Nežijem nadarmo

Môj otec pracoval na železnici ako vlakvedúci od roku 1906. Zomrel mladý – 49 ročný. Po jeho smrti nás zostalo žiť 7 bratov a jedna sestra. Keď bratia dorastali aj oni začali pracovať na železnici (ako rušňovodič, kováč, normovač, vlečkár). Keď som mal 17 rokov, išiel som pracovať aj ja. Ako traťový robotník, pisár na riaditeľstve železníc, neskôr som išiel do kurzu pre výpravcov vlakov. Od roku 1952 som pracoval v Rači do roku 1953. Od marca 1953 som bol preložený do stanice Bratislava – Východné nádražie. Pracoval som tu ako výpravca, dispečer a dozorný prevádzky až do roku 1987, keď som odišiel do dôchodku. Teraz z okna nášho bytu pozerám na koľajisko stanice a porovnávam, ako bolo koľajisko kedysi plné a nie ako dnes, prázdne. Za mojej činnosti bolo za zmenu prijatých a rozposunovaných aj 60 vlakov. Je to pre mňa smutné, že koľajisko je väčšinou prázdne a v niektorých dňoch sa vôbec neposunuje. Teraz bude 120 rokov, keď sa začalo v tejto stanici rozraďovanie a zriaďovanie nových vlakov do cieľových staníc. Som rád, že som sa zapojil do práce v tejto stanici počas 120. výročia jej existencie. Tiež som pracoval na výstavbe novej točne pre rušne. Prežil som prestavbu stanice, elektrifikácie a výstavbu nového spádoviska, nových odchodových koľají, nového rušňového depa.

Na deň železničiarov sa rád stretávam s bývalými spolupracovníkmi a spomíname, ako sa nám pracovalo. „Posunujeme“. Zúčastňujem sa aj na výstave starých rušňov a vozňov v Múzeu na Východnom. Očami aj rukami pohladím týchto tátošov a spomínam, kto na nich jazdil, kto im rozkazoval, aby dobre vykonávali túto ťažkú prácu. Uvažujem, že už aj ja patrím do tohto železničného múzea. Do tohto 120. výročia železničnej stanice patrí aj 6 bratov – železničiarov Wenzlových.

Eduard Wenzl

Bratislava, 25.1. 2013

Dňa 25.1. 2013 je 67 rokov, čo som nastúpil k železnici.

Milé prekvapenie z rodného kraja

Mám sesternicu v Nemecku, ktorá sa narodila v Račištorfe. Od roku 1946 žije v Nemecku. Často chodila so zájazdmi na Vinobranie a hody. Neskôr chodili už svojimi autami na návštevu príbuzných a známych v Rači. Na jednom vinobraní mi sesternica predstavila Michala Wenzla, ktorý v Rači žil od roku 1913 a v roku 1946 sa presťahoval do Nemecka. Aj naša rodina bývala v Rači v dome u Repčekov, on býval na druhej strane ulice oproti nás.

V roku 1974 sme boli s manželkou v Nemecku na návšteve u sesternice. Tam sme sa stretli s Michalom. Potešil som sa. Rozprávali sme sa, ako sa mu tam žije a ja som mu rozprával, čo je nové v Rači. Pri rozchode sme si podali ruky a on mi dal 50 mariek a povedal: „Kúp si niečo na pamiatku, že sme sa zasa spolu stretli“.

Kúpil som si stolové hodinky, ktoré mám doma v sekretári. Vždy keď som sa na ne pozrel, pomyslel som si , že či ešte Michal žije. Pred Vianocami som telefonoval so sesternicou a ona mi povedala, že Michal žije a na rok bude mať 100 rokov. Dala mi jeho adresu. Napísal som mu list a poslal som mu obrázky z výstavby nemeckého domu a ako vyzerá teraz po oprave, a zagratuloval som mu k stému výročiu narodenia. Tiež som mu prezradil, že aj môj brat Ján bude mať 26. mája tohto roku 100 rokov.

