Mária Hatalová: Historické výročia pre rok 2019

Zaujímavé výročia v roku 2019

Rok 1309 (710 rokov)

Prvá známa zmienka o vinohradníctve na území Rače: Arcibiskup ostrihomský menom Ján, uisťuje zemanov Šandorovcov a iných Račiščanov, že od znova vysadených vinohradov behom desať rokov nebude žiadať „dežmu“

Rok 1399 (620 rokov)

Povolenie na stavbu šibenice.

Kráľ Žigmund Luxemburský udelil privilégium majiteľom pozemkov v Rači – Michalovi, synovi Dominika a Jánovi, synovi Beňadika z Uzoru (Kvetoslavova) postaviť na svojich majetkoch šibenice.

Rok 1629 (390 rokov)

Navrátenie farského kostola katolíkom.

V období reformácie, pravdepodobne v roku 1580, keď bol zemepánom časti Rače gróf Kolonič, kostol zabrali evanjelici. Po opätovnom navrátení katolíkom bol kostol opravovaný a zasvätili ho sv. Leonardovi; resp. Panne Márii. Prvým katolíckym kňazom po navrátení kostola bol Tomáš Biela, kanonik Dómu sv. Martina v Bratislave, pôvodom Slovák. Na račiansku faru nastúpil 17. júna 1629 a pôsobil tu päť rokov. Od jeho nástupu je vedený zoznam kňazov pôsobiacich v Rači až po súčasnosť.

Rok 1754 (265 rokov)

Vo farskom kostole bola zriadená krypta.

Informácia o krypte vo farskom kostole pochádza zo správy z kanonickej vizitácie. Bližšia informácia o tom, kto bol v nej pochovaný, sa nezachovala.

Rok 1809 (210 rokov)

Najstarší zachovaný letopočet v interiéri domu.

Dom na Alstrovej č. 123, ktorý od farskej budovy oddeľuje protipožiarny múr, je jedným z najstarších domov v Rači. Pod domom sa nachádza klenbová pivnica a na tráme v prednej izbe je vyrytý zdobený letopočet 1809.

Rok 1834 (185 rokov)

Osamostatnenie sa evanjelickej obce v Rači – 1. 5. 1834.

Evanjelická cirkevná obec v Rači existovala od polovice 16. storočia. Po osamostatnení sa od bratislavskej evanjelickej obce získala povolenie na stavbu vlastného kostola (4. 8. 1834).

Položenie základného kameňa evanjelického kostola – 6. 8. 1834.

Majiteľ panstva Gróf Anton Pálfi vydal povolenie a odsúhlasil pozemok pre stavbu kostola. Slávnostným položením základného kameňa sa začalo s jeho stavbou, ktorú dokončili v roku 1835.

Rok 1844 (175 rokov)

Zasvätenie farského kostola sv. Filipovi a Jakubovi – 1. mája 1844.

Slávnosť zasvätenia farského kostola apoštolom sv. Filipovi a Jakubovi sa konala podľa starého cirkevného kalendára, kedy sa tento sviatok slávil 1. mája. Pri konsekrácii (posvätení) kostola bol posvätený aj nový hlavný oltár. V súčasnom cirkevnom kalendári je sviatok sv. Filipa a Jakuba 3. mája. Sviatok patrónov kostola je hlavným sviatkom farnosti a nedeľa v blízkosti tohto sviatku je hodovou nedeľou.

Postavenie kríža Pod Rinzlami a založenie fundácie na jeho údržbu.

Prícestný kríž označujúci začiatok obce. Kedysi stál pod vinicami nazývaným Rinzle. Dnes sa nachádza za oplotením objektu Autobazár a autodielňa na rohu Žitnej a Hybešovej ulice, predtým záhrady pri rodinnom dome záhradníka Krutila. Kríž dala postaviť Katarína Dostálová a na jeho údržbu venovala finančný dar.

Rok 1849 (170 rokov)

Prísaha dobrovoľníckeho zboru.

Slovenskí dobrovoľníci v počte 1500 mužov, z ktorých jednu stotinu tvorili Račania, sa do Rače v rámci letnej výpravy 1849 presídlili zo Stupavy. Tábor slovenských dobrovoľníkov sa rozprestieral na mieste dnešného parku pred cintorínom a v okolí hostinca Peklo. V júni 1849 navštívili slovenských dobrovoľníkov v Rači Ľ. Štúr, J. M. Hurban a M. Hodža. Na počesť tejto udalosti nesie dnes park názov Park J. M. Hurbana.

Epidémia cholery v Rači.

Zápis vo farskej kronike uvádza, že za dva mesiace zomrelo v Rači na choleru 88 ľudí, z toho 81 katolíkov, 6 evanjelikov a 1 žid.

Rok 1869 (150 rokov) 
Zriadenie katolíckej školskej stolice.

V zmysle vtedajšieho školského zákona bola v Rači ustanovená katolícka školská stolica, Riadil ju výbor, ktorý dohliadal a organizoval vzdelávanie v katolíckych školách v Rači. Predsedom bol farár Móric Alster, podpredsedom starosta František Krajčirovič, zapisovateľom organista a učiteľ Ján Mirovszký. Vo výbore boli ešte dvaja hospodári a 12 obyvateľov Rače.

Rok 1874 (145 rokov) 
Sprevádzkovanie železničnej spojky medzi Račou a Vajnormi. 
Železničnú spojku vybudovala Spoločnosť Považskej železnice. Došlo tak k prepojeniu Považskej železnice a Uhorskej centrálnej. (Uhorská centrálna železnica spájala Budapešť s Viedňou cez Bratislavu. Považská železnica nahradila pôvodne konskú železnicu z Bratislavy do Trnavy a ďalej na Považie). Slávnostné otvorenie sa uskutočnilo 1. februára 1874.

Rok 1889 (130 rokov)

Slávnostné posvätenie zrekonštruovaného farského kostola.

