sa rozprávalo nielen po račiansky, česky, nemecky, maďarsky, ale aj po slovensky. Boli to najmä deti, ktoré slovenčinu využívali v praxi, lebo v škole sa muselo hovoriť po slovensky! A nebolo to ľahké, lebo račanské nárečie malo veľmi veľa prvkov moravského nárečia a bolo v ňom i veľa nemeckých slov! Treba si uvedomiť, že spisovná slovenčina prišla do račianskych škôl až po r. 1920 a väčšinou ju vyučovali českí učitelia. Mnohí prisťahovalci, ktorí sem prišli z iných častí Rakúska–Uhorska alebo z Európy, mali v tej dobe slušné vzdelanie, znalosti a skúsenosti z rôznych odborov ľudskej činnosti a v mnohom pozitívne ovplyvnili hospodársky vývoj, kultúru a celkovú atmosféru v Rači.

Pozotória

Tento zvláštny, v slovenčine nič neznamenajúci názov, dostala nová račianska kolónia, ktorá začala vznikať v polovici dvadsiatych rokov 20. storočia na poliach, ktoré boli medzi hradskou a železnicou a ktoré na geometrickej mape Rače z roku 1896 mali názov Pod Silnicú II. Tieto polia boli vraj pred výstavbou železnice pasienkom. Tu boli vtedy len tri stavby, a to hostinec Peklo, železničná stanica a domček výhybkára, ktorý stál pri dnešnom cestnom prechode cez železničnú trať na Východné nádražie.

Prvé domy tu boli postavené v rokoch 1925 - 1926, na uliciach, ktoré sú v súčasnosti nazývané ako Výhonská, Víťazná a Koľajná. V tej dobe však ešte ulice nemali žiadne oficiálne pomenovanie a ich povrch nebol nijako spevnený. Výhonská ulica bola pôvodne poľná cesta, ktorá slúžila pre vyháňanie dobytka na pasienok. V ďalších rokoch, až do marca r.1939, kedy zanikla I. ČSR, uskutočnila sa výstavba ďalších rodinných domov v uliciach, ktoré neskôr boli pomenované ako Albánska, Trávna, Ihrisková, Demänovská, Stolárska, Rostovská a Remeselnícka . Štyri posledne uvedené ulice pokračovali aj nad hradskou. Tu pri cintoríne, boli v r. 1931 – 34 postavené dve školy (štátna základná a meštianska a rímskokatolícka základná 1. až 5. ročník) a v r. 1937 na cintoríne rímskokatolícky kostol.

Na spodnej strane dnešnej Púchovskej ulice, od hostinca Peklo smerom na Sv. Jur, bola postavená zámočnícka dielňa a ďalej kováčska dielňa p. Krajčíroviča s rodinným domom. Posledný rodinný dom v tomto rade bol dom p. Henčla s pílou pri malom rybníku. Píla podľa mojej mienky bola prvým výrobným podnikom v Rači. Vedľa bola malá rómska osada s kováčskou dielňou, kde p. Salay vyrábal vidlice, škrabáky a iné náradia potrebné pre prácu vo viniciach a v záhradách. Tu žijúci Rómovia boli pracovití a čistotní a nemuseli sa báť žiadnej diskriminácie. Žil tu i dobrý futbalista pán Špetka.

Veľmi rýchlo vznikli v niektorých rodinných domoch obchody so „zmiešaným“ tovarom, ktoré prevádzkovali p. Bledý na Trávnej ul., p. Hanák na Ihriskovej ul. a jeho filiálka na Stolárskej ulici. Neskôr vzniklo mäsiarstvo p. Boudného na Ihriskovej ul., predajňa rôzneho tovaru p. Teznera na rohu Žitnej a Demänovskej ul. a holičstvo p. Ungera na Ihriskovej ul. V hornej časti Stolárskej ul. nad hradskou, vznikol druhý výrobný podnik, a to stolárstvo p. Poláčka, kde sa okrem normálneho nábytku vyrábali i sedadlá z ohýbaného dreva. V susedstve bolo pekárstvo p. Hierwega a obuvníctvo p. Klíča. Neskoršie ale už si nepamätám presne kedy, boli otvorené ďalšie obchody so zmiešaným tovarom p. Ivaniča na rohu Ihriskovej a Žitnej ul., p. Macha na rohu ul. Rostovskej a Žitnej.

Za železnicou bolo vybudované futbalové ihrisko, ktorého ohrada bola vyhotovená z dosiek od p. Henčla. Ku ihrisku bol zabezpečený prístup prechodom pre peších cez železnicu z dnešnej Ihriskovej ul. Vedľa ihriska viedol chodník na Východné nádražie – Rendez. Napriek rôznym opatreniam tu bohužiaľ zomrelo pre nepozornosť niekoľko ľudí pod kolesami vlakov.

Na železničnej stanici bol vybudovaný malý bufet, v ktorom pracovala pani Cvečková, kde sme v nedeľu chodievali s konvičkami pre pivo. Na stanici bolo vždy veľa ľudí, a to najmä v čase príchodu vlakov a v nedeľu počas futbalových zápasov. Radi sme sa sem chodili hrávať i my deti. Najviac nás zaujímali automaty na cigarety a cukrovinky, ktoré boli v čakárni stanice.

Vo všetkých uliciach, boli asi v r. 1938 zasadené pri každej parcele čerešne. Dlhé roky mali vysokú úrodnosť.

Mrázova kolónia

Názov kolónie bol pravdepodobne odvodený od priezviska bratov Mrázovcov, ktorých dvojdom tu bol postavený na rohu ulíc Mrázova a Žitná.

Prvé domy boli vybudované na poliach pod hradskou, v dnešných uliciach Mrázova a Rumunská ul. v r. 1926 – 31. Tieto domy, ktorých majiteľmi boli železničiari, mali jednotný vzhľad a boli pravdepodobne vyhotovené podľa jedného vzorového projektu. V ďalších rokoch, a to do r. 1939, boli postavené rodinné domy v uliciach Žitná a Jakubská. Pri Žitnej ul. vznikol obchod so zmiešaným tovarom p. Černohousa, bola to vraj filiálka jeho obchodu na Východnom nádraží.

Obyvatelia a život v kolóniách

Bolo to ako šibnutie čarovným prútikom, v priebehu desiatich rokov stáli tu dve nové sídliská. Nové ulice síce nemali dlažbu, ale boli elektrifikované. Viaceré domy však, zrejme z finančných dôvodov, boli elektrifikované až za Slovenskej republiky. Ako svetelné zdroje slúžili petrolejové lampy. O kanalizácii, rozvode vody a plynu sa v tej dobe nedalo ani snívať. Zatiaľ čo na dolnom konci obce bol s vodou veľký problém, v kolóniách bolo možné získať vodu zo studní. Už pri 6 m hĺbke, bol v nich dostatok dobrej pitnej vody. Každý dom stál na samostatnej, ohradenej parcele. Ich majitelia sa pretekali, kto bude mať najkrajšiu a najlepšie využitú záhradu. Preto kvalita životného prostredia v kolóniách bola neporovnateľne vyššia ako v starej časti obce. Nevyskytovali sa tu týfusové infekcie a susedské spolunažívanie bolo veľmi dobré. Úprimne poviem, že som bol šťastný, že som tu mohol žiť.

