Dôverujme pranostikám

Vianoce 2013

Na Nový rok odmäk, blato, na Veľkú noc snehu zato.

Na Vianoce blato – na Veľkú noc sneh.

Keď na Vianoce niet snehu, bude na Veľkú noc.

Zelené Vianoce - biela Veľká noc.

2013: Biela Veľká noc - rozkvitnuté Vianoce :)

 Veľká noc 2013

Kopanice na sklonku jesene

                                                                                                                                                      

Veselé Vianoce 2 v 1 :)

Koľko len spomienok Vianoce taja !

Hmlička sa valí z rodného kraja -

A v srdci klinkajú spiežovce saní :

Klink, klink...Hľa, vločka na ľudskej dlani...

Mysľou sa túlajú koledy dávne - 

A duša ožíva, a duša mladne,

náhli sa skrehnutá,

ku svojim, k rodine –

Ktože ju privíta ? .

Kto s láskou privinie ?

Padá sneh za noci, do rána padá...

Srdce si ku srdcu chodníček hľadá,

srdce, hľa, ku srdcu s nádejou beží –

voňajú Vianoce... a vonku sneží...

                                            D.L.

Blížiace sa sviatky slnovratu

Ľudové tradície u nás spolu s indoktrináciou kresťanských tradičných náboženstiev zakorenili v našom vedomí predstavu, že vianočné sviatky a s nimi súvisiace rituály sa konajú na počesť narodenín Ježiša Krista, spasiteľa ľudstva. 

Tieto kresťanské tradície však majú svoju históriu, ktorá dokazuje neodškriepiteľné súvislosti s POHANSKÝMI zvyklosťami, ktoré existovali dávno pred vznikom kresťanstva.

No treba sa pozastaviť aj nad samotnou historickou skutočnosťou existencie osobnosti Ježiša Krista ako spasiteľa ľudstva zo zorného uhľa INÝCH MÝTOV o spasiteľoch ľudstva, ktoré jestvovali už dávno pred naším letopočtom.

Zimný Slnovrat je čas, keď sa začnú dni opäť predlžovať a noci skracovať. Staroslovanskí vedomci tento čas pozorne strážili. Často bol určený tieňom Slnka vrcholom kopca vrhnutým na presne vztýčený kamenný obelisk. Na Morave bola dokázaná slnovratová poloha niektorých staroslovanských chrámov stojacich na pôvodných posvätných miestach. Podľa slovanského duchovna sa na Slnovrat znovuzrodí slnečné božstvo - slnečný syn Svaroga - boha nebeského ohňa. Ten môže byť označovaný ako Svarožič, Dažbog, alebo iným zástupným menom pre vlastné - obrodené Slnko. Sviatok bol dôležitý z hľadiska duchovného, prírodného, spoločenského i hospodárskeho.

Obdobie slávenia zimného slnovratu u starých Slovanov pozostávalo z niekoľkých obecne rozšírených prvkov, ktoré na seba časovo nadväzovali. Jednotlivé miestne zvyklosti potom rozhodovali, ktorý z týchto prvkov stál viac, či menej v popredí. Boli to: 1. kračun - sviatok najkratšieho dňa v roku 2. ovseň alebo useň - posypávanie ľudí zrnom 3. koleda - obchádzanie s figúrou, prosbami, zariekavadlami a piesňami na začiatku nového roka 4. maškarné sprievody - spravidla v období pred dnešným sviatkom Troch kráľov. Aj keď je pravdou, že tieto slávnosti sú nám prístupné predovšetkým z etnografických pozorovaní, sú zmieňované už v skorých stredovekých prameňoch, čo svedčí o ich starobylosti. Napríklad koleda už v 9 - 11. storočí (Euchologium sinajské); kračun na Rusi v 12. storočí; maškary boli zakazované v 11. storočí v Čechách a podobne. Pôvod slova kračun nie je síce filologicky objasnený s úplnou istotou, predpokladá sa ale, že je odvodený zo staroslovanského slova kort?k? (krátky) s umocňujúcou príponou -un. Zodpovedá latinskému bruma (brevissima) vo význame najkratšieho dňa v roku. Ten bol v Ríme oslavovaný rozpustilými dionýzovskými brumáliami. Je však nepravdepodobné, že by Slovania tento sviatok prebrali od Rimanov, pretože s nimi sa stretli už ako s kresťanmi. Pravdepodobne vznikol skôr z pôvodného indoeurópskeho základu ako všeobecne oslavovaný sviatok zimného slnovratu, ktorý sa zachoval v modifikovanej podobe až do novodobého folklóru. Podľa Zdenka Váňu nebol Kračun ani žiadnou bytosťou, ako sa pôvodne domnievali mytológovia. Bol personifikovaný až dodatočne, ako bolo obvyklé aj v prípade iných sviatkov. Napríklad u Bielorusov bol koročun považovaný za démona smrti, zrejme vo vzťahu k najhlbšej temnote v roku. Na bývalej Podkarpatskej Rusi bol takto zas nazývaný obradný chlieb, ktorý sa piekol na Štedrý deň a jedol sa na Nový rok. Slovanským vplyvom prešiel názov tohto sviatku aj k Maďarom (karácsony) a Rumunom (krăčun). 

