Cyril Sekerka: A PADALI HVIEZDY

A PADALI HVIEZDY

Tú noc padali hviezdy. Kŕdeľ nás, šarvancov Rendezskych, sa prikryl letnou tmou v našom milovanom detskom parku, tráva sa stala razom pre nás prírodnou posteľou, vyhliadkou do nekonečnej žiarivej oblohy, plnej magických hviezd. Ako to všetko len voňalo vzrušením, tajomného, nepoznaného, v mysliach osem, desaťročných detí, ktoré vtedy všetko nové tak dychtivo prekvapuje. Bolo nás takmer zo pätnásť detí ležiacich tesne vedľa seba, s úžasom a obdivom hľadiacich na tú jagajúcu sa nádheru blikajúcich hviezd, kde niektoré zrazu záhadne padali tam niekde v diaľke na matičku zem. „Treba si niečo priať, keď zbadáte padajúcu hviezdu, napríklad koľko sa chcete dožiť rokov“, povedal som motivačne a dal tým priechod záplave túžob, snov z ríše príbehov Aladinovej zázračnej lampy. „Ja chcem žiť osemdesiat rokov“, skríkol nedočkavo prvý Juro Trnovec, aby ho niekto nebodaj nepredbehol. „Ale to si musíš len myslieť, aby sa ti to splnilo“, tíšila ho Majka Kročková, ale pre istotu hneď dodala: „Ale keď si to už povedal, ja by som sa chcela dožiť rovnú stovku“. „Viete čo“, prehlásil som šalamúnsky, aby som ozvláštnil jedinečnosť tejto letnej noci: „dobre, ale len dnes to nevadí, môžeme si čokoľvek priať aj nahlas“. „Áno, to je fajn“ ozvalo sa zborovo súhlasne, „veď len dnes, výnimočne. Na budúce to už neplatí“. Majka Beňovičová, verná to spolupútnička životom s Majkou Kročkovou, plná obáv, priam horúčkovite vstúpila do siene prianí prehlásením: „Majča, zabudla si, že máme spolu už dávno dohodu, že tej stovky sa dožijeme spoločne?“ „Ale to je predsa samozrejmé“ vykľučkovala z nepríjemnej situácie Majka Kročková „Myslela som tým automaticky, že my dve spolu“. Števo Mizerák, ktorý to už nevydržal víťazoslávne a triumfujúco povedal: „Ja chcem rovných dvesto rokov“. Vyrazil tým na chvíľu všetkým dych, ale reakcia deciek bola okamžitá, poznamenaná poznaním, že s tou výškou rokov môžu ísť kľudne bez obáv nepredstaviteľne vysoko. No preťal som presvedčivo aj tú najmenšiu hranicu pochybností, skromnosti svojich parťákov, kam až môžu licitovať so svojimi neobmedzenými nárokmi na púť pozemskú „Čítal som teraz knihu od Karla Maya – Matuzalém, a tam sa títo ľudia hravo dožili aj tisícku rokov“. Ja, ja, mával neodbytne rukou Vladko Drus „Tu s mojim bratom, dilinom Stanom sa chceme dožiť tristo rokov. A, a zabudol som, daj tam aj švegru Janu“. Strhla sa záplava ďalších prianí, keď už aj ostatní zistili, že sú zbytočne nesmelí, skromní, kde pružnejší a šikovnejší si už zabezpečili celkom slušne dlhý pobyt na zemi Rendezskej. Vierky Kelnerová a Blisková, ďalšie nerozlučné kamošky tichučko, nerozhodne ako keby sa báli, že im ich prosba neprejde povedali: „My sa chceme dožiť spolu štyristodvadsať rokov“. „Čo je to za blbosť!“ oponoval im odborne Jano Chromiak „Treba to všetko vždy zaokrúhliť. Ja sa chcem napríklad dožiť päťsto rokov, ani o rok menej“. „Dobre“, súhlasili Vierky zahanbene, „tak teda štyristo“. „No vidíte, baby“ pochválila ich spolužiačka Janka Durná „A aby sme sa neopakovali, ja chcem šesťsto“ zahlásila akoby medzi rečou. Robino Nagy, ktorý bol vždy tvorcom tých najdivokejších nápadov a bol doposiaľ nepochopiteľne ticho, zdrvujúco, neodvolateľne povedal: „Pozrite, keď hocijaký Matuzalém sa kľudne dožije tisícky, ja tiež nebudem trocháriť. Dávam si rovnú tisícku“. Ohromenie z jeho slov, že dokázal požiadať o niečo, čo si ostatní len priali v kútiku svojej duše ako želanie nedosiahnuteľné, spustil už úplne divokú nekontrolovateľnú búrku túžob siahajúcich do vesmírnych, nekonečných diaľav. „Cyro“ zrevali zúfalo všetci, aj tí čo už vyriekli tak smiešne malé nároky na výšku rokov, aj s tými ktorí nesebavedomo vyčkávali kam povedie táto fantastická dnešná nočná možnosť, dožiť sa rokov Matuzalémskych. „Povedal si predsa, že dnešná noc je výnimočná, kedy je dovolené všetko. Tak musia platiť aj naše opravné priania“ Bez zaváhania som vodcovsky prehlásil: „Keď som povedal, že dnes je povolené všetko, platí to aj o možnosti zmeniť si prianie dĺžky rokov“. „Skvelé Cyro, to je správne, spravodlivé“, viezol som sa na vlne lacnej popularity, kde všetkým, ktorým som vyhovel, už okamžite spriadali smelé plány, kam to poženú so svojimi nárokmi na pozemskú púť, čo najdlhšie. „Cyro veď povedz“ ozval sa zrazu môj spoluparťák v laviciach školských na základnej škole Miloš Kuchar: „ My sme po prečítaní knihy Matuzalém, boli už dávno rozhodnutí, že keby náhodou bola možnosť si niečo také priať, tak jednoznačne tisícku“. „Miloš, to je bez debaty“ zdôraznil som podporujúco pravdivosť jeho tvrdenia, ja som to chcel povedať až keď si poprajú všetci“. „No ale Miloš“ povedal zrazu nekompromisne, vtieravo ako repíč na teplákoch aj Maroš Michalčík, zvaný tiež Šekyno, „Toto sme si predsa odklepli, jelito kopyto platí to, všetci traja na kopci ľadovne“. S Milošom Kucharom sme prevrátili neveriacky oči nad týmto parádnym kúskom nášho priateľa , ale parťácky sme ho podržali. „Šekyno, prepáč“, ladil som čo najpresvedčivejšie tóninu svojho hlasu, „čo je raz odklepnuté to navždy platí, že nám to s Milošom mohlo tak blbo vypadnúť“. Šekyno pozdvihol vyčítavo obočie, ale veľkodušne prikývnuc nám predsa len odpustil. Ľuba a Mima Záhorské, dcérky to nášho mimoriadne obľúbeného riaditeľa základnej školy na Rendezi Emila Záhorského nás nečakane zaskočili oznámením, že sa sestersky dohodli, žiť na svete len päťsto rokov. Zahanbene, zarazene som vykoktal so všetkou rytierskosťou a džentlmenskosťou „Dievčatá, ale môžete, ako my, žiadať aj o tisícku rokov“. „Nie, Cyro, nám stačí naozaj tých päťsto rokov“. Skrčil som sa ľudsky pred ich nevídanou skromnosťou toho rozmarného letného večera, kde sme všetci rozšafne putovali doteraz až po vesmírnych prianiach, žiť tu aspoň nepatrne tisícku rokov a teraz zrazu, ako usvedčení a náležite potrestaní za svoju nenásytnosť som sa ešte pokúsil zachrániť situáciu diplomatickou poznámkou „Veď ešte nie je koniec noci, ako som už povedal dnes je noc neobmedzených prianí, keby snáď niekto chcel , rozmyslieť si to, žiť predsa len kratšie má do polnoci stále možnosť opravy“. No narazil som prudko a strmhlav, ako do tvrdej steny nepochopenia „Ja nemením“, ozývalo sa zo všetkých strán „ani ja, ani ja „ až všetci žiarili šťastím, že si tak hodnotovo a názorovo vzácne rozumejú v dĺžke pobytu života na Rendezi. „Nie a ešte raz nie“ skandoval nadšene Ľubo Hauskrecht „tisícku, ani o rok menej“ dodal sám so sebou spokojný ako obhajuje oprávnené prianie s parťákmi žiť na tomto svete tak geniálne dlho. Juro Moravanský, chlapec to od prírody skromný, my len tíško pošepol:“ Ak budeme takí neskromní, osud nás nakope všetkých do zadku. Nevieš, hovorí nám to vždy tvoj dedo Blaho, keď stále niečo chceme“. Povzdychol som s obavami do budúcna, aby nás ten osud ozaj nenakopal za našu spupnú nenažranosť, ale tá noc bola príliš omamujúca, dýchajúca čímsi čarovným medzi nebom a zemou, kedy sa akosi nepatrí rušiť sviatočnosť takejto udalosti. „Cyro“ prerušil moje uvažovanie malý, narýchlo zvolený výbor, kvôli absolútne novému prevratnému návrhu. Janko Várady za svoju domovskú bránu rovesníkov mi predostrel premakanú žiadosť na dožitie tisíc a jeden rokov. To je famózny nápad, prebehlo mi hlavou. Oni tu budú o celý jeden rok dlhšie ako my. Že ma to nedokázalo napadnúť, hneval som sa sám na seba pre takú neschopnosť vidieť ďalej do budúcnosti svojho života.