V rokoch 1939 - 45 sa budovanie nových domov v kolóniách podstatne spomalilo. Na ulici Barónka a Hybešova bola v r. 1943 vybudovaná tzv. nemecká kolónia s kultúrnym domom. Česi, ktorí boli zamestnaní na železnici, vo vojsku a štátnych úradoch, sa väčšinou zo Slovenska odsťahovali v r. 1939 - 40. Do ich domov sa v niekoľkých prípadoch nasťahovali Slováci z územia zabraného Maďarmi. Normálne cestné prepojenie medzi starou Račou a Pozotóriou bolo dokončené až v r. 1943. Bola to prvá dláždená ulica, ktorá neskôr bola pomenovaná ako Detvianska ulica. Na tejto ulici sa každý rok, vďaka Rafaelovi Kramplovi a Vlastimilovi Ružičkovi, konali cyklistické preteky, lebo bol tu veľmi dobrý, ba možno najlepší cyklistický oddiel na Slovensku. V roku 1945 boli z Rače násilne, okrem niekoľkých výnimiek, vysťahovaní takmer všetci Nemci.

Prepojenie medzi dvomi kolóniami nastalo až po 2. svetovej vojne, a to výstavbou rodinných domov a ulíc: Oblačná, Hybešova, Bukovinská a Hrušková. V tej dobe sa postupne v celej Rači najprv budoval vodovod a neskoršie plynofikácia a kanalizácia.

Vývoj výstavby rodinných domov v kolóniách je graficky znázornený na dvoch schémach. Doriešenie niekoľkých sporných prípadov v tomto zozname umožní aj úplné dokončenie schém. Objektívnym podkladom pre ich vyhotovenie bol zoznam voličov z roku 1931.

Zoznam voličov z roku 1931

Minulý rok dostal sa nám do rúk zoznam račianskych voličov z roku 1931 s úlohou doplniť ho niektorými aktuálnymi údajmi, čím by sa zvýšila jeho výpovedná hodnota. Išlo predovšetkým o názov ulíc a súčasné popisné čísla domov, v ktorých voliči bývali. Na túto úlohu sme sa podujali s mojím priateľom Ľudkom Havlovičom. On ako znalec starej časti obce, kde sa narodil a ja narodený medzi prisťahovalcami, v jej novej časti. Úloha, ktorá sa zdá na prvý pohľad veľmi jednoduchá, ešte teraz nie je celkom doriešená, lebo ulice boli pomenované až o mnoho rokov neskoršie a pôvodné popisné čísla domov boli vymenené. Okrem toho tieto čísla, ktoré boli prideľované vždy, keď bola stavba dokončená, nemali žiadnu doplňujúcu informáciu, v ktorej lokalite obce sa stavba nachádza. Raz to bolo napríklad niekde v starej časti obce a následne v niektorej kolónii. Mnohí terajší obyvatelia rodinných domov pôvodné popisné číslo domu nepoznajú. Preto bolo v záujme objektívnosti potrebné vykonať obhliadku pôvodnej časti obce a oboch kolónií a zistiť, čo sa tu za mnohé roky zmenilo a aké bolo pôvodné popisné číslo domov. Bohužiaľ, náš ľud je dnes veľmi nedôverčivý a získať akékoľvek informácie nie je vôbec ľahké.

Po vzniku ČSR, v roku 1920, bolo vraj v Rači 589 domov a 4581 obyvateľov. O 10 rokov neskoršie, ako je možné z voličského zoznamu vidieť, bolo tu už v roku 1931 asi 980 domov. Pribudlo okolo 300 domov. Značná časť z tohto množstva bola postavená v nových kolóniách a ďalej na hornom konci, v uliciach za evanjelickým kostolom, na dolnom konci v dnešnej Podbrezovskej ulici a na Kopaniciach. V tomto zozname snažili sme sa uviesť pri každom dome názov ulice a nové popisné číslo a v kolóniách formou skratiek tiež kolóniu, kde sa dom nachádza (Poz - Pozotória a Mk - Mrázova kolónia). Tu sme tiež uviedli vlastníka domu (V) a prípadne i nájomníka (N). Mnohí nájomníci tu dočasne bývali počas budovania svojich domov, ktoré dokončili po r. 1931.

Pri každom voličovi sa v zozname uvádza povolanie / zamestnanie, rok narodenia a vek.

U väčšiny žien, ktoré nemali konkrétne zamestnanie, je uvedená poznámka, že je „domáca“, čo znamenalo, že jej hlavná činnosť je starostlivosť o domácnosť a výchovu detí. V tej dobe nebolo zvykom, aby manželky museli okrem domácnosti zvládnuť ešte i nejakú inú prácu. To však neplatilo o Račiankach, ktorých rodina vlastnila nejaké vinohrady a role, lebo tie museli tvrdo pracovať od jari do jesene a od rána do noci.

Boli by sme radi, keby ste nám pomohli zoznam doplniť chýbajúcimi údajmi. Potom mienime urobiť jeho štatistické vyhodnotenie. Vaše pripomienky a doplnky môžete nám zaslať buď formou e-mailu alebo komentára pod článkom.

Za vaše pripomienky vopred ďakujem.

Ján Luknár

Prílohy:

Schéma Pozotórie

Schéma Mrázovej kolónie

Zoznam voličov Pozotórie a Mrázovej kolónie

Pozotória

– časť Rače pod cestou č.502 od železničnej stanice, pod Púchovskou cestou a Žitnou ulicou.

V roku 1840, keď začala premávka konskej železnice z Bratislavy (Pozsony) do Trnavy, bola tam vybudovaná stanica pre prepriahanie koní, ktoré ťahali vlak. Vlak premával v tom čase dvakrát za deň.

Pri krajinskej ceste do Bratislavy (Pozsony) sa nachádzal Pálfyovský majer so zájazdovým (ubytovacím) hostincom s názvom „U zeleného stromu“.

Neďaleko stál veľký strom topoľ ešte v 70. rokoch minulého storočia.

Neskôr tento hostinec bol pomenovaný podľa udalosti známej v povestiach, ako hostinec „PEKLO“.

Pôvodné objekty hostinca, ako aj prepriahacie stajne pre kone, ktoré ťahali vlak, boli pri rozširovaní cesty č.502 (do súčasného stavu) - zbúrané.

Mohutnejšia výstavba v tejto časti nastala po prechode konskej železnici na parnú premávku, ako aj rozširovaním železničnej trate smerom na Vajnory a budovaním „Zriaďovacieho nádražia“ – RENDEZU a prípojkou na hlavnú stanicu.

Táto časť Rače – Račišdorfu svoj rozmach výstavby pod názvom „Pozotória“ nabrala v rokoch po I. svetovej vojne, najmä v 30 rokoch minulého storočia.

Keď sa staval nový kostol na cintoríne (1936-1937), nová časť Račišdorfu mala už takmer 300 domov.

Z čoho vznikol názov „Pozotória“ nepodarilo sa nám rozlúštiť.

P. S.

Takýto názov jednej časti sa nachádza aj v meste Modra, ktorý tak isto hľadajú jeho pôvod a konzultovali to aj s nami.