Z podnetu a nasadením farára Mórica Alstra prebehla rozsiahla rekonštrukcia kostola. Tento mimoriadne aktívy kňaz už od svojho príchodu do Rače zamýšľal zväčšiť kostol, ktorý pre množstvo veriacich nepostačoval. Svoj zámer sa mu podarilo uskutočniť až v roku 1888. Kostol bol zväčšený a prestavaný do terajšej podoby, pričom kostolná loď bola predĺžená o 8 m a zvýšená o 1 m. Nový chór bol postavený z dreva. Celá prestavba a obnova kostola bola uskutočnená v rekordnom čase – za jeden rok. Zrekonštruovaný kostol posvätil 3. novembra 1889 trnavský generálny vikár Jozef Boltizár.

Prvá známa zmienka o divadelných ochotníkoch v Rači.

Divadelné predstavenia sa konávali najprv v sálach alebo nádvoriach vtedajších hostincov a to: hostinec Peklo, Raj, u Raguša a u Končeka. Najviac podujatí až do roku 1943 sa udialo v bývalej „Katolíckej budove“, ktorá stála vo dvore za Zičiho kúriou. Pôvodný objekt stajní bol prestavaný na telocvičňu s javiskom. Po postavení Katolíckeho kultúrneho domu sa vystúpenia račianskych ochotníkov presunuli do tohto objektu. Mnohé predstavenia mali vysokú umeleckú a kultúrnu úroveň.

1909 (110 rokov) 
Založenie Mariánskej kongregácie.

Hnutie mariánskych kongregácií malo veľký význam pri obnove a prehlbovaní náboženského života. V Rači vznikla Mariánska kongregácia 8. decembra 1909. Členovia kongregácie zorganizovali púť farníkov do Mariazellu.

Rok 1919 (100 rokov) 
Zriadenie Masarykovej štátnej ľudovej školy.

Bola to prvá štátna škola po vzniku Československej republiky v Rači. Sídlila v bývalej kúrii na námestí a jej prvým riaditeľom a učiteľom bol Ľudovít Izák.

Rok 1939 (80 rokov)

Návšteva Dr. Jozefa Tisa na račianskej fare.

Delegácia vedená prvým predsedom autonómnej Slovenskej vlády Dr. Jozefom Tisom navštívila 26. januára 1939 faru a stretla sa s obyvateľmi Rače.

Založenie Miestneho odboru Matice slovenskej.

Slávnosť sa konala 5. februára 1939. Do čela miestneho odboru bol zvolený farár Vojtech Rudroff.

Založenie Družstva pre stavbu katolíckeho kultúrneho domu – 19. marca 1939.

Družstvo viedla Správa „Katolíckeho kultúrneho domu Andreja Hlinku v Račištorfe“. Do správy boli zvolení dekan Vojtech Rudroff, Rafael Ivanič, Michal Krištofič, Augustín Pajdlhauser, Rudolf Štefánek, Alojz Luknár a Štefan Drobný. Do dozorného výboru boli zvolení Teodor Beladič, Augustín Mayer, Róbert Procházka, Ing. Ľudovít Lednár a Jozef Strelka.

Založenie Nemeckého vinohradníckeho družstva.

Vzniklo z podnetu evanjelického farára Dezidera Alexyho pre občanov nemeckej národnosti. Družstvo malo až 170 členov, viedla ho päťčlenná správna rada. Úlohou družstva bolo spoločne spracovávať hrozno, nakupovať pre vinohradníkov umelé hnojivá, nástroje a školením zvyšovať úroveň pestovania a spracovania hrozna.

Postavenie Hasičského domu.

Dom postavili za 179 248,40 Ks ako „Hasičskú zbrojnicu a sklad dobrovoľného hasičského zboru v Račištorfe“. Budove s účelovou architektúrou dominujú široký vjazd pre požiarne vozidlá. Pod treťou okennou osou je v nike umiestnená soška sv. Floriána, patróna hasičov. Vežu dekoruje smaltovaný slovenský znak. Pôvodne sa mal v suteréne objektu vybudovať aj verejný kúpeľ pre obyvateľov. Obec naň dostala subvenciu 10 000 Ks. Momentálne je v budove sídlo Spolku vyslúžilých vojakov M. R. Štefánika s vlastnou expozíciou.

Vysťahovanie obyvateľov.

Po vzniku 1. Slovenskej republiky v roku 1939 odišlo z Račištorfu do Protektorátu Čechy a Morava 170 obyvateľov českej národnosti a do obce sa prisťahovalo asi 250 obyvateľov z obcí a miest z územia južného Slovenska, zabraného Maďarmi.

Rok 1949 (70 rokov)

Založenie Jednotného roľníckeho družstva – 28. októbra 1949

Z podnetu predstaviteľov komunistickej strany a členov prípravného výboru vzniklo poľnohospodárske družstvo – ako družstvo prvého typu. Do družstva sa sústredila orná pôda, cirkevné role, urbariálne pasienky a časť konfiškátov.

Rozsiahla úprava cintorína.

Realizovala sa najväčšia známa úprava cintorína. Plocha cintorína bola rozčlenená prístupovými komunikáciami a do areálu boli vysadené stromy. Členenie a zeleň sa zachovali dodnes.

Rok 1954 (65 rokov)

Založenie súboru Račan.

Spevácky a hudobný súbor s takmer 50 členmi vznikol z iniciatívy mladých nadšencov a dlhé roky vystupoval nielen pri slávnostných príležitostiach v Rači, ale aj po celom Slovensku i Čechách. Dirigentom bol Ervín Bednarič a organizačným vedúcim bol Stanislav Stovíček.

Rok 1989 (30 rokov)

Úprava presbytéria farského kostola a interiéru farskej budovy.