Zimný Slnovrat je čas, keď sa začnú dni opäť predlžovať a noci skracovať. Staroslovanskí vedomci tento čas pozorne strážili. Často bol určený tieňom Slnka vrcholom kopca vrhnutým na presne vztýčený kamenný obelisk. Na Morave bola dokázaná slnovratová poloha niektorých staroslovanských chrámov stojacich na pôvodných posvätných miestach. Podľa slovanského duchovna sa na Slnovrat znovuzrodí slnečné božstvo - slnečný syn Svaroga - boha nebeského ohňa. Ten môže byť označovaný ako Svarožič, Dažbog, alebo iným zástupným menom pre vlastné - obrodené Slnko. Sviatok bol dôležitý z hľadiska duchovného, prírodného, spoločenského i hospodárskeho.

zdroj:     Kračún (slovanský sviatok)
               Hody (Koleda či Kračun)

Vianočné trhy 2013: Pozvánka na výstavu maliarov z Rače

Občianske združenie Art Villa Rača 

Vás srdečne pozýva

na výstavu maliarov z Rače, ktorá sa uskutoční počas

vianočných trhov 6.-8. decembra v priestoroch 

Vinárne – Nemecký kultúrny dom. 

Hlavná túžba pašeráka je oklamať strážcov hraníc...

Úvodom svojho rozlúčkového ukončenia mi stále niečo chybuje. 

Začalo to pádom Železnej opony v roku 1989 a rýchlym tempom sa to rozrastalo vďaka Európskej únii. Márne, kto sa raz v živote nakazí syndrómom prevádzačským a pašeráckym, musí cítiť zbytočnosť, beznádejnosť, úbohosť, lebo jeho hlavná túžba je oklamať príslušníkov štátnych hraníc pašeráckym remeslom, ktoré ma prichytilo už v mojich osemnástich rokoch.

Mal som dobrého učiteľa v osobe Fera Srholca zo Skalice, ktorý ma do tajov prevádzačov a pašerákov zaučil bez vydania tovarišského výučného vysvedčenia.

Na hraniciach sa nedalo korzovať, tam vtedajší pracovníci, pasováci i colníci, pracovali rukou prísneho strážcu pre svoju krajinu, ktorej slúžili. Tam sa nedalo vopred určiť plánované hospodárstvo, ale razantnosť, pohotovosť, duchaprítomnosť a hlavne šťastie.

Tento vysoký hraničný štandard má iba jedna krajina, a to je nezávislé Švajčiarsko.

Vždy, kedykoľvek som prechádzal hraničným prechodom, ako ostrieľaný pašerák som cítil slabé chvenie celého tela a svrbenie na rôznych častiach tela, ale v spoločnosti slečien či dám som nervozitu nikdy neprejavil.

Dnes opäť lietam niekoľko razy do roka na linke Bratislava-Basel a opačne.

Hraničná čiara je už iba korzom pre zamilované páriky a nie pre drsných prevádzačov a ich komplicov pašerákov.