Zapísal pre pamäť:

Ľudo Havlovič

Bratislava - Rača – december 2012

Z najnovšej tvorby Vojtecha Polakoviča

Eva 

Gazdovské stodoly




© Vojtech Polakovič

Štúrovci, ako ste ich nepoznali

V uplynulom týždni vyšla vo vydavateľstve Porta libri nová historická populárno-vedná publikácia Štúrovci, ako ste ich nepoznali, ktorú napísal archivár Bratislavského seniorátu a člen Archívnej rady ECAV na Slovensku Martin Kováč.

Račianske múzeum s galériou v Koloničovej kúrii - návrh

Návrh na premiestnenie Račianskej izby do Koloničovej kúrie a jej premenu na Račianske múzeum s galériou.

Priateľom z internetu

Nie som človek túžiaci po sláve, ale len dobrovoľník. Už od detstva mi za moju prácu mnoho ľudí zaplatilo slovom ďakujem.

Keď som mal dva roky, zomrel nám otec. Po jeho smrti nás zostalo žiť sedem bratov a jedna sestra. Mama sa o nás starala sama. Ona nám bola vzorom pre ďalší život. Veď ako 11-ročná išla slúžiť k deťom do bohatých rodín v Budapešti. Jej životné skúsenosti k práci, úcte, láske k ľuďom a k prírode. Jej slová mám stále v hlave, keď mi povedala: „Ži tak, aby si nikdy nepovedal človeku, ktorý ťa požiada o pomoc, že nemôžeš, alebo nevieš. Máš svoj rozum, tak porozmýšľaj, ako pomôcť. Nevieš, aký osud v živote ťa čaká. Drž sa mojich slov a budeš vždy dobrým a uctievaným človekom. Pomôž komukoľvek, akokoľvek, ak môžeš a budeš šťastný dovtedy, kým ty nebudeš od nikoho pomoc potrebovať“. Nám chlapcom povedala: „Vy bratia sa nikdy nesmiete medzi sebou hnevať, aj keď sa vaše ženy navzájom pohnevajú“. S týmito ponaučeniami som žil, pracoval, pomáhal a odovzdával svoje vedomosti mladším chlapcom a spolupracovníkom. Preto som sa dožil 85 rokov v úcte spoluobčanov, starších a mladších ľudí.

Dňa 25. septembra bolo stretnutie železničiarov dôchodcov. Bol som dojatý, keď mi 62 účastníkov podalo ruku a prialo veľa zdravia, dlhovekosť, pokračovať v mojej činnosti a mnohí vyslovili želanie: „Príď sa aj so mnou na mojom pohrebe rozlúčiť.“ Aj pre túto moju činnosť ma pozná mnoho ľudí v okolí. Keď niektorý spoluzamestnanec zomrie, rodina ma pozve rozlúčiť sa so zomrelým.

Teraz mám povinnosť poďakovať sa Vám pani Luknárová, pán Ščibrany, pán Sekerka, pán Drotovan za gratulácie, slová úcty, za uznanie mojej činnosti a Vám pani Luknárová za krásnu báseň.

Život beží ďalej a ja v mojej dobrovoľníckej činnosti nemienim prestať, pokiaľ mi bude zdravie slúžiť. Ešte raz všetkým za krásne gratulácie srdečne ďakujem. Potešili ste ma.

Eduard Wenzl

Návšteva u priateľa

Sme manželmi už 64 rokov. Mimo nášho zamestnania sme radi zavárali ovocie a zeleninu.

Nemáme žiadnu záhradu, tak sme všetok potrebný tovar kupovali. Nebolo to všetko len pre nás. Radi sme hotové džemy a zaváraniny rozdávali priateľom a známym. Ľudia si od nás pýtali recepty na spracovanie – konzervovanie všetkého, čo príroda dáva. Niektorí, keď k nám telefonovali, sa spýtali, či je tam konzerváreň u Wenzlových. Potom poprosili o recepty a radi nám ponúkli ovocie zadarmo. Sú aj priatelia, ktorí nás zavolajú k nim, aby sme si prišli nabrať ovocie a zeleninu, bolo tomu tak aj tento rok.

Bola sobota, po chladnej noci prišiel pekný slnečný deň. Manželov bývalý kolega z práce, s ktorým si veľmi dobre rozumeli, nás pozval do jeho záhrady. Len pred nedávnom mu zomrela manželka. Veľmi mu chýba. Aby necítil samotu, väčšinu dňa trávi v záhrade. Práce tam je stále dosť. Tento rok sa mu všetko vydarilo. To mu dodávalo chuť do ďalšej práce.

Záhrada je taká veľká, že od vchodu po koniec záhrady nedovidíme. Od začiatku záhrady vedľa drôteného plota je vysadený vinič, ktorý odolával ťažkým strapcom hrozna. Vedľa betónového chodníka sa rozprestiera zelený koberec čerstvo pokosenej trávy. V strede sa nachádza veľký fóliovník, plný papriky a paradajok. Voľné miesta zaplnili veľké hriadky zeleniny. Na ľavej strane záhrady sa pýšia obrovské borovice, smreky, jedle a tiež aj ovocné stromy čerešne, višne, jablone, orechy a iné. V strede, bližšie ku chodníku, je postavená drevená chatka na oddych. Obkolesená je rôznymi voňavými kvetmi. Tiež nás zaujali vysoké kaktusy, asparáty, kríky rozmarínu a rôznych liečivých rastlín. Hlboká studňa predstavuje symbol vlahy pre záhradu. Pri vchode do chatky sú učupené rôzne zaujímavé ozdoby pre zvieratká.

Nestačili sme obdivovať tú krásnu čerstvú zeleninu. Napríklad zeler sa mu nedal ani vykopať, bol veľký ako naša hlava. Už som cítila silnú vôňu varenej zeleniny a jej výbornú chuť. Keď sme mali plné tašky zeleniny, posadali sme si pred chatku k stolu oddýchnuť si pred odchodom, ochutnali sme jeho vínko, ktoré nám chutilo. Cítili sme sa tu veľmi príjemne, veď sme si užili nádherný deň, nadýchali sa čerstvého vzduchu. Cestou domov sme premýšľali, akú hodnotu má ľudské snaženie.

Prajeme mu dobré zdravie, nech sa mu darí. Za všetko vďaka.

Gabriela Wenzlová

Rendez 2012 - ukončenie sezóny

... 13. októbra 2012 v Železničnom múzeu Bratislava východ.

Rača zažila veľkú kultúrnu udalosť

Nie, nebolo ňou Vinobranie 2012, ale nenápadný krst, ktorý bol jeho predohrou.

Rafael Krampl, cyklistická legenda Račištorfu

Narodil sa 25. októbra 1914 v Račišdorfe (Récse) v rodine vinohradníkov, ktorí v malokarpatskej oblasti žili a pracovali niekoľko storočí.

Koľko času má človek...

Budeme vítať knižku – našu, račiansku

aj keď má trochu všeobecnejší názov - Vinohradnícke povesti.

Ako sme cestovali

V našom živote okrem radostí sú aj isté povinnosti, ktoré treba plniť. Jedna povinnosť čakala aj nás.

