RENDEZ 2014

14. - 15. júna 2014 - 16. celoslovenský zraz historických železničných vozidiel, rušňové depo Bratislava východ (staré depo - Rendez)

Zašlá sláva vinohradníckych domčekov

... sú maličké a opustené, majú iba pár metrov štvorcových 

a nachádzajú sa na svahoch račianskych a vajnorských viníc. Ich zašlá sláva sa nedá prehliadnuť. Niektoré sú na pokraji zrútenia, iné slúžia ako smetisko. Iba zopár je ako tak udržiavaných pri živote. Múry z tehál, či kameňa sú ale napriek zubu času pevné a neporušené. 

Určite neslúžili iba ako prístrešok pred nepriaznivým počasím. Dávni majitelia v nich museli tráviť dosť času, pritom sa kochať a pracovať vo svojich milovaných vinohradoch. 

V iných štátoch by boli dávno zrekonštruované, a ak by o nich nikto nejavil záujem - slúžili by ako múzeum. 

Škoda, že keď sa narodia naše pravnúčatá, už tam nebudú, či.. ?

 (*_*)

skromný interiér veľa napovedá :)

Dobroslava Luknárová

Pieseň nášho kraja

Pustý domček – zašlá sláva. Iba vietor, iba tráva

dnes načúva tvojim snom

Po robotách, vínnom moku, po kopáčoch, speve, kriku

ostal iba - distichon

Márna stopa v starých kĺčoch – už ju nikto nehľadá

V kútoch domku, v pavučinách v ničotnosť sa rozpadá

Kde je pieseň? Kam sa skryla, aj smutná, aj bujará –

Ech, vinohrad! Pošla sláva statočného vinára?

Pošla, pošla ako vietor dávna drina, lopota

V nových riadkoch vinohradov kvitne iná robota

Pospevuje pamäť kraja piesne mladé, snivé:

O vínku, čo v našej Rači stále kvasí, žije.

( nádherná báseň od pani Dobrušky ma veľmi potešila :)

Noc múzeí 2014

... v Železničnom múzeu Bratislava východ

Ako sa slávili májové sviatky v našej farnosti v minulosti

V máji – tomto prekrásnom mesiaci zasvätenom Panne Márii, kedy sa prebúdza príroda zo svojho zimného spánku – bolo v minulosti v našej farnosti množstvo sviatkov, ktoré stmeľovali farnosť.

Sviatok Božieho Tela

Okrem tradičných litánií k úcte Panny Márie spievaných pred omšou, sa ľudia stretávali aj pri ďalších slávnostiach, ktoré mali svoje tradície a ustálený poriadok. Dnes, keď si nevieme nájsť čas, aby sme si vypočuli zaujímajú prednášku, alebo okrem nedele, aspoň raz v týždni sa zúčastnili na svätej omši, môžeme len žasnúť, koľko času trávili spoločne pri modlitbách, či oslavách a slávnostných sprievodoch. Nechce sa mi veriť, že by boli s časom na tom lepšie ako my. Rovnako strávili celý deň v práci (i keď odlišnej), mali svoje domáce povinnosti, no farnosť žila oveľa duchovnejším životom. Veď posúďte sami.

3. máj - Sviatok sv. Filipa a Jakuba, mladšieho, patrónov kostola – hody

Hody – to je sviatok patróna farského kostola. U nás v Rači máme dvoch. Preto sa o Račanoch zvyklo hovorievať, že majú nielen Jakuba, ale aj „filipa“, že sú teda nielen múdri, ale aj šikovní.

Od vzniku nášho farského kostola evidujeme v jeho histórii zasvätenie viacerým patrónom – Všetkým svätým i Panne Márii. Zasvätenie dnešným patrónom - apoštolom svätým Filipovi a Jakubovi - sa uskutočnilo 1. mája 1844, kedy sa podľa vtedajšieho cirkevného kalendára oslavoval sviatok týchto apoštolov. V tento deň bol totiž v Ríme v 6. storočí postavený kostol „Svätých dvanástich apoštolov“ a neskôr doň boli v ten istý deň prenesené ostatky sv. apoštolov Filipa (z Carihradu) a Jakuba (z Carihradu alebo Jeruzalema).

