Dobroslava Luknárová: Fašiangy, Turíce, Veľká noc príde...

Fašiangy, Turíce, Veľká noc príde,

kto nemá kožucha, zima mu bude...

Aj bola, aj je, lenže v rôznych lokalitách Slovenska rôzna. Kým severné a hornaté kraje sa ešte stále babušia do mäkkej snehovej periny, pod ľadom spia mnohé potoky a rybníky, my, čo bývame južnejšie, sme si nedávne vianočné aj novoročné sviatky príliš „romanticky – snežne“ neužili (len sme určite s istou dávkou nostalgie vnímali z denných predpovedí počasia na rôznych televíznych kanáloch, aká vie byť biela zima čarovná – veď takú si ju pamätáme z detských rokov...). Zato rôznych spoločenských stretnutí – posedení, zábav, bálov, karnevalov... až do tzv. „škaredej stredy“ býva ich, ejha, neúrekom! A dobrých jedál?! „Koľko hrdlo ráči!“ nájdeme prípoviedku v mnohých ľudových rozprávkach, ale aj v Salernskej škole zdravia z 12. storočia, kde sa píše: „V zime, čo sa iste páči, jesť možno, čo hrdlo ráči.“ Treba však čítať aj ďalej, lebo dobré rady pokračujú: „Po jedle zas dodrž radu: Neľahni si, no na vzduchu prejdi sa, tak spevnieš v duchu.“

Serenáda v bielom

Kráča slnko bielou horou

Jeho stopy na snehu

kreslia v mape sivých tieňov

rozprávkovú nemohru.

Stúpa slnko čoraz vyššie

Objíma sa s oblohou

Biele ticho zanecháva

zapletá ho do stromov.

Potom lúče zabrnkajú

na halúzkach jasné tóny

Spievaj, hora, chorál zimy -

pridaj zvuky, kontruj tieňmi!

Zapletá sa do konárov

tichá biela muzika –

Píska si ju zimný vetrík,

aj do srdca preniká –

Kráča slnko bielou horou

a ja za ním, a ja s ním!

Kým sa súmrak dotkne stromov,

srdce slasťou naplním.

D. L.

Miro Ščibrany: Ave, Čas. Idúci na smrť ťa zdravia.

Odkaz do večnosti. Mame a otcovi. Sestrám a bratom. Švagrinej a švagrom. Neteri a synovcovi. Ďalším príbuzným. Susedom, priateľom, druhom, známym...

Obzrúc sa ponad plece, dnes už viem, čo som kedysi iba tušil. Že raz prekročím rubikon života a vstúpim na bojové pole, kde sa nedá zvíťaziť. Kde sa v neznámej chvíli stretne žitie s nežitím. Časnosť s večnosťou. Život so smrteľnosťou. Poznané s neznámym. Nádej s pochybnosťou.

Za roky môjho života bránu bytia za sebou potichu zatvorili mnohí blízki.

Otec Jozef. Mama Juliana. Sestry Marienka a Filka. Bratia Stano a Dušan. Krstní Filoména a Matej. Tety Marka, Vilma, Rózka, Matilka, Marka. Strýkovia Lajoš, Ondriš, Láďo, Jožin. Švagriná Jarka. Švagrovia Imi a Janko. Neter Adrika. Synovec Miško. Bratanci Ferdo, Milan, Jaro, Jožan, Feran. Sesternice Pavlínka, Mariška, Helenka, Vierka. Brat švagra Janka Bohuš Luknár. Susedia z okolitých dvorov a ulíc. Blanarovičovci, Mičunkovci, Budovskí, Würflovci. Petrenčíkovci, Juričkovičovci, Amonovci, Cúcorovci. Tietzovci, Lopašovskí, Morávkovci, Bursíkovci. Salajovci, Kučerovci, Polákovci, Veselskí, Bolgáčovci. Tonka a Maťo Bednárikovci, pani Hermínka Achsová, Dominik Prokeš, Vojto Mičunek. Pani Wenzlová, Tinka Wenzlová, Laco a Milka Slobodovci. Cíchovci, Vrbovci, Mifkovičovci. Pani učiteľka Miklošková, pán Zvonár, pani Vičeková, Novákovci. Hájkovci, Čermáčkovci, pani Pajdlhauserová. Pani Podlucká, Žitní, Bledí. Milan Žitný, pani Gužíková, Karol Gschweng, Jozef Chyžnaj, Stanko Havlovič. Jurko Sajko, Dušan Chyžnaj, Ľuboš Cích, Oto Kapostáš, Ľuboš Mikolášek. Arpášiovci, Oslárovci, Hrdličkovci, Koneční, Kramplovci, Zuzka Šándorová, Ľudka Hrdličková, Dušan Lančarič. Krajčirovičovci, Karol Švéda, Ďurčekovci, Polakovičovci, Chudí. Chyžnajovci, Lančaričovci, Ivičičovci, Kramplovci, Brychtovci. Pani Hauskrechtová, kapelník Jožko Polakovič. Priatelia a blogeri račan.sk Miloš Sedro Sedramač a Anči Tapšíková. Jozef Házy. Edo a Gabika Wenzlovci. Ján Luknár a Peťo Mazúr...

