Trvalo mi nejaký čas, kým som sa rozhodla odhaliť vám svoj nevšedný zážitok. Myslím si, že naň nikdy nezabudnem. Veď posúďte sami.
Všetko začalo tým, že nám niekto zazvonil pri vchode do nášho domu. Prihlásili sa, že sú od televízie a že majú niečo malé namontovať na zadnú stranu televízora za našej účasti, my to máme len sledovať. Vraj nás to nebude nič stáť a toto budú robiť na celej našej ulici. Povedala som, tak dobre a otvorila bránu. Kým oni vyšli na 3. poschodie, ja som už čakala v otvorených dverách bytu. Jeden z nich si hlasno pískal, asi naberal odvahu. Keď boli usadení okolo stola, povedal ten čierny, že mi ukáže, čo ide robiť. Ja som sa netajila a povedala som mu, že môj manžel nie je doma a ja sa do takých vecí nerozumiem. Navrhla som, aby sme počkali, že môj manžel sa každú chvíľu vráti. Druhý si vypýtal pohár vody. Čas sme si krátili bežným rozhovorom. Boli netrpezliví, ja som ich zdržiavala s tým, že manžel sa už určite každú chvíľu vráti. Myslela som si, nech sa to razom vybaví, nemusia ešte raz k nám chodiť. Lenže manžel nechodil, hoci išiel len na malý nákup. Už aj mne dochádzala trpezlivosť, konečne sme sa dohodli ukončiť toto čakanie, dali sme si termín na nové stretnutie o šiestej, potom sme to upravili na pol šiestu. Bolo mi to divné, dovtedy predsa nerobia, ale manžel bude vtedy už doma. Onedlho aj prišiel a všetko som mu povedala. Bol prekvapený, že som otvorila cudzím ľuďom. Začal sa na všeličo vypytovať. Až vtedy sa mi v hlave vyjasnilo. Veď koľko sa stalo podobných prípadov a to so zlým koncom. Všade vystríhajú obyvateľov, aby neotvárali cudzím ľuďom, opravárom. Ale veď vyzerali tak dôveryhodne. No oni dodnes neprišli. Každý sa mi čudoval, že som už žena v rokoch a tak neskúsená. Ktovie, ako by to dopadlo, keby ich manžel našiel doma. Dúfam, že som dostatočne poučená, a dnes už viem, že ich návšteva nebola pracovná. Nenavštívili ani jeden byt v celej ulici. Dodnes sa nevrátili.
Gabriela Wenzlová