Hody sa slávili v nedeľu po sviatku sv. apoštolov Filipa a Jakuba. Podľa nového liturgického kalendára sviatok týchto apoštolov pripadá na 3. mája. Vďaka „oslavám“ svetského sviatku práce sa cirkevná hodová tradícia v Rači takmer vytratila a dnešné hody sú žiaľ, viac „pohanským“, ako kresťanským sviatkom.

Pôvodne mal tento sviatok celkom iný charakter. Na hody sa farnosť osobitne pripravovala. Upratovali sa domy, dvory, ulice. No upratovalo sa aj „vo vnútri“. V sobotu sa konala spoločná spoveď, po nej sa upratal a vyzdobil kvetmi a zelenými girlandami so stuhami kostol a priestranstvo pred ním. Nedeľné ráno sa začínalo vyhrávaním dychovky, ktorá potom asistovala aj pri svätej omši. Slávnostná svätá omša sa konala vo farskom kostole za prítomnosti celej farnosti, hlavne jej mužskej časti. Ženy, tie väčšinou chodievali v tento deň na „malú“, a potom chystali obed pre celú rodinu a početných hostí.

Ľudia sa obliekli do tradičných slávnostných krojov. Členovia všetkých spolkov zasa do svojich rovnošiat. Títo si priniesli do kostola aj svoje spolkové zástavy. Okrem nich sa na „hrubej omši“ zúčastňovali aj významní rodáci, hostia a celé zastupiteľstvo na čele s richtárom (dnešným starostom). Pred oltárom Sv. Jána Nepomuckého boli pre nich vyhradené miesta v predných laviciach. Popoludní boli v kostole litánie. Až po nich sa začala svetská slávnosť. Na jej začiatku sa konal futbalový zápas. Neskôr sa k nemu pridali aj cyklistické preteky. Po športových podujatiach sa všetci obyvatelia Rače stretli na dnešnej Detvianskej ulici, kde boli rozostavané stánky s hodovými atrakciami. Slávnosť sa končila hodovými zábavami.

Vieme dnes niečo o našich patrónoch ?

Svätý Filip, apoštol a mučeník

Význam jeho mena možno odvodiť z gréckych slov „philos + hipos“ t. j. milovník koní. Žil v 1. storočí po Kristovi a zomrel okolo roku 62.

Pochádzal z galilejskej Betsaidy a patril medzi prvých učeníkov, ktorých si povolal Pán Ježiš. Zanechal svoju rodinu i domov a nasledoval Majstra. Rozprával o Ňom aj Natanaelovi (neskoršie apoštol Bartolomej), ktorého si Pán tiež povolal. Z evanjelia podľa Jána ďalej vieme, že práve na Filipa sa obrátil Pán Ježiš s prosbou, nech zoženie pokrm pre viac ako 5000 ľudí, hoci vedel, že spraví zázrak a všetkých nasýti. Pri poslednej večeri, keď sa Pán Ježiš lúčil s apoštolmi, ho Filip poprosil, aby im ukázal Otca. Vtedy mu Pán - skoro až vyčítavo - povedal: „Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?! Kto vidí mňa, vidí Otca.“

Po nanebovstúpení Pána Ježiša svätý Filip hlásal radostnú zvesť v Malej Ázii, v časti nazývanej Frýgia (dnešné stredozápadné Turecko). Zomrel mučeníckou smrťou a je pochovaný v meste Hierapolis.

Svätý Filip býva znázorňovaný s krížom v ruke na znak svojej mučeníckej smrti.

