Bolo to koncom októbra roku 1993, keď som sa po liečení na Sliači vrátil domov, dostali sa mi do rúk dva výtlačky Račianskeho výberu (č. 4 a 5), ktoré vydával Miestny úrad. V nich vo forme stĺpčeka bol na pokračovanie uverejnený článok pána Dr. Číka, v ktorom sa divil, ako je to možné, že na dolnom konci Rače, kde žijú samí Slováci, sa v nárečí vyskytuje tak veľa nemeckých slov. V duchu som sa usmial, lebo všetci dolnokončania a ich potomkovia nemilovali Nemcov, a preto ani pokiaľ sa jednalo o súžitie s nimi, nevedeli byť objektívni. Dr. Číka som poznal nie len ako jedného z prvých vysokoškolsky vzdelaných Račanov, ktorý ako absolvent gymnázia mal väčšie znalosti z oblasti histórie ako ja, ale tiež ako charakterného a seriózneho človeka. Ako som tak rozmýšľal o jeho názoroch, prenikla ma radosť, že konečne som našiel niekoho, s kým by som sa mohol bez hystérie porozprávať o račianskych dejinách.
Preto, že ma Dr. Čík nepoznal, lebo on bol starší a ja som na dolnom konci nevyrastal, mal som trocha obavy, ako bude reagovať na môj telefonický návrh na naše stretnutie u nás v Rači. Chcel som ho oboznámiť s genealogickými prácami o rode Luknárovcov a s mojím názorom na národnostné zloženie dolnokončanov. Doma som mal k dispozícii hŕbu literatúry a dokumentov, ktoré som potreboval ku nášmu rozhovoru. Hneď z kraja mi povedal, že má záujem o týchto problémoch sa porozprávať, ale že má zdravotné problémy a navrhol, aby som ja prišiel ku nemu. Dohodli sme termín návštevy a ubezpečili sme sa, že sa na naše stretnutie tešíme.
Prišiel deň D, zobral som rôzne dokumenty a literatúru do kufríka, s ktorým som precestoval kus sveta a vyrazil som po Brnianskej ulici ku jeho rodinnému domu. Privítanie bolo srdečné, aj s aperitívom, aby sa nám ľahšie rozprávalo. Na začiatku nášho rozhovoru hovorili sme o račianskom dolnom konci, našich príbuzných, našom živote a našich postojoch pri rôznych situáciách, ktoré sa vyskytli v našej spoločnosti počas nášho života. Zistili sme, že máme na mnohé udalosti totožné názory, hoci sme každý nadobudli vysokoškolské vzdelanie v inej oblasti .
Postupne som ho oboznámil s dvomi prácami o rode Luknárovcov v Rači a v Ivanke pri Dunaji a s mojimi článkami uverejnenými v portáli www.racan.sk, kde som analyzoval národnostné zloženie obyvateľov Rače v priebehu dejín. Veľmi bol prekvapený, že na dolnom konci žili nielen Slováci a Chorváti, ale i Nemci a Maďari. Dokonca, keď som mu povedal, že jeho priezvisko je pravdepodobne maďarské, nastalo v miestnosti ticho a o chvíľu vyriekol: csík znamená pruh a csíkos pruhovaný.
Potom sme ešte hovorili o račanskom nárečí a o tom, ako sa všetci obyvatelia dolného konca už v 20. storočí boli schopní pobiť, ak by im niekto povedal, že geneticky majú niečo spoločné s Nemcami alebo tiež i s Maďarmi.
Na záver pán Dr. Čík veľmi kladne hodnotil rozsah a kvalitu spracovania dokumentácie o rode Lunárovcov. Priateľsky sme sa rozišli a ja si často na toto stretnutie spomínam.
Súvisiace články:
Vojtech Polakovič: Portrét Ľudovíta Číka
