Historické výročia pre rok 2018

Významné výročia v roku 2018

660 rokov (1358) od najstaršej zachovanej zmienky o richtárovi v Rači. Z písomných prameňov vieme meno prvého známeho richtára v Rači. Volal sa Martin. Bližšie informácie sa nezachovali.

590 rokov (1428) od pobytu husitských vojsk v okolí Rače. Koncom dvadsiatych rokov 15. storočia začali prenikať na Slovensko husitské výpravy, ktoré pod vedením Prokopa Holého šírili svoje učenie a demonštrovali svoju silu proti armáde Žigmunda Luxemburského. Začiatkom februára 1428 sa presúvali od Senice cez Modru a Pezinok smerom na Bratislavu. V Rači boli 18. februára 1428. Následne vypálili Podhradie a predmestie Bratislavy.

510 rokov (1508) od prvej známej zmeny patrocínia farského kostola (zasvätenia konkrétnemu svätcovi – patrónovi). Pôvodné zasvätenie kostola nepoznáme. Podľa záznamu v „Series parochiarum et parochorum“ L. Némethyho bol farský kostol v roku 1508 zasvätený úcte Všetkých svätých. Patrocínium sa neskôr zmenilo viackrát. Kostol bol zasvätený svätému Leonardovi a potom Panne Márii. Zasvätenie dnešným patrónom - apoštolom – svätým Filipovi a Jakubovi – sa uskutočnilo 1. mája 1844 za pôsobenia farára Adama Hájka.

Pečať z roku 1780

460 rokov (1558) od prvého známeho zobrazenia obecnej pečate. V 16. storočí mala Rača vlastnú pečať. Z tohto obdobia je známa podoba malej pečate s iniciálami „WS“, pod ktorými je skrížený kopáč a motyka.

265 rokov (1753) od založenia fundácie (nadácie) grófky Erdődyovej na údržbu sochy sv. Jána Nepomuckého. Manželka majiteľka pozemkov v Rači grófka Mária Terézia Erdődyová venovala 500 zlatých na údržbu sochy sv. Jána Nepomuckého a na slúženie svätých omší k úcte tohto svätca. Správou bol poverený správca a výbor, ktorý mal svoju organizačnú štruktúru. Socha stála pred kúriou na námestí, nad sútokom dvoch hlavných potokov v obci (dnešných - Banského - od Knižkovej doliny a Pieskového - z Kopaníc). Sochu z námestia odstránili v roku 1953 a namiesto nej umiestnili do stredu námestia pomník v tvare červenej hviezdy. Socha sv. Jána Nepomuckého čaká na reštaurovanie a umiestnenie na vhodné priestranstvo.

250 rokov (1768) od uvedenia tereziánskeho urbára v Rači. Nový urbár, ktorý v Rači uviedli do platnosti 21. apríla 1768, zavádzal prísnejšie povinnosti, preto ho Račania neprivítali s nadšením. Podľa pôvodnej zmluvy s Pálfiovcami z roku 1666 mali Račania voľnejšie povinnosti a nemuseli vykonávať niektoré roboty v panských vinohradoch. Po intenzívnych 6-ročných rokovaniach so stolicou (1773-1779) sa Račanom podarilo dosiahnuť dohodu a z časti povinností sa vykúpili.

170 rokov (1848) od udalosti z meruôsmych rokov (1848-1849), kedy v Rači táborilo 1500 dobrovoľníkov. V revolučných rokoch 1848-1849 Rača podporovala slovenské povstanie a postavila zo svojich obyvateľov celú stotinu dobrovoľníkov. Tábor slovenských dobrovoľníkov sa rozprestieral v priestoroch terajšieho parku J. M. Hurbana. Štáb zboru dobrovoľníkov sídlil v dome stojacom na mieste Katolíckeho kultúrneho domu (dnešného sídla spoločnosti Villa Vino Rača a. s.), na ktorom v roku 1998 Nadácia Korene a MÚ Rača umiestnili pamätnú tabuľu.

160 rokov (1858) od zakúpenia bývalej kúrie mariatálskych paulínov pre účely evanjelickej fary a školy. Objekt bol pôvodne zakúpený pre potreby fary, neskôr ho viackrát prestavovali a do dvorného krídla pristavili miestnosti pre evanjelickú školu. V roku 1931 vo dvore postavili novú budovu ľudovej evanjelickej nemeckej školy. Do roku 1945 sa v škole vyučovali po nemecky. Po II. svetovej vojne slúžil ako školská budova do čias, kým boli na sídliskách Záhumenice a Barónka postavené nové školy. Neskôr v ňom bola zriadená základná umelecká škola. V reštitúcii bol objekt vrátený evanjelickej cirkvi. Terajším majiteľom je BIVIO – Združenie na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím v SR, ktorý realizuje v objekte rozsiahle stavebné úpravy.

