Drezinový deň 2017

Drezinový deň 2. septembra 2017

Uvítanie knihy Rača • Z dejín a pamiatok

Máte už vo svojej rodinnej knižnici publikáciu s týmto názvom? 

Viete, že v týchto dňoch vychádza druhé, rozšírené vydanie? Viete, o čom je? Predovšetkým o dávnejších i nedávnych dejinách Rače, o jej pamiatkach, o tom, ako žili, bývali, pracovali, aj sa učili a zabávali jej obyvatelia a čo nám po sebe dodnes zanechali.

Autorom publikácie je Ľudovít Havlovič, laický historik, zberateľ, dokumentarista a popularizátor histórie Rače. Kniha vychádza k jeho nedávnym 90. narodeninám so zámerom doplniť, a aktualizovať informácie, ktoré sa podarilo jemu a spolupracovníkom od jej prvého vydania v roku 2002 zdokumentovať. Do tejto publikácie sú preto včlenené viaceré nové príspevky autora, tiež príspevky, spomienky, ale aj reprodukcie umeleckých diel a fotografie ďalších Račanov.

Čo ešte v knihe nájdete? Predovšetkým hodnotný faktografický i fotografický materiál podávajúci prehľad o histórii i súčasnosti Rače. Čerpá z bohatých archívnych materiálov, predovšetkým z farských archívov a rôznych mestských i obecných listín a dokumentov. Zoznámi Vás s dejinami obce, ktorá sa v doposiaľ známych písomných prameňoch po prvý raz spomína v roku 1237.

Viete, že pôvodný názov Rače znel inak a vznikol zo staroslovanského pomenovania ohrady pre dobytok? A že dnešné pomenovanie nás odkazuje na rodové meno jedného z potomkov tunajších zemanov? Že názov obce mal v priebehu skoro ôsmich storočí viac ako 20 podôb? Dozviete sa ako vyzerala Rača v minulosti, aký bol náboženský, ale i každodenný život obyvateľov v tejto konfesijne zmiešanej obci, aká bola história škôl, kto boli predstavitelia obce a jej majitelia.

Poznáte, či chcete poznať pamätihodnosti Rače? Z knihy sa dozviete, že k najzaujímavejším patria kostoly, kúrie, kaplnky, avšak aj meštianske či staré vinohradnícke domy, bývalé hostince, sochy, kríže a pamätníky. Dve zo stavebných pamiatok oslavujú práve v tomto roku svoje 80. výročie. Viete, ktoré?

Publikácia ponúka množstvo dokumentačného materiálu i o úctyhodnej tradícii račianskeho vinohradníctva, i prehľad o mnohých miestnych spolkoch a kluboch. Viaceré z nich, ako napríklad ochotnícke divadlo, či športové kluby (Štefánik, Lokomotíva, FK Rača) preslávili našu obec na celoštátnej úrovni.

Na konci knihy nájdete aj ukážky zo spomienok a vlastnej tvorby našich obyvateľov a krátky slovník račianskeho nárečia.

Srdečne Vás pozývame na prvé stretnutie s touto pozoruhodnou a hodnotnou knižkou a jej autorom.

Dobroslava Luknárová

a Mária Hatalová

Nepokojné detstvo vojnovej generácie

Nuž, čo povedať. Sme generácia, ktorá toho prežila viac než dosť. Narodili sme sa v nepokojnom predvojnovom a vojnovom období, o tom čo nás čaká, sme my deti nemali ani potuchy. Žili sme svoj detský život s radosťami i odretými kolenami, s plačom i smiechom. Iba nám občas chýbal tato, niekedy mama alebo obaja a na naše otázky „babi, kde je tato?“ bola krátka odpoveď „Tato je v robote“. „A mama je kde?“ „Tiež je v robote,“ odpovedali babka Estera, ktorá boli stále pri nás deťoch. V tom čase sa starým rodičom a v mnohých rodinách aj rodičom ešte vykalo.