V presbytériu sa urobilo nové drevené pódium, obetný stôl, ambona a sedes. Nad obetný stôl bol umiestnený veľký drevený kríž (dovezený v roku 1950 od Uršulínok). Následne boli reštaurované bočné barokové oltáre z roku 1712. Zároveň bola kompletne zrenovovaná a zmodernizovaná farská budova.

Rok 1994 (25 rokov)

Obnova Kaplnky sv. Anny.

Kaplnka stojí na konci ul. Pri vinohradoch. V jej blízkosti bol kedysi cintorín. Obnova kaplnky sa realizovala s finančnou podporou miestneho úradu.

Rok 1999 (20 rokov)

Farská budova dostala historizujúcu fasádu.

Po ďalšej modernizácii sa opravil krov strechy a vymenila sa strešná krytina. Budove fary bola pri tejto príležitosti vrátená historizujúca fasáda.

Obnova kostola Panny Márie Pomocnice kresťanov.

Dolný kostol bol zateplený z vonkajšej strany a dostal novú omietku, pričom sa zároveň zrekonštruoval aj kríž na veži. V sanktuáriu bol osadený bohostánok z pôvodného mramorového oltára z roku 1937.

Rok 2004 (15 rokov)

Farnosť získala relikvie sv. Faustíny Kowalskej.

Relikvie svätej sestry Faustíny Kowalskej – ktorá z Božieho vnuknutia ohlasovala a šírila úctu k Božiemu milosrdenstvu – získala farnosť z Krakova. Relikvie sú vystavené k úcte vo farskom kostole na sviatok Božieho milosrdenstva.

Rok 2009 (10 rokov)

Posviacka katedrály sv. Šebastiána – 13. júna 2009.

Chrám bol stavaný ako filiálny kostol farnosti a mal byť pôvodne zasvätený sv. Jozefovi. Pri slávnostnej posviacke ho Bratislavský arcibiskup-metropolita Mons. Stanislav Zvolenský za účasti generálneho vikára Mons. Jána Formánka, kňazov bratislavského dekanátu a širokej verejnosti odovzdal do užívania ako katedrálny chrám ordinariátu ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky a sídlo biskupa Františka Rábeka. Keďže patrónom zboru je sv. Šebastián, pri slávnostnej posviacke bol chrám zasvätený tomuto svätcovi.

Odhalenie pamätníka Andreja Hlinku – 22. septembra.

Pamätník Andrejovi Hlinkovi bol odhalený na námestí pomenovanom po tejto osobnosti pri príležitosti 145. výročia jeho narodenia. Tvorcom busty je akademický architekt Peter Nižňanský a autorom architektonického riešenia je Ing. Arch. Jaroslav Procházka. V podstavci vidieť trojvršie a pylóny, ktoré vytvárajú priestorové zobrazenie dvojkríža.

Odovzdanie obytného komplexu Račany Bianco do užívania

Autorom pôvodnej štúdie z roku 2004 a prvofázových projektov bol tandem architektov Alexy-Klimková. Finálnu realizačnú fázu následne spracoval ateliér ALEXY&ALEXY. Investorom a developerom projektu bol Intercom Development.

Výročia osobností:

Adam Hájek, rímskokatolícky kňaz – začiatok pôsobenia v Rači

– 205 rokov (1814)

Adam Hájek nastúpil na račiansku faru v roku 1814 a pôsobil v Rači 43 rokov. Urobil najviac zápisov do farskej kroniky. Jeho zápisy, písané v latinčine, zachytávajú nielen miestne, ale aj celosvetové udalosti. Za jeho pôsobenia sa uskutočnili významné úpravy farského kostola (kostol dostal nové patrocínium, bol doň zakúpený terajší organ, i vežové hodiny) i fary, boli postavené všetky historické kríže, nachádzajúce sa na území Rače. Hájek opísal aj meruôsme roky v Rači. Z Rače odišiel v roku 1857 za kanonika do Dómu sv. Martina v Bratislave.

Ján Pospich, ev. kňaz a kazateľ – výročie príchodu do Rače

– 185 rokov (1834)

Do Rače nastúpil 16. marca 1834 ako kazateľ evanjelického zboru. Bol prvým evanjelickým kňazom po znovu osamostatnení sa račianskej evanjelickej obce (1834). Keďže v tom čase v obci nebol evanjelický kostol, modlitebňu urobil z jednej školskej miestnosti . Od začiatku svojho pôsobenia sa snažil o to, aby bol v Rači postavený kostol, čo sa mu aj podarilo zrealizovať v roku 1835. V Rači pôsobil do svojej smrti v roku 1846.

Ignác Schnitzer, rakúsky spisovateľ, novinár, prekladateľ, libretista

– 180. výročie narodenia (4. decembra 1839)

Narodil sa v Rači v židovskej rodine. Pôsobil v Budapešti a vo Viedni. Pôvodne študoval filozofiu, no skoro začal pôsobiť ako žurnalista, spisovateľ a prekladateľ. Najznámejším dielom je libreto k operete J. Straussa – Cigánsky barón, ktoré napísal podľa poviedky M. Jókayiho. Zomrel v Budapešti 18. júna 1921 a tam je aj pochovaný.

Móric Alster, rímskokatolícky kňaz

– 125. výročie úmrtia (1894)

V Rači pôsobil 33 rokov. Bol horlivým národovcom. Patril k zakladateľom Matice slovenskej a Spolku sv. Vojtecha, ktorého bol aj podpredsedom. Finančne podporoval slovenské gymnáziá a vynikal aj ako podporovateľ a šíriteľ slovenskej tlače. Móric Alster je pochovaný spolu so svojou matkou na račianskom cintoríne. Jeho meno nesie aj jedna z hlavných ulíc v historickej časti Rače.