155 rokov (1863) od opravy zvona na veži farského kostola a od miléniovej oslavy príchodu sv. Cyrila a Metoda. Na veži farského kostola pukol v roku 1863 veľký zvon. Vtedajší farár Móric Alster dal zvon preliať a na 1000-ročnú pamiatku príchodu sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu dal o tom vyhotoviť reliéf s nápisom. Nový zvon posvätili 19. novembra 1863. Osadenie zvona bolo súčasťou veľkolepej slávnosti, ktorú Móric Alster usporiadal na oslavu milénia príchodu vierozvestov sv. Cyrila a Metoda na naše územie. Slávnosť sa konala 22. novembra a ako hlavný kazateľ na nej vystúpil kapucín - významný historik, pedagóg, archivár, publicista František Víťazoslav (rehoľným menom Viktor) Sasinek.

145 rokov (1873) od epidémie cholery. V roku 1873 zúrila v okolí Bratislavy epidémia cholery. Vo farskej kronike je záznam, podľa ktorého od 12. septembra do 12. októbra zomrelo v Rači na choleru 130 ľudí.

145 rokov (1873) od založenia školskej knižnice. V decembri sa z iniciatívy farára Mórica Alstera zriadila školská knižnica, ktorá bola určená nielen pre školu, ale aj pre všetkých občanov. Pán farár poskytol knižnici na začiatok 18 kníh. Knihovníkom bol rechtor, organista, kostolník, zvonár a učiteľ Ján Mirovszký. V záznamoch z roku 1873 sa spomína ako jediný učiteľ na račianskej škole.

145 rokov (1873) od postavenia vstupného kríža do obce „pod Rinzlami“. Kríž stojí na križovatke ulíc Žitná a Hybešova. V minulosti sa nad touto časťou rozprestierali vinice nazývané Rinzle. Kríž dala zhotoviť Katarína Dostálová, vnučka kováčskeho majstra Michala Dostála, ktorý bol v meruôsmych rokoch (1848-1849) náčelníkom dobrovoľníckej stráže národnej gardy v Rači.

130 rokov (1888) od rozsiahlej prestavby farského kostola. Na podnet farára Mórica Alstra sa uskutočnila rozsiahla prestavba farského kostola, ktorú Alster pripravoval od svojho príchodu do Rače. Kostolná loď bola zväčšená (predĺžená o 8 m a zvýšená o 1 m) a bol postavený aj nový chór. Kostol tak dosiahol dnešnú dĺžku. Celá rozsiahla prestavba trvala iba jeden rok.

110 rokov (1908) od postavenia výstupného kríža pri Pastierni. Kríž stál pod Dolnými Záhumenicami, kde končila obec. Postavili ho z finančného daru Juliany Ivaničovej na mieste, kde už od roku 1850 stál starší kríž. V týchto miestach obce bol obecný pasienok „pastierňa“. V päťdesiatych rokoch ho zachránili pred zlikvidovaním včlenením do záhradky rodinného domu na konci ulice Pri vinohradoch, kde stál až do roku 2016. V súvislosti s rekonštrukciou domu bol kríž osadený na nové miesto pri vstupe na Karpatské námestie.

100 rokov (1918) od zrekvirovania zvonov evanjelického kostola na vojenské účely. Zvony a tiež veľké píšťaly z organu evanjelického kostola boli zrekvirované 16. septembra 1918. Pôvodne boli na veži tri zvony, ktoré pre evanjelický kostol zhotovila šopronská firma Synovia Bedricha Seltenhofera. Na vežu boli umiestnené ako dar obetavých veriacich 22. augusta 1905. Po zrekvirovaní dvoch zvonov zostal na veži už len veľký zvon s váhou 710 kg. Pri 100. výročí postavenia kostola v roku 1935 zadovážili obetaví veriaci pre vežu kostola nové zvony.

95 rokov (1923) od založenia spolkov Katolícka jednota Orla a Katolícka jednota žien. Katolícka jednota orla bola v Rači založená 17. februára 1923. Jej cieľom bola výchova mládeže od najmenších, cez dorast až po dospelých v kultúrnospoločenskej i telovýchovnej oblasti. Prvým predsedom bol František Kubu, organista, učiteľ a správca školy. Náčelníkom bol Anton Lednár. Orol mal aj aktívny divadelný krúžok, ktorý tradične vystupoval na Štedrý večer pred polnočnou omšou s divadelnou hrou. V tomto roku vznikla v Rači aj Katolícka jednota žien, ktorá podľa príkladu podobných organizácií z Belgicka, Holandska, Nemecka a Talianska mala povzbudzovať k viere a mravnosti.

95 rokov (1923) od zhotovenia nových zvonov na vežu katolíckeho farského kostola. Dva nové zvony dal vyhotoviť farár Vojtech Rudroff s finančným prispením veriacich. Odlial ich Richard Herold v Chomutove. Veľký zvon je zasvätený Sedembolestnej Panne Márii, patrónke Slovenska, stredný nesie nápis: „sv. Cyril a Metod – Dedičstvo otcov zachovaj nám Pane“. Pôvodné zvony musela obec obetovať na vojnové účely počas I. svetovej vojny.