Apoštol Jakub mladší

Jeho meno pochádza z hebrejského jazyka a znamená „Jakagóbh“ - druhorodený, „držiaci sa za nohu“ alebo „Jaaqob“ - „Boh ochraňuje“. Žil taktiež v 1. storočí po Kristovi a zomrel asi v rovnakom roku ako svätý Filip.

Podľa viacerých prameňov bol apoštol Jakub synom Alfeja a Márie, ktorá mohla byť sestrou Panny Márie alebo sestrou jej ženícha svätého Jozefa. Mal brata Júdu Tadeáša, ktorý sa tiež stal učeníkom Pána Ježiša. Obaja bratia boli teda Jeho blízkymi pokrvnými. Svätý Jakub mladší bol svedkom zmŕtvychvstania i nanebovstúpenia Pána. V začiatkoch kresťanstva si ho veriaci ctili hlavne pre jeho spravodlivosť, skromnosť a nábožnosť. Aj preto bol zvolený za prvého jeruzalemského biskupa a okolo roku 50 zvolal prvý jeruzalemský koncil. Podľa tradície je autorom listu, ktorý má meno po ňom. Svätý Pavol o ňom hovorí ako o „opore Cirkvi“. Zomrel mučeníckou smrťou, no predtým, ako ho umučili, pred všetkými vyhlásil, že Kristus je Božím Synom. Potom ho ukameňovali a ktosi ho udrel tkáčskou palicou tak, že dokonal. Jeho pozostatky boli uložené v jeruzalemskom chráme a časť z nich sa preniesla do Ríma, do chrámu Svätých apoštolov.

V umení býva apoštol Jakub mladší zobrazený ako biskup, častejšie však s tkáčskou palicou.

4. máj - Sviatok sv. Floriána – sviatok račianskej farnosti

Svätý Florián bol rímskym plukovníkom v meste Lauriacum blízko terajšieho Linca. V roku 303 ho cisár Dioklecián zbavil úradu, lebo sa nechcel klaňať cudzím modlám. Neskôr ho nechal potupne zbiť a mučiť a napokon ho popravil zhodením do rieky Enže.

Svätého Floriána mali obyvatelia Rače vo veľkej úcte. Z histórie našej obce vieme, že Raču viackrát postihli veľké požiare. Pri jednom z nich v roku 1732 zhorelo 93 domov a zahynulo 7 obyvateľov. Oheň sa vraj zastavil na mieste, kde dnes stojí socha svätého Floriána (ul. Pri vinohradoch). V „prevencii“ pred požiarmi sa obec zaviazala uctievať tohto svätca, aby osobitným príhovorom uchránil Raču pred požiarom.

V tento deň sa konala vo farskom kostole svätá omša „pod vyložením“ najsvätejšej Sviatosti Oltárnej za prítomnosti členov hasičského spolku v slávnostných uniformách. Počas omše kňaz posvätil spolkovú zástavu. Po omši sa vydala procesia za sprievodu hasičskej dychovky ku soche svätého Floriána. Pred sochou sa konala krátka pobožnosť a procesia sa ukončila požehnaním vo farskom kostole.

16. mája – sviatok Sv. Jána Nepomuckého

Socha tohto svätca (ktorá donedávna stála „odložená“ pri stene farského kostola a v súčasnosti sa reštauruje), stávala kedysi na hlavnom námestí (dnes Námestie A. Hlinku). Cez námestie pretekal potok a sochy tohto svätca sa z úcty k jeho mučeníckej smrti zvyčajne stavali v blízkosti vodných tokov, alebo na mostoch nad nimi. Na vigíliu, večer pred sviatkom sv. Jána Nepomuckého sa konala pobožnosť pri soche sv. Jána s následným požehnaním v Erdödyovskej kaplnke (na mieste dnešného Obecného domu). Na sviatok sv. Jána sa vo farskom kostole konala svätá omša „pod vyložením Najsvätejšej sviatosti Oltárnej“ pri bočnom oltári sv. Jána Nepomuckého, po ktorej nasledovala procesia k soche sv. Jána. Po krátkej pobožnosti sa sprievod vrátil do farského kostola, kde bola slávnosť ukončená požehnaním.

