Dobroslava Luknárová: Niekto povie „stará haraburda“ a iný – „stopa minulosti“

Je prirodzené, že nás láka nové, moderné, pohodlné, radi hľadíme dopredu a plánujeme budúcnosť. A predsa k nám, ľuďom, patrí aj dar poohliadnutia, rozvahy, hľadanie spojív, vzťahov, súvislostí. Naša myseľ potrebuje a počíta s pamäťou – najbližším a najprirodzenejším zdrojom skúseností – akýmsi odrazovým mostíkom, aby sme vedeli aj mohli vždy nanovo vykročiť dopredu.

Čo platí o jednom konkrétnom človeku, platí v podstate aj pre väčšie spoločenstvo ľudí – rodinu, obec, mesto, národ, ľudstvo... len pochopiteľne v omnoho širšom časo- i „miesto-priestore“. Minulosť sú korene, ktoré nás držia pri živote a neustále zásobujú mnohým potrebným pre každodennú prítomnosť.

Prečo takýto úvod?

Prečo opakovať všeobecne platné pravdy,

keď ich vlastne všetci vieme?

Ale – držíme sa ich? Alebo sa ich len raz začas zachytíme ako záchranného lana? A čo ak to lano zrazu nebude, lebo sme ho – z najrôznejších príčin – možno vyhodili, spálili, stratili, predali, rozstrihali...

Takto sa dá zamýšľať aj nad ochraňovaním historických koreňov našej obce. Na jednej strane vnímame jej úctyhodný vek (čoskoro sa jej naplní 8 storočí) a na druhej dávame maximálnu „zelenú“ jej vymladenej prítomnosti. Ale čo naše „korene“? Čo nielen úcta, ale aj hľadanie a ochrana stôp histórie? Máme právo na spokojnosť?

Nenašli sme zatiaľ priestor pre depozitár Račianskej pamätnej izby. Ani nerozširujeme, ani nezbierame ďalší faktografický materiál, ktorý po starých rodičoch mnohí vnuci možno nemajú záujem a možno iba vhodný priestor, kde ho skladovať. Neoznačujeme pamätnými tabuľami ďalšie miesta, hoci zohrali v živote obce dôležitú či zaujímavú úlohu.

Vďaka, že sa predsa len viac obracia pozornosť k údržbe niektorých pamätihodností v Rači a sú dni aj historické udalosti, ktoré sa pravidelne pripomínajú.

Takto dovoľte pripomenúť Vševlada Jozefa Gajdoša, historika, literárneho historika a knihovníka, ktorého život sa začal i uzavrel v najkrajšom mesiaci roka – v máji. Narodil sa 15. mája 1907 v Mani, v rodine poľnohospodárskych robotníkov. Od útleho veku rád čítal a knihy sa stali jeho celoživotným údelom. Vďaka staršiemu bratovi Jankovi, františkánskemu frátrovi Gilbertovi, sa stal z knihárskeho učňa študentom na gymnáziu v Skalici, aby potom pokračoval v štúdiu na Karlovej univerzite v Prahe. V roku 1932 bol v Trnave vysvätený za kňaza. Na FF UK v Bratislave študoval odbor dejepis a knihovníctvo, absolvoval študijný pobyt v Mníchove aj vo Viedni. V školskom roku 1938-39 začal pôsobiť ako profesor na františkánskom gymnáziu v Malackách.

V roku 1947 bol štátnymi orgánmi obvinený z protištátnej činnosti, zaistený a odsúdený do väzenia na 8 a pol roka.

Po prepustení z väzenia ho prijala do svojich služieb ako dokumentára Matica slovenská, kde pôsobil od augusta 1956 do októbra 1958. Ale bolo to obdobie, kedy pre slovenskú kultúru a históriu urobil nesmierne veľa.

Počas svojho života napísal viac ako 300 odborných článkov, štúdií a rozličných príspevkov. Bol členom 20 domácich a hlavne medzinárodných vedeckých a kultúrnych spoločností a zastával v nich rôzne významné funkcie – v zahraničí sa mu dostalo omnoho viac uznania ako na domácej pôde. Keď dnes s obdivom hovoríme o zbierkach knižníc šľachtických rodov Oponických či Zayovcov, málokto vie, že za ich výskum a katagolizáciu vďačíme hlavne františkánovi V. J. Gajdošovi. V Zayovskej knižnici sa mu napr. podarilo objaviť veľké množstvo exlibrisových slovacík, ktoré patrili napr. Thurzovcom a Ravyovcom, alebo produkty tzv. „kočujúcich tlačiarov“, alebo jeho unikátny objav – Uhrovecká zbierka – hudobný zborník z roku 1730.