Tá noc, tie chvíle, keď sa nám deckám Rendezskym zdalo, že tu vďaka padajúcim hviezdam a následným prianiam budeme môcť byť takmer na veky vekov bola práve tou kúzelnou nocou, ktorú si medzi mnohými spomienkami uchováme v sebe navždy. Hviezdne nebo napokon dokázalo očariť naše detské mysle natoľko, že priania nekonečnej dlhovekosti postupne, pozvoľna mizli aby v nás zazneli city romantické, prebúdzajúce prvé dotyky detských lások ešte tak nevinných, úprimných. Padli chvejúce, nesmelé vyznania len tak pošepky, aby tí druhí nemohli vstúpiť do tajnej srdcovej schránky, ale oči, nežné pohľady v tú noc hovorili viac ako planúce slová. Vladko Drus, chlapec to s jednoduchým, priamym videním sveta bez falše a vypočítavosti, to vyriekol tak, ako to cítilo jeho čisté srdiečko „Ale čo tam po rokoch, len aby sme tu v parku boli vždy spolu všetci a mohli kecať, pozerať na hviezdy, popíjať kofolku“. Decká Rendezske boli po tých slovách zrazu z nebeských hviezd už úplne dole a padali priania leta roku pána 1965, také detské prázdninové o páliacom slnku, vlnách Zlatých pieskov, Vajnorského bágra, o kopcoch zmrzliny zdarma, o večeroch v parku kde by nás rodičia nechali byť až do rána bieleho.

Tri topole šumiace vtedy ľahučkým vánkom v tú pamätnú noc, ktoré boli verným svedkom nášho nádherného detstva žijú a rastú v smutnom torze parku aj v súčasnosti, keď si história píše rok 2011. Bolí, veľmi to bolí, že z tých detských tvárí, postavičiek ktoré vtedy snili nespútane bezhranične žiť s partiou na Rendezi aj stovky rokov nečakane, kruto odišli nám mnohí navždy na nebeské obláčiky. „Chlapče“, povedal mi raz môj dedo Víto Blaho, „starnúť nie je až tak ťažké, ale ťažké je, keď ti zomierajú rodičia, súrodenci, všetci tí, s ktorými si prežil život a nemáš potom s kým spomínať na detstvo, mladosť, prestane ti chutiť aj život“. Vladko, Stanko Drusovci, slniečko Majka Kročková, Jurko Trnovec, Vierky Blisková, Kelnerová, Paľo Šnirc, LuboškoHauskrecht, prečo som si tak naivne myslel, že budeme bez problémov starnúť stále spolu v stretávkach Rendezákov. Budeme sa prechádzať spomienkami, smiať sa na tej nekonečnej plejáde historiek, dobrodružstiev, keď sme ani nedýchali od strachu, srdiečko sme mali až v galotách a so zatvorenými očami čakali, či ten dobehnutí dospelák nás nachytá pri podvečernom oberaní marhúľ, sliviek, ktoré sme potom labužnícky vychutnávali na hojdačkách v detskom parku. Bože ako nespomenúť prezlečenie mojej detskej postavičky staršími na smrtku s originálnou kosou v pivnici starého činžiaku, strašiac vždy zlostného pána Benku, nebezpečné jazdy na nákladných vagónoch smerujúcich z Rendezu na Hlavnú stanicu, nočné kúpanie sa s dievčatami „na Adama“ na Bágri či Zlatých pieskoch, lezenie na najvyššie stromy Rendezu s pádmi na zem plné zimomriavok či postihnutý prežije a zostane celý. Prečo si myslíme, že práve našej partie detstva, mladosti sa nikdy nedotkne tieň smrti, že budeme chránení pred jej nemilosrdnosťou, bezohľadnosťou brať nám to, čo je našim srdciam najvzácnejšie, najdrahšie. Dnes niekedy hľadím so smútkom, bezmocne na tie ticho dýchajúce topole, rozprávam sa s nimi o tých záchvevoch času, ktorý tak bleskovo prebehol a nechal nás zarazených na prahu staroby. Dedo Víto, mal si pravdu, spomienky napokon zostanú tým najdôležitejším, čo nám v živote zostane. Kto však len vtedy tuší, kto vie, že práve tieto okamihy, tieto chvíle sú jedinečné, neopakovateľné a nikdy sa už nevrátia. Tú letnú noc, keď padali hviezdy a ja som si užíval prázdninovú sladkú voľnosť s partiou Rendezákov, plánovaním čo všetko ešte povystrájame, aby dni a noci boli plné vône ohňa, futbalových turnajov, večerných stretávok, brali sme si napokon všetci domov aj vôňu zážitku, ktorý hravo cítiť aj keď mnohí z nás sú už obdarení vráskami a šedinami. Augustové letné noci, to sú odvtedy moje rituály s návštevami detského parku, priateľským potľapkaním topoľov, hľadením na tú láskavú oblohu mlčiacich chápajúcich hviezd s mojím tichým poďakovaním za všetkých parťákov, ktorí mohli pod nimi prežiť tú neobyčajnú noc leta roku pána 1965.

