Úryvky z historického a genealogického diela Jána Luknára.
• Predkovia rodu Luckner boli Nemci
Po porazení Slovienov
Maďarmi a zániku Veľkomoravskej ríše zostalo územie bratislavského kraja
vyplienené a Maďari s Bavormi oň neustále bojovali. Okolo roku 1000
sa sv. Štefan oženil s bavorskou princeznou Gizelou. Ako svadobný dar
dostala územie dnešného východného Rakúska a západného Slovenska. S cieľom
zlepšiť kultúrnu a ekonomickú úroveň pozvala do Maďarského kráľovstva nemeckých
šľachticov, duchovných, remeselníkov a poľnohospodárov. Toto bola prvá
hromadná nemecká kolonizácia bratislavského regiónu. Je pravdepodobné, že
už v tej dobe sem prišli i prví nemeckí vinohradníci.
Druhá hromadná nemecká kolonizácia prebehla okolo roku 1150 na pozvanie uhorského
kráľa Gejzu II.
Tretia, pravdepodobne najväčšia
kolonizácia, sa uskutočnila okolo
roku 1245, po odchode Tatárov, ktorí územie okolo Bratislavy v rokoch
1242-43 vyplienili. Túto kolonizáciu zabezpečili najmä grófi z Pezinku a
Sv. Jura. Za nových poddaných museli zemepánom platiť nájomné. Nie je známe, či
mali prisťahovalci nejaké ekonomické výhody. Podľa urbárskeho zoznamu
z roku 1768 boli vtedy aj nemeckí prisťahovalci vedení ako veční poddaní.
Zatiaľ nevieme
určiť, kedy sem prišli naši predkovia. Určite to bolo skôr ako v 17. storočí. Najpravdepodobnejšie
je, že to bolo okolo roku 1245. Už v roku 1226 sa však spomínajú vinice na
vrchu Symberg, ktorý by vraj mal byť v terajšom katastrálnom území Rače. Je
isté, že prisťahovalci priniesli nové, efektívnejšie formy budovania a
obrábania viníc.
Nepodarilo sa ani presne
zistiť, odkiaľ prišli naši predkovia do Rače. Evanjelický farár Gustav Polevkovics vo
svojej knihe z roku 1885 uvádza, že meno rodiny Wengh sa vyskytuje v
krajine Baden-Würtemberg, a že dialekt račianskych nemeckých evanjelikov
je švábsky, t. j. bavorský alebo baden-würtemberský. V zhode s G. Polevkovicsom
som dospel k názoru, že pred príchodom Chorvátov do Rače (asi v roku 1560)
tu boli Nemci v absolútnej prevahe.
V tej dobe boli
v Rači dvaja zemepáni – gróf Kolonič a Farkaš. Poddaní grófa Koloniča,
ktorí bývali na hornom konci, sa museli stať asi v roku 1564 evanjelikmi,
lebo ich pán bol horlivým luteránom. Vtedy evanjelici zabrali i katolícky
kostol a je pravdepodobné, že ho i zrekonštruovali. Nemci, žijúci na dolnom
konci, ktorých zemepánom bola Farkašovská rodina alebo jej nástupca, zostali
katolíkmi. Boli to tieto nemecké rody: Beutelhauser – Peidlhauser, Brichta,
Kodner – Kodnár, Hoffner, Kandl, Krampl, Luckner – Luknár, Mühlfelder – Milfeder,
Schebela, Schuhnagel, Wallner, Wieger, Zich, Zechmeister, ktoré sa ešte
i teraz vyskytujú v Nemecku.
V druhej
polovici 16. storočia sa do Rače prisťahovali na 35 vozoch Chorváti, ktorí utekali pred
Turkami. Chorváti boli katolíci a usídlili sa pravdepodobne na dolnom konci.
Ich švárne dcéry ako i jazyk, v ktorom sa konali bohoslužby v r. k.
kostole, spôsobili asimiláciu nemeckých katolíkov. Z ústneho podania je
známe, že evanjelici mali zakázané sobášiť sa s Chorvátkami. Z toho
potom mohli vzniknúť rozbroje a nenávisť medzi Nemcami evanjelikmi a katolíkmi.
