Michal Drotován: Zabudnutá história Rače

Raču tvorila v minulosti aj malá židovská komunita - tento článok bude o nej a o holokauste. Téma, o ktorej sa v Rači veľmi nehovorí a určite si zaslúži preskúmanie a pamiatku.

Podľa tohto článku pána Ľudovíta Havloviča bolo v Rači (vtedajšom Račištorfe) na začiatku druhej svetovej vojny v Rači približne 50 Židov. Ďalej uvádza:

"Židovská komunita si uchovávala svoj vidiecky charakter a väčšina jej príslušníkov sa zaoberala drobným obchodom. Zoznam živností poukazuje, že medzi židovskými podnikateľmi boli dvaja obchodníci so zmiešaným tovarom, dvaja krčmári, dvaja obchodníci s vínom, dvaja mäsiari (jeden z nich bude ešte spomenutý nižšie - pozn. MD)a obchodník s dobytkom. Okrem nich boli v Rači aj dvaja židovskí lekári a zubný technik. Po vzniku vojnového Slovenského štátu sa postavenie židov v Rači podstatne zhoršilo. Začali sa formovať protižidovské výpady a došlo k porušovaniu občianskych práv a slobôd. Radikálne zložky, najmä nemeckí občania vyvolávali protižidovské výtržnosti a fyzicky napádali židovských spoluobčanov. 

V roku 1940 registrovali štatistiky v Rači iba 52 židov, spadajúcich do kompetencie Ústredne Židov v Bratislave. Židovské obyvateľstvo bolo postupne pozbavené ľudských práv a existenčných podmienok a bolo odkázané na podporu "UZ" a dobročinných spolkov. Začiatkom roka 1942 došlo do Rače niekoľko židovských rodín dislokovaných z Bratislavy. Krátko pred počatím deportácie sa nachádzalo v obci asi 25 židovských rodín, väčšina z nich bola na jar 1942 odvlečená do koncentračného strediska na Patrónke. Stadiaľ ich násilne odtransportovali cez Žilinu do vyhladzovacích táborov v Poľsku. 

Po vojne sa vrátili do Rače štyri židovské rodiny, ktoré sa skrývali v "bunkroch" alebo prežili hrôzy koncentračných táborov." 

Židovská modlitebňa - podľa informácie p. Havloviča sa nachádzala v oblasti dnešného pivovaru U Ábela na ul. Pri vinohradoch. Nižšie je jej umiestnenie na mape z roku 1934. Ako uvádza p. Havlovič, musela byť významná, keďže k nej viedla samostatná cesta - chodník zo železničnej stanice. Viac informácií sa zatiaľ nepodarilo vypátrať.

Rozhodol som sa viac pátrať po ľuďoch, čo žili v Rači a neskôr zahynuli v koncentračných táboroch. Sú to smutné príbehy.

Na začiatku boli arizované židovské podniky - v zdrojoch sa spomína síce viacero obchodov, ktoré v tej dobe vlastnili alebo spravovali, v zozname arizácií sa nachádza jeden obchod. Ostatné buď boli prevedené ešte pred arizáciou alebo mali iného vlastníka či zanikli.

Podľa zoznamu voličov v obecných voľbách 14.7.1931 v Račištorfe pán Pavel Ferdinand (nar. 1908) obchodník žil v domácnosti s Adolfom Ferdinandom (nar. 1872 - otec), jeho ženou Jankou Ferdinand (nar. 1875) a buď ženou alebo sestrou Margitou Ferdinand (nar. 1907). Celú domácnosť vrátane detí bude potrebné zistiť v matrikách - tento článok v prípade zistenia nových informácií budem upravovať.

Pavel Ferdinand býval v dome číslo 302 (Rača v tej dobe nemala názvy ulíc) - podľa všetkého to bolo na súčasnej Alstrovej ulici. Arizátor jeho podniku - Pavel Kompauer (nar. 1905) býval podľa toho istého zoznamu v dome číslo 300 - teda bol jeho sused. Možno bol pôvodne zamestnanec podniku.

Ďalší príbeh bude veľmi smutný, vo volebnom zozname v roku 1931 figurujú manželia Leopold Szeidler (inde uvádzané ako Seidler) (nar. 1900) a jeho žena Karolína volaná Linci (nar. 1901, za slobodna Weiszfeiler - o tejto rodine je písane v článku pani Hanny (Ivony) Hareli. V roku 1933 sa im narodil syn Hari (fotografia vedľa), ktorý zomrel v koncentračnom tábore aj so svojim otcom Leopoldom. Ich druhý syn Tomáš aj s matkou sa zachránili v Budapešti a presťahovali sa do Izraela. Zachovala sa iba jeho fotografia ako dieťaťa.

Z rozprávania pani Hareli je nielen možné pozrieť sa na fotografie jej príbuzných (vrátane Leopolda Szeidlera - na svadobnej fotografii jej rodičov), ale aj informáciu o lynčovaní Hlinkovej gardy, ktorá zavraždila priamo v Račištorfe bratranca jej mamy Karola Weissa (v zozname voličov z roku 1931 písaný ako Weisz - nar. 1898 - popisné číslo domu 79 - mäsiar).

"Karola zavraždili Hlinkovi Gardisti, keď mu spáchali lynch na ulici v Rači. Jeho dcéra je maliarka a žije dnes v New Yorku"

Karol je na tejto fotografii pani Hareli so svojou manželkou Sary v roku 1936. V koncentračnom tábore Auswitz (Osvienčim) zahynul aj jej ujo Jakub (Kobi) Weiszfeiler z Rače (nar. 1898, mäsiar, popis. číslo 305). 

Jolana Gruenhut (priezvisko za slobodna zatiaľ neznáme) sa narodila v roku 1907 v Račištorfe. Podľa dostupných informácií sa po vydaji za krajčíra Ludwiga Greunhuta presťahovala do Bratislavy. Ona, jej muž, a ich dve dcéry - Erika (8 rokov) a druhá dcéra, ktorej meno je neznáme (2 roky) zahynuli v koncentračnom tábore v roku 1944. Na tejto fotografii, ktorá je súčasťou pamätníka Yad Vashem, boli spolu odfotení pravdepodobne pred stodolou v čase krátko pred deportáciou.