Cyril Sekerka

Cyril Sekerka: JAMA – KRÁĽOVSTVO ZMRZLINY

JAMA – KRÁĽOVSTVO ZMRZLINY

Bratislava má mnoho kúzelných miest dýchajúcich pokojom, kde vnútorne cítite, že vás vedia pritúliť, dodať vám pozitívnu energiu, bezpečie. Bratislavčania na úplnom začiatku 70-tych rokov 20. storočia s radostným úžasom zistili, že v srdci mesta, v nádhernom tenisovom areáli SLOVANA, v tieni večne šumiacich briez, je útulná, novo vytvorená zmrzlinová prevádzka, zaujímavo ponorená do jamového priestoru, kde sídlia na kamenných kockách stoly so stoličkami, aby ste si tam mohli v maximálnom pohodlí vychutnávať božskú jamovskú zmrzlinu.

S geniálnou myšlienkou zriadiť výrobu a predaj zmrzliny v tak prírodne poeticky ladenom areáli prišiel dlhoročný riaditeľ CLUB HOTELA SLOVAN pán Beľjajev. Ako schopný Impresário prezieravo vytušil, že nevyužité priestory z časti budovy centrálneho tenisového dvorca môžu byť príťažlivým obohatením hotelových služieb, ak sa mu podarí získať kvalitného výrobcu zmrzliny, ktorý si dokáže získať povesť jej jedinečnosťou chuti, nenapodobiteľnou originalitou, reprezentujúcu firemnú značku výrobcu.

Pán ŠTEFAN TIBAI bol tým vyvoleným, ktorého si vybral pán riaditeľ Beľjajev, aby vyrábal a riadil zmrzlinovú prevádzku v Jame ako súčasť Club hotela Slovan. Cukrársky majster Štefan Tibai, vtedy pracujúci v štátnom podniku ZDROJ, vždy sníval o podnikaní rodinného typu, túto vzácnu príležitosť bez váhania prijal, zamestnávajúc zároveň aj svoju manželku pani Janku, neskôr aj svojho otca pána Tibaia, ktorý nezištne vypomáhal pri výrobe zmrzliny. Posvätným základným pracovným MOTTOM rodinného tímu TIBAIOVCOV boli nasledovné princípy: zmrzlina musí vždy chutiť nielen pánovi zákazníkovi, ale najmä im samotným, do zmrzliny musia ísť vždy poctivo všetky požadované suroviny v predpísanom množstve a napokon zmrzlinu vyrábať tak svedomito a profesionálne, obrazne povedané, že by ste ju so stavovskou cťou ponúkli nielen najbližšej rodine na sviatočnom stole, ale rovnako aj v závodnej jedálni. Mladší junior Štefan Tibai, ktorý sa za cukrára vyučil v roku 1984, po absolvovaní vojenčiny okamžite posilnil svoj rodinný tím o svoju účasť. So svojím otcom definoval postupné vylepšovanie chuti zmrzliny ako prácu sochára, ktorý k výslednému tvaru sa tiež dopracuje cieľavedomými detailnými zásahmi svojich rúk, aby napokon vzniklo dielo, ktoré potom zaujme, poteší obdivovateľov tohto umenia.

Výroba zmrzliny, to bola poctivá drina, ktorá začínala denným varením základnej zmesi od rána 6:00 do 10:30, kde sa potom postupne vyrábali rôzne druhy zmrzliny pridaním konkrétnych surovín od čokolády, vanilky, jahôd, banánov, ich namrazovaním v točiacich sa strojoch, až po záverečné zručné vyťahovanie hodvábne jemne vypracovanej zmrzlinovej pochúťky, ktorá sa tak lahodne rozpúšťala na labužníckych jazýčkoch spokojných zákazníkov. Kolobeh výroby od žiadaných druhov trval od otvorenia prevádzky, čo bolo okrem voľného utorka od 13:00 do 19:00, kde často nebolo času nie sa najesť, ale problémom bolo aj dostať sa na WC. Po záverečnej, kde bolo najťažšie prehovoriť čakajúcich v rade, že zmrzlina je beznádejne vypredaná, bolo potrebné precízne umyť namrazovacie stroje plus príslušenstvo, umyť poháre, lyžičky, vydrhnúť podlahu celej prevádzky, zúčtovať tržbu a odovzdať ju do Club hotela. Čas vtedy zvyčajne ukazoval 21:30 s vedomím, že ďalší deň niekedy za úmorného tepla sálajúceho z už opotrebovaných namrazovacích strojov, bude ďalšou životnou skúškou, či zákazník aj zajtra ochutná zmrzlinu a povie to obvyklé: „Bože, tá Jamovská - Tibaiovská zmrzlina, to je pochúťka pre Bohov“. Rodinný tím neskôr doplnila mama pani Janky Tibaiovej p. Rovenská a neodmysliteľnou súčasťou tímu boli umývačky pohárov pani Vargová a neskôr teta pani Janky a vždy veselý a usmievavý skladník Vilko, bez ktorých by ten správny, plynulý pracovný chod bol absolútne nemysliteľný.

Jama sa stala oázou pokoja a labužníctva zmrzliny so svojím neopakovateľným pôvabom, s krehkými bielymi brezami povievajúcimi nad vami, chrániac vás pred úmorným letným teplom. Vytvárala upokojujúcu harmóniu, kde sa zamatová zmrzlina dala vychutnávať pri priateľských rozhovoroch, ženských klebietkach, parťáckych posedeniach. Jamovská Tibaiovská zmrzlina predstihla všetky očakávania riaditeľa Club hotela Slovan pána Beľjajeva, keď videl, aké doslova kultové zmrzlinové miesto sa stalo z Jamy, kde ľudia priam obetavo čakali vo vyše hodinových radoch, len aby mohli slastne vychutnávať Tibaiovskú zmrzlinu využívajúc pri tom celý tenisový areál Slovana, ktorý ponúkal neskonale krásne sedenia pri tenisových dvorcoch, obklopený vejármi stromov, spevom vtákov, kľudom vanúcim do vášho tela a duše. Celé rodiny si vypestovali svoj rituál a navštevovali takmer denne Jamu a pri zmrzline preberali, čo ich tešilo, trápilo, bolo treba vyriešiť, uvedomujúc si pri tom, že vďaka takto využitému voľnému času sa stretáva celá família.