Záverom je treba iba podotknúť, že život napreduje míľovými čižmami vďaka Európskej únii, a preto nechajme sa prekvapiť požadovaným eurom 2009.

„Anču ste uniesli v sobotu...“

Keď som cestoval do Švajčiarska, vždy ma Jeňo odviezol i s Petrom Mesárošom na hl. stanicu Bratislava. Tam mi priniesli kufre, nasadili do tretieho kupé, o ktorom colníci presne vedeli, že tam sedí ich priateľ. 

Na stanici Ostbahnhof ma čakal môj priateľ Tondo Janulík.

Zašli sme ihneď do miestnej železničnej reštaurácie, kde boli také drevené boxy.

Behom konzumovania gulášu a pivečka sa stále na mňa pozeral občan, ktorého som považoval za Turka.

Vlaková súprava prišla z Budapešti a konečnú mala v Bazileji.

Pri obhliadke vlakovej súpravy zazriem jednu pani, ktorú som veľmi dobre poznal a jej meno bolo Hela F. Preto som sa k nej ihneď pridal.

Behom jazdy mi hovorí, že vo vlaku Jugoši kradnú.

Rozdelili sme si strážnu službu.

„Ja budem hore do 23,00 hodiny a ty zvyšok do rána.“

Okolo polnoci idem na WC a vo vedľajšom kupé spatrím toho zdanlivého Turka.

Chlap o dve hlavy vyšší stoji na chodbičke, keď ho chcem obchádzať, zrazu mi povie:

„Dobrý večer, nie ste náhodou pán Sedro?“

Vtom okamžiku ma to poriadne trhlo a pýtam sa:

„Odkiaľ poznáte Sedra?“

„Môj brat Jožo Adam chodí do vašej herne hrať stolný tenis.“

Už vedel, že vedľa je jedálny vozeň a ihneď ma tam pozval.

Bez opýtania objednal 4 koňaky a dve pivá.

Po štrngnutí sa ho pýtam, ako emigroval a začne mi hovoriť, že uniesli lietadlo AN.

Ja ho preruším a pokračujem:

„Únos sa uskutočnil v sobotu, kde pilot i mechanik pripravili Anču, ako sa lietadlu hovorilo, pre parašutistov.“

On sa len a len pozerá a zrazu sa mi opýta:

„Ako to viete?“

„Veď ten prípad šetrili u mňa pracovníci ŠTB Karol J. a Marian N.“

Začal som mu to opisovať a on iba krútil hlavou.

Po vystúpení z vlaku som chcel Tonimu ukázať toho nového priateľa, bohužiaľ sme ho nevideli vystupovať z vlaku.

Po príchode k Tonimu som bol šokovaný, koľko žien sa tam točí.

Toni ma hneď napadol, aby som sa okúpal, obliekol, že ideme na slávnostný obed, nakoľko jeho švagriná sa dnes vydáva.

Po príchode do reštaurácie, kde sa obed podával, zasa spatrím Dušana Adama, ako statočne nasáva. Večera sa i s tancom uskutočnila na lodi Remus, kde však pre únavu Dušan neprišiel.

Spoločne sme sa stretli ešte niekoľko krát, a on sa zasa vrátil do Austrálie.

Po príchode domov som všetko jeho bratovi vypovedal, avšak o brata nejavil veľký záujem, nakoľko mu svojím útekom a lietadlom AN-24 narobil veľké problémy.

„Ak do rána zomriem, pochováte ma na vaše trovy!“

V roku 2004 sme spoločne so synom Jeňom opäť vyrazili do Švajčiarska.

Tentoraz sme sa nezastavili vo Viedni, ale sme uháňali do Bazileja.

Hraničný prechod Pertžalka - Berg sme len tak hladko prešli a nemuseli sme vôbec ukazovať pasy.

Takto hladko prídeme na štátnu hranicu so Švajčiarskom a po odovzdaní pasov a ich kontrole sa pýta colník, kde je tá pani. Ja svojou slabou nemčinou mu odpoviem:

„O akú pani ide?“

Podá mi pas a ja spatrím fotografiu mojej nevesty Darinky.