Eugen Ferdinand - narodený v roku 1900 v Račištorfe, vo volebnom zozname za rok 1931 sa nenachádza (je možné, že v tej dobe býval inde), podľa dostupných informácií až do začiatku vojny býval opäť v Rači, cez vojnu býval v Stupave, v júli 1942 bol cez Žilinu deportovaný do Osvienčimu spoločne so svojou ženou Jozefínou (za slobodna Löblová, narodená v Stupave). Zahynuli v plynovej komore.

Táto fotografia bola pravdepodobne súčasťou väčšej fotografie.

Eduard Abraham Menzer, narodený 21. januára 1889 v Račištorfe otcovi Leopoldovi a matke Róze, neskôr býval v Bratislave a Nitre. Zahynul v januári 1945 pri masakre v Kremničke, kedy po potlačení SNP nacistické Einsatzkommando 14 s Pohotovostnými oddielmi Hlinkovej gardy zastrelilo viac ako 700 ľudí - 747 z nich bolo nájdených v najväčších masových hroboch na Slovensku - z toho bolo 450 Židov.

Jakob Abisch, tesár, uvedený na zozname osôb presunutých z tábora v Novákoch do Lublinu (a potom pravdepodobne do koncentračného tábora Majdanek alebo Soribor), jeho ďalší osud nie je známy.

Margita a Ignatz Brown, obaja narodení v roku 1904 - žili v Račištorfe (zatiaľ nie je známe či išlo o súrodencov, menovcov alebo manželov), presunutí cez Žilinu do Lublinu a Soriboru.

Walter (nar. 1929), Gertrúda (nar. 1933) a Georg (nar. 1931) Klein - traja súrodenci narodení v Račištorfe, v čase vojny žiaci - zahynuli v koncentračnom tábore (pravdepodobne Majdanek).

Henrich Lampl (nar. 1892 - podľa iného záznamu 1898), obchodník, Izabela Lampl (nar. 1892 - podľa iného záznamu 1898), domáca - uvedení v zozname volieb v Račištorfe 1931. Henrich zahynul v Osvienčime (transport zo Serede), Izabela zahynula v koncentračnom tábore Soribor (transport zo Žiliny). V Soribore zahynula aj ich dcéra Agnesa (narodená 1935 v Račištorfe).

Takto by sme mohli pokračovať ďalšími smutnými osudmi. Budem po nich naďalej pátrať, aby ich pamiatka nezapadla.

Venujme im tichú spomienku.

Michal Drotován

Ak by ste k tejto téme mali akékoľvek ďalšie informácie, napíšte mi prosím do diskusie, ďakujem.

ALexander Marčan: Ako sa rodí kuriatko

Vieš... k tomuto článku som sa dostal tak troška ako slepé kura k zrnu. Ale tiež súhrnom okolností, ktorých som bol, či som, aktívnym účastníkom. Teda... to kuriatko je pomyselné a vzťahuje sa na kombináciu divadelnej histórie Rače a novovzniknutého divadla Endorfín, ktorý je, alebo chce byť, pokračovateľom divadelnej tradície v starobylej Rači. Kuriatko sa vyliahlo na jeseň minulého roku. Ale skúsme rozmotať klbko histórie. V Bratislave bolo postavené ako prvé divadlo (drevené) v r. 1741 a vzniklo pri príležitosti korunovácie Márie Terézie. Račania sa oneskorili so svojím „divadlom“ „iba“ o cca 160 rokov.

Prvá zachovaná fotografia je z r. 1905.

  

Z obdobia medzi vojnami máme zachovaný rok 1922, keď bol aktívny „Spolok slovenského robotníckeho divadla“ v Račištorfe u Končeka.

Ale asi najväčšia erupcia divadelného života bola napodiv počas 2. svetovej vojny. Možno to má súvis s postavením KKD (Katolícky kultúrny dom), ktorý posvätili 14.9.1941. Javisko s „jamou pre orchester“ bolo v tej dobe jedno z najmodernejších. Vraj tu boli rôzne ochotnícke spolky a zámerom miestnej organizácie pri MS bolo združenie týchto spolkov do jedného celku. Výsledkom bolo prvé divadelné predstavenie, ktorého premiéra bola 10. mája 1942. Bola to Marína Havranová od Ivana Stodolu. Réžiu mali kaplán Karol Cibira spolu s Ľudovítom Číkom (podľa záznamov). Scéna stála 12 000 korún slovenských a repríza sa konala 14. mája. Ďalšie reprízy nie sú známe.

V tomto roku (1942) je uvedená ešte jedna divadelná hra „Svedomie“ od Mila Urbana.

Rok 1943:

• 10. a 17. január, premiéra Urbánkovho Škriatka, v réžii J. Čerňana.

• 16. máj div. hra Petrolej od Jaroslava Antonína Míču, rež. J. Čerňan

• 19. december Matka od J. Barč-Ivana, rež. J. Čerňan

Rok 1944:

• 5. a 12. marec J. G. Tajovský, Ženský zákon

• 19. marec „Združenie evanjelickej mládeže“ uvádza I. Stodolu „Keď jubilant plače“

• 10. a 16. apríl div. hra Ekvinokcia od J. Vojnoviča.

Končí 2. svetová vojna, nastupuje nová éra. Na KKD je uvalená národná správa a kultúra spomaľuje. Päťdesiate roky sú v znamení budovania krajších zajtrajškov. Aj kultúra musí byť poplatná darebákom histórie. Myslím Stalina, Gottwalda a iných „politikov“, ktorí sa skrývali za robotnícku triedu.

Rok 1952 – divadelný spolok uvádza spevohru podľa J. K. Tyla „Strakonický gajdoš“.

  

Pri spevohrách a operetách účinkuje „Račiansky divadelný orchester“.

Rok 1953 – divadelná hra Petra Karvaša „Ľudia z našej ulice“.

Rok 1956 – J. Hollý „Kubo“.

Rok 1958 – „Mamzelle Nitouche“ (slečna netýkavka) autor – Hevré.

Rok 1959 – žiacke predstavenie „Snehulienka“.

Nezávisle na divadelnej činnosti pri KKD po r. 1945 nastupuje éra Rendezu, kde bola v r. 1918 postavená budova, ktorá sa neskôr stala útočiskom divadelných nadšencov. Vzniká divadelný krúžok M. R. Štefánika. Nacvičujú divadelné hry, ktoré mali slušné zázemie v kine Pionier.