Moja osobná skúsenosť s Jamou bola priam osudová. Mal som to šťastie, že otvorenie zmrzlinovej prevádzky som vystihol hneď v prvých dňoch otvorenia a navyše sa mi podarilo zoznámiť sa aj so vzácnymi ľuďmi rodiny Tibaiovcov, ktorých som postupne vnímal ako svojich blízkych príbuzných. Tibaiovská zmrzlina, návšteva Jamy, tenisového areálu Slovana sa stali pre mňa životným štýlom, vnútornou potrebou, bez ktorej som si život rannej mladosti nevedel a ani nechcel predstaviť. Kúpil som pre seba a pre svojich priateľov vlastné veľké zmrzlinové poháre, spolu sme sa zložili na primeranú finančnú hotovosť, akýsi účet, z ktorého nám vždy odpisovali naše denné veľké hodové porcie. Bratia Rasťo a Milan Kollárovci, Janko Janík, to boli parťáci, s ktorými sme po športovom trávení na našich drahých Zlatých pieskoch skončili vždy v podvečer v našom druhom domove – v Jame, kde sme si dali takzvaný neskorší obed, čo znamenalo u každého z nás 20 - 25 kopčekov zmrzliny. Oriešková, banánová, jahodová, to boli naše super jedničky, aj keď samozrejme aj iné druhy boli vynikajúce, ale naše maškrtné jazýčky si zvykli na tieto neodolateľné chute a väčšinou pani Janka Tibaiová nám už automaticky naporcovala bez našej objednávky do našich veľkých pohárov, kde sa zmestilo 10 porcií, čo predstavovalo ešte pravidelné repete a päť kopčekov do kornútku na smutnú večernú rozlúčku. Milovali sme tieto posvätné chvíle na lavičkách pri tenisovom kurte vychutnávajúc zmrzlinu, debatujúc od športu až po nežné stvorenia, cítiac, že prežívame nádherné chvíle bezstarostnej mladosti, ktoré budú šperkom v našich zážitkoch a spomienkach. Boli sme súčasťou generácie dám tenistiek: Kočíšková, Krajčovičová-Szabová, Zrubáková, Frimelová, pánov tenistov: Ľuba Kurhajca, Dvořáka, Slavkovského, Mihála neskôr ďalších mladých talentov: Mečířa, Vajdu, Stankoviča, Hrbatého, ktorí sa neskôr presadili aj medzinárodne. Videli sme ich tréningové zápasy vychutnávajúc pri tom oddychovo zmrzlinu, smiali sa na ich vtipných prekáračkách, aby napokon tesne pred záverečnou sme sedeli blízko vedľa seba v Jame, lúčiac sa s odchádzajúcim letným dňom záverečnými porciami zmrzliny. Stalo sa spoločenskou samozrejmosťou, že Jamu navštevovali poprední športovci počínajúc od futbalistov, hokejistov Slovana, cyklistov z klopenej dráhy, futbalistov Interu, basketbalistov z dôvodu nielen špičkovej zmrzliny, ale aj zhodou okolností, či zámeru, že tenisový areál Slovana je polohovo obklopený areálmi týchto športových aktivít. Futbalová generácia futbalistov, ktorá získala nielen vtedy federálne Československé tituly majstrov, ale aj úspech dotýkajúci sa hviezd Majstrov Európy, kde hralo deväť hráčov Slovana. Jamovskú zmrzlinu pravidelne navštevovali bratia Jozef a Ján Čapkovičovci, Jokl, Pivarník, Švehlík, Masný, Vencel, Gögh, Ondruš. Hokejisti Slovana to boli páni hráči Golonka, Lukscheider, Starší, Fako, Dzurilla, Pašek, Rusnák. Olympijský víťaz z klopenej dráhy Tkáč. Futbalisti Interu zvučné mená Petráš, Levický, Obložinský, Jurkemík, Barmoš, Mráz, basketbalisti Interu Kotleba, Kropilák, Mašura, Plesník, Rajniak, všetka tá veľká športová rodina, kde ste cítili, že sa stretávajú ako dobrí blízki priatelia. Dodržiavali svoj rituálny čas, tesne po obede okolo 14:00 pred tréningom, hodinku si pochutnávali na zmrzline, gradujúc náladu záplavou historiek zo zápasov a vždy keď boli v tej najlepšej nálade skonštatovali, že pán tréningový čas končí ich vzletné posedenia a pobrali sa zodpovedne plniť svoje hráčske povinnosti. Podvečer 18:00 bol druhý voľný čas pánov športovcov, kedy vysprchovaní, mierne unavení si dodávali patričné porcie zmrzliny aby vyrovnali váhové straty svojej hmotnosti. Kávička, vínny strik, nealko, to boli osviežovače, s ktorými si spestrili niektorí športovci záver svojich posedení, kde humor, vtipy, vzájomné naťahovačky boli pre nich tak potrebný oddychový relax.

Jamu zbožňovali aj českí tenisti, dámy Mandlíková, Navrátilová, Tomanová, Suková, ktoré podozrivo odbiehali skôr z tréningov, keď prebiehali Majstrovstvá Československa v tenise. „Bože holky,“ smiala sa raz Mandlíková, hneď vedľa môjho stola, „zachviličku budeme tlusté jak buchty, když nepřestaneme s těma velkýma porcemi“. „Ale co,“ kontrovala Tomanová: „co když je tak božsky vynikající“. Wimbledonský víťaz Kodeš, Hřebec, Pála, Složil, neskôr mega hviezda vtedy mladučký Lendl lízajúc zmrzlinu na kornútku vyriekol: „Ta voříšková je supr, supr“. Neodmysliteľnou postavou týchto tenisových majstrovstiev bol milo guľatý pán Bubeník, tenisový rozhodca. Bol som svedkom príhody, keď ho vyvolávali na centrálny kurt, aby sa dostavil rozhodovať tenisový zápas, keď práve vychutnával zmrzlinu z môjho pohára, lebo som vyhovel jeho prosbe, či by si nemohol pochutnať na zmrzline z tak veľkého pohára. Ochotne, s úsmevom som dal k dispozícii moju sklenenú zmrzlinovú ikonu s poznámkou: „Pán Bubeník, ale prosím vás, prižmúrte očko pri aute, keď bude hrať finále Mečíř so Šmídom“. Usmial sa a prorocky povedal: „Kluku, pamatuj si, ten hoch to nebude vůbec, ale vůbec potřebovat“. Mečíř ho skutočne vo finále prevalcoval a rozjasal slovenských tenisových fanúšikov a odštartoval svoju pamätnú kariéru ako zatiaľ aj jediný tenisový olympijský víťaz.

Páni herci, speváci, umelci, majstri svojho umenia boli ďalšími vernými vyznávačmi Jamovskej zmrzliny, ktorí si chodili rituálne posedieť vo svojom voľnom čase so svojimi kolegami, uvoľnene sa porozprávať, čo tešilo, trápilo ich umelecké srdcia. Plejáda mien začína od blizučko vtedy bývajúceho herca, speváka, režiséra Krajíčka, Kňažka, Michaeliho, Záhradníka, Dibarboru, Zednikoviča, Debnára, Nogu, Gučíka, Kovára, Stankeho. Z dám herečiek Kolínska, Koleničova, Milka Vašáryová, Studenková, Magálová, Kráľovičová, Rapaičová, Kocúriková, Frenglová, Nagyová atď., nestor kresleného vtipu Kubal a maliari Žilinčanová, Brunovský. Zmrzlinu Tibaiovcov si vďaka mojej osobnej donáške do divadla „Štúdio S“ vychutnávali aj herci Satinský s Lasicom spolu so všetkými zamestnancami divadla, kde najmä pán Satinský vyčistil zmrzlinovú termosku vždy úplne do čista.