90 rokov (1928) od odhalenia Pomníka padlých v Parku J. M. Hurbana. Kamenný mohylový pomník račianskych vojakov padlých v I. svetovej vojne postavili pri 10. výročí vzniku Československej republiky. Pomník bol odhalený 28. októbra po slávnostnej sv. omši. Projektoval ho Jozef Mesároš a postavil staviteľ Ľudovít Ivanič, obaja račianski rodáci. Na jeho realizácii sa finančne podieľalo vtedajšie obecné zastupiteľstvo, viacerí darcovia, projektant aj staviteľ. Po II. svetovej vojne na pomník doplnili tabuľu s menami padlých občanov z Rače počas vojnových rokov 1939 až 1945 i za Slovenského národného povstania 1944.

90 rokov (1928) od začiatku tlače Farského vestníka. Farár Vojtech Rudroff začal v októbri 1928 vydávať pre račianskych farníkov Farský vestník. Súhlas s tlačou vydal Karol Nečesálek, generálny vikár Apoštolskej administratúry v Trnave listom z 3. 10. 1928. Vestník informoval o živote farnosti, jej spolkoch a aktivitách, ako aj o hospodárení farnosti, prinášal články o dianí v cirkvi a vo svete. Vychádzal do roku 1934.

90 rokov (1928) od vzniku Potravného družstva v Rači. Potravné družstvo vzniklo 5. novembra 1928 s cieľom zásobovania obyvateľstva spotrebným tovarom za prijateľné ceny. Za predsedu bol zvolený katolícky kňaz Vojtech Rudroff. K výhodám členstva patrilo finančné zvýhodňovanie 2–3% úrokom z peňažnej hodnoty celoročného nákupu. Predajňa Potravného družstva sa nachádzala na dnešnej ul. Pri vinohradoch č. 23. Na pamiatku zakladateľa slovenského a európskeho družstevníctva Samuela Jurkoviča (1796-1873) je v Rači pomenovaná ulica a pred budovu súčasného sídla spoločnosti Villa Vino Rača, a. s. (bývalého kina Nádej) je umiestnená bronzová busta.

85 rokov (1933) od postavenia budovy evanjelickej fary na Alstrovej ulici. Evanjelická fara bola pôvodne v budove na Alstrovej ulici 158. Budova slúžila zároveň ako evanjelická škola. Po postavení novej evanjelickej školy v roku 1931 si evanjelickí veriaci postavili aj novú budovu fary v tesnej blízkosti kostola.

80 rokov (1938) od pomenovania centrálneho námestia v Rači na námestie Andreja Hlinku. Po smrti Andreja Hlinku bolo 30. októbra 1938 centrálne námestie vo vtedajšom v Račištorfe pomenované jeho menom. Na slávnostnom akte prehovorili poslanci slovenského parlamentu J. Drobný a J. Mora.

80 rokov (1938) od návštevy delegácie autonómnej vlády na račianskej fare. 3. decembra 1938 navštívil račiansku faru Karol Sidor s členmi autonómnej vlády a funkcionármi Hlinkovej slovenskej ľudovej strany.

70 rokov (1948) od zavedenia vodovodu do Rače. V polovici 20. storočia nemala obec okrem potokov prakticky žiadne vodné zdroje. Nebolo ani čím hasiť. Studne, ktoré sa v obci nachádzali, boli len na prítokovú vodu (povrchovú vodu – z potokov), takzvané čistiarne. Ani jedna studňa nebola na pramenitú vodu. Vodovod bol do Rače zavedený „brigádnicky“ v roku 1948 z bývalej Dynamitky (dnes Gaštanový hájik), po veľkom suchu v roku 1947, kedy všetky studne v Rači vyschli a voda sa musela dovážať cisternami z Bratislavy.

70 rokov (1948) od postavenia Horvátovho kríža. Drevený kríž stojí pri asfaltovej ceste vedúcej na Biely kríž.. Kríž postavili na pamiatku tragickej smrti 21-ročného študenta medicíny Ivana Horváta z Rače, ktorý tam zahynul v mrazivej zime 25. februára 1948.

60 rokov (1958) od založenia celoobecného družstva. V roku 1958 bolo založené celoobecné družstvo, v ktorom bolo 1 120 členov a sústredených vyše 300 hektárov viníc zložených z vyše 2 100 malých parciel s kolovým vedením.

60 rokov (1958) od založenia obecnej organizácie Zväzu slovenských záhradkárov v Rači. Po založení miestnej organizácie Zväzu slovenských záhradkárov v Rači sa začalo intenzívnejšie využívanie neobrábanej pôdy pre účely ovocinárstva a záhradkárstva. Najväčšiu zásluhu na rozvoji ovocinárstva v Rači mal Jozef Strelka, po ktorom je pomenovaná aj jedna z račianskych ulíc.