Krížové dni

Tri prosebné dni (pondelok, utorok a streda) pred sviatkom Nanebovstúpenia Pána sa slávili ako krížové, alebo prosebné dni. Svoje meno dostali od toho, že pri procesiách v tieto dni sa na čele sprievodu niesol kríž, akoby sám Kristus, prostredníctvom ktorého môžeme dúfať vo vypočutie našich modlitieb, viedol sprievod. Krížové dni zaviedol v roku 468 sv. Mamertus, viennsky biskup. V tom čase postihli Francúzsko veľké pohromy - zemetrasenia, nákazy, veľká drahota a hlad. Sv. Mamertus bol presvedčený, že je to trest Boží a domnieval sa, že odvrátiť toto zlo je možné len prosbami k Otcovi milosrdenstva, ktorý nikdy nezavrhuje prosby kajúcnikov. Prosebné dni sa rýchlo rozšírili a od roku 804 boli zavedené v hlavnom meste kresťanstva – Ríme pápežom Levom I.

U nás v Rači sa v tieto dni konali procesie na tri rozličné miesta. V pondelok, po rannej svätej omši sa konala procesia s krížom na cintorín ku kaplnke najsvätejšej Trojice, ktorá stála pri hlavnej ceste z Bratislavy do Svätého Jura. Po modlitbách pri kaplnke sa sprievod vrátil do kostola, kde sa pobožnosť ukončila požehnaním. V utorok sa sprievod s krížom vydal ku kaplnke svätej Anny, ktorá dodnes stojí na konci ulice Pri vinohradoch (na „Dolnom konci“). V stredu sa na úvod obradov išlo s krížom ku Erdödyovskej kaplnke, kde sa konala svätá omša a modlitby. Sprievod sa potom vrátil do farského kostola, kde sa Krížové dni ukončili slávnostným spevom „Teba Boha chválime“ a požehnaním.

Sviatok Božieho Tela

 

Tento sviatok – zasvätený úcte Oltárnej sviatosti (Najsvätejšieho tela a krvi Kristovej) - bol zavedený v roku 1246. Ak bola Veľká Noc skoro, aj tento sviatok sa slávil v máji (slávi sa v druhý štvrtok po Turícach – Zoslaní Ducha Svätého). Spočiatku nadväzoval na starodávny zvyk brať so sebou eucharistický chlieb ako záruku ochrany pred nebezpečenstvom. Sviatok bol uznaný pápežom Urbanom IV., ale jeho oslava sa konala iba vo vnútri kostola. Až pápež Ján XXII. nariadil, aby sa v tento sviatok niesla Oltárna sviatosť ulicami. 

 

V Rači sa na sviatok Božieho Tela pripravovala celá farnosť. Ulice, po ktorých kráčal sprievod boli vyzametané a posypané materinou dúškou, domy upratané a vyzdobené kvetmi, obrazmi a sochami Božského Srdca Ježišovho. Dievčatá a ženy zbierali lupienky kvetov a mládenci vyzdobovali domy a oltáre zelenými vetvičkami. Sprievod mal svoj ustálený poriadok. Vo Farskom vestníku z roku 1929 sa píše, že „napred išli v dvojrade školské deti, potom mládenci a muži, za nimi dievčatá a ženy, v prostriedku kráčali orli (členovia spolku), potom nasledovala socha Božského srdca, za ňou kresťanskí robotníci, potom prápor Božského srdca, remeselnícka jednota, ruženčiarsky spolok, hasičský zbor, socha Lurdskej Panny Márie, za touto išla hudba, nasledovaná mariánskou družinou, za nimi kráčali prvoprijímajúce dievčatká, ktoré sypali lupienky kvetov pred Najsvätejšiu oltárnu sviatosť. Oltáre boli na štyroch miestach – u pána revírnika, pri soche sv. Floriána, v kaplnke sv. Anny na konci ul. Pri vinohradoch a pri soche sv. Jána Nepomuckého“. 