Rafael Krampl, cyklista (25.10.1914 – 18.04.1979)

– 105 rokov od narodenia a 40 rokov od úmrtia

Jeden zo zakladateľov cyklistického klubu Štefánik Račištorf (existoval až do roku 1946) a úspešný pretekár na plochej dráhe, v jazde za motocyklom aj na ceste. Vo všetkých disciplínach dosiahol početné víťazstvá a získal za ne množstvo medailí, strieborných pohárov, plakiet, diplomov, sošiek a iných cien. K cyklistike pritiahol a v prvých rokoch kariéry trénoval aj neskoršieho skvelého československého pretekára Vlastimila Ružičku.

Viliam Ries, katolícky kňaz, spisovateľ, pedagóg (29. 5. 1904 – 23. 2. 1989)

– 115 rokov od narodenia a 30 rokov od úmrtia

Rodák zo Španej Doliny, spisovateľ, prekladateľ. Pseudonym: Ivan Javor; Miloš Kvet; V. R. Mornár; V. R. Podsitniansky, Šuhaj spod Sitna. Rímskokatolícky kňaz, neskôr pedagóg na viacerých miestach, prenasledovaný a väznený (1945 – 1955). Prispieval do všetkých slovenských medzivojnových novín a časopisov, písal poéziu, prózu, úvahy a kritiku. Debutoval básnickou zbierkou meditatívnej náboženskej i subjektívnej lyriky, autor poézie pre deti a mládež. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti (ovládal anglický, francúzsky, latinský, maďarský, nemecký, poľský, slovinský, taliansky a španielsky jazyk). Zomrel v Bratislave a bol pochovaný v Rači.

František Víťazoslav Sasinek, kňaz rehole kapucínov, „slovenský rodoľub“

– 115. výročie úmrtia (1914)

Katolícky kňaz, kapucín, historik, publicista. Bol najplodnejším slovenským historikom 19. storočia. Spracovával najstaršie dejiny Slovenska a Slovákov, tému sv. Cyrila a Metoda a Veľkej Moravy, Uhorska, ale aj Čiech. Písal učebnice, divadelné hry, básne i poviedky. V račianskej farnosti pôsobil ako výpomocný kňaz a krátko ju aj v roku 1857 spravoval.

Kňazi z kongregácie Tešiteľov – výročie primičných sv. omší

– 80 rokov (1939)

V júli 1939 za pôsobenia farára Vojtecha Rudroffa mali v týždenných intervaloch svoje primičné sväté omše traja račianski rodáci, členovia rehole bratov Tešiteľov z Getseman - Hieronym M. Tarzícius Havlovič (2. júla), Klaudius Emil Polakovič (9. júla) a Xaver M. Stanislav Čík (18. júla).

Prof. Ján Michalko, evanjelický kňaz – výročie pôsobenia v Rači

– 65 a 60 rokov (1954 – 1959)

Evanjelický kňaz, vysokoškolský pedagóg, historik a prekladateľ, dekan vtedajšej Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulty v Bratislave a neskôr generálny biskup Slovenskej evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v ČSSR. V Rači pôsobil počas rokov 1954 – 1959. Ako teológ sa orientoval najmä na oblasť homiletiky a na aktuálne otázky kresťanstva vo svete. Hodne prekladal z oblasti teológie i filozofie. Redigoval Cirkevné listy (od roku 1952), Službu slova, Ev. posla spod Tatier, do ktorých pravidelne prispieval. Za jeho pôsobenia sa uskutočnila generálna oprava kostola v Rači a dostavba kostola Dcérocirkvi v Bernolákove

Zdroje:

1.       Ľudovít Havlovič, Rača – Z dejín a pamiatok, 2. vydanie, Bratislava 2017

2.       Farský vestník, ročník 1929

3.       Webová stránka Mestskej časti Rača

4.       Mesačník Račiansky výber, ročníky 2004, 2009, 2014

5.       Mesačník Katolícky súčasník, ročníky 2004, 2009

6.       Ján Podolák, Rača Vlastivedná monografia, Obzor, Bratislava 1989

7.       Wikipédia

Zostavila Mária Hatalová

Bratislava, december 2018

Dobroslava Luknárová: O čom sú Vianoce...

Táto najstaršia, teda prvá vianočná pohľadnica má už 175 rokov. Jej tvorcom bol v r. 1843 John C. Horlsey, britský maliar, ktorý nakreslil na pozdrav šťastnú, veseliacu sa rodinku.

V súčasnosti sa čoraz viac posielajú k Vianociam len esemesky alebo maily – rýchla doba ponúka rýchle možnosti. Ale sotva nahradia čaro vianočných pohľadníc – ich neopakovateľné ľudské teplo. Vianoce sú však o akomsi vnútornom vyžarovaní človeka – sú to najkrajšie, najteplejšie sviatky rodiny, ľudskej blízkosti, sviatky srdca.

Štedrý večer – Kračun – Svjaty večur – Vilija – Dohviezdny večer...

Jediný v roku a výnimočný. Koľko rôznych zvykov, koľko rôznych jedál patrí k nemu po celom Slovensku. Hoci sa v súčasnosti už mnohé tradície aj obrúsili, aj premiešali, aj pribrali rôzne modernejšie alebo inokrajné zvyky, stále uchovávajú svoju výnimočnosť a sviatočnosť.

Pripomeňme si aspoň niekoľko najdôležitejších znakov: Štedrá večera na jednej strane symbolizovala hojnosť, avšak súčasne patrila k adventu, a tak bola aj pôstna. Nechýbala v nej polievka najmä z kyslej kapusty, fazule, hrachu alebo šošovice, zo sušených húb i sušeného ovocia. Vianočnými jedlami boli aj cestoviny – rezance, pirohy, ale hlavne opekance. Pupáčky, púčky, bobáľky, lokše sa piekli v peci a podávali sa s makom, poliate cukrovou vodou alebo roztopeným medom, prípadne tvarohom a smotanou. Gazdiné už od rána piekli rôzne pečivo a koláče – zaujímavé sú nielen svojou chuťou a tvarom, ale aj krajovými menami: baba, mrváň, calta, kucheň, makovník, orešník, štedrák, kračun... na západnom a strednom Slovensku sa dávnejšie pridali i vianočné oblátky.