50 rokov (1968) od zakúpenia organu do kostola Panny Márie Pomocnice kresťanov. Organ bol zakúpený v českom pohraničí.

45 rokov (1973) od veľkej rekonštrukcie hlavnej cesty č. 502. Pri rekonštrukcii cesty vedúcej z centra mesta do Svätého Jura padla za obeť rozšíreniu cesty aj časť cintorína a kaplnka Najsvätejšej trojice z 19. storočia. Za zrušenú kaplnku postavili na cintoríne ako náhradu v roku 1973 novú kaplnku v tvare Lurdskej jaskyne, na ktorej sú použité pôvodné kované mrežové dvere zo zrušenej kaplnky. Interiér – výzdobu kaplnky tvoria sochy Lurdskej Panny Márie a sv. Bernadetty.

40 rokov (1978) od postavenia Družstevného domu. Družstevný dom Račan postavili ako združenú investíciu obce, vtedy Miestneho národného výboru Rača, a Jednotného roľníckeho družstva Rača.

25 rokov (1993) od čiastočnej úpravy kostola Panny Márie Pomocnice kresťanov. Pri rekonštrukcii bolo realizované zastrešenie plochých striech tohto kostola, vymenili a prerobili sa okná za zdvojené plastové a realizovala sa prístavba sakristie. Pôvodný mramorový oltár bol odstránený a uskutočnila sa prestavba svätyne. Prestavba interiéru pokračovala až do roku 1996 aj s vymaľovaním a novou krížovou cestou a potom i konsekrovaním kostola.

25 rokov (1993) od založenia Gymnázia školských bratov. Gymnázium školských bratov, dnes Spojená škola Jána de La Salle, na Čachtickej ulici bolo otvorené 1. septembra 1993. Školu zriadil Inštitút školských bratov, ktorého zakladateľom je patrón kresťanských učiteľov sv. Ján de La Salle. Poslaním školy je popri kvalitnom vzdelávaní vštepovať mladým ľuďom aj kresťanské hodnoty. Gymnázium je umiestnené v budove bývalej Masarykovej štátnej ľudovej a meštianskej školy z roku 1934 (neskôr základnej školy na Čachtickej ulici).

25 rokov (1993) od rekonštrukcie božej muky so sochou sv. Urbana. Tehlová, murovaná božia muka stávala vo vinohradoch nad Račou. Po odcudzení sochy v päťdesiatych rokoch jej hrozilo úplné zničenie. Rekonštrukciou v roku 1993 bola zachránená. Sochu svätca dal vyhotoviť vtedajší starosta Libor Pajdlhauser. V roku 2016 dostala po ďalšej rekonštrukcii dnešnú podobu s novou sochou sv. Urbana – patróna vinohradníkov.

20 rokov (1998) od obnovenia spolkovej vinohradníckej tradície a od tradície požehnania mladého vína. V roku 1998 bola založením nového Račianskeho vinohradníckeho spolku obnovená spolková vinohradnícka tradícia; tento spolok je súčasťou projektu Malokarpatskej vinnej cesty. Každoročne usporadúva verejnú račiansku hodovú ochutnávku vín, zúčastňuje sa na festivale Račianskej frankovky. Zároveň bola obnovená tradícia – slávnostné požehnanie mladého vína. Slávnosť požehnania sa koná tradične okolo sviatku sv. Martina, kedy vinári otvárajú svoje mladé vína. Na slávnosť si prinášajú dve fľaše, pričom jedna slúži na ochutnávku a druhou doma požehnajú svoje víno. Mladé víno spoločne požehnávajú podľa račianskej tradície kňazi katolíckej a evanjelickej cirkvi na slávnosti zorganizovanej Račianskym vinohradníckym spolkom.

15 rokov (2003) od historickej návštevy Sv. otca Jána Pavla II. 11. septembra 2003 sa Sv. otec v rámci návštevy Slovenskej republiky nakrátko zastavil v parčíku v Rači, kde ho privítali farár Miloš Kohútek a starosta Pavol Bielik a odovzdali mu dary Račanov. Svätý otec, napriek svojej pokročilej chorobe a veku, požehnal Raču a jej obyvateľov a pokračoval v papamobile do Katedrály sv. Jána Krstiteľa v Trnave.

15 rokov (2003) od začiatku vychádzania časopisu Katolícky súčasník. Časopis o živote farnosti informoval o udalostiach a osobnostiach farnosti. Prinášal tiež zaujímavosti z histórie farnosti, rozhovory s významnými ľuďmi, informoval o dianí v katolíckej cirkvi. Prvé číslo vyšlo 13. apríla 2003 pod redakčným vedením Ladislava Hvizdoša a za spolupráce s tlačiarenskou spoločnosťou Ko&Ka. Časopis vychádzal do roku 2009.