23. januára mi on zavolal a ďakoval za list a obrázky opraveného nemeckého kultúrneho domu. Hovorili sme skoro pol hodiny. Žije u dcéry, lebo manželka mu už zomrela. Potešil sa, že je kultúrny dom opravený, na ktorom aj on pracoval, keď ho stavali. Rozprával som mu, ako teraz Rača vyzerá, aké má nové sídliská, obchody a kto ešte v Rači žije. Aj s mojou manželkou rozprával. Poznal jej otca a povedal jej, že otec bol veľmi dobrý človek, ktorý mnohým ľuďom pomáhal vo vinohradoch a aj inak. Keď sme ukončili náš rozhovor, znovu mi poďakoval, že som si na neho spomenul. On ešte stále hovorí čistým račianskym nárečím. Sľúbil som, že mu pošlem knižku „Račianske vinohradnícke povesti“.

Mám radosť, že sa mi podarilo napísať a porozprávať mu, ako teraz žije Rača a ľudia v jeho rodnej dedine. Pozval ma k nemu na návštevu do Nemecka, lebo on už cestovať nemôže.

Nehoda so šťastným koncom

Keď sa stala táto nepríjemná udalosť, bývali sme v Rači, na dnešnej Ihriskovej ulici. Touto ulicou sa chodilo na ihrisko cez železničné priecestie. Bola známa tým, že v nej bolo veľa obchodov. Celkom na začiatku bol malý obchodík s potravinami Mach, o niekoľko domov ďalej bol mäsiar Boudný, ďalej holič Unger, hneď pri ňom býval maliar Horák. Na konci ulice vo veľkej záhrade býval vážený pracovník obecného úradu pán Molčan. Na druhej strane tejto ulice hore pod cintorínom bol dom, kde sa stala vražda. Syn s priateľkou zavraždili vlastnú matku. O dva domy ďalej mal svoju dielňu krajčír Bokroš, ďalej býval stolár Lapoš a posledný obchod mal Hanák.

My sme bývali po krajčírovi Bokrošovi. V tejto ulici bývalo veselo. Bolo tam veľa detí. Preskakovali sme malé priekopy, a v zime sme sa sánkovali z malého briežka, ktorým začínala táto ulica. Nad ňou sa hadila hlavná hradská a na jej druhej strane bol cintorín, cez ktorý sme chodili do školy a do dediny. Bolo nás 5 detí. Posledná bola sestra Terka. Bola veľmi maličká. Zabalená v perinke spávala v priestore kredenca. Ten bol z dvoch kusov, spodnú časť tvorila skrinka, kde sme dávali hrnce – riady. Na vrchu boli dva kolíky, do ktorých sa nasadil vrch kredenca, tam sme mali poháre, hrnčeky. Ja som chcela niečo zobrať z vrchnej časti kredenca, ale som tam nedočiahla. Chytila som sa za kľúčik vo vrchnej polovici, tá sa mojou váhou naklonila a spadla. Rovno na vozíček, v ktorom spala Terka. Vozíček bol športový, ale spadol tak šťastne, že sa zachytil na opierkach. Zľakli sme sa. Dieťa bolo ticho a tým náš strach narástol. Mama ju vybrala z vozíčka a pritisla si ju na prsia. Stále bolo ticho. Nepozrela sa do vankúša, ani ju nikomu neukázala. Všetci sme plakali. Keď sme sa trocha ukľudnili, mamu sme prehovorili, aby nám ju ukázala. Uložila ju na posteľ a rozbalila. Ona spala ďalej, teda nič sa jej nestalo, žila. Neskrývali sme slzy radosti.

Tento deň sme si dobre zapamätali.

Samko už chodí do školy

Naše manželstvo trvá už viac ako 60 rokov. Máme dvoch synov. Z ich manželstiev sa narodilo 5 vnúčat a 6 pravnúčat. Medzi najmladších patrí aj Samko. V čase, keď sa narodil, bývali u dedka a babky. Za krátku dobu sa odsťahovali do Slovenského Grobu. Žiaľ, rodinka sa rozišla a oni sa vrátili k dedkovi a babke. Mamina nastúpila do práce a Samka dala do škôlky. Chodil tam veľmi rád. Hlavne preto, lebo babina tam bola zamestnaná. Jeho brávala ráno so sebou. Spával s babinou, aby mu neušla. Zo škôlky ich vozil dedko. Tiež rád s ním chodil do garáže, to bol pre neho raj. Všetko bolo jeho, stal sa z neho technický typ. Dedko mu každú obsluhu telefónu, rádia, počítača vysvetlil a on si všetko zapamätal. Minule, keď boli spolu v garáži, zastavil sa pri nich sused. Kým sa s dedkom rozprával, Samko mu rozobral bicykel. Otec mu kúpil štvorkolku. Keď mu bolo smutno za dedkom a babkou, chcel na nej sám z Grobu odísť. V škôlke rád spolu s ostatnými deťmi na besiedkach vystupoval.