Na vianočný stôl patrilo tiež ovocie – čerstvé aj sušené a k nemu orechy. Každému z jedál sa tradične pripisovala nejaká magická funkcia a magický účinok mal aj počet podávaných chodov – sedem alebo deväť...

Podľa publikácie „Slovenský rok“

od R. Stoličnej – Mikolajovej

Veru, dalo by sa pokračovať ďalej a pridať aj zaužívané tradície z vlastnej rodiny – veď Vianoce sú naozaj sviatkami návratov – do detstva, do vlastnej najbližšej rodiny, do svojho srdca, pamäte...

Poďme si prečítať spomienkovú esej jedného z významných slovenských spisovateľov, ktorého osud zavial po druhej svetovej vojne ďaleko od Slovenska až do Južnej Ameriky.

V roku 1959 píše:

Jozef Cíger Hronský: Lepšie zažať svetielko ako preklínať tmu

Na Vianoce, na Štedrý večer myslím – ani niet tmy vo svete. Aspoň nie v tom svete, v ktorom som rástol a ktorý sa mi hlboko vtisol do duše. I do srdca.

Za detstva celý rok som čakával na utiereň. Týždne pred Štedrým večerom sme sa hádali medzi bratmi, kto ponesie lampáš, lebo to boli ešte krásne časy, keď hocikde pouličného svetla nebolo, ba veď dolu dolinami niet ho ani dnes. Mnohí na Vianoce – teda aj my – niesli sme lampáš na polnočnú, hoci na oblohe bolo plno hviezd a mesiac sa naširoko usmieval.

Ale to tak muselo byť.

Veď sa naširoko roztekala pieseň: „Narodil sa Kristus Pán, veseľme sa... radujme sa!“ Akože mohlo byť ináč?! Zdalo sa mi za oných čias, akoby sa hviezdy boli poschodili do našich dolín a tak sa tu dolu pohybujú ako po oblohe. Aj kostolné obloky žiarili, vo vnútri bolo plno svetla a ľudia mali v zrazu mnoho veselosti...

Mnoho veselosti, mnoho svetielok sme mali aj na vianočnom stromčeku a chceli sme ich mať ešte viac... Lež prešli roky a cez mnohé prešli aj iné Vianoce. Dotisla sa do nich – čierňava. Pamätám sa na veľkú metelicu – mokré chumáče snehu nám bičovali tváre, ale aj tak sme šli na polnočnú. Azda sme cítili, že nám treba nabrať svetla... aj na ďalšie roky...

Tma je vždy na stráži. Hneď sa dotisne, len čo pozabudneš zažať svetielko –

Raz na Vianoce bol brat chorý.

Raz na Vianoce nám chýbala naša mama...

Lebo míňali sa roky.

Raz na bojisku v zákopoch sme mali iba jednu sviečku, na Štedrý večer. Ktosi ju zachoval pre tento večer, tak sme ju v mokrom zákope pod plášťom zažali a jeden po druhom sme ju chodili pozerať.

V roku 1944 tanky nám chodili popod obloky na Štedrý večer, svetielka sa triasli na vianočnej jedličke, lietadlá sa tmolili pod hviezdami – mnoho bolo čierňav, naokolo mnoho úzkosti, a predsa sme sa premáhali a skusovali spievať: „Radujme sa ... veseľme sa ...“ Nebola to radosť toho večera, nebola to sila toho Štedrého dňa, bolo to čosi inšie:

Boli to svetielka v nás – zo všetkých predošlých Vianoc. Boli to piesne, čo sa v našich dušiach usalašili za oných radostných chvíľ detstva, boli to Otčenáše, čo nám naše mamy hlboko zaštepili do srdca. Boli to staré, dávne svetielka, čo nás teraz chránili. Aby nás nepridusila tma, nezdolala beznádej...

Svetielka viery, svetielka lásky a nádejí – lebo na každého kdesi číha aj tma. Ale kto bude nosiť v sebe svetlá, nebude ani ťažké chvíle preklínať...

Už som dávno šedivý, ale tak sa mi neraz zdá, že držím v ruke onen vianočný lampáš z detstva a ten mi svieti, ukazuje cestu jasne i dnes, keď občas sám neviem, kade sa hnúť.

Štefan Žáry: Zametač

Do bieleho ešte snehu,

ktorým brodí práve vtač,

píše svoju ľudskú nehu

včasný básnik – zametač.

Zavše sa mu zaligoce

v oku slza od mrazu.

Kto vie čítať a má srdce,

rozumie mu odrazu.

Tichučko, tíško nôcka sadá,

drobný dáždik sa trúsi -

Srdce sa láske poddáva,

keď zaznie z polnočných veží

pesnička tichá, vianočná

Znie pieseň. Nocou sa preplieta

v dažďových kvapkách mäkko padá –

Nech od srdca k srdcu prelieta,

nech pod stromčeky v izbách sadá

a deťom šepká príbeh starý –

Nech na chvíľku, aspoň kratučkú

je náš svet o láske a dobrej vôli –

Nech nôti polnočnú pesničku

i dážď a vietor na svet celý:

„Tu láska v jasličkách spinká...“

... a má kto nad ňou bdieť –

Neboj sa, dieťatko!

Podumaj, človek –

S láskou môže byť

krajší a lepší náš svet.