Rodina Tiabaiová, ktorá priam pestovala priateľské, súdržné vzťahy, vždy rada medzi sebou privítala rodinu Jendekovcov, Lukscheiderových, tenistu, novinára pána Bednárika, Šafárika, pána Petra Kurhajca, Lichnera, známeho zamestnanca hokejovej haly pána Gaža a mnohých ďalších ľudí dobrej vôle, ktorí vedeli okolo seba šíriť smiech, humor, úprimnosť a dobrotu ľudskej duše. Bratislavčania prijali Jamu – Tibaiovskú zmrzlinu za svoje vzácne miesto relaxácie, oddychu, stala sa pre nich oporou pri horúcich letných dňoch pokojným ostrovom zelene, chrániacim všetkých unavených, vyčerpaných hlukom a tempom hlavného mesta Slovenska Bratislavy. Jama bola tvorcom a darcom nespočetných scénok zo života ľudí, postáv, postavičiek, ktoré oplývali nevyčerpateľnými nápadmi, svojskými zvláštnosťami počínajúc od gest, mimiky, spôsobu rozprávania až po výstredné komické oblečenie. Povestnými sa stali dvaja páni, ktorí chodili aj za slnečného počasia s veľkými čiernymi dáždnikmi s čiernymi slnečnými okuliarmi, bez slova takmer bezhybne konzumovali zmrzlinu. Šesť parťákov stredného veku súťažilo vždy, kto prvý zje zmrzlinu, aby sa pravidelne pohádali až do nebezpečných výšin, ktorý skončil prvý. Postarší manželia, kde jasne velila pani domu, neprestajne melúca slová, aký je jej partner nemožný, pomalý, ťarbavý a kludný noblesný pán manžel jediac zmrzlinu uhladene s maximálnym pokojom hovoriac jednu a tú istú vetu: „Áno drahá, ako vždy máš pravdu, drahá“. Ďalšou známou postavou bol nechodiaci starší pán na trojkolkovom invalidnom bicykli, kde po jeho vzhliadnutí sa už vedelo, akú a koľko zmrzlín sa mu má odniesť „do jeho boxu“ k stredným schodom. Dámy, tri priateľky okolo tridsiatky, každá s dvomi deťmi, klebetili denne tak vášnivo, že deti sa mohli po bruchu spúšťať v šatočkách po betónových schodoch, liezť po stromoch, zamazať sa jahodami nielen po tvári, ale aj po vlasoch, ale ich mamičky sa zanietene rozprávali ďalej rozoberajúc ďalej najnovšie horúce klebety. Nádherné prostredie Jamy prilákalo aj tvorcov kultového filmu „Fontána pre Zuzanu“, kde natočili niekoľko sekvencií, ktoré prispeli k celkovému obrazu tak divácky úspešného filmu.

Jama, Tibaiovci, veril som, že tie nádherné chvíle budú trvať navždy ako súputník mojím životom a spolu so mnou aj verne zostarnú. Prevádzkové problémy, kedy žiadali vedúci pracovníci Club Hotela Slovan, aby sa predávala zmrzlina cez dve okienka, nerešpektujúc, že namrazovacie stroje sú už viac ako staré a tým aj opotrebované viedlo rodinu Tibaiovcov k srdcu zraňujúcemu rozhodnutiu, aby v roku pána 1989 navždy a definitívne opustili milovanú Jamu a otvorili svoju súkromnú prevádzku pri svojom rodinnom dome v Podunajských Biskupiciach na Hviezdoslavovej ulici. Mnoho ľudí ťažko nieslo priam omračujúcu skutočnosť, že to jedinečné miesto stretávania sa ľudí, labužníckej kráľovskej pochúťky zmrzliny navždy stíchlo, duchovne zomrelo, odišlo do minulosti smutne, v krásnych spomienkach. Štamgasti Jamovsko Tibaiovskej zmrzliny neváhali a rýchlo našli miesto, kde sídlila ich zbožňovaná pochúťka, aj keď polohovo bola z centra Bratislavy vzdialená približne 10 km. Veľké rady návštevníkov boli zasa samozrejmosťou, ba cestu si sem našiel aj vtedajší prezident Schuster, hokejisti, futbalisti, herci, najmä Zednikovič, Stanke, väčšinou už s autami a termoskami, nevydržiac bez tej drahocennej lahôdky smutne konštatujúc: „Už chýba len to nádherné prostredie z Jamy“.

História zmrzliny rodiny Tibaiovcov neuveriteľne navždy skončila v roku 2006, keď srdce rodiny nenahraditeľne zasiahla strata v roku 1992 zosnutím pani Janky a odchodom dvoch stabilných brigádnikov. Ťažké bolo rozhodnutie seniora a juniora Tibaiovcov o definitívnom ukončení výroby a predaja zmrzliny, ktorú prevádzkovali takmer 38 rokov ako neodmysliteľnú súčasť svojho života.

Bratislavčania už len smutne spomínajú na zbúranú neexistujúcu Jamu, nahradenú novo postavenou tenisovou arénou, kde tenisový areál Slovana postupne osirel, zmĺkol, stratil tú svoju atmosféru pohody, radosti a pokoja. Vážená rodina Tibaiová, do pomyselnej siene Osobností Bratislavy si vás aj do svojich sŕdc s úctou navždy nominovali vaši úprimne vďační Bratislavčania.

S e k e r k a   Cyril

Cyril Sekerka: ZLATÉ PIESKY

ZLATÉ PIESKY – BRATISLAVSKÉ MORE SPOMIENOK

Mám svoje vyvolené miesta pohody a pokoja, kde to vždy vonia spomienkami, kde sa ich môžem dotknúť úsmevom, smútkom, radosťou, ale aj vďačnosťou už len za to, že vôbec boli, že som ich mohol zažiť.

Zlaté Piesky, naše bratislavské more spomienok, je šťastné to miesto mojej generácie rodených Bratislavčanov, ktorí tu vtedy štedro našli najmä v 60-70-80-90-tych rokoch minulého 20. storočia božské splynutie slnka, vody, zelene, svoj malý vysnívaný raj. Každý krík, strom, pôvabné zákutia vedia dnes rozprávať nekonečné množstvo životných historiek, tajomných, vábivých, obyčajných, ale pre nás pamätníkov nadovšetko vzácnych. Sú svedkami doby, keď tu nespútane povievali, tie vône jedinečné a neopakovateľné, vône nášho detstva a mladosti.

Zlaté Piesky sú stále tým miestom, kde sa môžete aj vy dnes poprechádzať spomienkami pri pokojnej hladine jazera, v tôni krehkých briez, štíhlych topoľov, ktoré vás stále láskavo, hladivo uspávajú šumiacimi listami v záplave túliacej sa zelenej trávy. Tu, práve tu, sa odohrávali a odohrávajú tie večné a slávne veľké futbalové zápasy famóznych driblérov, plné neskrotných vášní a emócií, kde víťazstvá a prehry sa potom zapíjajú pri vychladenom pivku či kofole vo vzrušených debatách v parťáckej atmosfére. Tu, práve tu, kúzlia a predvádzajú volejbalové ťahy s loptou nádherne štíhle dievčatá spolu s vyšportovanými chlapcami, tu, práve tu, vznikali a vznikajú prvé lásky, známosti, priateľstvá, niekedy na celý život.

Zlaté Piesky - vodná perla Bratislavy, nádherné veľké jazero, pre nás rodených Bratislavčanov, ale aj pre mnohých turistov naše malé milované more. Písali sa pamätné roky 1960 - 61 keď sa tu začali bágrovacie práce pre realizáciu veľkolepej myšlienky, aby tu vzniklo veľké prírodné jazero s rekreačnými plochami, aby Bratislavčania mali priestor na kúpanie a športový relax v čase letnej sezóny. Zlaté Piesky – názov odvodený od pravdivej histórie, že tu kedysi boli aktívne slepé ramená Dunaja, kde sa v jeho riečnych korytách nachádzali štedré nánosy zlatých zrniek, od samého počiatku priam magicky priťahovali celé rodinné partie, parťácke skupiny športovcov, detí, mladých ľudí, ktorí si tu našli svoje domovské miesta, stali sa skutočným kultovým miestom pre pravidelné stretávky kartárskych elít s neodmysliteľnými futbalovými, volejbalovými a golfovými partiami. Stali sa jedinečnou plážovou gala prehliadkou nádherných dievčat so štíhlymi bokmi, vábivým poprsím, dlhými vejúcimi vlasmi, kvôli ktorým mnohí začali trénovať kulturistiku, aby mali väčšiu šancu pri dobývaní ich ženských sŕdc. Boli tu vychýrené stánky s občerstvením, kde kraľovali známe postavičky predavačov, a mnohí tu dokázali vytvoriť pohodovú atmosféru, mali svojich verných kunčaftov a ktorí mali pivo a kofolku aj keď všade dookola mali už beznádejne vypredané. Každý občerstvovací stánok ponúkal príťažlivý bonus v podobe hladivých tónov vtedajšej populárnej hudby od Beatles, BONEY – M, Elánu, Žbirku a ďalších dobových súputníkov hudby každej generácie, ktorá osviežovala dušu a srdiečko v páliacom letnom slnku pri vlnách nášho Bratislavského mora – Zlatých Pieskov.