Pripomenul nám ju kalendár, blížil sa 26. júl. Tento deň je slávnostný a výnimočný pre nášho syna a jeho manželku, keď oslavujú výročie ich spoločného života, tento rok už 32.  Okrem gratulácie posielame z domova pozdrav – balíček,  tradičné orechové a makové koláče. Balík posielame poštou z Břeclavi (syn býva v Severných Čechách). Hneď na druhý deň pošta zásielku doručí. S radosťou a nedočkavosťou ho rozbaľujú, je to dojímavé.

Poštu sme vybavili a spokojní sme nastúpili do rýchlika smerom domov do Bratislavy. Len pár kilometrov pred cieľom sa stalo  niečo, čo sme nečakali. Zatočila sa mi hlava a veľmi bolela. Stále sa zdalo, že budem až zvracať. „Čo teraz?“ premýšľali sme, ako sa čo najrýchlejšie dostaneme domov. Netrúfala som si prejsť ani zo stanice k autobusu, ktorý by nás zaviezol na „Račko“.

Opatrne sme vystúpili z vlaku. Vo vestibule sme si našli miesto na schodkoch. Odpočívali sme a premýšľali, ako ďalej. Rozhodli sme sa pre vlak do Rače, odtiaľ sú to len 2 km autobusom a sme doma. Pohodlne sme sa usadili vo vlaku a zrazu vidíme, že míňame železničnú budovu v Rači. Vlak zastavil až v Pezinku, kde sme vystúpili.

Sadli sme si do  čakárne a čakali sme na vlak späť, do Rače. Môj zdravotný stav sa nezmenil, ničilo nás aj teplo. Bol čas príchodu vlaku, no vlak neprišiel. Manžel  išiel zistiť príčinu a dozvedel sa, že ten vlak cez prázdniny nechodí. To snáď ani nie je pravda, čo sme komu urobili. Nič iné nám nezostávalo len čakať. Manželovi sa po druhej borovičke nálada trocha napravila, ja pijem už tretiu minerálku a hlava bolí ďalej. „Bože kedy budeme doma? Čo nás ešte prekvapí?

Nakoniec sme sa dočkali a vytúžený vlak prišiel, no v Rači opäť nestál, ale až na Predmestí. Odtiaľ sme sa pokúsili zdolať niekoľko desiatok schodov, čo sa nám šťastne podarilo. Nastúpili sme do električky a náš autobus z Rače nás šťastne doviezol domov. Snáď z posledných síl sme spotení  vyšliapali 3 poschodia (bez výťahu) do nášho bytu. Bol niekto šťastnejší ako my? Neverím.

Veríme, že po čase zabudneme na nepríjemné cestovanie. Táto cesta nám trvala o tri hodiny dlhšie ako inokedy. Ale tá hlava stále bolí, len trocha menej.

Pustý kostolík

(kaplnka Nanebovzatia Panny Márie)

Pustý kostolík stojí  medzi Račou a Svätým Jurom na mieste kaplnky, ktorú podľa tradície postavil koncom XV. storočia (niekde sa uvádza rok 1459) bývalý vojenský dôstojník (údajne Ján Baštein s manželkou), ktorý potom žil na tomto mieste ako pustovník a vybudoval si pri kaplnke dve izbičky.

  

Malý kostolík je jednoloďová stavba s polygonálnym uzáverom presbytéria a opornými piliermi, značne poznamenaná opravami a prestavbami. Stavba bola viackrát reštaurovaná, naposledy v roku 1992. Interiér zdobia dve diela akademického maliara Karola Drexlera s vyobrazením Panny Márie uprostred vínnej révy. Vedľa kaplnky sa nachádza stĺp s barokovou sochou Panny Márie zo 17. storočia a neďaleko aj malá kalvária.

Podľa dosiaľ tradovanej povesti za tureckých vojen zakopali veriaci z Jura v blízkosti kaplnky - pustovne zvon z farského kostola sv. Juraja. Zvon pochádzal z roku 1 400 a aby ho miestni obyvatelia uchránili pred poškodením, obsypali ho zrnom. Po krutom nájazde Turkov, pri ktorom 17. septembra 1663 zahynulo vyše 60 miestnych obyvateľov a vyše 500 bolo odvlečených do zajatia, ľudia mali iné starosti a na zvon zabudli. Nepamätali si presne miesto, kde bol zakopaný, až náhodou ho vyryla sviňa, ktorá sa rýpala pri ošarpanej, spustnutej kaplnke. Na mieste, kde bol zvon zakopaný, postavili potom miestni veriaci v roku 1697 sochu Panny Márie a kaplnku opravili. Zvon umiestnili do drevenej zvonice pri farskom kostole. Pôvodná veža, v ktorej bol zvon umiestnený, vyhorela počas tureckých vojen a nikdy nebola obnovená.

O opravenú kaplnku sa starali piaristi, ktorí po stavovských povstaniach prišli do Svätého Jura. Pri kaplnke býval rehoľník, ktorý si tu vybudoval malú záhradku. Keď za Jozefa II. zrušili kláštory, kaplnka zostala opustená.

Krátko po týchto udalostiach zúrila v okolí Bratislavy veľká morová epidémia, ktorá si vyžiadala mnohé obete na ľudských životoch. Veriaci z troch blízkych farností svätojurskej, vajnorskej a račianskej si spomenuli na svoju nebeskú Matku a vrúcne ju prosili o pomoc. A skutočne, obce neboli morom tak veľmi postihnuté. (Rača okrem dvoch domov bola od moru uchránená). Keď mor pominul, zaviazali sa „večným sľubom“, že kaplnku opravia a budú tu každoročne putovať, aby spoločne ďakovali za záchranu. Kaplnku skutočne zrekonštruovali v roku 1802 a v roku 1807 ju zasvätili Panne Márii Nanebovzatej. Odvtedy sa veriaci z týchto troch farností každoročne schádzajú na sviatok Nanebovzatej Panny Márie pri Pustom kostolíku. Výnimkou neboli ani roky totality. Hoci v skromných rozmeroch, svätá omša sa tu predsa len slávievala každý rok.

Záleží len od nás, aby sme na túto tradíciu nezabudli, oživili ju vo väčších rozmeroch, zachovávali ju a plnili tak sľub našich predkov.

Mária Hatalová

Oznam

V nedeľu 12. augusta 2012

sa uskutoční tradičná púť do Pustého kostolíka,

ktorý stojí popri hlavnej ceste do Sv. Jura.

Veriaci z troch farnosti - Sv. Jura, Vajnor a Rače sa stretnú na slávnostnej sv. omši

so začiatkom o 10. hodine,

aby tak verní sľubu predkov vyjadrili Panne Márii vďaku za jej pomoc a ochranu.

Stretnutie všetkých, ktorí majú záujem putovať pešo, bude

o 8.00 hodine

pred Dolným kostolom

na cintoríne.

Darček k narodeninám

V živote je veľa pamätných kníh. Cirkevných, štátnych, celosvetových a rodinných.