Hudba bola V. J. Gajdošovi veľmi blízka – v mladosti hral na husliach i klavíri. Urobil výskum a napísal štúdie o blízkom vzťahu hudobného génia Fr. Liszta k františkánom.

Prečo spomíname V. J. Gajdoša v súvislosti s Račou?

V nadväznosti na svoju prácu dokumentaristu preskúmal totiž v posledných rokoch svojho života viacero farských knižníc – vo Veľkej Mani, Bernolákove, Holíči, Oponiciach, v Rači a inde. Zo štúdia našej račianskej farskej kroniky (v latinčine aj v slovenčine) spracoval niekoľko oblastí života račianskej farnosti v 19. storočí a niektoré články boli aj publikované. (Niektoré, žiaľ, ostali len v rukopise.) Keď náš Miestny odbor Matice slovenskej vydal v roku 1997 rozsiahlu spomienku na Mórica Alstera, slovenského rodoľuba, naplno vychádzala z Gajdošovej biografickej štúdie, ktorá bola uverejnená v zborníku MS z r. 1971.

Dr. V. J. Gajdoš zomrel 11. mája 1978 vo svojom rodisku – Veľkej Mani, kde je aj pochovaný. Cenná brožúra MO MS o M. Alstrovi uzrela svetlo sveta vďaka neúnavnému úsiliu viacerých račianskych matičiarov, predovšetkým Ľudovíta Havloviča a Rudolfa Kloknera, aj finančnému príspevku viacerých sponzorov na čele s vtedajším podnikom PALMA TUMYS a. s. (gen. riad. Ing. Ivan Ivanič) a ď.

V súčasnej dobe sa v mnohých lokalitách Slovenska objavuje čoraz viac snáh „dobiehať stratený čas“ a ako z popola dvíhať mnohé míľniky aj drobné pamätihodnosti našej histórie. Nemohli by sme aj my, Račania, robiť v tomto smere viac? Veď dejiny našej obce (a nielen vinohradnícke a vinárske) by si to iste v mnohých smeroch zaslúžili.

Dobroslava Luknárová

Tichý zákon posolstiev

Mohutná riava života

valí sa valí

bez prestania

berie a obrusuje nás

ľudí tejto Zeme

ako skaly, ako kamene

vytrháva z podložia

jednej doby

aby potom

cestou zmenených

odovzdala nás brehu

a či piesočine

už menších, už oblých

avšak so žilkami prapôvodu

na vyhladenom povrchu

Ktosi zdvihne okruhliak

a povie si – pekné!

možno ho vloží do vrecka

pre spomienku

možno poohreje v dlani

a potom rozmachom hodí

do náhliacej sa vody

Nájde si po rokoch

stratenú cestu

k inému človeku a

inému miestu?

Kamienok -

posol túlavý

Dobroslava Luknárová

Michal Krištofič: Marek sa hnevá, že som jeho studené srdce odtisol od teba...

... a nahradil ho mojím vrelým, tak dávno po tebe túžiacim srdcom

Dedko Michal Krištofič (1891) pochádzal zo siedmich detí Františka Krištofiča (1850) a jeho manželky Alžbety (1857), rod. Fulrich (Follrich). Na fotke z roku 1914 pózuje ako kaprál c. k. armády.

Z I. svetovej vojny pochádzajú pohľadnice, ktoré písal v roku 1915 ako vojak svojej budúcej manželke.

Prvá karta z 23. marca 1915 je písaná šifrovaným jazykom.

Šifrovací kľúč sa náhodou zachoval v inom liste.

Najmilejši Bertinko, prijmi odemňa Srdečni pozdraveni a tešilo by mja kebi ťa tichto par ratku pri dobrem zdraví natrefit mohlo. Mja ne, lebo ja sem na marot cimri už druhi deň. Chcel sem švindlovat, ale mi to neišlo, chcel sem it domu, ale sem mosel ostat tady. Aj tak bi ti______, že by uznali, že sem marot, ale ja sem potrestani, že tu mosim bit dva dni a nesmim it ven. A ostavam s pozdravem tvoj verni až do smrtzi.

 

Druhá pohľadnica je zo 17. decembra 1915.