Zlaté Piesky boli domovom aj všetkých známych ľudí od hudobnej scény, filmu, divadla, literatúry, športovcov, kde ste bežne stretli vtedajšie veľké futbalové hviezdy Slovana, Interu Bratislava Jokla, bratov Čapkovičovcov, Ondruša, Masného, Švehlíka, Petráša, Levického, Obložinského, od filmu Sláva Záhradníka, Milana Kňažka, Ivana Krajíčka, Zuzku Frenglovú, Mira Nogu a nespočetne ďalších populárnych ľudí a Zlaté Piesky sa stali aj nesmierne obľúbeným miestom na trávenie letnej dovolenky najmä Moravákov, Čechov, ktorí si ho ctili ako svoje more, ale pravidelnými turistami tu boli aj Francúzi, Nemci, Škandinávci, ktorým vyhovovala veľkodušne veľká plocha prírodného jazera s rekreačnými a športovými možnosťami, s blízkou vzdialenosťou do centra starého mesta Bratislavy.

NAŠE BRATISLAVSKÉ MORE SPOMIENOK DETSTVA A MLADOSTI

Mal som to hviezdne šťastie môjho osudu, že som zažil ZLATÉ PIESKY v kolíske svojho zrodu v roku 1960 ako malý chlapec vďaka brigádnym účastiam môjho otca a jeho priateľov z rodného „železničného Rendezu“ okrajovej časti Bratislavy. ZARES - organizácia mesta Bratislava v skratke znamenajúca záhradné a rekreačné služby pre jeho obyvateľov vedená jeho riaditeľom, legendou pánom Skákalom, ktorý tu dokázal aj za dobrovoľnej pomoci občanov Bratislavy pri zveľaďovaní celého areálu Zlatých pieskov vytvoriť postupne rekreačný priestor pre možnosť tráviť svoj voľný letný čas pohodovo pri veľkodušne veľkej vodnej ploche v symbióze športovania a slastného oddychu.

Zlaté piesky sa stali kultovým miestom stretávok detí, mládeže, rodín s deťmi, priateľmi, celými partiami z celej Bratislavy, promenádnou prehliadkou nádherných bratislavských dievčat, vznikajúcich prvých lások, množstva priateľstiev, ktoré vydržali skúšky pravdivosti a času dodnes. Rendez mal to šťastíčko, že sa polohovo nachádzal takzvane „na skok od Zlaťákov“, ako sme si to pomenovali, čo znamenalo pokojnú pešiu prechádzku trvajúcu 15 minút, kde pri debate a známej horkokrvnej mentalite Rendezákov ubehla cesta ako lusknutie prstami.

Rendezácke miesta, jej hlavné stany boli oproti golfovému ihrisku pri náletovom topole, slávnom pontóne, kde som sídlil aj ja so skupinou futbalistov a obľúbený priestor bol aj pri požičovni lodičiek, ktoré malo vtedy svoju výhodu pokoja a kľudu. Letné dni a často aj noci tých božských jarných a letných dní, niekedy vzácne aj septembrových predĺžených babích liet na Zlatých pieskoch boli úžasné preto, lebo tu boli úžasní ľudia, generácie atmosféry zlatých 60-tych rokov, partie ktoré mali ťahúňov prinášajúcich tvorivú priateľskú atmosféru, kde často zneli gitary prinášajúce vtedy letiace hity, trampské a ľudové pesničky, záplavu športových súbojov v malom futbale, volejbale častí Bratislavy, jej sídlisk, dvorov, ulíc kde sa hralo za česť a slávu ich vlajky až do úplného siahnutia na dno svojich síl a možností. Bože aké nádherné boli posedenia po takýchto veľkých „mačoch“ pri pivke, kofole, kde vládli búrlivé prejavy sklamania a radosti, komentujúc zoširoka keby a čo mohli byť, keby nebolo to nespravodlivé KEBY. Po hodinke opadnutia vášní a emócií kyvadlo napätia vystriedalo kyvadlo návalu priateľstva a pozitívnych emócií, ktoré bolo umocnené čarom sily podmanivého alkoholu a spievania hymny nerozlučných parťákov vraj na celý život.

Postavy, postavičky 60-70-tych rokov 20. storočia z nášho Rendezu to bol Marošík Mrva – ŤAVÁK - skvelý muzikant, volejbalista, Števo Selecký - majster kartových hier s trampskou dušou, Robino Nagy - plážový chlapec milujúci slnko s túlavou dušou, Miloš Kuchar – kulturista, golfista par-excelans, dobrý futbalista, Rasťo Kumery – MUCO – kráľ fórov a dobrej nálady, Jano Záhorský – špičkový volejbalista, vždy nádherne čokoládovo opálený a množstvo ďalších Rendezákov sústredených buď do početných partií alebo rodinných spoločenstiev, kde sa to prelínalo klbkom detí a rodičov. 80-te roky 20. storočia to už bol nástup aj nových mladých nástupcov Peťa a Paľa Kuchárových, Janka Matúša, Vlasta Jagerčíka, Milana Mučku, Jožka Schmidta a ďalších všetko skvelých futbalistov, ktorí tu hrali zápasy obrazne povedané od rána do večera spestriac si to chladeným pivkom a pôžitkovým odpočinkom. Bola tu éra aj plejády nádherných dievčat s ukážkovými postavičkami, korunované plážovými chlapcami a mužmi Zlaťákov ako absolútne jednotky, kde nechcem menovať a vyzdvihnúť len niektoré, lebo by si to nezaslúžilo to more ostatných krásnych sviežich dievčat, žien bratislavských, ktoré leto čo leto svojimi ženskými pôvabmi a vnadami skrášľovali atmosféru Zlatých pieskov. Len jedna zo všetkých, ktorú som poznal len cez prezývku MIMA, vraj fotomodelka, spĺňala to, o čom snívali skoro všetci muži tej zlatej generácie symbiózu krásy, postavy a najmä prejav prirodzenosti, sympatie. Chodila s vtedajšou futbalovou hviezdou Slovana a reprezentácie Československa Tónom Ondrušom, sympaťákom, ktorému sme to vtedy chlapci – chlapi dopriali ako jeho fanúšikovia a zároveň uznajúc, že im to spolu proste ako partnerom seklo.

Postavou pre mňa a pre mnohých skalných Zlatákov navždy nezabudnuteľnou je legendárny s bojovou prezývkou „KARE“ Tomáš Hluchý, ktorý napriek mohutnej postave bol vynikajúci futbalista s obdivuhodnou technikou, ktorý požíval kredit najvyššej uznávanej osobnosti impresária pri dohadovaní zápasov mimoriadnej kvality, kde často hrávali aj aktívny futbalisti z klubov dokonca ako SLOVAN a INTER Bratislava. Patrí mu navždy naša spomienka, hold a úcta, že dokázal zorganizovať toľko futbalových zápasov, kde sa zoznámilo toľko mladých ľudí, vzniklo množstvo kontaktov a priateľstiev vďaka čomu sa stali Zlaté Piesky miestom kde sa takmer všetci poznali a zdravili ako jedna veľká bratislavská rodina.