Každé mesto, dedina, spolky, podniky vedú kroniku o udalostiach, ich práci. Aj v rodinách je to v menšej miere zaužívané. Ja na slávne dni v rodine používam kalendár, v ktorom mám poznačené dni narodenín, mení, úmrtia v celej našej veľkej rodine a aj známych. Keď k nám prídu priatelia, známi na návštevu a uvidia kalendár a jeho popísané stránky, usmejú sa, že moja kronika je kalendár, v ktorom sú rôzne dáta aj našich vnúčat a pravnúčat.

Na deň 7. mája pripadá dátum narodenia našej vnučky. S manželkou sme premýšľali, akým darčekom by sme ju potešili a urobili radosť. Vnučka býva v Šuranoch a rodinnom dome so záhradou, v ktorej majú už len trávu a stromy. Pred domom si vnučka urobila menšiu kvetinovú záhradku a okolie je tiež posiate trávičkou. Požiadala nás, že keď budú niekde predávať malé kríčkové ružičky, aby sme jej kúpili. Spýtali sem sa, ako to všetko stačí porobiť, keď je zamestnaná v škôlke. Synovia chodia do školy a tiež športujú. Manžel pracuje v Bratislave a voľno má len v sobotu a v nedeľu.

„Sadiť kvety, polievať, okopávať stačím, ale obkosiť moju záhradku nevládzem. Manžel ako amatér zostrojil elektrickú kosačku, ale pre mňa je veľmi ťažká.“

Po jej odchode na druhý deň sme s manželkou cestovali električkou do Bratislavy. Na reklamnom bilborde sme zbadali vyobrazenú elektrickú kosačku za 50 EURO v predajniach Elektro. Pomysleli sme siže toto by mohol byť pre ňu najlepší darček k narodeninám. Hoci v tento deň pršalo, išiel som do Elektra kosačku kúpiť. Zabalená kosačka váži 15 kg. Pomocou autobusu som kosačku dopravil domov.

Bol piatok a vtedy cestuje jej manžel na sobotu a nedeľu domov. Telefonicky som ho požiadal, aby prišiel k nám pre narodeninový darček pre jeho manželku. Keď uvidel balík s kosačkou, zasmial sa a tiež sa potešil. Po príchode domov so synmi poskladali kosačku. Pri tejto práci ich vnučka fotila a tiež aj v sobotu, keď sa synovia dohadovali, kto bude prvý kosiť.

Vnučka sa nám za milý darček poďakovala a povedala, že sa jej teraz málokedy ujde s kosačkou kosiť. Aj my sme sa potešili, že sme vybrali praktický darček, ktorý všetkých potešil.

Eduard Wenzl

Odmietnutý nápadník

Dávno už prešli roky našej bezstarostnej mladosti. Rada si ich pripomínam.

Prisťahovali sa k nám naši noví susedia. Do nášho dvora pribudol jeden kamarát. Mali čudnú reč. Vraj u nich čírna slípka znísla béle vajco. Napriek tomu sme si porozumeli.

Čas bežal. Skončili sme ZDŠ, niektorí išli na učňovku, iní sa zamestnali. Náš nový kamarát Jožo sa učil za holiča. Moja dobrá kamarátka Franta bola úradníčka vo Figare. Z vlaku vystupovala skôr ako my. Keď vlak dochádzal k tejto zastávke, Edo ju upozornil: „Franta, nasleduje lekvárová, vylízať.“ Zľahka sme sa zasmiali, pretože sme toto už poznali. Boli sme veselá kopa. Cez prázdniny sme chodili pracovať k záhradníkom pešo, niekoľko kilometrov. Prišiel čas, keď už chlapci začali navštevovať naše domácnosti aj večer. Postrehla to aj naša suseda. Keď som zametala dvor pred našimi dverami, poznamenala: „Len pekne pozametaj, aby sa ti frajer nepotkol.“

Istý večer, na ktorý nezabudnem, prišiel k nám Jožo. Chvíľu sme mlčky sedeli, nevedeli ako začať rozhovor. Keď zbadal na stole môj pamätník, povedal, že mi do neho niečo nakreslí. Súhlasila som. Pochválila som jeho kresbu a spýtala som sa ho, čo to má byť podľa jeho predstáv. V krásnom prostredí stál nádherný domček. Odpovedal:

„Domček sa za lesom skrýva, v ňom býva moja milá.“

„Aká tvoja milá?“

„No predsa ty!“ odpovedal odhodlane.

„Ja? Ty nevieš že k nám chodí Edo?“

„A vie to jeho mama?“

„Áno vie, povedala často, nech si zoberie koho chce, on bude s ňou žiť.“

Stratil slovo, smutný sa pobral domov, o dvoje dvere ďalej.

Doma sa vyžaloval mame. Ani ona sa nevedela zmieriť s touto skutočnosťou.

„Veď ja som si myslela, že sa máte radi. A ja som ju naučila aj slíže mésiť a ona nechce môjho syna!“

Potom sa pobral spať s tým, že ráno je múdrejšie ako večer. Nevedela som ako spal, ale do práce išiel. Kolegyni sa vyžaloval v plači, až jej ho bolo ľúto. Na upokojenie mu povedala:

„Nič si z toho nerobte, veď na svete je pre vás ešte veľa takých dievčat“.

„Veľa dievčat je, ale také ako ona nie sú. Už si nebudem ani topánky čistiť,“ povedal.

On si totiž za každým rohom vybral z vrecka handričku, ktorou si leštil topánky.

Jožo sa po čase oženil, no už nežije. Ja s Edom oslavujeme tento rok už 64 rokov spoločného života.

Rendez 2012 - zraz historických vlakov

... najväčšie železničné podujatie na Slovensku v areáli Železničného múzea Bratislava východ 23. - 24. júna 2012

Významné jubileum Ľudovíta Havloviča

Dňa 2. júna 2012 oslávil 85. narodeniny významný račiansky historik a pamätník, kultúrny činovník a národovec Ľudovít Havlovič.

Noc kostolov

... v Katedrále svätého Šebastiána v Krasňanoch 1. júna 2012...

18:00	19:00	Svätá omša s eucharistickou pobožnosťou celebruje ordinár Mons. Rábek
19:30	20:00	Na chválu Michala archanjela – báseň, Kvarteto dychovej hudby – Hudba ozbrojených síl vlastná tvorba umelca pplk. Mgr. Michala Chudu
20:00	20:30	Dokumentárny film o mozaike pátra Rupnika v Katedrále sv. Šebastiána.
20:30	21:00	Teologický komentár k výjavom na mozaike Mons. Bartoš, Šajgalík sprevádzaný umeleckými hudobnými vstupmi (Vymazal)
21:00	21:30	Detský spevácky zbor Katedrály sv. Šebastiána
21:30	22:30	Predstavenie duchovnej služby v pôsobnosti Ministerstva spravodlivosti SR, práca dobrovoľníkov...(Mons. Juhás)
22:30	23:00	22 hláv – premietanie filmu
23:00	23:30	Kandahárske sirény – dokumentárny film
23:00	23:50	Kandahárske sirény – dokumentárny film (dp. Ganaj)
23:50	24:00	Vyloženie Sviatosti oltárnej a požehnanie