Budúcu manželku oslovil „Milá prátelko“:

Milá Prátelko Srdečne ta pozdravujem a tešilo bi mňa, ked by ta trefilo par ratku pri dobrem zdravi potrefit mohlo. Tvoju milu kartu sem obdržal 14ho aj Anton mi už raz pisal od kedi je venku ale vec nic mi nejde od neho. Pozdravujem tvojich milich tatu aj mamu prajem ti Šťastlive vianočne Sviatky ostavam z uctu tvoj mily pratel Kristofics Mihály z Bohem do videňa.

 

V listoch a dopisnici z I. svetovej vojny, keď už bol ženatý a pravdepodobne na fronte, či v zajatí na Ukrajine, sa prejavil dedkov láskyplný, vrúcny vzťah k manželke a k prvorodenej dcérke Iluške. V liste z 1. septembra 1918 píše:

Pochvalen Pan Ježiš Kristus

Verňe milovaná Manželko prijmi mé Srdečne pozdraveni a vrelé manželské polubení.

Drahá Bertinko povedala si mi že mám lachku hlavu to sa tebe tak povi šak viem že mňa dost dobre poznaš vedla Srdca ale predsa ked bis bola videla v Srdcu mojom čo som ja citil v ten večer ked som sa mal lučit od teba od teba drahi anjel moj nigdi mi tak taško nebolo okolo Srdca jak pri tomto odchadzani ked som polubil malu Ilušku spjacu ktora sa tiež na to prebudila jakobi aj ona bola scela it mňa odprevadit ... Draha Berti abi sa Iluške nečo nestalo bedli na ňu všade. viš že je ona jedinú našu radoscu. Bože moj dobri ked bich ju mohel čil jak mám čas na ruki vzat ... Wendovi som poslal 20 korun čo mu Kati poslala. Pozdravujem aj Drahich Rodičov a prajem im to najlepši zdravi z Bohom daná do pamati sa uvvadza a lúba teba aj malú Ilušku tvoj verni Manžel Miško

V liste z 20. októbra 1918 sa zachoval šifrovací kľúč

a celé znenie listu je:

Verňe milovaná Manželko Prijmi mé Srdečne pozdraveňi a milú spominku na teba ... viš draha Berti ... ja scem vždi s tebu spolu jednak zmišlat a co je manželska zaležitost o tom sa s tebu radit aby si sa nemosela ani ti ani ja ňigde ňikomu žalovat. lebo mňe aj tu vo vojenskem živoce ked padne o tebe vipravat každe moje slovo s tú najvetšu úctu sa chovám v rozprávki o tebe tak že ked bar gdo bi aj súdil len tolko može posudit že si vážim a uctim moju manželku a žijem tak jak jednemu manželovi patrí aj tedi ked nie je blizko svojej manželke. Drahá Berti ... teraz mám pred sebu tú milú Rodinnú podobizeň. Srdce sa mi Raduje ked vidim teba z malú Ilušku, na tom obrázku. Pozdravujem aj drahych Rodičov a prajem im to najlepši zdraví. Z Bohom dava do vrelej pameti sa uvadza a Luba teba aj malú Ilušku tvoj verni manžel Miško

V ďalšom liste dedko vyjadril manželke svoju lásku

metaforou a starosvetsky:

Pišeš milá Berti že Marek bol v Račišdorfe. Čo tam hledal minule vesele Roki ktere v dobrom pratelstve s nama stravil? ti si s ňim nevipravala? za to rad bich s ňim ešče sa vipraval ale vim že o to nestoji lebo sa na mňa hňeva že som jeho Studene Srdce odtisnul od teba a nahradil ho z mojim vrelim tak davno po tebe tužiacim Srdcom. Nuž ale čo je po tom to je minulost. ... z Bohom do videnia Luba ťa aj malu Ilušku tvoj verni Manžel Miško

Zachovala sa aj jedna táborová dopisnica z 19. októbra 1918 s krátkym pozdravom manželke i „Drahim Rodičom“. Na nej je meno babičky písané po maďarsky Kristofics Mihalyné. Dedko sa vždy podpisoval Miško.

Dedko Michal bol celý život vinohradník, vinár a roľník, obrábal vinice a polia, kosil lúky, ľúbil a robil dobré víno.

 

Celý život prežil v Račišdorfe a Račištorfe. Koncom roka 1944 bol operovaný a zomrel 9. januára 1945 vo veku 54 rokov na rakovinu dvanástnika.

Michal Krištofič

úryvok z knihy Spomienky dávno i nedávno minulé