Palárikovo Dobrodružstvo pri obžinkoch, či Inkognito, Hollého Kubo, Urbánkov Kamenný chodníček... v r. 1957 je založený divadelný súbor Lastovička. Kultúrny život je v r. 1984 zastavený, labutia pieseň Lastovičky doznela zbúraním budovy kina.

Viem, že strohé opísanie a neúplný výpočet realizovaných inscenácii nezodpovedá hodinám skúšok a odriekaní. Nejaké recenzie alebo zhodnotenie divadelných predstavení sa žiaľ nezachovali.

A dostávame sa do súčasnosti. S možno posledným račianskym hercom z povojnového obdobia som sa stretol v „Divadle pre Vás“ pri Dimitrovke. V réžii Ľ. Pauloviča sme robili „Predstavenie Hamleta v dedine Dolná Mrduša“ (autor Ivo Brešan) z juhoslovanského vidieka. Ako posol dávnych vekov, zjavil sa Vojtech Cibulka, človek vtedy asi 70 ročný. Neviem, kto ho priviedol. Vraj pôsobil v „Štefánikovi“. Divadelná sezóna 1988/89. Vojto tvrdil, že ho birmoval Andrej Hlinka. Bol krásnou divadelnou postavou. Nemusel sa do ničoho nútiť. Ošľahaný vetrami a slnkom račianskych vinohradov. Na postavu sedliaka ktorú predstavoval, nepotreboval žiadnu úpravu. Keď sme hrali v Starej Pazove v Juhoslávii, domáci ho nechceli pustiť do sály bez vstupenky, mysleli si, že je jeden z nich.

Ale poďme k tomu račianskemu divadelnému kuriatku. Takéto pomenovanie azda preto, lebo časť hercov v Endorfíne sa tvarovalo a učilo počas skúšok. A začali zobkať informácie o javiskovej reči, pohybe v priestore, tempe, rytme, intonácii, či mlčaní. A metodiku nácviku si, neviem akým spôsobom, zobral Ľubo Paulovič. V minulosti som s ním realizoval tri inscenácie. Takže môžem povedať, že sme sa poznali. Teda hovorím o veselohre od Antonína Procházku „S tvojou dcérou nikdy“. Mám také tušenie, že autor sa inšpiroval (možno čiastočne) Shakespearovou „Komédiou plnou omylov“.

Ešte som skoro zabudol, vlastne ma k tomu novému divadlu v Rači nasmeroval Mišo Drotován. Jeho divadelné pôsobenie spočíva v troška neskoršom čase. Len tak, medzi rečou, spomenul, že hral divadlo vo Vajnoroch (r. 2013 Grobiani). Inokedy, teda v r. 1976, som vo Vajnoroch hral aj ja. Michal ešte pôsobil v divadelných predstaveniach pod hlavičkou „Gymnázia školských bratov“ – Moliérov Lakomec, 8. div sveta, Vražda v katedrále... a i.

Asi toto bol styčný bod, ktorý ma presvedčil, aby som skúsil ako-tak poradiť mladému kuriatku. Endorfín má v repertoári rozprávku o Koníkovi Janíkovi a tiež vystúpenie na račianskych hodoch, s pomyselným prepojením Márie Terézie a račianskej frankovky. V štádiu záverečných skúšok je už spomenutá Procházkova úsmevná veselohra o zmätkoch v súčasných rodinách. Ich prvé vystúpenie je v septembri na súťaži v Tlmačoch.

Žiada sa mi povedať ešte, a som dosť rozčarovaný, ak MÚ Rača berie za prenájom priestorov na skúšky od divadelníkov, ktorí sú neziskoví a snažia sa pokračovať v divadelnej tradícii Rače, nájomné vo výške cca 104 €/mesiac. História od r. 1905! Akýkoľvek kultúrny počin, ktorým sa snaží skupina ľudí obohatiť spolužitie Račanov, by mal byť ocenený vďakou, nie opačným poplatkom. Tie eurá, ktoré by pomohli kúpiť šminky, či inú potrebnú rekvizitu, určite MÚ nevytrhnú ekonomický trň z päty Rače. Navyše, keď sa zanietení skladajú na nájom z vlastného vrecka.

Je mi jasné, že každý začiatok je ťažký. Aspoň pomyselné „tfuj, tfuj, tfuj“ do ďalšieho divadelného života tomuto kuriatku, ktoré zatiaľ iba troška bojazlivo pípa na svet a ozobkáva aj slová neprajníkov. ... dúfajme, že raz kuriatku narastú krídla sokola a zaletí za hranice Rače. Tá je zatiaľ známa hlavne frankovkou. A obludnou výstavbou, ktorá má s kultúrou málo spoločného.

Tak dám aspoň jednu príhodu, na odľahčenie, z rusko-čínskej hranice: Dva čínske tanky napadli ruský traktor. Traktor streľbu opätoval a po zničení tankov odletel nevedno kam.

Želám vám krásny deň

Alexander Marčan

Ľudovít Havlovič: RAČA - Z dejín a pamiatok obce

Mária Hatalová: Ján Gotčár – jeden zo slovenských výtečníkov

Možno ste sa už stretli s litografiou z roku 1863 s názvom „Výtečníci slovenskí“, na ktorej sú portréty výnimočných predstaviteľov slovenskej inteligencie, spoluzakladateľov Matice slovenskej. Medzi nimi je aj kňaz – titulárny opát Ján Gotčár. V tomto roku sme si pripomenuli 195. výročie jeho narodenia a 135. výročie úmrtia.

Kto bol Ján Gotčár?

Rodák z Makova (1. jún 1823) sa po absolvovaní štúdia filozofie a teológie stal kňazom a významným národovcom. Pôsobil ako gymnaziálny profesor, školský dozorca, významný publicista, politický činiteľ, podporovateľ štátoprávnych snáh o národnú emancipáciu Slovákov a slovenské školstvo, spoluzakladateľ Matice slovenskej i Spolku sv. Vojtecha. Duchovne i materiálne podporoval slovenských študentov a stál pri zrode katolíckeho gymnázia v Kláštore pod Znievom.