O katedrále svätého Šebastiána

Bratislavský arcibiskup - metropolita Mons. Stanislav Zvolenský 13. júna 2009 slávnostne konsekroval nový chrám v Bratislave – Krasňanoch a daroval ho do užívania Ordinariátu OS a OZ. Novopostavený chrám v Krasňanoch bol zároveň povýšený na katedrálny chrám vojenského ordinára zasvätený sv. Šebastiánovi, patrónovi vojakov i samotného Ordinariátu OS a OZ SR. Pritom si naďalej zachoval funkciu aj filiálneho kostola račianskej farnosti pre veriacich žijúcich na sídlisku v Krasňanoch. Vystihla sa tak skutočnosť jednoty Cirkvi a Božieho ľudu, lebo kapláni Ordinariátu OS a OZ SR, ktorí nový chrám odvtedy spravujú, zodpovedne slúžia aj veriacim Bratislavskej arcidiecézy. Nová katedrála Ordinariátu OS a OZ SR je novým, moderným chrámom postaveným v 21. storočí v duchu modernej liturgie, ako zaujímavý a príťažlivý Boží stánok. Chrám bol riešený v súlade s požiadavkami liturgie a administrácie farnosti a bude slúžiť ako zhromažďovací priestor. Chrám bol riešený v súlade s požiadavkami liturgie a administrácie farnosti, a tiež ako zhromažďovací priestor. Nemôže sa preto pochváliť niekoľkostoročnou históriou, ako iné biskupské katedrály vo svete. Napriek tomu sa však jej história už začala písať. Pri svojej druhej pastoračnej návšteve Slovenska 1. júla 1995 posvätil blahej pamäti pápež Ján Pavol II. prvý základný kameň chrámu v Krasňanoch, ktorý sa ale stratil. Pri svojej tretej návšteve Slovenska dňa 14. septembra 2003 posvätil náhradný základný kameň. Chrám sa začal stavať po niekoľkých rokoch úprimnej modlitby veriacich. Obdobiu výstavby predchádzalo zabezpečenie pozemku v roku 2006 a príprava projektovej dokumentácie. Víťazom konkurzu na projekt chrámu sa stal Ing. arch. Ladislav Bánhegyi. Navrhovaný projekt prešiel cez liturgickú komisiu Bratislavsko – trnavskej arcidiecézy, aby chrám spĺňal všetky liturgické predpisy. Stavebné povolenie bolo vydané v januári v roku 2007. Na výstavbu boli vyčlenené peniaze, ale uskutočnili sa aj dobrovoľné zbierky a mnohí farníci darovali aj finančné prostriedky priamo na účel výstavby chrámu na zriadené účty. Má veľmi zaujímavo členitú strechu, ktorá zvnútra vďaka zvláštne viazaným trámovým nosníkom pripomína tŕňovú korunu. Prízemná budova pastoračného centra, čiastočne zahĺbená a podpivničená obsahuje na prízemí viacúčelovú spoločenskú halu s kapacitou cca 100 miest na sedenie, sakristiu, kanceláriu, pohotovostné toaletné zariadenia pre imobilných a garáž. Slúži pre rôzne spoločenské aktivity farníkov. Celkove vnútro má jasný duchovný rozmer a všetko v ňom má nejakú myšlienku, aby viac a viac privádzalo ľudí k Bohu. 27. novembra 2011 sa uskutočnila slávnostná konsekrácia nového oltára a monumentálnej chrámovej mozaiky a nového žulového mobiliáru. Výjavy na mozaike zobrazujú Krista vstupujúceho po zmŕtvychvstaní do večeradla s apoštolmi, ďalej zomierajúceho sv. Cyrila so sv. Metodom s nádobou so zrnom na rozsievanie viery Slovanom a ich učeníka a pokračovateľa sv. Gorazda, sv. Šebastiána, hlavného patróna katedrály i diecézy, vojaka a mučeníka. Taktiež je tu zobrazená bl. sestra Zdenka, ako patrónka väzenstva a sv. Michal, archanjel, patrón policajtov, pápež bl. Ján Pavol II. s bulou, ktorou zriadil Ordinariát OS a OZ SR. V ďalšej časti liturgie ordinár konsekroval nový žulový oltár, aby na ňom následne po prvýkrát slávil Eucharistiu. Autorom monumentálnej mozaiky je Ivan Marko Rupnik SJ, jezuita a svetoznámy umelec. Prípravu a inštaláciu mozaiky a ozdobných prvkov v podobe oltárnych krížov, svietnikov a meča realizovalo 15 umeleckých mozaikárov z inštitúcie Centro Aletti v Ríme. Na výrobu oltárneho stola, ambóny, podstavca pod tabernákulum a krstiteľnice bola použitá tatranská žula z lokalít osád Tatranská Lomnica a Štrbské Pleso, prevezená s láskavým súhlasom primátora mesta Vysoké Tatry Ing. Jána Mokoša a finančnej skupiny J&T Group. Kamenárske práce a položenie granitovej dlažby v presbytériu uskutočnila firma Mramor – Granit – Mohyla s.r.o. z Krupiny pod vedením jej majiteľa Jána Mohylu. Autorom kameninového tabernákula v podobe románskeho kostolíka v Drážovciach pri Nitre je akademický sochár Michal Zdravecký. Stavebné práce realizovala firma Kora z Močenka.

Prevzaté zo stránky NOC KOSTOLOV


Foto: Ľudovít Havlovič

Moja babka

Moja babka alebo mama?

Mala som s tým trocha problémy, keď ako staršia som si vypisovala papiere a prišlo miesto, kde sa pýtali meno rodičov a ja som zostala v rozhodovaní - že kto vlastne moji rodičia sú? V mysli sa mi začali premietať situácie môjho života a miesto rodičov vyplnilo meno starých rodičov. Boli to babka a dedko, ktorí sa rozhodli vychovať ďalšie dieťa. Dodnes verím, že to nebolo ľahké rozhodnutie, ale bolo by im asi ťažko vidieť či stretnúť sa so mnou v spoločnosti adoptívnych rodičov. Poznala som svojich adoptívnych rodičov a určite pre nich i pre mňa bolo niekoľko rokov ťažké a každý sme svojim spôsobom trpeli. Zostali bezdetní. Keďže učiteľstvo bolo ich povolaním, starostlivosť a lásku k deťom preniesli na deti v ich školách a môj život pokračoval s babkou pod lesom v Komandloch. V tom čase ešte žila s nimi ich najmladšia dcéra Karolka, ktorá im bola veľkou pomocou a mladé myslenie pre mňa. 

Babka boli celý život organizátor celej rodiny. Keď sa vtedy hovorilo o hlave rodiny, babka tvrdili, že boli krk a tak darmo sa bude hlava točiť, keď krk nepovolí.

Nikdy sa nežalovali na ťažké podmienky bývania hore, až možno niekedy pred pár rokov dozadu som sa dozvedela, že to boli ich súrodenci, ktorých keď požiadala o pomoc, tak odmietli. A to ich vlastne zavialo na kopce. Napriek dobrému či zlému sme sa ako rodina stýkali.