Pýtam sa syna:

„Ty, kde máš pas?“

Museli sme cúvnuť asi o 20 metrov a tam začal cirkus v podaní Sedra. Rozhodli sa pasovák a colník, že mne kúpia lístok na vlak do stanice Badische Bahnhof vzdialenej iba 1200 metrov a Jeňo musí opustiť ich územie, pokiaľ nedoručí svoj pas.

Táto slovná kombinácia trvala takmer pol hodiny.

Ja som stále apeloval, že ideme na hochcajt (svadbu) a oni zasa svoje, že mi zakúpia na ten krátky úsek cesty železničný lístok.

Po pol hodine rozhodli velitelia smeny, pasovák a colník, že Jeňo okamžite musí opustiť územie švajčiarske a počkať, až mu bude doručený leteckou poštou jeho pas.

Zasa to malo problém, nakoľko Jeňova manželka večer i so skupinou spoluzamestnancov Agrozetu išli do Poľska na nákupy. Už som nevedel, čo mám a ako argumentovať, preto som sa rozhodol svoje veci znovu naložiť do auta s tým, že budem na území NSR čakať na poštu, ktorá doručí Jeňov pas.

Nakoniec som príslušníkov upozornil, že ak do rána zomriem, musia ma na ich trovy pochovať.

To bol úder pod pás, s tým nepočítali. Preto sa spoločne zobrali do malej kancelárie, zavolali príslušného colníka a ten sa nás pýta, kedy cestujeme späť. Odpoviem mu, že ideme vo štvrtok na svadbu a v piatok okolo 10,00 hod. ideme späť.

Svadbu sme odbavili v NSR, boli sme aj na svadobnej prísahe manželov, bohužiaľ sme prišli v piatok na hraničný prechod o 2 hodiny neskôr.

Zhodou okolností ten colník, ktorý to všetko začal, mal opäť službu a pri ukázaní Jeňovho pasu ma vyzdvihol a tancoval so mnou, ako s nejakou primabalerínou.

Domnievam sa, že taký cirkus bez obecenstva tam nemali a verím, že v blízkom čase ho ani nebudú mať.

Záverom Vám iba ďakujem v tejto nezávidenej a zložitej situácii pre nás.

Pas poslala dcéra Ivuška a poštovné sa vyšplhalo na 680 Sk zo dňa 6. 7. 2004.

Uvedená skutočnosť sa odohrala na hraničnom prechode Wesvan Grenze.

„Sedro vybaví na počkanie absolútne všetko!“

Prípad 1. 

Tri manželské páry i so zavazadlom ženského rodu cestovali na dovolenku do Rumunska. V Rajke na maďarskej strane pasovák zistil, že manželia Otka a Karol Hierwegovci majú platný pas iba na tri dni. Zároveň ich upozornil, že Rumuni ich nemusia pustiť na ich územie, nakoľko majú dovolenku na 14 dní. Odporučil im predĺžiť pas na určitý čas.

Slova sa ujal Ján Sedramač:

„Choďte za otcom na štadión a ja sa nechám pichnúť nožnicami, ak to nebude o 09,00 hodine vybavené.“

Prípad 2.

Na dohodnutom mieste v Györi ukazovali hodiny na miestnej veži o 10 minút 09,00 hodín, keď zastala modrá embéčka a Karči Hierweg ukazoval predĺženie pasov.

Otázka zo všetkých úst bola jednaká.

Zasa Jeňo Sedramač hovorí:

„Karol mu to ihneď vybavil, ovšem išli na štadión, kde otec polieva ihrisko a spoločne zapíjajú predĺženie pasu.“

Prípad 3.

Janko Mĺkvy bol predseda ZV-ROH Agrozetu, nielen pre ich podnik, ale i pre Kraj Bratislava. Rád vybavoval výpisy z trestného registra a podobné záležitosti, aby si u predsedov jednotlivých družstiev šplhol. Po odchode žiadateľa jeho cesta viedla v podniku na prvé poschodie a už vo dverách hútoril:

„Darinko, zavolaj tvojmu svokrovi, aby sa pripravil, že niekde pôjdeme, ale bude oldomáš.“

Prípad 4.