Už počas štúdií v Trnave a Budapešti sa zoznámil s predstaviteľmi formujúceho sa národného povedomia. Stal sa členom prípravného výboru memorandového zhromaždenia Matice slovenskej a bol poverený vypracovaním stanov. Na slávnostnom zasadaní Matice slovenskej v Martine 4. augusta 1863 predniesol zhromaždeniu oduševnenú reč. Ako publicista prispieval do časopisu Cyril a Metod, do Národných novín, do slovenských politických novín Pešťbudínske vedomosti, pri zrode ktorých stál. Svoje príspevky, ktoré mali v tom čase povzniesť slovenský národ, často písal pod pseudonymom Kysučan. V roku 1865 neúspešne kandidoval za poslanca Uhorského snemu. Keď ho po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 maďarské úrady predčasne penzionovali a zakázali mu akúkoľvek verejnú činnosť, na račiansku faru ho prichýlil vtedajší farár Móric Alster.

V Rači prežil posledných sedem rokov svojho plodného života. Napriek podlomenému zdraviu sa aj tu zapojil do aktívnej služby. Pomáhal pri založení hasičského spolku v Rači, viedol miestny spolok sv. Vojtecha, bol slávnostným kazateľom, o čom svedčí zápis vo farskej kronike z roku 1882.

Zomrel 19. augusta 1883 a pochovali ho na miestnom cintoríne. Keďže jeho hrob sa nezachoval, na pomníku kňazov, ktorí v Rači pôsobili mu MÚ v Rači v roku 2000 nechal osadiť pamätnú tabuľu.

Z dostupnej literatúry spracovala

Mária Hatalová

Litografia Výtečníci slovenskí

najvýznamnejší predstavitelia slovenského obrodenia

– zakladajúce osobnosti Matice slovenskej z roku 1863.

Spomienka na opáta Gotčára

Dobroslava Luknárová: Keď si človek plní sny

Knižnica! Prvú informáciu o nej som si prečítala v jednej z kníh o Bratislave od historika P. Dvořáka. Zaujal ma nielen počet zväzkov v nej, ale aj to, že od roku 1827 začala slúžiť verejnosti, vrátane študentov – štúrovcov. Založil ju vo Viedni oponický gróf ANTON JURAJ APPONYI (1751-1817), lebo knihy miloval a celý život ich aj zbieral. Nazhromaždil v priebehu svojho života vyše 30 000 vzácnych kníh – vraj mala jeho zbierka na konci 18. storočia viac ako 400 prvotlačí! Napríklad dielo „Prudentii Aurelii Opera“ bolo písané ešte na pergamene a pochádzalo z 9. storočia. Nechýbala Danteho „Allighieri comedia col comento“ s rytinami Sandra Boticcelliho, ani slávna Biblia od Johanna Gutenberga z roku 1435. Z jeho 9 detí mal záujem zachrániť knižnicu iba gróf ANTON APPONYI (1782-1852) – mecén a diplomat. Na podnet svojho knihovníka K. A. Grubera dal knižnicu previezť z Viedne do Bratislavy. Slávnostne bola otvorená v roku 1827 a bola prvou verejnou knižnicou na Slovensku. Dokonca ju poznali aj v Londýne pod menom „Public National Library of Presbourg“, lebo jej posielali vzácne anglické tlače.

Knižnica pod heslom „LITERIS IN PATRIA AVGENDIS“ (Na zveľadenie učenosti vo vlasti, Bratislava 1827) fungovala v Bratislave 19 rokov, no potom ju mesto paradoxne odmietlo finančne podporovať. Preto ju gróf Apponyi dal presťahovať z Bratislavy do Oponíc. V rodinnom renesančnom kaštieli, kde mala zostať natrvalo, dal pre ňu postaviť celé nové krídlo s jedinečným vnútorným vybavením...

A zrazu som tam a počúvam jej pohnutý príbeh –

Klimatizovaný priestor a popoludňajšie lúče slnka, pohládzajúce isté rady kníh cez oblúkové okná vo výške druhého poschodia, viacero dobových predmetov vrátane portrétov a fotografií ozvláštňujú jej vnútro. Rady kníh od podlahy až po vysokánsky strop – lemované drevenými zábradliami vzbudzujú neuveriteľnú úctu „k písmenkám“. Veď každá z tých kníh mala vo svojej dobe svojho autora aj s dôvodom, pohnútkami, prečo a ako ju písal, potom svojho vydavateľa aj spôsob, ako bola vytlačená. Aj konkrétny dôvod, prečo a ako sa dostala do knižnice (pre mnohé knihy prvou bola niektorá z kláštorných knižníc, ale keď nariadil Jozef II zrušiť kláštory... mali šťastie, že sa neocitli niekde na smetisku alebo v ohni...). Každá z kníh dostala svoje presné miesto a možno sa len domnievať, kto v nej a kedy, a prečo listoval alebo podrobne čítal, alebo z nej študoval...

Bolo to ešte vo Viedni?

Alebo až v Bratislave?

Alebo až neskôr na rodinnom panstve v Oponiciach?

Alebo ...

Neveľká obec a koľko kníh! Kde by Oponice nabrali 17 tisíc obyvateľov, ale knižnica má 17 000 zväzkov! Ba vraj mala aj viac... a boli muži, ktorí každú z toho mora kníh prijali, zapísali do katalógu, našli pre ňu miesto. Prvým bol jezuita Augustín Michelaczi ešte vo Viedni, druhým hlavne pre bratislavské obdobie bol Karol Anton Gruber, tretím Jozef Vševlad Gajdoš...

Kým prví dvaja zažívali obdobie rozkvetu knižnice, J. V. Gajdoš - - - hľadám slová, ako presne pomenovať, charakterizovať jeho vklad... písal sa rok 1956... z chátrajúceho panstva Oponických (vlastne už ani nie ich, veď v roku 1935 odkúpila kaštieľ aj panstvo rodina veľkostatkára Slezáka a po 2. svetovej vojne a roku 1948 pripadol dokonca po znárodnení štátu) sa využívali len niektoré budovy... knižnica pre svoj voľný vysoký priestor ako sklad raz cibule, inokedy orechov, chmeľu aj obilia. Teda sýpka! Obilné zrná v objatí tisícok kníh vo vitrínach. Jasné, že aj všadeprítomné hraboše... a v tomto bizarnom prostredí usilovne pracuje páter – znalec viacerých jazykov, profesor knihovedy, veľký odborník, ale aj milovník literatúry, skromný pracovitý človek. Pracuje a nestačí sa diviť, aké skvosty knižnica obsahuje – koľko umu, krásy aj dejinných posolstiev poskytujú mĺkve rady kníh, skoro odsúdené na neúprosné „zuby času“.