Keď som bola schopná pomáhať s prácou vo vinohrade a v záhrade, babka to uvítali. Nákupy, keď babka nemohli všetko odniesť, nechali u ich staršej dcéry na Dolnom konci, kde som sa zastavila pre poštu a zobrala aj zbytok nákupu domov. Tak to bolo s uhlím, ktoré nám doviezli na koniec Zlatej nohy a odtiaľ sme ho nosili cez vinohrady a agačinu domov. Dreva sme nikdy nemali dosť, i keď sme bývali pod horou. Chodili sme zbierať suché halúzky na podpaľovanie, zvlášť skoro ráno, keď mi babka varili čaj. Babka robili veľmi ťažko, a preto sa nečudujem, že skoro večer odpadli únavou a zaspali. To bol môj čas pri petrolejke rozložiť si knihy a úlohy. Tešila som sa na nedele, išli sme s babkou do kostola, mali sme spolu obed a potom buď niekto k nám prišiel alebo sme sa my vybrali navštíviť rodinu. Dedko s nami veľmi nechodili, zato my dve sme sa snažili žiť tempom dediny. Išli sme na púť do Marianky, ale nie s procesiou, lebo to znamenalo ísť dolu do Rače a odtiaľ ísť s nimi. Takto sme išli svojou cestou a pri Kameňolome sme sa s nimi stretli. Tak isto Pustý kostolík, po omši sme išli ale navštíviť dedkovu rodinu, kde sme mali obed. A potom sme šliapali domov, bola to poriadna diaľka.

Najkrajšie spomienky mám na Dušičky, kde sme zase s babkou pripravili hroby a večer sme išli zapáliť sviečky a postretať rodinu. Keď sme sa vracali domov a pozreli sa na Raču, nad cintorínom sa vznášal oblak rozsvietených svetiel. Bola som veľmi povďačná babke za tieto chvíle, lebo mohla povedať som unavená a ja by som to vedela pochopiť.

?

Často som pozerala na babkine pracovité ruky, že čo všetko dokázali. I keď si nepamätám na pohladenie, ale pamätám si, čo pre mňa urobili. Všetko, čo som potrebovala a čo patrilo a bolo v ich moci, my bolo dané. Mali sme jedlo, ktoré babka vyčarila, niekedy menej, inokedy viacej, a možno niekedy len polievka a chlebík. Tak to bolo v tom čase a chudák dedo raz mal vo vrecku chleba pre mňa, keď ho Nemci zastavili a podozrievali ho, že to nesie partizánom. Na sviatky babka napiekli makovníky, orechovníky a bábovku k čaju či ku káve. Babkin prvý vnuk Vojto miloval babkine makové koláče. Babkine ruky, i keď malé, vyrábali rezance (slíže), lokše, koblihy, pagáče atď. Nepamätám si, že by boli niekedy chorá, vždy hovorili, že na to nie je čas a to preniesli i na mňa.

Nikdy nezabudnem, ako sme s babkou ukladali seno do „húry“. Babka mali veľkú nošu a s ňou vyšli po rebríku, ktorý často ani nestál dobre a nemohli sa s tou nošou dostať do dvierok a tak volali o pomoc. Čo vlastne chceli, aby som vyšla po rebríku hore a postrčila ich aj s tou nošou dnu. Noša skončila tam, kde mala byť a my s babkou na rebríku. Seno bolo pre našu kozičku, ktorá nás zásobovala mliečkom a babka z neho vyrobila syr, čo je na dnešných trhoch aspoň tu vzácny syr. Inak babka do sena ukladala hrozno a jabĺčka, ktoré skončili na štedrovečernom stole.

Babka neboli nadšená mojím štúdiom na zdravotnej škole, chceli, aby som bola krajčírkou, čo som zase ja nechcela a nakoniec kto by bol chodil do Komandlov nechať si niečo ušiť. Vedľa nás býval Pišta s rodinou a po ich odsťahovaní tam išla bývať Karolka, ktorá sa medzitým vydala za Dominika Číka a mali spolu 3 deti. Strýko vedel hrať na mandolíne a tak naše večery oživil hraním a spevom vtedy trampské pesničky. To bol môj najobľúbenejší strýko, o ňom raz napíšem tiež, lebo si to zaslúži.

Späť k mojej babke, ktorá sa nakoniec zmierila s mojím rozhodnutím, čo sa týkalo školy. Babka každé ráno vstali, zakúrili v šporáku a urobili mi čaj s chlebíkom. Tiež nikdy nezabudnem, keď som už pracovala a prišla som domov celá zmrznutá, v posteli som našla zohriatu tehličku zabalenú v uteráku, aby som sa zohriala. Niekedy počas víkendových služieb prišli za mnou do nemocnice, kde sme si vypili kávu a babka sa vrátili domov. Vtedy som začala plánovať, lebo dedko chorľavel a nebol dôkladný na lieky a tak často, keď mu prišlo zle, vinil nás s babkou, že sa oňho nestaráme. Vtedy som si podala v nemocnici o byt, že ak sa niečo stane s dedkom, babka a ja budeme mať teplučký byt a že už nebude musieť kúriť ako v starom šporáku. Žiaľ, k tomu neprišlo, obaja ochoreli naraz a jeden po druhom odišli z tohto sveta iba z mesačným rozdielom. Vtedy som bola už vydatá, mala som oporu v mojej novej rodine manžela. Byt som zmenila za väčší a často v mysli som si spomenula na babku, že aké plány sme mali.

Často sa vraciam spomienkami na Komandle a život tam. Vrátila som sa tam po 19 rokoch, dom a záhrada patrili už niekomu inému a tak som dom obišla zhora i z chodníka, po ktorom som chodila vtedy, keď som tam bývala a so slzami v očiach som odišla a uvedomila si, že ako je ťažké zavrieť kapitolu života, ktorá poznačila môj život na veky.

Mestský festival v Rači

Od piatka do nedele (1. až 3. júna) sa v Rači koná Mestský festival urbanE.T. ...

Program festivalu

Alfonz V. Havránek - Viac hláv viac rozumu

... tvorivý samorast, jeho drevorezby odhaľujú krásu a tvar, ktoré driemu v dreve.

Náš otec Tomo Sedramac bol Chorvát

Náš otec Tomo Sedramac bol Chorvát. Narodil sa v roku 1865 v obci Severin, okres Bjelovar, blízko chorvátsko-maďarských hraníc.

Starý otec tam mal mlýn, byl mlynár. Otec bol jeho jediný syn. Keď mu zomrela maminka, starý otec sa znovu oženil a s druhou ženou mal zase len jednoho chlapca, volal sa Jovo. Z toho sa stal pravoslávny pop. Otec odišiel zo Severina do Viedne, tam mal potom kaviarničku.

Naša maminka Františka Brabcová byla zase z Českomoravskej vysočiny, z Třebíče. Tam máme korene, ale tých už je málo. Mama sa narodila v roku 1895 ako najmladšia zo siedmich detí, medzi ňou a najstarším bratom bolo 20 rokov. Starší brat Alois a za ním staršia sestra Marie odišli do Viedne a pritiahli tam ešče za Rakúsko-Uhorska aj mamu.

Tam ňekde tata videl mamu obsluhovat a páčilo sa mu, jaká bola šikovná. Tak jej začal dvorit a aj ked bol o 30 rokov starší, bola z teho svadba.