Navzájom si vyčítali zradu katolíckej viery zapredanie národnosti. Časom sa
z nemeckých katolíkov a Chorvátov stali Slováci ako repa a napätie medzi nemeckými evanjelikmi
a katolíkmi s väčšou alebo menšou intenzitou pretrvávalo až do
začiatku 2. svetovej vojny. Po jej skončení bola väčšina Nemcov vysťahovaná do
Nemecka.
•
Šesť línií rodu Luknárovcov
Keď sa po veľkom požiari v roku 1733 začala na
r. k. farskom úrade písať nová matrika narodených, sobášených a zomrelých,
bolo v Rači šesť línií nášho rodu, ktorých zakladateľmi boli:
1. línia
|
Mathias
|
Lockner
|
*1659
|
†11.03.1737
|
2. línia
|
Joannes
|
Lukner
|
*1675
|
†22.01.1750
|
3. línia
|
Joannes
|
Lukner
|
*1677
|
†22.12.1757
|
4. línia
|
Joannes
|
Luckner
|
*1685
|
†07.01.1766
|
5. línia
|
Paulus
|
Luckner
|
*1685
|
†05.03.1766
|
6. línia
|
Paulus
|
Luckner
|
*1693
|
†09.08.1738
|
Mathias
Lockner
bol evanjelik a podľa urbárskych tabuliek z roku 1768 večne poddaný
sedliak. Jeho potomkovia neskôr prestúpili na katolícku vieru. Koncom 18.
storočia už mali priezvisko ako ostatní príslušníci nášho rodu t. j. LUKNAR
s krátkym a.
V súčasnosti sú živé len 3 línie, a to:
tretia, piata, šiesta – tzn. naša línia.
Vzdelanostná úroveň Račanov do roku 1918
bola biedna. Zlepšenie nastalo počas 1. ČSR, kedy v roku 1931 a 1934
boli v Rači postavené nové školy. Viacerí mladí ľudia začali študovať
v Bratislave na gymnáziách a na univerzite. Prudký nárast počtu
študentov nastal až počas 1. SR, keď Slovensko opustili Česi.
Ako prví z nášho rodu, nadobudli
univerzitné alebo teologické vzdelanie JUDr. Jozef Luknár z piatej línie
a vdp. Karol Luknár z 3. línie.
•
6. línia – moji prastarí a
starí rodičia Luknárovci
GEN N+1
Paulus
Luckner
bol najstarším známym predkom v našej línii – naším prapra......starým
otcom. Bol najmladší z predstaviteľov jednotlivých línií. O jeho
živote toho veľa nevieme, len v knihe zomrelých bola pri jeho mene
poznámka, že bol montius magister,
tzn. Bergmeister (pergl alebo správnejšie bergl), po slovensky správca viníc a vína. V tej
dobe to iste bola dôležitá funkcia, keď to pán farár považoval za potrebné pri
jeho mene uviesť. Do kompetencie bergla patrilo všetko, čo súviselo
s budovaním nových viníc, kontrolou dodržiavania technológie ošetrovania
viniča a výroby vín.
Paulus zomrel veľmi mladý, mal len 45 rokov. O
jeho manželke Elisabethe a ro oku ich sobáša nevieme vôbec nič, lebo sa
zosobášili pred zavedením novej matriky. Elisabetha nie je uvedená ani v knihe
zomrelých. Možno, že z Rače odišla so synom Mathiasom, lebo v knihe sobášených
a zomrelých nie je žiadna zmienka ani o ňom.
GEN N+2
Paulus sa oženil v roku 1760 až ako 29-ročný s Chorvátkou
Máriou Andrašovičovou. Zomrel ako 40 ročný.
Jacobus sa oženil v roku 1788 s Catharinou Patermanovou,
vdovou z Ivanky. Po sobáši sa odsťahovali do Ivanky a stali sa zakladateľmi
ivanskej vetvy 6. línie nášho rodu. Obec Ivanka bola údajne nemecká dedina.