15 rokov (2003) od nadviazania spolupráce s talianskym mestom Priverno. Stredotalianske staroveké mesto Priverno leží asi 90 km na juh od Ríma. V jeho blízkosti vedie najslávnejšia staroveká cesta Via Appia. Mesto Priverno každoročne v auguste organizuje Stredoveké oslavy, na ktoré pozýva aj hostí z partnerských miest. Obe mestá spája bohatá vinárska tradícia.

15 rokov (2003) od ukončenia prác na rekonštrukcii interiéru farského kostola. 30. novembra 2003 – na prvú adventnú nedeľu – po ukončení prác na rekonštrukcii interiéru farského kostola vykonal slávnostné požehnanie rekonštruovaného kostola biskup Štefan Vrablec. Pod vedením vtedajšieho administrátora farnosti Miloša Kohútka sa uskutočnila rozsiahla obnova kostola spojená s pamiatkovým a reštaurátorským výskumom, pri ktorom boli odkryté staršie fresky v presbytériu kostola.

10 rokov (2008) od pomenovania parku menom Park J. M. Hurbana. V roku 2008 bol park pri príležitosti výročia udalostí revolučných rokov 1848-1849 rekonštruovaný do terajšej podoby. Na mieste, kde stál pôvodný pomník „Vychádzajúce slnko" pripomínajúci oslobodenie Rače 4. 4. 1945, mala podľa vtedajšieho návrhu stáť busta J. M. Hurbana.

10 rokov (2008) od príchodu Sestier Božieho milosrdenstva do Rače. Sestry dostali do prenájmu Zichyho kúriu, kde mali postulát pre nové povolania (prípravu na vstup do rádu) pre sestry zo Slovenska a Čiech, Popri tom pomáhali vo farnosti, hlavne vyučovaním náboženstva a prácou s mládežou a deťmi. V Rači pôsobili do roku 2014.

Výročia račianskych osobností v roku 2018

195 rokov (1823) od narodenia a 135 rokov (1883) od úmrtia opáta Jána Gotčára. Opát Ján Gotčár, národovec, publicista, profesor slovenského gymnázia v Kláštore pod Znievom, zakladajúci člen Matice Slovenskej sa narodil v Makove 1. 6. 1823. Významne prispel k zmene školského systému v Uhorsku. Po zatvorení slovenského gymnázia v Kláštore pod Znievom bol predčasne penzionovaný. V roku 1876 prišiel do Rače, kde ho prichýlil vtedajší farár Móric Alster a kde prežil posledné roky svojho života. Na hody 1. mája v roku 1882 mal v Rači slávnostnú kázeň. Zomrel 19. augusta 1883 a je pochovaný na račianskom cintoríne.

120 rokov (1898) od narodenia a 45 rokov (1973) od smrti pátra Jána Máriu (Lukáča) Polakoviča. Kňaz, generálny predstavený rehole Tešiteľov Božského Srdca z Getsemani sa narodil v Rači 3. 7. 1898. Po stredoškolských štúdiách pôsobil najskôr ako výpravca a až neskôr bol povolaný za kňaza. V roku 1927 priviedol do Marianky rehoľu Tešiteľov Božského Srdca a prevzal správu nad týmto pútnickým miestom. Jeho zásluhou bol upravený kostol a kláštor a zakúpená krížová cesta. Po II. svetovej vojne bol menovaný za generálneho predstaveného rehole so sídlom v Prahe, skadiaľ bol po barbarskej noci internovaný. Do pastorácie sa už nevrátil a zomrel v Rači v auguste 1973. Pochovaný je v rodinnom hrobe na cintoríne v Rači.

110 rokov (1908) od príchodu farára Vojtecha Rudroffa do Rače. Katolícky kňaz Vojtech Rudroff nastúpil na svoje pôsobisko v Rači 3. decembra 1908 a zostal tu 33 rokov. Po Móricovi Alstrovi bol druhou najvýznamnejšou osobnosťou, ktorá na račianskej fare pôsobila. Bol veľmi aktívnym duchovným otcom a aj vďaka nemu vzišlo z Rače 9 kňazov. Organizoval v Rači nielen cirkevný život, zakladal a viedol náboženské spolky, ale oživil aj kultúrne dianie v obci. Bol priateľom Andreja Hlinku a Dr. Jozefa Tisu. Za jeho pôsobenia postavili v Rači novú cirkevnú školu (1932), kostol na cintoríne (1937), nový kultúrny dom A. Hlinku (1941) (bývalé kino Nádej). Zomrel v roku 1942 a na jeho pohrebe sa zúčastnili všetci vtedajší slovenskí biskupi a množstvo duchovenstva. Je pochovaný na račianskom cintoríne.