Všetkému je raz koniec. Rozlúčil sa so škôlkou aj s deťmi v nej. Samko už chodí do školy, do Grobu. Chodí tam aj jeho sestra Romanka, tento rok končí ôsmu triedu ZŠ a preto tam chodí do školy aj on. Zvyká si na nový kolektív. Má tam už aj kamarátov. Je veľmi bystrý, pohotový. Má rád matematiku. Príklad hneď vypočíta a výsledok nahlas zakričí pre celú triedu. Raz, keď bolo rodičovské združenie, mali prísť rodičia. Samko zahlásil, že oni s Romankou rodičov nemajú, či môže prísť jeho dedko. Požiadal ho, aby mu povedal, prečo musia chodiť do školy 5x a voľno má iba 2x (v sobotu a nedeľu). Prezradil nám, že oni budú mať nový dom (byt), stojí neďaleko domu, kde býva babka s dedkom a to ho teší. Po vyučovaní ho vždy dedko odvedie do klubu Impulz, kde hrá pingpong a iné hry a potom chodí aj pre neho. Doma skladá 100 kusové lego sám bez pomoci iných a tiež aj iné hry.

Domov zo školy ich vozí ten, kto je voľný, mamina alebo dedko. Raz, keď ich mamina viezť nemohla, lebo bola zaneprázdnená v práci, požiadala kolegu, ktorý ich raz viezol domov. Vyhovel jej. Deti vyložil pred bránou ich domu a odišiel. Ako veľmi sa snažili bránu odomknúť, nedarilo sa im to. Vzdali sa. Vtedy Samka napadla dobrá myšlienka, skúsili odomknúť vedľajšiu bránu. Hurá, tá sa otvorila a šťastne sa dostali domov. Veľký úsmev sme nemohli prehliadnuť na ich tváričkách.

Boli časy, keď obchodníci ponúkali tovar na ulici

Boli časy, boli, ale sa minuli. Žili sme skromne. Malé obchodíky zásobovali celé dediny. Ani sa nám nesnívalo o veľkých Supermarketoch, ktoré nahradia niekoľko malých obchodíkov. Vtedy prišiel do dediny Bulhar na voze, ktorý ťahal koník. Voz bol plný čerstvej zeleniny na predaj. Keď ľudia počuli hrkotať voz, vybehli na ulicu. Voz zastavil. Všetci sa prehŕňali v zelenine a vyberali najkrajšiu. Keď zeleninu vypredal, odchádzal z dediny. Vtedy sa rozbehli za ním chlapci a snažili sa ho dobehnúť. Keď sa im to podarilo, sadli si na voz a tešili sa, no nie vždy sa im to podarilo. Keď ich majiteľ zbadal, zobral veľký bič a šľahol, snažili sa z voza zoskočiť. Niekedy to odniesli odreté kolená.

Tovar na predaj vozili aj Záhoráci. Chutné zemiaky (erteple), uhorky, kapustu (zelé) a iné napr. drevo – lúč na podkurovanie do sporáka.

V horúcich letných dňoch prichádzal zmrzlinár so svojou károu. Ponúkal na osvieženie dobrú zmrzlinu. Ohlasoval ho prenikavý zvuk zvončeka. To mali radosť hlavne deti, od rodičov pýtali drobné mince na zmrzlinu. Cez nepríjemné horúčavy zmrzlinár zašiel pod železničný most a tam odpočíval. Objavili ho tam chlapci. Vyšli hore na most, odkiaľ mali dobrý výhľad na okolie. Začali na káru hádzať drobné kamienky, takto sa zabávali. Majiteľa to nahnevalo, obzeral sa dookola, ale nikoho nevidel. Chlapci nevydržali a začali sa smiať, tým na seba upozornili. Začali utekať, jeden sa potkol a spadol. V ostatných sa ozvalo svedomie a vrátili sa. Ospravedlnili sa mu a neskôr sa s ním skamarátili. To bolo gesto chlapov.

Lacný Jožko predával svoj tovar aj po domoch, hrebene, mydlo, voňavky a pod. Jeho heslo bolo: „Keď nemáš vlasy, nepotrebuješ hrebeň, treba ti kúpiť remeň.“

Gabriela Wenzlová