Odišli tam, kam zdráhavo dovidí len oko predstavivosti.

Súvaha pribúdajúcich strát mi stále viac obnažuje pozemskú pominuteľnosť a neodvratnosť konca. Konca, ktorého som sa ako dieťa pri pomyslení na smrť mamy desil. Ako starý muž v ňom vidím súčasť života.

Bok po boku s inými pútnikmi sa blížim ku koncu cesty. Bez trpkosti, strachu a sebaľútosti. S pocitom spravodlivej nevyhnutnosti. S túžbou, aby ma už nepredbehol nikto z najbližších. S útechou, že za hraničnou čiarou čakajú všetci milí a milovaní, čo odišli predo mnou. S nádejou a vierou, že tak, ako sme zdieľali záblesk žitia, tak budeme zdieľať svetlo či tmu večnosti.

A keď sa naplní čas, bez náhlenia, s prianím dlhého šťastného života,
na priedomí budem čakať tých, čo zostanú.

Cyril Sekerka: RENDEZSKÝ KOPEC – MOUNT EVEREST

Časy zimné v mojom milovanom malom kúsku zeme zvanom Rendez, v 60-70-80-tych rokoch 20. stor., to boli najmä hokeje na našich malých klziskách spravenými obyvateľmi pred svojimi bytovkami či jazerách Kalná, Zlaté piesky, Bager, ale aj sánkovanie, ktoré pri bohatých nádielkach snehu od PERINBABY prebiehali od skorého rána do neskorého večera. Rendezík disponoval len malými kopčekmi od strmého svahu ĽADOVNE pri kine Pionier, malým svahom pri dome Pekára a úplne miernym svahom pri železničnom KOMANDE. Boli sme však vďační aj za tieto skromné možnosti zimných radovánok sánkarských a preto sme ako generácia detí, mládeže veľmi smútili, že na začiatku 80-tych rokov 20. storočia pod hrablom buldozérov boli zbúrané, zrovnané miesta našich hier kvôli výstavbe 100 – 120 – 24 -36 bytovkám priamo v srdci Rendezu. 

Písal sa rok 1986 a naša generácia sústredená pod hlavičkou Realu Rendez zveľaďovala jazvové rany, spôsobené výstavbou spomenutých bytoviek, navezením nespočetných fúr zeminy, výsadbou stoviek stromov, kríkov, osadením desiatok lavičiek atď. a ja, ako čerstvo zvolený predseda Občianskeho výboru (nie, vážne, nebol som členom partaje) dostal som možnosť dotvoriť veľkorysý 2ha veľký všešportový oddychový areál Sklabinská cez bývalý Národný výbor Bratislava III. na Junáckej, ktorý materiálne a finančne dotoval všetky naše zveľaďovacie a projektové akcie na celom území Rendezu, navrhol som okamžite, aby okrem športovísk v areáli Sklabinská bol vybudovaný aj KOPEC – náš „RENDEZSKÝ MOUNT EVEREST“. Šťastie nám prialo, lebo práve vtedy prebiehala veľká výstavba sídliska v Devínske Novej Vsi a množstvo zeminy tu bolo ako „na tácke“, len ho doviezť. Od slov sa vtedy prešlo k bleskovej realizácii a 137 fúr nákladných vozidiel Tatra nám za 2 týždne všetko promptne a ochotne doviezli, len som musel „odčiarkávať“ skutočný počet tatroviek. Buldozerista pán Jantko požičaný z Priemstavu rovnako 2 týždne priam majstrovsky a niekedy na hrane rizika vytvaroval kopec na moje zadanie. Bolože to radosti a nadšenia, že konečne budeme mať aspoň jeden dôstojný kopec na zimné radovánky sánkarske, ktorý je primerane vysoký a široký, aby sa tu mohli decká a mládež Rendezská vyblázniť sánkarsky v čase pani zimy. Druhá vzácna možnosť rozšírenia prišla vďaka Ľubošovi Vodislavskému (tiež poslanec), ktorý cez svoju stavebnú firmu staval veľkú bytovku na Račianskom mýte a potreboval niekde umiestniť zeminu z vykopanej jamy bytovky. Maximálne som to, už ako poslanec za Rendez (Východné) MČ Rača na konci 90-tych rokov 20. storočia uvítal (127 fúr zeminy) a ešte viac možnosť využiť potreby veľkého buldozeru CATERPILAR, ktorý kopec nielen ešte vyvýšil, ale aj patrične rozšíril a zároveň prepotrebne spevnil najskôr skalami do vnútra kopca a potom ho zaviezol, vyhladil dostatočným množstvom zeminy. 

