Naša cesta na oslavu nášho výročia – 65. rokov spoločného života

V mesiaci august je pre nás jeden deň sviatočný. Minulý rok hlavne preto, že bol jubilejný. Oslávili sme 65 rokov nášho spoločného života. S manželom sme sa dohodli, že to patrične oslávime.

So synom Tonkom, ktorý býva s rodinou len kúsok od nás, sme oslávili náš sviatok v pohode. Po srdečných gratuláciách a dobrom obede sme si pochutnali na výbornej Soničkinej torte, ktorá všetkým chutila.

Druhý náš syn, nakoľko býva ďaleko od nás, v Severných Čechách, neprišiel, ale nás pozval na oslavu k nim. Pozvanie sme prijali. Zdržali sme sa tam celý týždeň.

Prišiel deň, keď sme sa chystali na dlhú cestu do Čiech. Aby nám ťažká batožina neprekážala, poslali sme ju poštou vopred. Keď sme si v určený deň večer líhali spať, netušili sme, čo nás čaká.

Večer manžel nastavil elektrický budík na šiestu hodinu ráno. V noci nás statočne zobudil. Ani sa nám nesnívalo, že bol v noci výpadok prúdu. Manžel sa medzičasom zobudil, napravil hodiny na správny čas, ale čas na budenie neopravil. Na budíku zostal čas zvonenia 0,00 hod. Vstali sme, pripravili sme sa a odišli na zastávku nášho autobusu. Zdalo sa nám podozrivé, že je ešte veľká tma. Autobus dlho nešiel. Boli sme nespokojní, preto manžel skontroloval svoje hodinky a s hrôzou sme zistili, že ukazujú len jednu hodinu po polnoci.

Vrátili sme sa domov, aj keď mne sa nechcelo, manžel ma presvedčil, že si ešte môžeme 5 hodín pospať do odchodu autobusu. Mal pravdu. Ešte dobre, že na zastávku autobusu sú len 3-4 minúty. Náš správny vlak z Bratislavy do Prahy prišiel včas. Tam nás čakal syn Gabi s autom a pohodlne nás doviezol do jeho bytu v Chomutove. Všetci nás srdečne privítali a znovu sme všetci oslavovali. Manžel sa potešil, že mohol byť v Chomutove na hríboch.

Keď sme sa vrátili domov do Bratislavy, nikomu sme sa nepochválili, ako sa naša cesta do Chomutova začínala. Ani v Chomutove sme sa nepriznali.

Gabriela Wenzlová

„Ja už na vaše dvere nikdy nezazvoním!“

V našej rodine sme boli 4 dievčatá a jeden brat. Keď sme dospeli, vydali sme sa a odišli z domu. Najlepšie som si rozumela so sestrou Vierou.

Bola o sedem rokov odo mňa mladšia. Často sme sa stretávali. V poslednom čase denne cestovala z mesta do Rače električkou a ďalej peši, lebo pod horou mali záhradku a malý kúsok vinohradu. Neraz sa zošmykla z príkreho chodníčka. Keď bola konečne hore v záhradke, privítali ju štebotaví vtáčikovia, ktorým kupovala rôzne semienka. Tiež cítila omamnú vôňu kvetov, ktoré sama vypestovala.

Nejaký čas sme sa nevideli. Zavolala som ju telefonicky domov, povedala som jej, že som mala taký sen, že si zazvonila pri našich dverách. Ona mi na to povedala, že ona už na naše dvere nikdy nezazvoní. To nás zabolelo, lebo jej slová nič dobré neveštili. Chceli sme ju vidieť a aj sme ju videli. Bolo to pre nás hrozné, sedela na invalidnom vozíku, bez záujmu o svoje okolie. Opustila všetko, čo ju držalo pri živote, opustila chodníček, záhradku, stromy, jej milé voňavé kvietky aj štebotavé vtáčiky. Jej slová, že už nikdy na naše dvere nezaklope, sa vyplnili. Má Parkinsonovu chorobu, nikdy sa už na svoje nohy nepostaví. Manžel so synom a jeho rodinou jej pomáhajú, dávajú jej svoju lásku a opateru.

Pýtame sa sami seba: „DOKEDY?“

Gabriela Wenzlová