Všetky spolky niesli v sprievode svoje zástavy a okrem toho vybraní mládenci a muži niesli kostolné zástavy, sochu Božského Srdca a samozrejme baldachýn. Na poriadok a organizáciu sprievodu dohliadala usporiadateľská služba, ktorú tvorili dobrovoľní členovia spolku legionárov a hasičov.

Mária Hatalová

Fotografie: z archívu Ľ. Havloviča

Tento deň si budeme dlho pamätať

Bol 15. apríl. Mala som povinnosť ísť k lekárovi do našej železničnej polikliniky na odbery. Manžel mi vždy robí doprovod.

Večer sme si pripravili fľaštičku na moč a moje doklady. Dohodli sme sa že budeme vstávať po šiestej hodine, aby sme stihli prísť do nemocnice do pol ôsmej. Prvá som vstávala ja, za mnou prišiel manžel. Jeho otázka bola, či som si dala do pohárika moč. Priznala som sa, že nie. To bola prvá chyba, veď to sa dá vybaviť aj v nemocnici. Uspokojili sme sa. Už sme sedeli v električke, keď manžela napadlo, že sme doma nechali preukaz poistenca. Veď nás poznajú, uspokojili sme sa. Sestrička mi berie krv, ja sa ospravedlňujem za zabudnutý moč, na čo mi ona odpovedala, že toto vyšetrenie sa už nerobí.

Keď sme boli hotoví, pobrali sme sa domov. Cítili sme akýsi hlad, pred odberom sa predsa ide na lačno. Zašli sme do neďalekej predajne mäsa, tam vždy mávali čerstvé zemiakové placky, no tentoraz sme boli sklamaní, neboli čerstvé a tak sme išli domov.

Na Račku sme prestúpili na električku do Rače. V Rači sme vystúpili a s hrôzou sme videli, ako náš autobus odchádza. Fúkal studený vietor, no museli sme čakať na druhý spoj celú pol hodinu. Autobus nás bezpečne priviezol domov. Na zastávke sme mali vystúpiť, no pri vystupovaní som zacítila, že padám. Precitla som, až keď som bola na zemi pri autobuse. Nohu v kolene som nemohla narovnať, s veľkou námahou sa mi to napokon podarilo. Nikto mi nepomohol vstať, manžel, ktorý vystupoval predo mnou, ešte nič nevidel. Keď zistil, že ležím na zemi, zľakol sa, s jeho pomocou som vstala. Vyzeralo to, že sa nič nestalo, no dodnes ma bolia obidve nohy.

Gabriela Wenzlová

Očakávaný sviatok roka

Aj tento rok sme prežili očakávané Veľkonočné sviatky.

Najskôr ma manžel ako prvú vyšibal a polial, aby som neoprašivela. Korbáčikom, ktorý si sám uplietol. Aj cudzích chlapcov naučil pliesť korbáče. Prišli k nám šibať aj susedovi chlapci, ponúkli sme ich sviatočnými koláčmi a farebnými vajíčkami. Potešili sa aj zopár drobným. Keďže manžel je dobrý a vzácny človek, vo všetkom mi pomáha, za šibačku som mu dala vzácny darček, maľované vajíčko s nápisom „Dárek Edovi“ z roku 1950. Onedlho budeme oslavovať 66. výročie nášho spoločného života spolu s maľovaným vajíčkom, ktoré sme si zachovali až do tohtoročnej Veľkej noci. Na Veľkonočný pondelok nás milo prekvapil telefonát, zavolal nám bratranec z Ameriky. Bol to pre nás najkrajší a najmilší veľkonočný darček. Ďakujeme ti, Valter.

Potešilo nás, že aj syn z Chomutova nás prišiel navštíviť spolu s manželkou. Už teraz sa tešíme sa na ďalšie Veľkonočné sviatky.