A potom to prišlo. Letecké nálety, bombardovanie, výbuchy, zima a často aj hlad. Aj, keď som bola ešte len dieťa v útlom veku, spomienky na hrozné časy sa vracajú a vracajú. Dodnes nemôžem zabudnúť, ako často sme v noci utekali do krytu, či do hôr, do skrytej chalupy, či bunkru, kde sme miesto v teplej voňavej postieľke s perinkou spali na drevenej lavici, vystlanej lístím, či machom alebo senom, pokryté miesto bielej voňavej plachty starou, možno aj špinavou dekou. Pamätám si, že tieto deky veľmi pichali a škrabali. Miesto rozprávky na „dobrú nôcku“ nás deti uspával hukot motorov lietadiel, streľba a výbuchy bômb. Niekedy sme takto žili aj niekoľko dní. Často sa stávalo, že sirény včas neoznámili nálety a bombardovanie a babka či mama nemali času zobrať ani dostatok jedla, ani oblečenie. Bolo nám zima a vtedy sme mali aj hlad. O mlieku a teplom jedle sme vtedy ani nesnívali, iba sme plakali a plakali a aj to len potichučky, aby nás niekto, potulujúci sa v hore, nepočul a nevysnoril. To by mohol byť náš koniec!! Aj dnes počujem tichučké slová našej babky „Deti buďte ticho, počujú nás Nemci alebo iní špehúni a bude zle. Možu nás aj postrílat.“ Toho sme sa naozaj báli.

Najčastejšie celú rodinu prichýlili tetka Kristína, sestra mojej babky. Lebo strýc Štefan Mičunek, ich muž, boli horár a v hore poznali každý krík, strom aj peň. A kto nás kopu detí nakŕmil? Nuž bola to našej prababky Terezky Polakovičovej koza Ruža. Prababka ju vodili so sebou a keď nálety a bombardovanie boli čoraz hustejšie, nechali kozu Ružu u Mičunkov, teda u tetky Kristíny a pri ich dcérach Karolke, Filke a Hanči. A dôvod? Ten vedeli prababka svojím sedliackym rozumom logicky a po svojom vysvetliť: „Aby dzeci mjeli co jest a nebyli hladné, nášak nač tu kozu mám, háá?“

Detí nás tam bolo ako smetí a najviac sa o nás starali tety Karolka, Filka a Hanča. Boli to dcéry tetky Kristíny. Najviac však hnevali chlapci – bratranci Zdeno, Jaro, Stano, Tóno a ďalší Jaro, ktorí boli od nás dievčat starší. Z dievčat sme tam boli ja, Zdenka, Alica, Ivona, na viacerých sa už nepamätám, boli sme predsa deti vo veku od troch do pätnásť rokov. A ako všetky deti ani my sme vážnosť situácie až tak tragicky nebrali a žili sme v tom, že to tak musí byť, preto sme vystrájali, ako by sa nič nedialo.

A takto sme v strachu aj radosti prežili vojnu, aj bombardovanie Bratislavy, chemického centra Apolky. Túto zbombardovali naposledy a dodnes si pamätám, ako sme so strýkom Silverom ďalekohľadom pozerali na strašne hustý čierny dym, ktorý sa ešte niekoľko týždňov tiahol po oblohe na všetky strany od Dynamitky, ako výstraha niečoho zlého, čo sa nemalo nikdy stať a nemalo tu byť. Prečo aj nie, veď tam vtedy zahynulo veľmi veľa čestných a pracovitých ľudí. O niekoľko dní sme sa zase z toho istého miesta ďalekohľadom pozerali, ako prišli ruské vojská, ktoré nás oslobodili od fašistov. Vtedy som ešte nevedela, že môjho krstného tatu podnikateľa Henčla, ktorý sa bol pozrieť, čo mu zostalo z jeho majetku, veľkej píly, skladu na drevo a rybníka, títo osloboditelia zastrelili. Strelili ho rovno do hrvoľa na krku. Krstný tato im nerozumel, keď sa ho v ruštine pýtali: „No, kto ty? Ty kapitalist?“ Nevedel, čo im má odpovedať, preto iba potriasol hlavou a oni si to vysvetlili tak, že asi súhlasí a tak ho považovali za kapitalistu!! Dozvedela som sa to až na pohrebe, čomu som ja vtedy ako 5 ročné dieťa nerozumela. Krstný tato mi chýbal, mal ma rád. Ostala mi len jedna rodinná fotka.