GEN N+3
Paulus sa asi neženil v Rači,
preto priezvisko jeho manželky Evy nie je známe. Synovia Michael a Andreas
nie sú evidovaní v matrike sobášených a zomrelých a je
predpoklad, že odišli z Rače. V matrike zomrelých nie je zaevidovaný
ani ich otec Paulus.
GEN N+4
Josephus sa oženil v roku 1812 s Máriou Krampl, jeho brat Joannes v ten istý deň s Máriinou
sestrou Catharinou. Obe pochádzali z račianskeho nemeckého rodu. Hoci mali
detí ako smetí, detská úmrtnosť bola veľká a nakoniec zostal v oboch
rodinách len jeden mužský pokračovateľ.
GEN N+5
Pradedo Stephanus sa oženil v roku 1846 s Elisabethou Bordacs. Pravdepodobne
pochádzala zo slovenskej rodiny, jej príbuzný bol richtárom Rače. Zomrela po
pôrode svojej druhej dcéry. Po štyroch mesiacoch sa prastarý otec znova oženil
so slobodným dievčaťom, Annou Belayovou z Vajnôr. Bola pravdepodobne
Slovenka, lebo vo Vajnoroch bývali najmä Slováci.
GEN N+6
Dedo Jacobus bol tiež jediný
pokračovateľ. V roku 1885 sa
oženil s našou starou mamou Elisabethou z nemeckého rodu Kodner (Godner).
Jeden vinohradnícky hon na dolnom konci sa nazýva Kodnare. Elisabetha bola
podnikavá žena. Skupovala mlieko a mliečne výrobky od sedliakov a každodenne
ich vozila na voze s jedným koňom do mesta, kde výrobky rozvážala
zákazníkom. Určite vedela hovoriť nemecky a maďarsky, lebo ináč by nič
nepredala. Ako to v tej dobe bolo zvykom, detí mala ako smetí. Babičku som
síce poznal (zomrela asi v roku 1940), ale nikdy som sa s ňou
nerozprával o niečom, čo by mi utkvelo v pamäti. Staršia sestra dedka Jakuba, Mária,
sa vydala za Leonarda Beladiča a stala sa matkou Františka Beladiča – dedka
mojej manželky Filky.
Dedka Jakuba som nepoznať, lebo zomrel v priebehu
l. svetovej vojny v roku 1915 – 1918 na poranenie nohy. Cestou z vinohradu
mu na nohu spadla putňa a lekár ju nevedel vyliečiť. V roku 1914, keď sa otec
viezol nákladným vlakom na východný
front, dedko utekal dolu svojou rolou, ktorá bola pod Záhumenicami,
a chudák spadol. Tak ako jeho predchodcovia sa dožil len asi 55 – 57
rokov.
Starí rodičia určite neboli chudobní. Mali
niekoľko vinohradov, role, lúky, urbár i dom. No keď sa to podelilo medzi
7 súrodencov, tak toho veľa nebolo. Delenie majetku sa uskutočnilo niekedy po
1. svetovej vojne, kedy ešte môj otec slúžil vojenčinu v Chebe. Tak sa mu
dostalo menej hodnotného majetku ako súrodencom, čo boli pri delení v Rači
Starí
a prastarí rodičia Luknárovci bývali
na dolnom konci dediny, na spodnej strane dnešnej ulice Pri vinohradoch,
v dome č. 195. Pred ich domom nad potokom stála búda s hasičskou
striekačkou. Ich dvor susedil s dvorom môjho starého otca z maminej
strany Františka Cícha. Medzi ich dvormi nebol nikdy žiadny plot. Preto sme my
deti mali veľký priestor pre hry. Detí tam bolo vždy ako smetí z takmer
celého dolného konca. Luknárovský dom po 1. svetovej vojne zrekonštruoval
strýc Jakub.