S prianím krásnych Vianoc

D. Luknárová

Cyril Sekerka: VIANOCE RENDEZSKÉ

VIANOCE RENDEZSKE

Vianoce môjho detstva, tých skromných, ale o to nádhernejších šesťdesiatych rokov 20. storočiami mi dodnes pripadajú ako vzácny dar, keď výdatne snežilo už od konca novembra, kde sme bielymi snehovými vločkami boli starostlivo prikrytí až do polovice apríla. Nemocenské domky pri železnici sa vtedy vždy zmenili na biele perníkové chalúpky, túliace sa od zimy k sebe, bafkajúc si pritom bezstarostne dym zo svojich komínov, kráľovstvo krivých ľadových zrkadiel sa rozprávkovo rozprestrelo cez celý Rendez od Dynamitky až po šíre ľadové polia susedov Vajnorských.

Čaro decembrového Mikuláša bolo prvým vábivým sviatkom, kedy sme ako decká poctivo leštili svoje topánky ostošesť, dúfajúc, že tým možno trošku obmäkčíme pána Mikuláša a nedá nám kvôli nášmu občasnému neposlúchaniu rodičov to obávané trestajúce čierne uhlie. Čo som sa len navstával v noci a kontroloval či už nastala tá očakávaná chvíľa a ja budem môcť zobudiť aj ostatných svojich súrodencov a konečne si s nimi neobmedzene pomaškrtiť na záplave cukroviniek a dobrôt. Ranná sladká radosť Mikulášska mala plynulé pokračovanie v našej staručkej škole, kde sa to premenilo v jeden veľký porovnávací a výmenný trh medzi spolužiakmi vo všetkých triedach. „Fíha, ty máš špičkové malé čokoládky, nevymeníš ich za túto jednu veľkú čokoládu?“ „Búrske oriešky, tyčinky a keksíky za cukríky?“, ozývalo sa spoza lavíc používajúc pri tom všetky obchodnícke fortiele, aby oslovený podľahol neodolateľnej cukrovinkovej pochúťke. Záver vyučovania, ktorý v ten deň prebiehal v Mikulášskom duchu bez klasického skúšania a vysvetľovania učiva, bol vlastne cukrárskou hostinou, kde sme zjedli nevídané kilá sladkostí a čuduj sa svete väčšinou bez ujmy na našom zdraví. Doma sme všetci súrodenci aj s rovesníkmi netrpezlivo škrtali decembrové dni, ktoré akoby napriek zbožným želaniam detských dušičiek spomaľovali a spomaľovali beh svojho času až sa nám všetkým napokon zdalo, že čísla a dni v kalendári zastali úplne.

Neklamným znakom, že Vianoce klopkajúc na naše detské srdcia, boli neodolateľné vône pečenia v podobe makovníkov, orechovníkov, tvarohovníkov, zákuskov, medovníkov až po neodmysliteľné medvedie labky. Rendez mal vďaka pani Fraňovej, prvej to dámy spoločenského života, založenú a veľmi ctenú tradíciu spoločného pečenia, striedavo v každej domácnosti členiek Zväzu žien. „Mamina, tak kedy už?“ otravoval som ju netrpezlivo každý deň, „kedy sa bude piecť u nás doma?“ „Bože chlapče“, smiala sa „už stý krát ti hovorím, že túto sobotu“. Keď prišiel ten gala deň cechu cukrárok žien Rendezskych bol som ako počarovaný, vznášajúc sa v záplave polev, ktoré som mohol miešať, vylizovať po nich hrnce, misy, mlieť mak, orechy, vychutnávať až do prasknutia veľké množstvá šľahačiek s kusmi ovocia. Atmosféra pečenia bola vyšperkovaná klebietkami čo nového sa prihodilo v zemi Rendezskej, kto to závratne prehnal s alkoholickými slávnosťami v šenku Roller, kto podozrivo kurizuje miestnej  slobodnej krásavici hoci dotyčný Casanova je ženatý, až po neúprosnú kritiku známej to dámy v ich veku, ktorá napriek tomu nosí kratučké minisukne a budí tým verejné pohoršenie, keď sa snaží trápne hrať zo seba večne mladú. „Pozrite ho, ľaľa“ smiala sa pobavene pani Križková „ ako stoja v pozore ušká nášmu kuchtíkovi Cyrkovi, len aby mu nebodaj niečo neušlo zo zakázaného ovocia“. „Ó nie, to nie, pani Križková“ bránil som sa očividne prichytený, naivne zastierajúc doberajúce obvinenia „ja naozaj nepočúvam, ja len miešam a dávam pozor, aby nestuhla poleva“. Salvy smiechu odmenili moju vtipnú slovnú obranu a dobromyseľne ma poklepkávajúc mi dávali najavo, že takéto triky majú oni už dávno, dávno za sebou. Obdivoval som s akou pôvabnou ľahkosťou vždy vedeli naše maminy prejsť z tém háklivých pri stíšených dramatických hlasoch na lahodné tóniny spievania ľudoviek od „Horenka, zelená hora“, „Zahučali hory, zahučali lesy“ po finálnu zľudovelú „Otvárajte kasíno“. Sedel som pravidelne vo svojom obľúbenom kútiku na drevenom šamlíku a veľmi, veľmi si prial aby tie decembrové chvíle pečenia, kúzelných rozprávaní s morom chutných zákuskov nikdy neskončili. „Nechce sa ti ešte spať?“ hladkala ma rukou, hlasom, láskavo pani Fraňová. „Som ako rybička v plnej sile teta Fraňová“ presviedčal som ju napnúc svoje malilinké svaly, len aby uverila a neposlala ma spať, kdeby som prišiel o chvíle na ktoré som sa tak tešil celučičký rok.