Partie, ktorých som mal to šťastie byť súčasťou, boli úžasní ľudia, ktorí vedeli do parťáckeho klobúka najmä dávať a nie len brať. Mali sme hneď od začiatku 60-tych rokov na našich božských Zlatých pieskoch svoje priam posvätné kultové miesta, kde asi najviac sme si zamilovali klasický vodný pontón, vybavený dreveným povrchom, zábradlím kde ostatní zlatopieskari s úctou rešpektovali naše parťácke miesto a táborili so všetkou kamarátskosťou a pohodou blízko nás. Partia Rendezákov Miloš Kuchar,Bono Hóz, Gabo Wenzl, Števo Mizerák, Marián Mader, Ivan Kaufman všetko skvelí futbalisti, pohodári so zásobou nevyčerpateľného humoru, to boli časy detstva, mladosti, kde sme pili dúšky labužníckeho spôsobu života od rána niekedy až do druhého v sobotu, nedeľu keď sme sa venovali so všetkou mužskou energiou skvostne hriešne krásnym dievčatám z vtedajšieho NDR, Čiech a Moravy, kde si trúfam dnes povedať, že na ako nezabudnuteľné spomienky si na to radi spomínajú obe strany horúcich hviezdnych nocí. Mal som to osudové šťastíčko, že som sa v polovici 70-tych rokov spoznal s bratmi Milanom a Rasťom Kollárovými z blízkych Krasnian, ktorým sa hovorí parťáci navždy, ktorí vtedy aj dnes si ctia hodnotové pravidlá, že priateľ pomáha najmä vtedy aj o pol noci keď ste v životnej situácii na hrane únosnosti a nie len vtedy, keď vládne smiech a dobrá nálada. Všetci traja sme milovali Zlaté piesky, modrú oblohu a žiariace slnko navyše vyvážené hraním futbalu s jedničkovými partiami futbalistov, kde sa ten vyšperkoval spoločnými debatami pri kofolke a pive až kým nás nevyhnal nočný strážnik oblohy mesiac. Ak sme boli kdekoľvek spolu a zacítili sme ponuku kráľa oblohy slnka na modrý deň bez obláčika, neudržalo nás nič na svete aby sme čo najskôr mohli spočinúť na hojdajúcom uspávajúcom pontóne na Zlaťákoch. Mali sme svoje každodenné rituály počas celej sezóny strávenej na našom domovskom mieste Zlatých pieskoch, kde sme odohrali vďaka Karemu, impresáriovi vyjednávania zápasov, aj tri - štyri zápasy, následne s pokecovým klubom futbalistov, podvečer sa tešiac labužnícky na božskú Tibaiovskú zmrzlinu v Jame, v areáli tenisového Slovana, kde sme vychutnávali nielen orieškovú, banánovú, čokoládovú zmrzlinu vo vlastných pohároch s počtom porcií obvykle 20-25 /zmrzlina stála neuveriteľnú jednu korunu za kopček/ aby sme napokon zakončili deň v milovaných starých uličkách Bratislavy pod Michalskou bránou a ako stáli štamgasti na nealko pre nás dnes nenahraditeľne stratenom skvelom Zelenom dome oproti Radničnému námestiu a fontáne rytiera Rolanda, kde sme preberali všetky tie perličky dňa, plné obyčajných malých radostí od futbalových víťazstiev, zažitých nových historiek priam posiatych figúrkami, postavičkami, osobnosťami, ktoré tak dokázali vdýchnuť tú úžasnú atmosféru do našich letných dní detstva a mladosti.

Čo sa nedá nespomenúť v histórii tohto obdobia 60-70-80-tych rokov 20. storočia boli elitné partie vyznávajúce svoje kultové hry najmä od minigolfistov, ktorí boli skvelí hráči svojho umenia ho povýšiť až do šľachtického stavu ako narábali s golfovou paličkou, spôsobom prevedenia úderov až po výsledné reakcie zdarného či nezdarného úderu. Miloš Kuchar s manželkou Blankou, Bono Hóz patrili do tejto vyvolenej skupiny golfových hráčov a množstvo ľudí na Zlaťákoch na čele so mnou sme chodili obdivovať ich elegantnú hru s presnými údermi, kde sa navždy zapísali do siene slávy a pamätí ako páni s noblesou a aristokraciou, ktorú vedeli prirodzene nosiť.

Kartárske partie to boli do písmena a do bodky páni, ktorí hádam za tie úctyhodné roky kartových hier ani neboli v priezračnej modro zelenkastej vode jazera Zlatých Pieskov a hoci z kariet viem hrať iba sedmu, oko, faraóna klasickým hrám šnapsa a podobne absolútne nerozumiem. Napriek tomu boli úchvatní, jedineční, so svojimi schopnosťami hrať nepretržite karty, nevnímali okolie a pri tom v tvárach, očiach, potmehútskom úsmeve byť neskonale šťastní v tom svojom vlastnom kartárskom Zlatopieskovom raji.

Futbalisti a volejbalisti to bola jedna krvná skupina lebo v 60-70-80-tych rokoch prevažná väčšina mladých ľudí hrávala prirodzene viacero športov a tieto dva sa priam bytostne hodili na Zlaťáky, na tie zelené, veľkodušne veľké trávnaté plochy, aby sme po zápase, zaliaty potom, vkĺzli túžobne pod ľadovo studené sprchy a šup bláznivo, nenásytne do vĺn jazera božských Zlatých pieskov. Futbalové place aj volejbalové boli beznádejne stále plné a vždy sa musel niekto obetovať a trpezlivo si vystáť svoju hráčsku arénu, lebo po nás už tam stáli ďalší netrpezliví adepti futbalu a volejbalu aby si vychutnali čaro kľučiek, kombinácií, gólov či prudkých víťazných smečov nad volejbalovou sieťou. Pamätám sa ako na konci 70-tych rokov boli priestory Zlatých tak preplnené rekreantmi najmä z Čiech a Moravy, že ich nepremyslene, vraj na chvíľu, pustili na plochy, ktoré boli už určené na športové aktivity. Športové emócie nás výsostne domácich, ktorí to tu oprávnene pociťovali ako náš domov priviedlo k logickým hádkam s rekreantmi v stanoch, ktorí tu skutočne nemali čo pohľadávať. Vtedajší vedúci Zlaťákov s ktorým som sa osobne poznal mi navrhol aby sme vysadili blokujúcu hranicu tujami cca 35-40 metrov medzi športovou plochou a územím rekreantov. Tie tuje, dnes už smutne vysoké, sú tam stále ako spomienka keď sme športmeni bez zaváhania chytili krompáče do rúk a 80 cm hlbokú jamu a 50 cm širokú vykopali za dva dni v prudko páliacom slnku v poriadne tvrdej skalnatej zemi. Známa postavička FUKSO, šéf záchranárov na Zlatých mi doviezol zo ZARESU 15 líp, ktoré sa všetky ujali a následne pohládzali tieňom svojimi košatými konármi a listami odpočívajúcich zlatopieskarov.