Gabriela Wenzlová

Nie som len pasívny – prispievajúci člen SČK

Už ako deväťročný som mal ťažký úraz – roztrhnutú pravú ľadvinu.

V nemocnici na Hlbokej ceste mi zastavili krvácanie do moču. Bol som na izbe, kde ležal 10 ročný, ťažko chorý chlapec. Trpel bolesťami a bol stále smädný. Aj v noci som mu podával vodu a popravil miesto na ležanie. Po troch dňoch zomrel.

Ako desaťročný som začal premýšľať, prečo musia ľudia zomierať. Aj môj otec zomrel, keď som mal len dva roky (po jeho smrti nás zostalo žiť 7 bratov a jedna sestra). Mali sme šťastie, že naša mama od 11 rokov slúžila v Budapešti v rodinách pri malých deťoch do 18-tich rokov. Za tie roky sa naučila všetky práce, ktoré v živote rodiny potrebovala. Viac sa nevydala, ale sama nás vychovávala, až kým sme si všetci založili vlastné rodiny. Naučila nás žiť, pracovať, pomáhať všetkým, ktorí pomoc potrebovali.

V roku 1945 som nastúpil k železnici. Neskôr som musel absolvovať kurz prvej pomoci. Nielen bežné poranenia, ale aj oživovanie ľudí v bezvedomí, masáže srdca a aj prvú pomoc pri pôrode. Balíček prvej pomoci som mal vždy v práci v mojej skrinke, aby som mohol vždy pomôcť. Neskôr som sa naučil robiť tinktúru z včelieho propolisu a začal som robiť aj propolisovú masť. S propolisom som veľa ľuďom pomohol. Keď niekomu v práci niečo padlo do oka, prišiel za mnou, aby som mu to vytiahol. Keď sa stal v práci väčší úraz, musel som so zraneným ísť do nemocnice sanitkou. Iní zamestnanci neznášali krv.

Uvediem zopár príkladov. Zamestnanec Brúder prišiel o obidve nohy. Zamestnanec Szabadoš – poškodenie pravej ruky nárazníkmi. Zamestnanec Tóth pri zvesovaní vozňov v pohybe spadol a vozeň mu prerezal ľavú ruku nad lakťom a na pravej mu zostal iba palec. Mazáček vypil metylalkohol, ktorého som počas nočnej služby 9. mája viezol do nemocnice. Keď ho lekárka prezerala, posvietila mu aj do očí. Vtedy som jej povedal, že už je zle. Opýtala sa ma, prečo tak hovorím. Lebo oči mu už nereagovali na svetlo, musel piť metylalkohol. Potom nás previezli do štátnej nemocnice, kde mu lekár dával injekciu do srdca. Po pol hodine mi lekár povedal, že už niet pomoci. Musel som ho vyzliekať a obliekať pri každom vyšetrení. On až do poslednej chvíle (hoci už nehovoril) aspoň pokrútením hlavy tvrdil, že nič nepil. Aj ďalší zamestnanec, čo pil, oslepol. Z nemocnice som sa domov vrátil až na obed. Manželka už mala o mňa veľký strach. Nikto jej nepovedal, že som viezol zamestnanca do nemocnice. Pri Mazáčkovom pohrebe mi jeho manželka povedala, že keby som mu skôr zavolal sanitku, mohol ešte žiť. Ale on po vypití metylu bol doma 24 hodín a sťažoval sa jej na bolesti žalúdka. Ona mu povedala, že nemal slopať. Keby mu ona zavolala sanitku večer, snáď mohol žiť.

Aj po odchode do dôchodku pomáham každému, kto ma o pomoc požiada. Ľudia si často prídu pre propolisovú tinktúru alebo masť.

Od SČK sme ja, aj moja manželka, dostali 23. 4. 2009 za 50 rokov členstva „Vyznamenanie SČK II. stupňa“.

Eduard Wenzl