Ráz mu pani Darinka oponovala:

„Prečo tam nepošleš brata Joža? Ten ako bezpečnostný technik má času nazvyš.“

„Raz som to s ním aj skúšal, zobral papiere a odišiel za tou puricou s dodatkom, že nikto na štadióne nebol. Aspoň, že si opečiatkoval odchod zo zamestnania.“

Prípad 5.

Bezplatná klientela mi rástla rýchlejšie ako suchohríby pri obci Studienka.

V jednu nečakanú noc zo služobnej cesty sa vracali JUDr. Izo Lednár a šéf krajského výboru KSS pre bezpečnosť Miško K. z blízkej dedinky okr. Pezinok. Mal som nechať predĺžiť asi 10-15 pasov, ktoré Miško ihneď uvidel, nakoľko na takú nočnú návštevu som nebol pripravený.

Preto mi položil otázku:

„Sedro, a toto čo znamená?“

Ja mu kľudne odpoviem:

„Vy ste na pasovkách vyťažení, preto mi zabezpeč pečiatku a ja to budem vybavovať okamžite a promtne.“

Zasmial sa mojej odpovedi, máličko si vypil a spokojne odchádzal.

Prípad 6.

Do MĽR sme potrebovali colné prehlásenia. To vydávala Štátna banka Československá. Tu som objavil bývalého hráča nášho futbalového oddielu Vladimíra V., s ktorým som sa spojil a povedal mu, že má na stole uvedené colné prehlásenia a aby som jeho kolegovi, ktorý s ním sedel v jednej kancelárii, povedal svoje meno.

Pri vyslovení môjho mena mi oznámil, že ide na WC, aby som pečiatkoval.

Tak som to využíval a statočne pečiatkoval, že pot sa len tak lial z môjho čela, ako keby som bol v saune. Dotyčný kolega sa vrátil aja som mu poďakoval.

Až neskoršie som sa dozvedel, že to bol práve prvý prezident Slovenska Michal K.

Od tých čias šialene nenávidím Mečiara...

Prípad 7.

Na colnici Rusovce niektorí moji priatelia colníci iba zo žartu utrúsili:

„Povedzte Sedrovi, aby sa naučil podpisovať i na druhú stranu, nie, ako to robí doteraz, všetko vľavo, len on chodí stále doprava.“

Prípad 8.

Po určitom čase mi priviedol Feri B. priateľa, že potrebuje určité veci previezť do MĽR, ale on sa bojí, avšak dobre tej osobe zaplatí.

Dlho ma nemuseli presviedčať.

Určil som termín odchodu a prechod cez šranky do MĽR. Čo viezol, som sa nestaral, ba ani colník, ktorý nás vopred čakal. Všetko dobre dopadlo, ovšem o 3 dni chcel akciu opakovať. Preto som mu navrhol, že môže u mňa spávať, čo veľmi rád Ďuso Z. urobil. Vedel som, že prichádzajú vianočné sviatky a kontrola bude ako hrom. Preto som išiel predávať vianočné kapre do parčíku na Žabotovej ulici.

Prípad 9.

Pri nákupe rýb som požiadal jednu kamarátku, že som si kúpil malinký stromček a či nebude taká dobrá mi ho ozdobiť. Vysvetlil som jej, že salónky a čokoládové veci mám pod posteľou, kde spával Ďuso. Tá mi obratom zvestovala, že čokoládové papieriky a salónky sú tam, ale iba prázdne papiere. Veľké šťastie pre mňa bolo, keď prišiel syn majsterky Európy Valentíny Popovovej dve hodiny pred štedrovečernou oslavou, či náhodou nemám stromček. Preto som jej ho okamžite daroval.

Prípad 10.

Na Ďusa som pomaly zabudol.