A čo záložky? Lístky s poznámkami vložené v knihách – odkazy po predošlom čitateľovi – občas neuveriteľne vzácne ex librisy... Po dvoch rokoch je s prácou na konci a celý doslova „knižný poklad“ môže poputovať (aj sa to o pár rokov stane) ku svojej záchrane – do fondu Slovenskej národnej knižnice, do jej reštaurátorských dielní.

Knihy áno, človek nie! Osud J. V. Gajdoša ostáva pohnutým naďalej... v roku 1959 s ním Matica slovenská rozväzuje pracovný pomer, z politických dôvodov má zákaz publikovať. Z čoho, ako má žiť?!

Mobiliár knižnice? Uchoval sa len na dobových fotografiách, lebo jeho devastácia bola natoľko rozsiahla, že sa už nedal použiť. Zhltli ho neúprosné plamene...

A predsa! Ak navštívite obnovenú Knižnicu rodu Apponyi v Oponiciach, skoro neveríte ich pohnutému príbehu. Povstal, ožil fénix z popola! Knihy sú opäť na svojich miestach, nový mobiliár (vraj na ňom pracovala celá stovka stolárskych majstrov) pripomína zašlé časy, viaceré fotografie, obrazy, kusy nábytku patria k pôvodnému vybaveniu kaštieľa. Zachovalo sa aj niekoľko bielych keramických tabuliek, ktoré v latinskom jazyku označujú tematické sekcie knižnice. Pravda, pôvodná knižnica mala ešte väčšie rozmery, lenže tri aukcie (vo Viedni v roku 1818, v Londýne 1892 a v Prahe v roku 1939) ju obrali skoro o polovicu zväzkov. Napriek tomu aj dnes je impozantná!

Stojíte v knižnici a objíma vás čudesný časopriestor. Čo všetko a ako sa v ňom udialo?! Koľko konkrétnych životných osudov je v ňom zapísaných! A nad nimi všetkými stoja knihy, vlastne ich v tichej majestátnosti objíma všemocný fenomén – oceán písmen spútaný do knižných väzieb a niektorého z dvanástich jazykov – stále pripravený na to, aby niekedy niekomu a pre niečo odovzdal svoje posolstvo.

Napadla mi jedna povesť Maxima Gorkého – o Dankovom horiacom srdci – vraj si ho vyrval z hrude, aby posvietil svojmu kmeňu na cestu k záchrane. Aj páter Gajdoš tak svietil svojou neúnavnou prácou – dvíhal z pomyselného prachu zabudnutia mnohé vzácne poklady našej národnej pamäte. Žil naplno, aj keď odkázaný na živorenie a zanechal ako pamätníky plody svojej práce. Aponyiovská knižnica je jedným z nich.

Pravda, bolo treba omnoho širšie úsilie, veď celé panstvo Oponických smerovalo v druhej polovici 20. storočia k svojmu neodvratnému zániku. Avšak v roku 1989 nastáva obrat – našli sa i v Oponiciach ľudia, ktorí o knižnici čo-to vedeli a začali po nej pátrať. Ale až v roku 2007 kúpou zdevastovaného kaštieľa a parku spol. IP Slovakia a následným podpisom zmluvy so SNK v Martine sa Apponyiovská knižnica mohla opäť vrátiť tam, kam skutočne patrí. Opäť môže a aj slúži svojmu účelu – ako jediná historická knižnica na Slovensku ponúka ku štúdiu (bezplatne) množstvo cenných kníh od 16. až po 20. storočie.

Prechádzame s pánom Petrom Králikom, správcom knižnice, od jednej sekcie kníh k druhej a stále je o čom debatovať. Na čo sa pýtať, nad čím sa zamýšľať. Lúče popoludňajšieho slnka sa kĺžu po radoch kníh a mne sa zdá, že keď ešte chvíľu pobudnem v tomto priestore, možno vystúpi zo svojho obrazu grófka Žofia rod. Sztárayová, (o ktorej sa vraj ktosi z jej súčasníkov vyjadril, že „z Oponíc urobila táto dáma malý Paríž, lebo za jej čias boli Oponice vítaným miestom spisovateľov, básnikov či maliarov“) pousmeje sa a privíta nás ako svojich hostí... Alebo si natiahnuť na ruky biele rukavičky a požiadať napríklad o spis Isaaca Newtona alebo verše Petrarku, J. W. Goetheho... spýtať sa na spisy J. A. Komenského, romány G. Sandovej... a či zvedavo nahliadnuť do osobnej korešpondencie francúzskych kráľov, listovať v románoch A. Dumasa...

Áno, splnila som si jeden zo svojich snov – a budem sa k nemu vždy rada vracať.

S poďakovaním za pekné zážitky z Oponíc a pútavý výklad o knižnici od p. P. Králika

Mgr. Dobroslava Luknárová

s dcérou Slávkou

27. júla 2018

Ilustračné fotografie (zdroj: internet)

Mária Hatalová: Páter Ján Mária Polakovič – veľký ctiteľ Panny Márie

(120 rokov od narodenia a 45 rokov od úmrtia)

V júli sme si pri sv. omši, ako aj modlitbou pri hrobe pripomenuli vzácne výročia račianskeho rodáka, významného kňaza, popredného predstaviteľa rehole Tešiteľov a veľkého ctiteľa Panny Márie a pútnického miesta Marianky – pátra Jána Máriu (Lukáča) Polakoviča.

Hoci dodnes žijú v Rači ľudia, ktorí ho poznali, o jeho živote a pôsobení sa nám veľa informácií nezachovalo. Z rozprávania a spomienok rodinných príslušníkov a vďaka pomoci bratov Tešiteľov z Marianky sa mi podarilo zozbierať fakty a dokumenty z jeho života, ktoré nám priblížia tohto vzácneho kňaza a skromného človeka.

Mladosť a štúdium

Páter Ján Mária Polakovič sa narodil 3. júla 1898 v Račištorfe, ako sa do roku 1946 volala jedna z obcí neďaleko Bratislavy – dnes Bratislava Rača. Pri narodení dostal meno Lukáč, ktoré ako najstarší syn zdedil po svojom otcovi, jednoduchom čestnom človekovi. Ten sa so svojou manželkou Julianou, rodenou Hrdličkovou, venoval prevažne prácam vo vinohrade a na panských pozemkoch. Rodičom sa postupne narodilo ešte 11 detí, viaceré však zomreli v mladom veku. Bola to veľmi pobožná rodina a malý Lukáč v nej získal základné náboženské vzdelanie.