15 rokov (2003) od úmrtia ThDr. Stanislava Číka. Stanislav Xavér Čík, CCG, račiansky rodák, významný pedagóg, novinár a spisovateľ, organizátor duchovného života v slovenskej emigrácii. Bol členom rehole tešiteľov Božského Srdca (Kongregácia bratov tešiteľov z Getsemani) od 1932. Po emigrácii v roku 1950 sa intenzívne venoval organizačným a duchovným záležitostiam slovenskej emigrácie. Počas Druhého vatikánskeho koncilu pracoval ako jeden z koncilových expertov. Od roku 1971 pôsobil až do pádu komunistického režimu vo Viedni ako vedúci Slovenskej katolíckej misie v Rakúsku. V roku 1992 sa vrátil na Slovensko. Zomrel v Charitnom domove pre starých kňazov v Pezinku 8. marca 2003. Pochovaný je na cintoríne v Rači.

10 rokov (2008) od vymenovania vladyku Petra Rusnáka za biskupa Gréckokatolíckej cirkvi. Vladyka Peter Rusnák sa narodil v Humennom, ako syn gréckokatolíckeho kňaza. Od svojich 8 rokov žil spolu s rodičmi a súrodencami v Rači, kde navštevoval aj základnú školu a miništrovával v kostole. Pápež Benedikt XVI. ho 30. januára 2008 vymenoval za prvého bratislavského eparchu (gréckokatolíckeho biskupa).

Mária Hatalová

december 2017

Zdroje:

1.      Ľudovít Havlovič, Rača - Z dejín a pamiatok obce

2.      Mestský ústav ochrany pamiatok Bratislava, Pamätihodnosti mestských častí

3.      Farský vestník, ročník 1928

4.      Webová stránka Mestskej časti Rača

5.      mesačník: Račiansky výber

6.      mesačník: Katolícky súčasník

7.      Doc. D. Veselý, Dejiny kresťanstva a reformácie na Slovensku

Našich 70 rokov v Krasňanoch

Možno sa čudujete, prečo vravím o sedemdesiatich rokoch v Krasňanoch, keď prvý bytový dom v Krasňanoch vznikol až v roku 1952. V tom roku začali stavať záhradné sídlisko Krasňany. Oblasti súčasných Krasňan však boli obývané už predtým.

Naša stará mama Otília Kokošková rod. Kobidová aj s bratom Rudolfom v roku 1947 kúpili dodnes stojací dom na Račianskej ulici oproti AB kozmetike. Podľa mojich zistení práve 18.12.1947 boli ich pozemok aj dom zapísané do listu vlastníctva na katastri - vtedy kúpili celý dom - polovicu neskôr predali. Dodnes je však kus pozemku za domom, kde je železničná trať, vedený ako ich vlastníctvo. Pozemok im čiastočne vyvlastnili a čiastočne za smiešnu sumu vykúpili z dôvodu stavby železničnej trate.

V dome bývala stará mama aj s jej mamou, neskôr sa priženil náš starý otec Ján Kokoška (zahynul tragicky utopením v Dunaji).

Po narodení v ňom bývala naša mama Vierka (*1954) a jej traja súrodenci. Neďaleko odtiaľ býval v nájme aj náš otec. Po mojom narodení až do presťahovania sa na Rendez v auguste 1982 som býval v tomto dome aj ja. V súčasnosti nehnuteľnosť vlastní strýko. Dom, ktorý bol - podľa všetkého - postavený ešte v 20-tych rokoch 20. storočia. Toto je mapka z roku 1934, kde sú tieto radové domy už zaznačené.

Takto vyzerali v roku 1934 súčasné Krasňany ako celok:

V roku 1955 mapka lokality Ohňavy ukazuje ešte stále pôvodné umiestnenie železničnej stanice (v lokalite súčasnej prevádzky Elzy).

Táto lokalita v minulosti nazývaná Ohňavy, Hohenau aj Hohenay bola na časti územia cvičná lúka pre vojsko a neskôr sa tým smerom rozrastala Dynamitka.

Z roku 1683 je prvý zatiaľ známy záznam o lokalite v súvislosti so zabitím zásobovacej kolóny prešporských mešťanov. Zaujímavé spomienky o tejto lokalite sú aj v tomto článku.

Vo všeobecnosti je veľmi ťažko nájsť hlavne fotodokumentáciu tejto oblasti pred vojnou resp. krátko po vojne. Ak by ste mali akékoľvek informácie o tejto lokalite, dajte mi, prosím, vedieť na e-mail drotovan@yahoo.com

V každom prípade tento rok oslavujeme 70 rokov od príchodu našej rodiny do mestskej časti Rača :-)

„Ty sa tu bavíš a my nemáme Alinky!“

Bolo to 9. septembra 1944.

Prišli sme z dediny z nákupu, lebo sme bývali pri horách, a síce na Ružovom vrchu alebo známejšie povedané na Komandlovskom vŕšku. Ja som síce musel ísť do práce, a moja manželka Mária Mičunková chcela uspať naše roztomilé trojročné dieťa menom Alica Mária Mičunková, ktoré nemalo o spánku ani poňatia.