GEN N+7
Strýc
Jakub
si v roku 1920 zobral za
manželku Máriu Lednárovú, z bohatého nemeckého rodu Ledner. Dožil sa 92
rokov. Do smrti bol veľmi čulý. Denne chodieval do mesta s paličkou. V 1. svetovej
vojne bol ranený a bol čiastočný invalid. Bol dobrý vinohradník
a vedel zabíjať prasce a robiť chutné zabíjačkové itrničky, pluncky,
klobásy a presburšty.
GEN N+7
Náš otec Ján mal dve manželstvá. Jeho
prvou manželkou bola 20-ročná Paula Polakovičová. Keď sa ženil, mal skoro 30
rokov. Paula po pol roku manželstva zomrela na tuberkulózu. Deti nemali. Neskorú
ženbu spôsobilo 7 rokov vojenčenia (2 roky na ruskom fronte, 2 roky na
talianskom fronte a 3 roky v československej armáde). Jeho druhou
manželkou sa v roku 1926 stala naša
mama Anna Cíchová zo susedného dvora. Bola o 11 rokov mladšia, skutočne
pekná, iniciatívna a usilovná žena.
Hneď po svadbe, ktorá sa konala vo všedný deň
po rannej sv. omši, išli obaja do vinohradu pomáhať rodičom. Tak to už bolo
v tej dobe zvykom, že keď sa ženil vdovec, už nebolo žiadne veľké veselie.
O rok sa narodila moja prvá sestra Viktória. Bolo to už v novom dome
na Koľajnej ulici v Rači. V rodine zavládol veľký smútok, lebo dievčatko
malo rozštep chrbtice.
•
Moji rodičia Ján Luknár a Anna,
rod. Cíchová
Náš otec
sa narodil v roku 1894. V čase vypuknutia 1. svetovej vojny
mal práve 20 rokov a bol schopný bez vady byť vojakom počas
celej doby jej trvania. V rokoch 1914 a 1915 bol až do zranenia na ruskom fronte v dnešnom
východnom Poľsku, v blízkosti súčasných slovenských hraníc.
 |
| Ján Luknár starší, Jánov otec, na fronte I. svet. vojny ako c. k. frajter (1916) |
Po zranení a vyliečení vo vojenskej nemocnici
vo Viedni bol prevelený na taliansky
front v severovýchodnom Taliansku, v povodí
rieky Piava. Tu prebiehali veľmi ťažké boje. Podľa rozprávania účastníkov,
rieka bola sfarbená od krvi zabitých vojakov. Pred koncom vojny bol otcov regiment
zasypaný v jaskyni. Všetci vojaci si mysleli, že nastal ich koniec. Po
vyslobodení z jaskyne bol otec znova zranený a liečený vo Viedni. Na konci
vojny ho prevelili do Senca. V rokoch 1919 až 1922 musel ďalej slúžiť
v československej armáde. Najprv v Bratislave a potom
v Chebe, v tých istých kasárňach ako neskôr ja.
Boje na Piave zanechali na jeho psychike
následky. Dlho po skončení vojny v noci vykrikoval zo sna nemecké povely,
stonal, kričal, škrípal zubami a kňučal. Tento Alarm nás vždy všetkých
zobudil.
Zrejme za odmenu dostal v roku 1923 prácu
v tabakovej fabrike, kde sa v druhej polovici tridsiatych rokov stal
pomocníkom fabrického záhradníka. Po odchode Čechov a Moravákov do
Protektorátu Bőhmen und Mähren sa stal záhradníkom. Zo zdravotných dôvodov išiel
v roku 1941 do invalidného dôchodku. Keďže dôchodok bol veľmi malý, asi 2000,-
Sk, nastali v našej rodine ťažké časy. V čase druhej svetovej vojny
bolo všetko drahé a na začiatku slovenského štátu nebolo potravín.
Náš otec sa vedel dohovoriť po
nemecky, maďarsky a vďaka vojenčine v Chebe i česky. Od detských
rokov musel pracovať na roliach a vo vinohradoch. Napriek tomu mal detstvo
pokojné a netrpel biedu. Bol charakterný, ohľaduplný, láskavý,
až extrémne skromný človek. Nezniesol ani najmenšiu krádež a podvod.
V tomto duchu vychovával aj nás deti, preto sme i my boli podobní.