V Rači v tom období pôsobil (od r. 1908 do svojej smrti v r. 1942) jeden zo vzácnych kňazov, národovec a bojovník za slovenskú samostatnosť, priekopník modernej pastorácie a okresný školský dekan Vojtech Rudroff. On mu vštepil úctu a dychtivú túžbu po viere. Mladý Lukáč často v kostole miništroval a možno práve tu sa po prvý raz stretol s myšlienkou stať sa kňazom.

Keď vypukla 1. svetová vojna, mal 16 rokov. V tom čase mal 4 mladšie sestry. Rodičia predpokladali, že ako najstarší syn bude pomáhať otcovi a prispeje k zabezpečeniu obživy pre rodinu, v ktorej očakávali ďalší prírastok. Mladý Lukáč však túžil po štúdiu.

Po veľkých prehováraniach rodičia súhlasili, aby syn odišiel na štúdia. Študoval na piaristickom gymnáziu vo Sv. Jure a štúdium ukončil maturitou.

Od mladosti mal veľmi rád pútnické miesto Mariatal (dnešná Marianka), kam často putoval pešo cez hory najprv so svojimi rodičmi, neskôr aj sám, keď chcel byť bližšie pri svojej nebeskej Matke. Jej zveroval svoje túžby, starosti i radosti. Počas štúdia aj vypomáhal miestnemu farárovi Čajkovskému.

V roku 1917 začal pracovať ako administratívny zamestnanec na železnici. Popri bežnej administratívnej agende pracoval aj pri telegrafe a ako výpravca. Táto práca však nenapĺňala jeho životné predstavy, a tak ju v roku 1920 ukončil, lebo túžil po štúdiu v seminári a po kňazskej službe. Pravdepodobne sa mu podarilo získať štipendium vo Viedni, lebo rodičia boli veľmi chudobní a nemohli jeho štúdium financovať.

Vo Viedni popri štúdiu pomáhal ako dobrovoľník v nemocnici. V tom čase vo Viedni pôsobil aj český kňaz Jozef Ján Litomiský. Svoju službu vykonával vo viedenských nemocniciach, kde sa stretol s veľkým utrpením pacientov, predovšetkým vojakov. Modlil sa a konal pokánie, aby priniesol náhradu trpiacemu Spasiteľovi a vyprosil ľuďom milosť odpustenia a obrátenia. Táto neobyčajná citlivosť voči ľuďom odvrhnutým na okraj spoločnosti sa stala jadrom aktivít novej kongregácie, ktorú sformoval v roku 1921. Kongregácia bola oficiálne odsúhlasená Sv. Otcom pápežom Piom XI. 12. februára 1922 pod názvom Kongregácia Bratov tešiteľov z Getseman a 7. apríla 1922 viedenský kardinál Fridrich Gustáv Piffl obliekol do bielo-čierneho rúcha jej prvých členov. Spolu s pátrom Litomiským boli medzi prvými členmi aj dvaja Slováci – mladý Lukáč Polakovič a Klement Novák. Páter Jozef Litomiský sa stal prvým generálnym predstaveným. Lukáč prijal rehoľné meno Ján (podľa Sv. Jána Nepomuckého) Mária.

Mladá kongregácia sa rýchlo rozrastala. Okrem materského domu vo Viedni a domu noviciátu v Tullnerbachu vznikli tri provincie – česká, slovenská a na Olivovej hore v Jeruzaleme.

Prvé sľuby kandidáta na kňazstvo skladal 29. apríla 1923. Druhé sľuby mal 22. apríla 1924. Následne 8. augusta 1924 bol biskupom Pavlom Huynom prijatý do duchovného stavu spojeného s obradom tonzúry (charakteristického vyholenia vlasov). Potom 12. septembra 1926 získal ďalšie dve svätenia. Stal sa akolytom a exorcistom, čo v tom čase boli svätenia, ktoré predchádzali kňazskej vysviacke.

Večné sľuby skladal v Ríme 3. decembra 1926 do rúk biskupa Huyna. Od Sv. Otca dostal výnimku a boli mu odpustené zvyčajné čakacie lehoty pre ďalšie svätenia. A tak 5. decembra 1926 bol vysvätený za subdiakona. 8. decembra 1926 sa stal diakonom a 12. decembra 1926 bol vysvätený za kňaza. Páter Ján bol po pátrovi Litomiskom prvým kňazom vysväteným v Kongregácii bratov tešiteľov. Svoju primičnú omšu slúžil 13. decembra 1926 v kostole sv. Klementa v Ríme. Primície v rodnej obci Račištorfe sa uskutočnili 19. decembra 1926.

Páter Ján v Marianke

Kongregácia sa rýchlo rozrastala a rozšírila sa tiež do okolitých krajín, hlavne Česka a Slovenska a neskôr aj do Poľska. Už v septembri 1922 privádza P. Litomiský z podnetu p. Jána púť viedenských Slovákov do Mariatálu. P. Litomiskému sa v Mariatáli páčilo a každoročne sem privádzal ďalších pútnikov z Viedne. V roku 1924 na sviatok sv. Anny v Mariatali kázal a na jeseň prišiel opäť. Vtedy, ako píše p. Xaver S. Čík v knihe „Dejiny Mariatalu“, na žiadosť tamojšieho farára Čajkovského dovolil, aby niekoľkí členovia ostali cez pútnické obdobie v Mariatali vypomáhať. Natrvalo sa tam ešte nemohli usadiť, lebo „nebolo naporúdzi dostatočných síl“, píše p. Xaver Čík.

Páter Ján mal od detstva veľmi blízky vzťah k tomuto pútnickému miestu. Počas svojich študentských čias odbehol do Mariatalu vždy, keď prišiel navštíviť svojich rodičov. Preto bol tou najsprávnejšou osobou, ktorej zohorský dekan Gratzer 13. júla 1927, v prítomnosti lamačského farára Ernesta Pastírika, odovzdal kľúče od pútnickej svätyne ako novému administrátorovi.

Správu pútnického miesta kongregácii Bratov Tešiteľov z Getsemani zveril biskup Dr. Pavol Jantausch, apoštolský administrátor trnavský.