Tata bol teda pravý Chorvát, mama Moravka, takže my sme Chorváti Moravané.

Otec chodieval často z Viedne do Piešťan. Kraj okolo Račištorfa sa mu zdal jak u nich, v Chorvátsku. Tata si tu vyhliadol miesto a išel kupovat. V roku 1919 kúpil podla realitnej kancelárie celý majer, od hradskej až po nádražie. Volalo sa to Peklo. Bol tam šenk a bírešké budovy a byty a v tých bírešských domoch bývali Svobodovci, Zemanovci, Máťušovci... Jak končili tí bírešské domy, za tým bol vinohrad až dole po nádraží...

Tata ten majer, to Peklo, kúpil od nejakého pána Alexa Brychtu. Bol to zájazdový hostinec, tam sa kone prepriahali, boli tam maštale. Za to celé Peklo dal tata 60 tisíc, čo vtedy bolo velmi vela peňazí. No a tak sa v 1919. mama s tatem dosťahovali sem.

S našima z Viedne prišli aj teta Marie, mamina o 10 rokov staršia sestra, naša krstná mama, se svojím mužem. Strýček byl ve Viedni železničárem. Volal sa Matouš Svadbík, bol též Moravák, pochádzal z Hluku.

Teta se strýčkem chvílu bývali u našich v Pekle. Potom si železničári postavili Mrázovú kolóniu, Mrázdorf. Štát im na to dal peňáze a oni to splácali.

V 1921. sa v Pekle na šenku narodil Milánek. Ja sem sa narodila v 1923., už né na šenku. Milánek je krstený Miloš, ale tata nechcel Miloša, oni chceli Milana. A pán farár nechcel teho Milana dat, takže Mikuláš, no a s tým ani tata ani mama nesúhlasili, tak mu dali meno Miloš. Ja som sa dozvedela, že mám brata Miloša, až som mala ale 15 rokov. My sme mu všetci říkali Milánku, né? Mama, teta, všetci len Milánku, takže pre nás bol Milánek a mne to úplne čudne zneje, ked bych mu já mala povedat Miloš.

No a nevím, ale za nejaký čas, ja som bola decko, ked si to vyprávali mama s tatem, že? ten pán Brychta že došel na to, že neboli tí peňáze kolkované. Tata tvrdil, že boli, ale neškriepil sa, tak musel polovičku toho Pekla predat. Predal tú časť se šenkem, lebo on nechcel v tem šenku byt. On došel z Viedne, pánsky pán, a tuto mal robit šenkára? A boli tu Poláčkovci a takí, takže tata to nechcel, predal tú polovičku Khandlovcom a tí sa tam teda nasťahovali.

V 1925., 1926. bol v Pekle taký aj 10-árový dvor a tam bolo vyše 60 detí. Máťušovci, tých bolo asi deset, Zemanovci, Vítkovci, tam boli Pišta, Berta, čo je v Mederi, potom Gabika, čo je na Rendezi, my sme ji ríkali Elen, a ešče jedna tam bola, tuším Anežka. Ivičičovci, tých bolo též ale deset, Svobodovci, Veselskí boli traja. Ivičičovci bývali tam, kde potom bývali Wenzlovci. Potom tam bývali Polákovci, Jarko, Lojzo, Tóno, ten bol tak starý jak já. U Polákú bývali Kučerovci a vedla boli Krútilovci, rodičia Aranky Kučerovej, potom bola Anička a Hermína a Karol. Pani Kučerová bola najstaršia a bola velmi dobrá krajčírka.

Mama s tatem sa doma rozprávali nemecky a maminka s tetu na nás česky a na dvori sme vyprávali račansky. Náš tata ovládal chorvátsky, srbsky, nemecky aj maďarsky. Slovensky len tolko: „Dety, tak robte, aby ste mohli kludno spávat.“

Rodičia mali v Bratislave kaviarničku na Poštovej, čo už teda neni, už to zbúrali. Ked mal Milánek asi sedem rokú a ja päť, mama s tatem sa rozišli. Tata odišiel s osemnástročnou služkou do Trnavy, tam mal zase kaviarničku. Mňa si vzala teta Marie, ja sem vlastne vyrastala u nej v tem Mrázdorfe.

Jedenást rokú sem bola u tety, od šest do sedemnást, za čo som jej velmi vďačná, lebo som u nej mala krásne detstvo. Bývali sme v tem Mrázdorfje a okná sme mali na Raču, to bolo prázdne. Teraz sobota po obede, išla skupina, spievali krásne slovensky, za nima išla skupina, spievali nemecky, prešla skupina, išli Maďari, spievali maďarsky. Nikdy nebolo žiadneho, že ty si ten alebo ty si ten.

Až v 1939., keď začli Nemci nosit tie biele ponožky, krátke gate a začli sa vyťahovat v Rači, už to začalo. Slováci si držali svoje, Nemci si držali svoje, takže tam už sa nedalo.

Hanba priznat, že ja som nikdy nebola v Chorvátsku. Z otcovej rodiny som nikoho nepoznala, s nikým som sa nestretla. Aj starého otca, mlynára z Bjelovaru, som poznala len z rozprávania. Otcovho brata Jova, toho popa, cez vojnu, v 1941. alebo 1942., popravili ustašovci.

Otec furt sluboval, že až bude po vojne, že nás tam zobere. No otec zomrel v 1944., a tak som si po vojne povedala, že musím tú rodinu vypátrat. Tak som tam cez Červený kríž písala a skutečne mi sesternica aj odpísala. Bola učiteľka už na dôchodku. No potom sa tie krajiny nejak rozdvojili, tí boli komunistickí a tí neboli komunistickí, takže absolútne sme si nemohli písat a tým celé moje príbuzenstvo zmizlo.

Mama sa vydala, až ked tata v 1944. zomrel. Jej druhý muž bol čiašnik, velmi dobrý človek. Volal sa Jan Chlupsa a bol rodený Pražák. S mamu bývali v Bratislave, išli do kaviarničky na Poštovej, z Poštovej išli na Uherskú.

Khandlovci mali Peklo dovtedy, než im to zeštátnili. Potom tam ešče bol ten Ráj nebo jak sa to volalo, takže asi dovtedy ešče chvílu to Vlado védel a potom už z teho spravili aj bufet a oni do teho už nemali čo rozprávat.

V Pekle sme bývali do 1971., potom nám to vzali na tú cestu. Tá autostráda ide priamo cez našu spálňou. No a zato ja som päť rokov nemohla íst dole, vobec som nechodila dole, tak mňa srdce bolelo. Lebo šak obidvaja sme sa tam narodili a mama tam mala pekný byt, Milánek tam mal pekný byt a já tiež.

Mama mala zelený zákal a oslepla, nechala sem si ju u mňa. Tvrdila - a možem povedat, že žila dobre, nech to zaklepem - že nejlepší bylo za Františka Josefa.

„Rohlík stál jeden krejcar,“ naša mama vyprávala.

„Mami, nač to vyprávjate, ked už to není“, né?

Už sem ju nedala ani do nemocnice, umrela u nás doma v 1984. roku.

Na detstvo, brata Miloša, Peklo a Raj spomínala

Anči Tapšíková, rod. Sedramacová