V čase Bratislavskej Zlatej lýry sa tu mihli vtedajšie spevácke hviezdy Helenka Vondráčková, Jirko Korn, Valdo Matuška z našich Zorka Kolínska, Ivan Krajíček, Karol Duchoň a mnoho ďalších, ktorí sa klobúk dolu vcítili hneď do športových móresov Zlatých a chovali sa tu v tónine prirodzenosti. Hudobné produkcie nespočetných bufetov s občerstvením to boli hity naše i zahraničné, nielen ktoré súčasne leteli, ale v obľube boli jedničkoví Beatlesáci, Bee-Gees, Holies, z našich Prúdy, Modus, Elán, ktorí navodzovali pocity letného blaha, atmosféry slastného vychutnávania chvíľ, ktoré sa už nikdy nevrátia. Písať by som mohol o dňoch plných slnka, hviezdnych nocí, úžasných priateľov, partií, zážitkov a spomienok na slušne hrubú knihu, pretože mi je ľúto, že som nemohol spomenúť toľko vzácnych ľudí, toľko pôvabných historiek, ktoré dokázali vykúzliť ZLATÉ PIESKY vďaka obdivuhodným generáciám tej nádhernej doby v oáze pohody, zelene, vĺn vody nášho Bratislavského mora – Zlaté piesky.

 Roky 90-te 20. storočia na Zlatých to už bola éra, kedy sa v roku 1989 zmenil sociálny režim v ktorom zmysel spoločnosti neboli peniaze ani naháňanie kariéry, či boj o holú existenciu kde však nechýbala dôležitá kvalita života ľudí a boli vytvorené podmienky a dostatok času aby sa mohli bežne každodenne stretávať, využívať svoj voľný čas v kruhu rodiny a najmä partií, lebo zmysel života je len a len o ľuďoch, priateľoch. /Ani len náhodou som nebol členom strany – straníkom/.

Mal som znovu šťastie, že aj keď sa o 360 stupňov zmenila ta ľudská, uvoľnená nestresujúca atmosféra na éru bezohľadného biznisu a peňazí, vytvorili sme si partiu ľudí rovnakej krvnej skupiny hodnotového videnia života, športovci, futbalisti telom a dušou. Členovia partie to boli dvojičky bratia Ludvik /Lujgy/ a Robo Bartošovci - idoly dievčat na Zlatých pieskoch, známy množstvom filmov v malých úlohách, hezoun Miško Pavlačič, Feďo Čerňan, ďalší bratia, skvelí futbalisti Roman a Ľubo Cigánkovci, Marek Košecký, Ivan Varinský, Paľo Jakubec, Paľo Vrabel, Dušan Hulín, do tretice vyšportovaní bratia Števo a Milan Buchtovci, Milan Grebáč, Jano Janík a samozrejme moja maličkosť. Tá doba bola aj príznačná, že moje deti Janka a Zuzka, manželka Iveta tu boli takmer vždy celé letné obdobie Zlatých, s rituálmi posedenia pri bufete tety Farkašovej oproti starému vchodu do Zlatých, kde sme sedeli po futbalových zápasoch a keď sme celá partia odchádzali na záver domov, kde nám pani Farkašová pustila hity typu Michala Tučného „Snídaně v trávě“ a ďalšie melodické pesničky, ktoré ukončili príjemný pobyt na Zlatých. Navždy však odišlo obdobie preplnených futbalových plácikov, hrali sme tu niekedy takmer úplne osamotene medzi sebou, len sem tam sa vyskytli partie chtivé futbalu a paradoxne z Holandska, Francie, Nemecka, Rakúska, ktorí ocenili technickú hru a priateľské pozápasové posedenia pri pivku či kofole. Ja som od rokov 60-tych ako malý štamgast Zlatých zakopával poctivo rok čo rok slávnostný písomný zápis na mnou určené kultové miesto, kde bol vždy napísaný rok a členovia partie s ktorými som spoločne strávil letnú sezónu na Zlatých pieskoch.

Píše sa rok 2018, ja mám 63 rokov, niektorí už dovŕšili 70-ku, ale sú tu aj Zlatopieskári okolo 40-tky a čo nás nečakane blokuje a nedovolí nám už hrať ďalej rituálne zápasy na Zlatých je zlé zdravíčko pohybového aparátu od achiloviek, kolien až po stále vypovedajúce svalové úpony nôh. Ako – tak, ako partia fungujeme, ale časy denných tradičných zápasov, ktoré vytvárali hlavný nosný bod celkovej atmosféry tu viac ako citeľne chýba. Naučil som sa byť vďačný životu aj za tieto omrvinky šťastia a viem si ich vychutnávať, lebo ktovie či táto sezóna v mojom jesennom živote s touto partiou nebola posledná.

Zlaté piesky sú pre mnohé naše generácie 60-90-tych rokov 20. storočia a pre tú našu partiu „Posledných mohykánov“ a legiend Zlatých pieskov KULTOVÉ MIESTO bez ktorého si našu rodnú Bratislavu nedokážeme ani predstaviť, pretože kam sa hrabú tie najexotickejšie pláže celého sveta v Bali, Maledivách, Malorke keď najkrajšie dievčatá boli a sú v Bratislave a reč slovenská znejúca v kruhu priateľov, partií je tou človečinou, ktorá je a bude v srdci Európy ZLATYCH PIESKOCH v Bratislave.

Zlaté piesky...čo si predstavím pod týmto slovným spojením? Určite nie len jednu vec, ba naopak, je to celá kopa spomienok, a zážitkov, a ľudí, pričom toto všetko sa odohrávalo roky rokúce, veď so sestrou sme boli pravidelné návštevníčky už od pár skromných týždňov nášho života, keď nás mamina nabalila na celý deň a šup na Zlaťáky. Prvé záblesky spomienok sú v podobe malého behajúceho dievčatka s kanvičkou v tvare zelenej žabky, ktoré za nič na svete nechcelo pustiť rodičov okúpať sa, keďže som sa o nich tak veľmi bála J. Preto sa vždy jeden z nich nenápadne vytratil osviežiť sa, zatiaľ čo druhý držal pri mne stráž a odpútaval pozornosť. Koľko pravej kofoly, poctivých langošov, zlatavých varených kukuričiek, či dobrých nanukov sme tam za tie roky so sestrou pojedli sa dá počítať na kvantá. Koľko bláznovstiev, či už vo vode, alebo na brehu sme pozažívali... Koľko prechádzok sme s ocinom absolvovali po areáli, alebo navečer, keď už slniečko zaliezalo poza stromy. Veru, to bol vždy ten povestný gong (ani hodinky nebolo treba), ktorý oznamoval, že za chvíľu je čas ísť domov, keď tieň listnatých stromov zasiahol aj našu deku na stabilnom mieste. Na mieste, kde sa vždy zišla skvelá partia ľudí, ktorí si rozumeli, rozprávali sa, smiali sa, prežívali tie najkrajšie roky života a nenápadne, no spontánne tvorili všetky tie prekrásne zážitky a spomienky, z ktorých sa skladá život, za ktoré som tak nesmierne vďačná, o ktorých tu teraz píšem tieto slová. Slová sú však málo na to, aby sa dokázali opísať emócie a pocity, ktoré si každý v sebe nesieme, preto už len zatváram oči a so šibalským úsmevom spomínam, ešteže je na čo J Zlaté piesky budú vždy jedným z prístavov môjho detstva, dospievania, mladosti i dospelosti a viem, že či ich navštívim teraz, alebo budúci rok, alebo o niekoľko rokov zašteklí ma jemne v bruchu a kolotoč príjemných spomienok sa roztočí a nebude vedieť zastať, a že je to veru neopísateľný a nezaplatiteľný pocit J Preto vďaka za takéto pocity, za takéto miesta, nie sú totiž samozrejmosťou, je len dobré, včas si to uvedomovať a vedieť si to vážiť.