A kde bol náš tato? Ako vojak z povolania bol na fronte. A mama? S niekoľkými ženami z Račišdorfu dostávali správy, na základe ktorých potom zisťovali, kedy budú cez Račišdorf a Rendez prechádzať transporty so zajatcami, ktorých Nemci viezli na istú smrť, do koncentračných táborov. Boli to väčšinou partizáni alebo ľudia židovského či rómskeho pôvodu. Tieto transporty strážili nemeckí vojaci, ktorí boli pri každom vagóne po zuby ozbrojení. Už len pokus zozadu otvoriť niektorý vagón, aby mohli väzni z neho ujsť, bola odvaha nad odvahu a túto odvahu mali naše matky. Po otvorení niektorého z vagónov jedna skupina žien pomáhala väzňom z vagóna vyskočiť a následne ich usmerňovali, kade majú utekať a kam. Druhá skupina žien, ktoré ovládali nemčinu, ako moja mama, pani Horáková, Micla Mičunková, tetka Polakovičová a ďalšie, zase nemeckých strážcov zabávali, aby odpútali ich pozornosť od vozňov, v ktorých boli uväznení zajatci a tým, ktorí nevládali z vagóna vyskočiť, aby im mohli hoci s veľkým rizikom podať aspoň kúsok chleba, ovocia alebo vody, prípadne pomôcť týmto zúboženým a na smrť odsúdeným ľuďom útek z týchto transportov. Keďže Račišdorf bola aj významná vinohradnícka oblasť, nemeckým vojakom sa ušlo aj dostatok dobrého a kvalitného vína, čím boli povoľnejší a ich ostražitosť strážiť transporty bola otupená.

Verte, že ani jedna z týchto žien to nerobila zo samopašnosti, ani z túžby po dobrodružstve, ale považovali to za svoju povinnosť a česť, pomôcť aspoň niektorým z nich a zachrániť životy väzňom, ktorých nevinne odvážali na smrť. Bolo to veľmi riskantné. Žiadna z týchto žien nikdy nevedela, či sa ešte vráti domov k svojim rodinám, najmä k nám deťom. Ale my deti sme o ničom nevedeli. Čo by nám asi povedali, keby sa nám mama nevrátila? To si vôbec neviem predstaviť! Dnes viem len to, že to boli hrdinky, ktoré by si tiež zaslúžili obdiv a uznanie. Avšak to sa im nikdy nedostalo!!! Nasadzovali svoje životy len preto, aby zachránili život iným, ktorí by sa domov k svojim matkám, otcom, deťom a manželkám pravdepodobne už nikdy nevrátili.

Na jedného z nich, ktorý sa u nás v dome tiež ukrýval, si ešte pamätám. Bol to pán Vrábel z Varína a tiež si pamätám, ako si pre neho prišla jeho manželka s malým dieťaťom, chlapčekom ešte v perinke na rukách a s plačom ďakovala mame aj babke. Pamätám si, ako rýchlo museli odísť, aby ich nik nevidel, lebo zradcov, gardistov a podobných vagabundov bolo vtedy v okolí Račišdorfu a Rendezu veľa. Našťastie sa im to v otcovom obleku podarilo.

Druhým, ktorý sa u nás ukrýval, bol pán Treskoň, mám dojem, že z Bratislavy a mal u nás schované aj nejaké osobné veci, doklady a nábytok. Pre tieto si potom po všetkom tom nešťastí, ktoré vôbec nemuselo byť, po nejakom čase prišiel. Čo si ešte pamätám, vždy spomínal svojho syna Adama. V Bratislave bola po ňom pomenovaná aj ulica Treskoňova.

Ale čo sa neskôr s jedným aj druhým potom stalo, neviem.

Po vojne bol Račišdorf premenovaný na Raču, čo bolo z historického, ale aj praktického pohľadu prístupnejšie.

Výňatok z pripravovanej knihy

D. Ostertágová-Štrbová – „Dotyky generácií“.

Názov sa v konečnom štádiu môže zmeniť.

Súvisiace články:

Spomienky ~ Zdenka Luzar-Mičunková

Moja babka ~ Zdenka Luzar-Mičunková

Ty sa tu bavíš a my nemáme Alinky! ~ Vojtech Mičunek

Dedečku! ~ Jaroslav Mičunek