Zrazu sa objaví pred mojím bytom auto s nápisom VB. Hútal som, kvôli čomu asi prišli, s poznámkou, že hľadajú istého Sedra. Rozložili sa a začali ma vypočúvať. Spočiatku som tomu nemohol uveriť. Oni v base v Leopoldove, kde Ďuso sedí, hľadali záhradníka a preto sa on prihlásil, s požiadavkou, aby ho pustili na jeden deň, že on si prinesie originál anglickú trávu od svojho priateľa. Žiadal zálohu na cestu i semeno 500 Kčs.

Od tých čias som mal od maškrtného Ďusa pokoj.

Prípad 11.

Vo výbore TJ Lokomotíva Bratislava bol členom Šaňo V., riaditeľ učilišťa.

Človek skromný, dobrosrdečný, že si ho mohol natierať na chlieb, namiesto masla.

Raz prišiel za mnou s požiadavkou, že u neho na učilišti si chcú chlapci založiť hudobnú skupinu. Na hudobné nástroje si peniaze ušetrili z rôznych brigádnických prác. Majú hudobné nástroje vyhliadnuté v MĽR, boja sa ich previezť. Preto ma žiada, či by som sa na to podujal. Personálny námestník Bratislavskej dráhy mu tiež prisľúbil, že i on ma poprosí o túto službu.

Ja som sa skutočne na to nechal nachytať, ale spiatočná cesta bol trapas cez trapas.

Auto sa každých niekoľko kilometrov kazilo. Namiesto, aby sme boli na hraničnom prechode Rajka o 19,00 hodine, my sme sa dostali na našu colnicu až o 1,00 hodine v noci. Prechod bol avizovaný, a preto bol bez porúch, no ledva sme prešli závory, auto sa znovu pokazilo, tentoraz sa roztrhol klinový remeň.

Ja som nešiel auto roztláčať. Avšak objavila sa tam hliadka VB, v aute spatrili Sedra a zariadili, že auto odtiahnu.

Odtiahli nás na štadión, ja som ich pohostil a zaželal im dobrú službu.

Riaditeľ Šaňko, keď sa na druhý deň dozvedel od syna a zaťa, okamžite prišiel za mnou.

Sľúbil mi za toto moje prevádzanie nekalej činnosti veľký revanš.

Prípad 12.

Revanš sa skutočne vydaril.

V roku 1988 prišli za mnou pracovníci colnice, že boli na turnaji vo futbale v Dunaujvarosi. Chceli by podobné futbalové stretnutie v hale usporiadať i u nás. Z MĽR to budú pasováci a z našej strany to isté.

Zašli sme ihneď za Šaňkom V., či by sa dalo uskutočniť toto stretnutia u nich na učilišti.

Okamžite zistil voľný termín a bazén bol tiež k dispozícii.

Záver sa uskutočnil na štadióne Lokomotívy Rača, kde prispeli na takúto akciu i ZV-ROH a výbor KSS. Od onoho podujatia som mal zelenú nielen farbu tváre, ale i hraničný prechod kedykoľvek.

Tak sa mi marilo, že prichádzajú prázdniny a ja budem voľný hráč, alebo náhradník na colnici Rusovce - Rajka.

Prípad 13.

Raz som cestoval s Tonim a jeho synom Enthonym ku mne na štadión. Skôr sme sa stavili na jeho pracovisku v prístave. Tam mal uložené nejaké veci od priateľov a spolupracovníkov pre otca, aby ich daroval priateľom. Naložil asi polovicu vecí a začal kliať, čo je s ostatnými vecami. Prišli sme spoločne na prvú zastávku a žiada ma, aby som sa išiel občerstviť. Zamietol som. Na druhej sa to opakovalo zasa, na tretej pred Viedňou opäť.

Po príchode z reštaurácie mi oznámi:

„Vieš čo urobím? Ráno sa zoberiem späť.“

Po príchode na štadión sa nevybaľoval, avšak išiel iba na zdravý vzduch. Po niekoľkých minútach príde a hovorí mi, že vraj ma tam vonku čaká akýsi chalan, ktorý niekoľko rokov tu hrával futbal a teraz býva v Austrálii. Ja som vyšiel, dotyčný mi podal ruku a pýta sa ma, či viem kto je? Ani otázku nedopovedal a ja mu hovorím Miro Pajdlhauzer.