Medzitým prišla pani Peštová, ktorá nám bola susedka vo vinohrade, a požiadala moju manželku, keby jej prišla pomáhať oberať hrušky. Moja manželka nebola nikdy záhaľčivá a bola ochotná jej pomôcť a dieťa nechala doma v posteli, lebo si bola istá, že sú doma ešte staršie deti, a to Vojtech trinásťročný a Jarko sedemročný. Títo dvaja chlapci chodievali kozy pásavať. Keď prišli zo školy, tak i tento krát išli s kozami do hôr na miesto, ktoré sme mali zakúpené po niekoľko rokov pre tieto kozy.

Medzitým sa stala taká katastrofa pre nás, že Alicka zostala doma sama.

Mrštná Alica zoskočila z postele v košeli, zobrala si so sebou svoje topánočky a prišla k mojej matke a prosila ju „Babičko, obujte ma!“. Matka táto volala sa Kristína Mičunková. Ona ju obula a povedala, že ide k mamičke do Peštového vinohradu. Potom chytila dieťa a dala ho k susedom na chodník, poneváč sme mali včely, ktorých sa Alica veľmi bála. Samozrejme, z poučenia ich injekcií.

Alica, ktorá nie jedon ráz bola už i sama v tomto vinohrade, šla za mojou drahou ženuškou, ktorú však v Peštovom vinohrade nenašla. To sa jej stalo osudným, lebo pravdepodobne malá Alicka išla len po búdu. A tak svoju maminku nenašla, lebo maminka bola až na spodku vinohradu.

Alicka sa teda jednoducho vybrala domov. Keď prišla domov, tu nenašla už ani moju matku, ani Zdenku, preto išla jednoducho za Jarkom a Vojkom do hôr, a tam zablúdila. Neni div, že zablúdila, lebo nemala ešte 3 roky. Keď tam aj niekoľko ráz bola s tými chlapcami, alebo s manželkou, nevedela sa orientovať v tejto hore. Keby Jarko a Vojko boli pásli na tom mieste, kde niekoľko ráz bola s nimi, nemohlo by dojdit k tomu stratenému osudu, ktorý nás tak strašne začal trápiť.

No však týmto mojim pasákom som nadával, prečo nepásli tam, kde pásavali. Ale samozrejme na tom mieste sa už pásť nedalo. Oni pásli v dedkovom táli. Tentoraz to je rovno komandlovského a Alinka išla napravo, o čom sme ešte v tom čase nevedeli. Až pozdejšie sme to tak vyšetrili.

Keď moja žena prišla od susedov, ešte dieťa nehľadala, myslela, že je s chlapcami v horách. Až prišli chlapci z hôr asi o 5 hodinách, pýtala sa, kde je Alicka, ale Alicky nebolo. Začala moja manželka kričať, volať a behať sem-tam po všetkých komandlovských vinohradoch.

V ten deň som robil od jednej do ôsmej večer. Práve som prišiel do dediny a stavil som sa na 2 deci vína. Ešte som nezaplatil, keď za mnou pribehla moja žena.

„Ty sa tu bavíš a my nemáme Alinky!!!“ s plačúcim hlasom ledva vyriekla.

No ja som viac nepotreboval, lebo naše dievčatko som miloval nadovšetko, ako oko v hlave. Utekal som aj s mojou manželkou na notársky úrad požiadať o rozhlas pána komisára. Tam už nebolo nikoho, lebo bolo už 8 hodín večer aj desať minút. Ale pán vedúci ešte pilne pracoval v svojej pracovni. Tak som mu vec dôkladne vyrozprával a on bol ochotný mňa odporučiť komisárovi, ku ktorému som utekal aj so starším synkom Vojkom.

Komisár práve večeral a zdelil mi, že príde, len sa navečeria. Onedlho aj prišiel.

Pán vedúci notár napísal mimoriadnu vyhlášku takto:

Mimoriadna vyhláška.

Štefan Mičunek hľadá niekde zablúdilé dieťa,

dievčatko 3-ročné menom Alica Mičunková.

Kto by o tomto niečo vedel,

nech ihneď doporučí rodičom...!!!

Skladal to otec Štefan Mičunek,

keď mu bolo teskno za Alicku

Prepisoval Vojtech Mičunek,

 najstarší syn Štefana Mičunka

Pamiatka nech je uschovaná!!!

(Tu záznam Štefana Mičunka končí, druhá časť sa nezachovala.

Druhú časť príbehu na základe svojich spomienok zaznamenal Jaroslav Mičunek,

mladší syn Štefana Mičunka.)

Bývali sme na Komandlovskom vŕšku, na kraji lesa dve učupené chalúpky, dedkova a naša, a o kus vyššie ešte Kučerovci a Zachuberovci, tak asi 20 minút od poslednej chalúpky na Prešovni.

Bola vojna a bola bieda.