Čas decembrových tuhých zím rokov 60-tych 20. storočia to bolo obdobie, kedy mrzlo až praskal ľad v zemi Rendezskej, dodržiavala sa tu zavedená tradícia, kedy skoro každý činžiak mal pred sebou vybudované ligotavé klzisko, kde na ochranný mantinel poslúžila škvára zo spáleného uhlia, ktorá  tvorila zároveň uhladený obvodový golierik tohto prírodného ľadového skvostu. Večer čo večer nadšené partie chlapcov za asistencie svojich rodičov natiahli dlhé gumené hadice z domu práčovne, kde sa nachádzal dôležitý zdroj vody a z nezlomnou energiou aj v treskúcich zimách, často aj 15 až 20 stupňov pod nulou vytvarovali kúzlo ľadovej plochy, prevažne vždy rovnej, hodnej majstrov svojho remesla. „Tak to spustíme“ hlásil slávnostne Vladko Kováč, starší ťahúň partie starých činžiakov z pamätnej to brány č. 19, keď hotový ľad sa už blýskal, ponúkal svojou dokonalou plochou aby už-už bol zaplavený nedočkavými adeptmi z radov korčuliarov. Raz, dva, tri odštartovali to zborovo spoločne a prúd svetla cez natiahnuté káble a veľké žiarovky osvetľovali ľadovú plochu, ktorá priam vyrážala dych, pôsobila úžas v našich mysliach z tohto úchvatného nočného zážitku. „Chalani, najprv dievčatá“ brzdil našu túžbu skočiť okamžite na ľad ďalší staršina z partie Ferko Majtan. Trochu sklamane, ale predsa uznanlivo sme poslúchli jeho gentlemanskú výzvu, aby naše dievčatá s krásnymi  bielymi šnurovacími korčuľami začali elegantne baletiť, otočky, piruety, odpichnuté skoky, ktoré v tú žiarivú noc pôsobili ako výjavy z veľkej ľadovej revue. Potlesk, pochvalné pokriky obecenstva zloženého z obyvateľov nášho starého domu, urodzené ďakovanie krasokorčuliarok a na ľadovú plochu sme vtrhli konečne aj my – nádejné hokejové talenty, ktoré po rozdelení na dve mužstvá hrali úplne na doraz, ako na zimnom štadióne Slovana Bratislava. Hecovaní rodičmi, kamarátmi sme sa vrhli do striel, nedbajúc na bolestivé modriny spôsobené gumeným pukom, necítili sme vôbec sekania hokejkou po našich rukách, prstoch, boli sme ochotní padnúť od vysilenia na studený ľad, len aby prvý historický hokejový zápas pri umelom osvetlení sme mohli oslavovať ako víťazi. Nechýbali slzy sklamania, hádky medzi nami súpermi, výčitky navzájom kto zlyhal , nedal ten zlatý víťazný gól, ale ako ubiehal čas od konca zápasu, tváre sa nám postupne usmievali, ba začali padať aj slová ocenenia súperovi za peknú vydarenú hokejovú akciu, všetci sme cítili ten povznášajúci pocit, že aj my sme sa stali po prvý raz hokejovými hviezdami večera. Horúci čaj, mastné chleby, vyšperkovaný rumovým grogom to boli sladké dozvuky tohto nezabudnuteľného nočného hokejového zápasu, kedy sa išlo spať ďaleko po druhej hodine nočnej, kde ešte v snoch sme dohrávali zápas samozrejme s víťazným koncom pre nás.

Kino Pionier v časoch vianočných malo aj patričnú sviatočnú atmosféru, kde jeho vedúca, naša druhá maminka pani Porubská priam čarovala v ponuke filmových titulov. Pani Porubská zopínal som prosebne ruky, nedalo by sa doviezť filmíky Dobrodruh Bandolero, Smrť v sedle, Poklad na striebornom jazere? Chlapčiská moje, smiala sa dobromyseľne, veď Poklad...ste minulý mesiac videli spolu desať krát. Boli sme generácia, ktorá priam  nenásytne milovala filmové príbehy, ochotná denne so zatajeným dychom sledovať ako tí darebácky trampi zaslúžene schytajú od našich nedostižných hrdinov. Vinetua a Old Shaterlanda, kde šľachetné dobro na záver filmu vždy zvíťazí nad zlom, nespravodlivosťou.

Sánkovačky, to bola ďalšia obľúbená disciplína využívania nášho voľného času, najmä v čase vianočných prázdnin, kde na Rendezi všetky kopce, kopčeky boli preplnené až do neskorého večera. Kráľom kopcov, kde sa dalo najdlhšie dôjsť so sánkami bol Pekár, sídlo bývalého majestátneho domu cechu pekárskeho, kde sa dlhé roky piekol chutný, chrumkavý chlieb, ktorý disponoval vzácnou výhodou, že sa dalo na ňom spúšťať z mnohých strán bez toho, aby sme sa jeden druhému plietli do cesty. Druhým vyhľadávaným sánkárskym rajom bol strmý kopec ľadovne, za budovou vtedajších potravín, ktorý štedro ponúkal až de dráhy, kde jedna z nich bližšie k obchodu bola viac ako nebezpečná, lebo v dolnej časti svahu bola na tesnej hrane jeho budovy. Čo zlomených drevených sánok tu padlo za obeť, koľko modrín a zlomených rúk tu rok čo rok čakalo na odvážne posádky, ale tí verní odvahe a hrdinstvu erbu Rendezskeho riskovali aj svoj mladý život a zdravie za nehynúcu slávu svojho rodu. Treťou a štvrtou kopcovou dráhou boli síce len mierne svahy, ale tie plne vyhovovali nám, menej odvážnym, ktorí priestory Železničného komanda, starých záhradok navštevovali so sánkami často od rána s malou obedňajšou prestávkou až do tmavej nepreniknuteľnej noci. Večer pri teplučkom sporáku mokrí až po kožu sme všetci drkotali zubami, premrznutí až na kosť, ale pri horúcom čajíku s medom sme nadšene rozprávali neuveriteľné historky našej odvahy, čo sme krkolomne zvládli pri spúšťaní sánok až po rekordy rekordov kde sme dokázali prísť ďaleko so svojimi sánkami.