Ráno z odchodu nebolo nič, nakoľko Enthony spal u strýka Jeňu a my dvaja sme celé doobedie chodili s mokrou handrou na čele, avšak statočne prenášali revolty na polievanie trávy.

Prípad 14.

Voľakedy okolo roku 1987-88 zorganizoval Ing. Ján S. dobrovoľný zájazd do NSR a Francie. Prechodná stanica autobusom bola v Čechách. Na prvej pasovej a colnej kontrole zistili u niektorých cestujúcich schované peniaze. Bohužiaľ u jedného účastníka zhabali určitú finančnú čiastku a poslali ho späť. Niekoľkí sýčkovia cestujúci v autobuse určili osobu, ktorá to mala zariadiť, jeho meno bolo Sedro. Ja som sa zaprisahal, že toto obvinenie nie je moja parketa. Na riaditeľstve colnice som poznal colníka Imra D., ktorý tieto veci medzi colnicami jednotlivých regiónov vybavoval, a preto od týchto sýčkov Jano S. sa očistil od krivého a pre mňa zahanbujúceho obvinenia. Dnes občanovi, ktorý utrpel na hraniciach strach, poníženie a potupu vďaka jeho priateľom sa stretávam a dokonca mne i môjmu synovi vybavuje na počkanie letenku v službách SKY. Záverom Vám ďakujem, sýčkovia, a zároveň Vám gratulujem k odhalenia udavača. Môžete sa všetci červenať za vašu špatnú informáciu.

Prípad 15.

V letných mesiacoch sedávam obyčajne v chodbe a mám otvorené dvere, aby mi nič neušlo, ako kriminálnemu inšpektorovi Dolfimu Mrkvičkovi. Zrazu pristane pred mojimi dverami auto zn. BMW. Ihneď ma napadla myšlienka, čo asi rudí konšelé na mňa zasa našili. Na prekvapenie vystúpi muž v klobúku, kravate a bezchybnom dvojradovom obleku. Ihneď som si všimol, že nebol z požičovne na 24 hodín. Nechcel som tomu veriť, zasa ma prišiel po niekoľkých rokoch navštíviť môj priateľ Ďusko Z. Pri poháriku vína poslal svojho šoféra zakúpiť kyticu kvetov, ako odplatu za čokoládové salónky na vianočný stromček, čo mi pred časom vyjedol.

Prípad 16.

„Vieš, že ma tí komunistickí negri šupli do tretej nápravnej skupiny? Pendloval som medzi Ilavou a Leopoldovom. Na jednom rannom rozkaze číta politruk, že sa hľadá vyučený záhradník. Tak som sa obetoval. Na veľkom parkovisku chceli mať krásny zelený trávnik. Vyfasoval som 500 Kčs, že idem kúpiť trávne semeno. Než som v Ilave takýto obchod objavil, uvidel som po dlhom čase krčmu III. cenovej skupiny. Peniaze som do haliera minul, a preto som sa jedného hosťa pýtal, či tu nie je stolár. Zašiel som tam a nabral do dvoch sáčkov pilín. Od muklov som to nechal pokopať, zavolal riaditeľa a jeho zástupcov, aby sa dívali, ako sa sadí anglický trávnik.

O pol roka niekto zistil, že to nie je tráva, ale obyčajné piliny.

Za tento kvalitný záhradnícky skutok ma znovu premiestnili do Leopoldova.“

Prípad 17.

„Prvý ma zbadal v base ubytovateľ Karol V.

Privítal ma slovami: ‘Ďuso, čo si tam zasa urobil?‘

Rozpovedal som mu všetko, a preto ma určil do Tango čaty, ktorá mala na starosti čistenie záchodov a WC. Tam som pobudol iba 2 roky, vďaka nežnej revolúcii a príslušnej amnestii.

Na inzerát v českých novinách som si našiel puricu, s ktorou, aby nič nevedela, som sa oženil a sekám latinu, nakoľko som riaditeľom květinářství a zahradnictví na juhu Čiech v Rakovníku.“

Zakrátko mi Ďusko položil otázku:

„Nevieš ma navigovať do Parku kultúry, kde je výstava?“

Na druhý deň bol zasa pri mne i s novou kyticou kvetov.