Otec síce mal prácu, do ktorej jazdil na bicykli až na Mlynské Nivy, no práca to bola špinavá a namáhavá, a tak keď dostal raz za týždeň výplatu, nezabudol sa zastaviť pod niektorou viechou, ktoré boli skoro v každom druhom baraku, no a obyčajne skončil u Würfla na pive a pri kartách, u šnapsra.

Stalo sa, že z tých pár koruniek priniesol domov veľmi málo.

Boli sme tri deti. Najstarší Vojo, ja a malá Alica. Mama sa musela vedieť riadne oháňať, aby bolo čo do hrnca. I my deti sme museli pomáhať jak sa dalo. Prišli sme zo školy a hnali sme kozy do lesa na pastvu a keď potrebovali susedky pomôcť vo vinici, brali sme Alicu so sebou.

V osudný deň sme ako zvyčajne hnali kozy do lesa na pastvu, no a keď sme odišli, prišla za mamou pani Peštová, či by jej nemohla pomôcť oberať hrušky. Babke, ktorá bývali hneď vedľa, povedala, že ju dala spať, aby sa na ňu občas pozrela a odišla do vinice, ktorá bola hneď za domom. Lenže malému škriatkovi sa spať nechcelo a iba v nočnej košieľke, šla za babkou, aby jej obula bačkorky, že ide za mamou.

Ibaže ten vinohrad je snáď pol kilometra dlhý, no a keď sa Alicka mamy nedovolala, boh vie čo sa jej vyliahlo v tej hlavičke? Vydala sa za nami do lesa. Cestu poznala, lebo už tam pár krát s nami bola, ibaže zhodou nešťastných náhod, pretože to tam bolo vypasené, odohnali sme kozy ďalej do lesa a i keď nás volala - nepočuli sme ju.

A tak Alicka pokračovala stále ďalej, až sa pustila dolu do Kalapundovej doliny, kde už asi únavou si sadla a zaspala.

Vrátili sme sa z lesa a doma už bolo všetko hore nohami, všetci hľadali tú malú tuláčku. Prehľadávali okolné vinohrady i studne, kroviny a všetko, kde sa dalo predpokladať, že by sa mohla zatúlať. Mama bežala celá zúfalá do dediny, či sa náhodou nevybrala tam - samozrejme bez úspechu, no a medzitým prichádzala noc a začalo pršať a pršalo celú noc i celý deň.

To bola asi najdlhšia noc v živote.

Ráno prišlo asi 30 ľudí z dediny a prehľadávali čo sa dalo, ale bez úspechu. Medzitým niekto pribehol z dediny, že počul, že niekto uniesol dieťa, ale bolo to niekde v Grinave. Otec sadol na kolo a jel tam, ale to bol chlapček.

Ubehol ďalší deň a ďalšia noc a pátranie bolo stále bezvýsledné. Bola vojna a partizáni Nemcom riadne podkurovali, takže Nemci vyhlásili zákaz vstupu do lesa a strieľali bez vyzvania. Bolo 8. 9. 1944. Dedko bol hájnik, tak nabil pušku ostrými a s otcom vyrazili do lesa a prehľadávali pravdepodobnú možnosť, kam by mohla zájsť tá malá tuláčka.

Dedko sa pustil dolu do Kalapundovej doliny, že to budú prečesávať proti kopcu, že to bude lepšie vidieť. Otec prehľadával húštiny, takže zostal trochu pozadu. Dedko keď zišiel až k potoku, neveril svojim očiam. Opretá o strom, napolo sediac, napolo ležiac, malá tuláčka iba tak vzlykla:

„Dedečku!“

Dedko zakričal na otca: „PIŠTA!!“

No a ten letel dolu z toho kopca, nevidel, nepočul, praštila ho nejaká haluz do hlavy, ale bežal ďalej, až sa zastavil u deda, na nič nečakal, zabalil Alinku do kabáta a vraj mohol dušu vypustiť, ale celú cestu bežal.

Mama bola silná žena, ale od radosti skoro stratila vedomie.

Dedinčania, ktorí pomáhali Alinku hľadať, iba nakukli, jak bola špinavá, jak padala, nalepilo sa jej lístie na pusinku a dedinčania. keď ju videli, si mysleli, že je okúsaná od zveri. Zanedlho prišiel doktor Hlaváč, ktorý konštatoval, že okrem toho, že je trošku nachladená, je inak zdravá jak ryba.

Takže takto nejak si pamätám na svoju sestru, ktorá dva a pol ročná v nočnej košieľke a bačkorkách strávila v lese tri noci a dva dni.

Na tom pamätnom buku som umiestnil tento obrázok, ale jak buk mohutnel, kôra vytlačila klinec, ktorým bol pribitý a tento spadol a rozbil sa a už k jeho umiesteniu na pôvodné miesto nedošlo.

Prosím, aby ste omluvili niektoré tlačové chyby, nie som spisovateľ!!!

Spomienky zapísal Jaroslav Mičunek,

mladší syn Štefana Mičunka

© Alica Mičunková