Farár Evarist Čajkovský túto udalosť zaznamenal v mariatalskej farskej kronike nasledovne:

Od roku 1897 do 1901 a zase od 1920 do 1927 v prekrásnom údolí preblahoslavenej Panny, uchvátený láskou k Nebeskej Matke Božej, spravoval som faru.

S dovolením najdôstojnejšieho pána biskupa Dr. Pavla Jantauscha, apošt. administrátora trnavského, veľmi rád a ochotne som odovzdal faru ctihodnej kongregácii Tešiteľov B. Srdca a teraz v pamätnom roku sošky tálenskej r. 1930 ako kňaz-starec úprimne sa radujem, lebo Mariatálske Údolie, ľudove Mariatál, je zverený veľmi dobrej opatere ctihodných Bratov Tešiteľov, ktorým z bratského srdca privolávam:

Vos cumn Prole pia, benedicat Virgo Maria!

Páter Ján bol ustanovený tiež ako prvý superior (predstavený) kláštora Tešiteľov v Mariatali (ďalej už „Marianka“). S ním prišli do Marianky ešte ďalší členovia kongregácie. Jeden kňaz, páter Cyril M. Renz, dvaja bratia a dvaja kandidáti. Ubytovali sa na bývalej fare, ako sa dalo. V izbách na poschodí vedľa kostola, lebo prízemie bolo vlhké a nevhodné na bývanie. Ako jednu z prvých vecí dal superior urobiť prípojku na vodovod, ktorý privádzal potočnú vodu z lesa nad Svätou studňou do bývalého paulínskeho kláštora.

Príchod Tešiteľov do Marianky bol začiatkom nového rozkvetu pútnického miesta. Položili základy na vybudovanie krížovej cesty a kaplniek so sochami v takmer životnej veľkosti. Opravili všetky budovy pútnického areálu, aj vnútornú barokovú výzdobu kostola. Začali tiež realizovať rekonštrukciu bývalého pavlínskeho kláštora na exercičný dom.

Osobitnú pozornosť si zasluhuje samotná krížová cesta. Vznikala v rokoch 1930 – 1936. Tento zámer mal páter Ján dobre premyslený. Jednotlivé zastavenia tvorili najskôr iba sochy, ktoré sú dielom známeho umelca z Kutnej Hory Bohumila Becka. Kaplnky okolo sôch pribudli až neskôr ako dary jednotlivcov či rodín. Zaujímavé je, že na vrchu kopca, kde sú tri kríže, mala pôvodne stáť kaplnka, v ktorej sa mali slúžiť sväté omše. Základný kameň požehnal Andrej Hlinka. Z finančných dôvodov sa však stavbu nepodarilo zrealizovať. Cieľom p. Jána bolo, aby sa z Marianky stalo podobné veľké pútnické miesto akým bol Mariazell v Rakúsku.

Tešitelia dbali aj o šírenie vzdelanosti a informácii – vydávali časopis Mariatál, ktorý mal odberateľov na celom Slovensku, čím toto pútnické miesto i svoju kongregáciu dostali do širokého povedomia. Mali mladých kňazov a početný dorast. Slovenskí tešitelia pracovali aj v zahraničí (napr. vo Viedni, vo Francúzsku, Kanade i v Jeruzaleme, kde spravovali kaplnku na Olivovej hore.) Popri duchovnej činnosti v školách a v nemocniciach robili ľudové misie, vybudovali nový kostol a kláštor v Zlatých Moravciach. Neskôr zrekonštruovali vojnou zničený kostol a kláštor v Leviciach, v Bratislave pripravili pozemok i projekty na stavbu nového kostola a kláštora, čo sa však už nepodarilo zrealizovať.

Z pôsobenia pátra Jána v Marianke sa zachovalo vyše 200 listov, v ktorých podával pravidelné týždenné hlásenia svojmu generálnemu predstavenému vo Viedni. Oslovoval ho v nich „milý tatínku“.

Páter Ján sa rád vracal do svojej rodnej obce – Rače (vtedy sa volala ešte Račištorf), kde žili jeho sestry a bratia. Tu počas svojho pobytu vypomáhal miestnemu farárovi. V račianskom Farskom vestníku (farskom časopise, ktorý pre svojich veriacich vydával farár Rudroff) z decembra 1928 je zmienka, že v dňoch 15. až 18. decembra sa v Rači konala duchovná obnova pod vedením p. Jána M. Polakoviča, superiora z Mariatalu, a za účasti aj p. Litomiského, superiora TBG z Viedne. P. Ján mal určite zásluhu aj na tom, že jeho mladší brat Emil vstúpil do seminára a neskôr sa stal tiež členom rehole bratov Tešiteľov. Svoju primičnú omšu mal v Rači 9. júla 1939 aj za účasti svojho brata Lukáča. Okrem Emila – rehoľným menom Klaudia Polakoviča – sa členom rehole tešiteľov stal aj Xaver Stanislav Čík. Aj on mal primičnú omšu v tom istom mesiaci. Obaja neskôr pôsobili v pútnickom mieste v Marianke, kde p. Stanislav napísal aj svoju známu a veľmi podrobnú publikáciu o tomto pútnickom mieste, jeho histórii, udalostiach v rokoch medzi dvoma vojnami.

Svojím zanietením a príkladom p. Ján nadchol aj ďalších rodákov, ktorí vstúpili medzi Tešiteľov a stali sa kňazmi. Boli to Karol Luknár, ktorý bol ako prvý vysvätený za pôsobenia p. Jána, potom Tarzícius Havlovič, už spomínaní Emil Polakovič (mladší brat p. Jána) a Stanislav Čík, neskôr Augustín Wenzl.

V roku 1936, na základe poverenia svojich predstavených, páter Ján z Marianky odišiel. Supreriorom kláštora v Marianke sa stal páter Pavol Horný a administrátorom farnosti páter Julián Raček.

Ďalšie pôsobenie pátra Jána

Z Marianky odišiel páter Ján do Čiech, kde pokračoval vo svojej aktívnej činnosti ako predstavený rehole i ako horlivý kňaz. Od roku 1936 do roku 1939 bol superiorom kláštora v Nepomuku.

Po skončení II. svetovej vojny sa rozhodol zakladateľ rádu a generálny superior páter Josef Mária Litomiský premiestniť sídlo kongregácie z Viedne do Prahy a arcibiskup Josef Beran postúpil kongregácii kláštor vo Vlašskej ulici na Malej Strane, ktorý bol uvoľnený odchodom rádu nemeckých sestier z Prahy. Tešiteľom bola zverená v Prahe aj duchovná správa farnosti pri kostole Najsvätejšieho Salvatora a dostali tiež do duchovnej správy i Národnú svätyňu Čiech – Pražské Jezuliatko.