Naša mama bola veľmi učenlivá,
rozhodná a iniciatívna. Ako matka bola veľmi obetavá a láskavá, viedla nás
k pracovitosti a poriadku. Jej vlastnosti v dobrom ovplyvnila práca v Bratislavskej cvernovej fabrike,
kde mala šance byť majsterkou. Neskoršie mali na mamu vplyv i naši susedia Borkovcovci a ich
babička, pani učiteľka Šilhánová.
Anna Cíchová, Jánova matka, v polovici 20. rokov a Ján Luknár starší ako c. k. kaprál (1917)
Naši rodičia sa čoskoro po sobáši usilovali o výstavbu rodinného domu v novej račištorfskej štvrti Pozotórii. Vznikla na roliach, v mieste, kde niekedy bola slovanská osada Okolí. Dom dokončili už v roku 1927. Bol maličký, pozostával z izby, kuchyne, komory, schodiska a jednej pivničnej miestnosti. V ďalších rokoch bol viackrát prestavaný. Elektrifikovaný bol až v roku 1942. Naraz bolo v dome útulnejšie a veselšie. Kúpili sme rádio Philetu a mohli sme počúvať hudbu, divadelné hry a správy, najmä z Londýna.
Našimi
susedmi okrem Borkovcov boli Molčányovci, Frgalovci a Večeřovci. Pán Borkovec
vyštudoval melioračnú majstrovskú školu vo Vysokom Mýte a bol
stavbyvedúcim na melioráciach Váhu a výstavbe ciest. Bol to skvelý človek.
Každý ho tu tituloval pán inžilír. Naši rodičia sa veľa od Borkovcov naučili
a zostali priateľmi až do smrti. Pán Molčány bol úradníkom na obecnom
úrade v Rači, pán Frgala vlakový sprievodca na medzinárodných rýchlikoch
do Maďarska a Juhoslávie. Pán Večeřa bol úradníkom. Večeřovci boli veľmi
slušní, bezkonfliktní ľudia. Mali syna Miroslava, ktorý mi daroval bábkové
divadlo, keď odchádzali do Čiech. V našej štvrti bývali väčšinou Česi,
Moraváci a Nemci. Bola to pestrá medzinárodná spoločnosť. Bolo tu veselo,
spôsob života tu bol úplne iný ako v starej Rači.
Po vzniku
slovenského štátu 14. marca 1939 a odchode Čechov a Moravákov do
Protektorátu bol koniec demokracie a veselosti. Na druhej strane, uvoľnilo
sa veľa miest pre vzdelaných Slovákov a na stredných a vysokých
školách pre slovenské deti. Vznikla Slovenská vysoká škola technická
a nastal boom vzdelanosti slovenského národa. Prvé dva-tri roky
slovenského štátu boli veľmi ťažké, ale postupne sa situácia zlepšovala. Zásobovanie
bolo na Slovensku podstatne lepšie ako v Potektoráte, hoci bola vojna.
V roku
1940 bola veľmi tuhá zima. Minulo sa nám všetko palivo a vtedy otec zavelil, že
sa musíme samozásobiť drevom z lesa. Nosili sme noše dreva sponad vinohradov
Komandel a Ligisland. Cez prázdniny som chodil na drevo s mamou, ale
v zime sme sa už netriasli od chladu. Skoro ráno sme s mamou vyrazili
a asi za tri hodiny sme sa vrátili. Ťažko som to znášal, a to som mal
nošku menšiu ako mama. V zime nám rodičia dávali na noc do postele ohriate
tehly, lebo v izbách sa väčšinou nekúrilo.
 |
| Ján Luknár s otcom Jánom, mamou Annou, bratom Bohušom a sestrou Zdenkou na dvore rodného domu |
 |
| Anna a Ján Luknárovci |
Napriek chudobe, vládol v našej rodine krásny harmonický rodinný život, na ktorý s bratom Bohušom a sestrou Zdenkou radi spomíname.
Ján Luknár
*13.6.1929 – †31.8.2018
krátené 9.4.2019