Vrcholom Vianoc, ktoré rozochvievali naše detské srdiečka boli finálne rituály štedrého večera, očakávané nádielky darčekov od Ježiška pod voňavým ihličnatým stromčekom. U nás doma, v rodine Sekerkových to slávnostne  vždy na štedrý večer celé viedol náš nezabudnuteľný dedo Vít Blaho. „Chlapče, keď náhodou zablúdiš“ začal z priehrštia zvykov „keď zješ tento strúčik cesnaku a nech poblúdiš aj v Amerike, zmyslíš si na tento cesnak a jeho sila ti nájde cestu domov“. Ochotne a zaraz, aj keď to potvorsky štípalo, pálilo som ho zjedol s patričným zadosťučinením, že môžem ísť aj do centra  Bratislavy a na Rendez musím zaručene trafiť aj o polnoci. „Orechy“, pokračoval kniežacím hlasom dedo Víto, „jak sú zdravé, tak celý rok máte zaručené, že neumriete“. Roztrasene sme vždy rozbili orechy a potom statočne presviedčali jeden druhého, že jeho orech je síce podozrivo vyzerajúci, ale v podstate jeho stav nám zabezpečuje, že nasledujúci rok máme v suchu, teda nepôjdeme „pod kytičky“. „Jablká, deti moje“ siahol k ďalšiemu miestnemu zvyku vo svojom preslove „rozdelíme na počet ľudí, ktorí sú pri stole  a keď bude jeho diel, ktorý dostane zdravý, budete zdraví aj vy celý rok“. Ako inak rozkrájané jablko, aj keby nechcelo bolo vyhodnotené všetkými ako maximálne zdravé a choroby dostali signál, že budúci rok sú u nás absolútne bez šancí. Potom nasledovali vznešené prednesy a priania prípitkov dospelých, my decká s malinovkou a dedo Víto zahlásil tak celý rok očakávaný povel „deti nástup k Ježiškovmu stromčeku“. Božské svetlo v podobe žiaroviek ožiarilo  bohato zdobenú jedličku a hľadanie darčekov s túžobnými očami mohlo začať. Knižky Robin Hood, Jánošík, Anna zo zeleného domu, hokejky, bábiky, kočíky, drevené koníky, čo darček to výkrik, výskot do polôh najvyšších, ďakovanie Ježiškovi, že na nás znovu nezabudol, splnil naše detské sny. Večer po rozdelení darčekov sme to proste všetci už nemohli vydržať a museli sme sa rozbehnúť na chodbu v bráne a predviesť na prehliadke našich darovaných hračiek, aké skvosty sme to od Ježiška dostali. „To je perfiš“ nadchýnal sa Laco Majtán, náš rovesník z domu na hrací futbal. „Dobré“ súhlasil som spokojný, „ale Laci, tá tvoja veľká loď to je niečo“ hovoril som unesený, obdivujúc jeho dokonalú stavbu s veľkým sťažňom. „Heli, požičiaš mi tú krásnu veľkú bábiku?“ Žobronila kamarátsky Valika Šimová. „Jasné“ súhlasila hrdo moja sestra Elena, „ale ty mi požičiaš tvoj detský kočík, aby som mohla uspať druhú bábiku“. Chodba brány v ten posvätný večer v starom činžiaku č. 19 sa ozývala tým najkrajším, čo môže priniesť štedrý večer, detskú nespútanú radosť, kde ešte drevené hračky nás dokázali robiť tak blaženými ako v siedmom nebi. Táto tradícia, kedy sme my decká putovali s darovanými hračkami z chodby do susednej chodby druhého činžiaka za svojimi kamarátmi sa vzácne veľmi dlho udržiavala, bola ľudskou oslavou spolupatričnosti a dobových vzťahov v zemi Rendezskej.

Silvester bol záverečný gong roku, zároveň odštartovanie roku nového, nových nádejí a predsavzatí, kedy to rinčalo čašami plnými vína so záplavou slovných prípitkov a prianí, nech to rodinka na ten novučký rok prežije v zdraví, pohode a šťastí. Dvere bytov rodín boli veľkodušne otvorené pre každého priateľa, suseda, kde sa každý predbiehal v pohostinstve, ponuke vábivých zákuskov, koláčov, pálenky, vínka, kde sa domáca gazdinka predviedla vo svojom umení od A po Z.

Stíska mi srdce aj dnes, keď si spomínam na tie šťastné chvíle nášho detstva, kde sa to neblýskalo bohatstvom a prepychom, ale o to viac to voňalo človečinou, kde pomôcť a pomáhať druhému bolo tak prirodzené a samozrejmé. Stíchli brány, chodby činžiakov našich detských hier, mnohí z nás sa tíško odobrali na nebeský obláčik, naši rodičia, ktorí nám obetavo a s láskou umožnili prežiť tie nádherné okamžiky detstva nie sú už dávno bolestivo medzi nami, ale tie hlasy, šum, smiech, nás deciek tam voľne povievajú, pripomínajúc, že tu žila generácia rodín ako jedna veľká rodina. Vianoce Rendezske, dávny čas kedy sa vedeli ešte zomknúť ľudia blízko k sebe, kedy sa navzájom potrebovali, vedeli sa ochotne medzi sebou rozdeliť aj s bolesťou aj šťastím toho druhého. Zostal mi už len smútok v mojej duši, že ten neúprosný čas zavial to obdobie, tie chvíle, ale zároveň aj pocit šťastia, že som mohol žiť tú dobu keď Rendezske  Vianoce otvárali srdcia, domovy tam žijúcich ľudí, ktorí mi darovali toľko spomienok a zážitkov, ktoré si rozbalím vždy, keď mi je ťažko na duši, kedy sa mi zdá, že žijeme ťažké časy bez citu a ohľaduplnosti.

            Čas Rendezskych Vianoc stále milujúci chlapec z brány č. 19 Cyril Sekerka