V roku 1946 odchádza preto páter Ján do Prahy ako zástupca generálneho predstaveného. Sväté omše v slovenčine slúžil vo viacerých kostoloch – v kostole Najsvätejšieho Salvatora, sv. Mikuláša, sv. Jana na Skalke, ako aj u Pražského Jezuliatka. Po roku 1948 bola vo veži kostola sv. Mikuláša na Malej Strane, v blízkosti ktorej bolo sídlo kongregácie, zriadená pozorovateľňa Štátnej bezpečnosti, z ktorej bolo možné sledovať americké a juhoslovanské veľvyslanectvá a prístupovú cestu k Veľvyslanectvu SRN.

Na pátra Jána i situáciu v Prahe si takto spomína račiansky laický historik Ľudovít Havlovič:

V Prahe v rokoch 1948-1950 som ako vojak spolu s priateľom a príbuzným Vojtom Kramplom chodieval k pátrovi Jánovi. Kostol sv. Salvátora bol vtedy slovenským kostolom, kde slúžieval páter Ján slovenské sv. omše. Kostolníkom bol vtedy p. Kohút a keď som mal voľno, aj som tam spolu so slovenskými študentmi a tými, čo tam pôsobili, aj miništrovával. Na organe hrával Slovák a spievali sa slovenské piesne. Počas nedeľnej svätej omše sa nás tam zišlo aj na 70 Slovákov a robievali sme aj spoločné výlety do okolia Prahy, hlavne na večerné posedenia na Petříne pri soche Karla Hynka Máchu a pod. Sídlo pátra Jána bolo v blízkosti kostola sv. Mikuláša na Malej Strane a tesne vedľa americkej ambasády. Takže tento objekt bol veľmi ostro sledovaný.

V Prahe pôsobil páter Ján až do osudnej „Barbarskej noci“ 13. apríla 1950, kedy bol tak ako väčšina rehoľných predstavených zaistený a internovaný. Po vyšetrovacej väzbe pokračovala jeho internácia v Želive. V rokoch 1950 – 1955 bol postupne v Želive, Oseku a Chlumci na Morave. V roku 1955 ochorel a bol prevezený do Moravca.

Tieto udalosti hlboko a bolestne zasiahli do jeho života. Ako 52 ročný podstúpil mnohé tortúry, vrátane častých vypočúvaní, telesných útrap a rôznych šikanovaní. Väzenie a zákaz výkonu jeho povolania podlomili jeho zdravie a zredukovali na minimum aj jeho kontakty s príbuznými. Na miestach jeho internácie ho navštevovali hlavne jeho sestry.

Do pastorácie sa vrátil až po roku 1964. Dostal sa ako duchovný správca do kláštora sestier z Kongregácie Dcér sv. Františka z Assisi v Nových Zámkoch u Litovle neďaleko Olomouca. V bývalom kaštieli rodiny Lichtensteinovcov tu zriadili „Ústav sociálnej starostlivosti pre mentálne postihnutých mužov“, o ktorých sa sestričky starali až do sedemdesiatych rokov 20. storočia. Na pátra Jána si spomínali ako na láskavého, vždy ochotného kňaza, ktorý im bol duchovným otcom a povzbudzovateľom v ich ťažkej službe.

Koniec svojho života s chorobou srdca a boľavou nohou prežil v charitnom domove v Beckove, kde ho navštevovali príbuzní i priatelia-spolukňazi.

V auguste 1978 prišiel do Rače na návštevu k svojej sestre Augustíne. Tu sa mala konať oslava jej narodenín za účasti početnej rodiny. 24. augusta navštívil svoje obľúbené miesto – Marianku, kde sa pomodlil pred zázračnou sochou našej nebeskej Matky. Ráno na druhý deň sa pripravoval na svätú omšu, ktorú mal slúžiť v kostole Sv. Jána z Mathy (Trojica). Jeho choré srdce však už nedokázalo ďalej slúžiť a v dome svojej sestry sa jeho duša odobrala k Bohu.

Zomrel 25. augusta 1973 v Rači. Pohrebné obrady sa konali 28. augusta 1973 v kostole Panny Márie Pomocnice kresťanov a viedol ich biskup Dr. Július Gábriš za prítomnosti provinciála kongregácie pátra Tomáša Iváka, ako aj mnohých kňazov, sestričiek a veriacich. Za sestry z rehole Dcér sv. Františka z Asisi, ktorým bol dlhé roky duchovným správcom, sa s ním rozlúčila matka Kristína Gáboríková. Pohrebnú reč nad hrobom predniesol jeho priateľ z Trnavy K. Jarábek. V tejto reči spomenul zásluhy p. Polakoviča o rozvoj rehole, ktorý svojou iniciatívou pritiahol do rehole veľa mladých ľudí. Vyzdvihol hlavne jeho skromnosť, presnosť, zachovávanie predpisov. Ako jeden z prvých členov rehole bol veľmi nápomocný jej zakladateľovi, ako aj najbližším spolupracovníkom. Bol verným služobníkom cirkvi, uctievateľom Božského Srdca Ježišovho a ctiteľ Panny Márie. Pochovaný je v spoločnom hrobe svojich rodičov na cintoríne v Rači.

Z dostupnej literatúry, rodinných dokumentov

a dokumentov bratov Tešiteľov

zostavila Mária Hatalová

Literatúra:

P. Xaver Stanislav Čík, C.C.: Dejiny Mariatálu, Marianka, 1942

Ľudovít Havlovič: Rača – Z dejín a pamiatok, Bratislava-Rača 2017

JOZEF KENDRA CCG: Kongregácia bratov tešiteľov z Gethseman (75 rokov od vzniku a 70 rokov v Marianke)

František Mikloško, Nebudete ich môcť rozvrátiť

Jozef Fechter, rodinná kronika

Spomienky pátra Ludwika Pociaska, provinciála Kongregácie bratov Tešiteľov v Marianke, a sestry Amabilis z Kongregácie dcér Sv. Františka z Assisi.

Z historie farnosti Salvator

Kostel svatého Mikuláše (Malá Strana)

Modlitebné stretnutie pri hrobe