Znovu jasot detí, ale aj mládeže, že budú mať k dispozícii a cez zimu využívať kopec na sánkovanie a cez leto bicyklisti či atléti amatérsky zvyšovať si svoju kondíciu. Mám množstvo fotografií, kde sú zachytené celé rodiny od detí po seniorov ako rozpustilo a bez zábran sa spúšťajú strmhlav z vrcholu kopca a snažia sa dosánkovať čo možno najďalej až po odvážne kúsky, ktoré občas skončili aj pádom, niekedy so slzami, inokedy s kopou nespútaného smiechu.

V čase vianočných sviatkov, keď nebíčko sa predsa len zmiluje nad prosbami detí a krajina Rendezská sa zaplaví túžobným snehom to žije na kopci „RENDEZSKOM MOUNT EVERESTE“ rušným sánkárskym životom ako sa patrí a sánky za sánkami sa mihajú až po diaľky nekonečné, aby z boku kopca sa tvorili stále noví a noví sánkujúci, aby si vychutnali časy prázdnin a zimy, keď tašky s učebnicami sú spoľahlivo obrazne v kúte izieb.

Leto, to sú preteky odvážnych bicyklistov z kopca so zimomriavkami dospelých, aby sa ich deti nezranili, čo ich ratolesti odmeňujú len hrdinským úsmevom.

To bol skvelý nápad, pánboh zaplať za ten kopec, to sú časté ocenenia, ktoré počúvam so zadosťučinením, keď mi osobne vyjadrujú vďaku mnohí ľudí a ktorí vítajú, že práve v areáli všešportu a oddychu obyvateľov Rendezu Sklabinská, popri kompletnom detskom sektore, futbalovom, basketbalovom, športovo pohybovom priestore tróni a ponúka primerane k možnostiam vybudovaný kopec, ktorý už cez 30 rokov ponúka možnosť sa vyšantiť deckám Rendezským v zime či v lete, aby nemuseli cestovať do Rače k svahom Karpatským. Kopec sa stal aj priam rituálnym miestom, kde sa končia mnohé skvelé akcie organizované kultúrou MČ Rača – Lampiónový sprievod, Šarkaniáda, atď. či vychutnávanie slastného oddychu detí, mládeže, rodín pod modrou azúrovou oblohou s páliacim slnkom alebo štedrou nočnou ponukou, s nebom plným žiariacich hviezd.

Zasmial som sa schuti, keď asi pred 10 rokmi prišla ku mne na byt malá delegácia Rendezských detí s prosbou, že sú veľmi spokojní s kopcom Rendezským, ale že je potrebné ho dovybaviť snehovými delami, nakoľko pani zima nie a nie poskytnúť to najdôležitejšie – sneh. Usmial som sa s odpoveďou, že to pošlem ako písomnú žiadosť Mikulášovi na Severný pól, no mám oprávnenú obavu, že Mikuláš má predsa len mnoho iných starostí.

Na vrchol nášho jediného kopca „RENDEZU - MOUNT EVERESTU“ každý rok tradične zakopem mince, ako pamiatku a vďaku, že dokáže prinášať ľuďom Rendezským, najmä deťom, veľké priehrštie radosti, dúfajúc, že ešte mnoho rokov sa z neho budú môcť tešiť ďalšie generácie Rendezákov, keď neúprosne bežiaci čas za pár dní bude písať dátum roku pána 2019.

Cyril Sekerka