Nepátral som, kde ju Ďusko švihol, ale ako som ho poznal, čierna robota,

to bol jeho životný partner.

Prípad 18.

Roky a roky chodil jeden stolný tenista za mnou s predajom rôznych vecí, ktoré poväčšine dostal v NSR, ako reklamu. Raz však prišiel za mnou, aby som kúpil od neho zimný kabát. Vyskúšal som ho na sebe a zistil, že som akýsi chlapský. Napriek tomu som ho ešte raz skúsil a v zrkadle som zistil, že mám plecia, ako kulturista. Zaplatil som 200 Sk. Ráno prišiel jeho otec s požiadavkou, kde je ten kabát a koľko som za neho zaplatil? Sumu som zvýšil na 300 Sk. Asi po pol hodine prídu dvaja urastení chlapi a pýtajú sa ma, kde je ten kabát. Začal som mať strach. Kto ho prevzal a kde je, to bola otázka stále. Vyslobodil ma jeden priateľ, ktorý ma navštívil a oni dvaja mne neznámi muži odišli. Mám však zato, že v ramenách bolo niečo zašité, a preto ten veľký záujem o obyčajný kabát.

Švajčiarski colníci upierali oči na makovníky pani Kotúčkovej...

Po určitom časovom odstupe sme so synom Jeňom vyrážali, vždy z jedného miesta, zo štadiónu TJ Lokomotíva Rača. Spoločne sme nastúpili vždy i s kuframi do auta smerom Bratislava hl. stanica. Ja smerom Dev. Nová Ves-Marcheg-Ostbahnhof Wien III. Jeho trasa bola v smere Petržalka-Berg-Marcheg-Ostbahnhof. 

Prespali sme u mojich sesterníc, alebo u nášho spoločného priateľa Tondu Janulíka. Pravidelnú cestu autobahnom v smere Wien-Salzburg-Mnichov-Stutgart-Karlsruhe sme dokonale poznali. Preto nám doporučil náš priateľ K. Hierweg cestovať trasou okolo Bodenského jazera.

To sa však pre nás ukázalo ako krížová cesta.

Ihneď sme sa ocitli na území NSR a o niekoľko km na území neutrálneho Švajčiarska. Colníci na ich strane nás vôbec nekontrolovali, ale oči mali upreté na zadné sedadlo, kde uvideli krásne pekárske výrobky z rúk pani Františky Kotúčkovej, ktorá nám ich pripravila v počte 6 ks makovníkov a 6 ks orechovníkov.

Na každej Švajčiarskej colnici sme príslušných colníkov obdarovali takzvaným „mýtnym“ v podobe jedného kvalitného koláča zo socialistického štátu ČSSR.

Na konečnej colnici Bodenského jazera sme z hrôzou zistili, že už máme z nášho prepychového tuzexového tovaru iba jeden makovník a dva orechovníky a tie sme okamžite schovali do batožinového kufra.

Po príchode Tonimu sme mu to rozpovedali a on nám stroho oznámil, že jeho priatelia v prístave, kde pracuje, sa tešia práve na otca i brata, avšak najviac na uvedený tovar, makovník a orechovník.

Po krátkom časovom vstupe sme sa odvďačili, že sme mu priviezli 2 ks tlačenky, 2 kg jaterničiek, 2 kg krvavničiek, podbradok aj z lalokom a zlatý klinec 10 kg klobás od známeho račianskeho mäsiara Mariana Čuháka.

Za protiúčet nám urobil víkend do Francie napriek tomu, že sme nemali víza do Francie. Dostali sme priepustku na 10 hodín, ktoré sme strávili vo Francii. Pri odchode som si iba pod nos zamrlal Vivat Francia.

Vo Viedni sme sa opäť rozlúčili, ja na vlakovú súpravu z kuframi a Jeňo do Bratislavy, kde nás obidvoch čakala jeho manželka Darinka a dcéruška Ivuška.

Cestu sme ukončili zasa na štadióne TJ Lokomotíva Rača.