31. 7. 2019

Mária Hatalová: Spomienka na Svätú Annu

Na konci júla máme v kalendári pekné meno, ktoré je vraj najrozšírenejším menom na svete – Annu. V cirkevnom kalendári je tento deň zasvätený rodičom Panny Márie – sv. Joachimovi a sv. Anne. Úctu sv. Anne ako matke Panny Márie, patrónke matiek a šťastných manželstiev, prichádzajú vzdať veriaci do kaplniek na mnohých pútnických miestach. V našej Rači tak robievame už tradične v deň spomienky na sv. Annu pri kaplnke, ktorá jej zasvätená a stojí na ulici Pri vinohradoch. Aj v piatok 26. júla sa pri kaplnke konala modlitbová pobožnosť, ktorú viedol Zdenko Sitka, farár rímskokatolíckej farnosti. Táto tradícia bola obnovená v deväťdesiatych rokoch minulého storočia.


Kaplnka stojí na mieste, kde sa v minulosti končila obec a za ňou sa rozprestieral cintorín. Dátum jej vzniku nie je známy. Kaplnka má peknú kovanú mrežu a vo vnútornom priestore zaklenutom valenou klenbou sa nachádzajú sochy sv. Anny a jej dcéry – Panny Márie ako dievčatka. Kaplnka v tomto roku oslávila 25. výročie obnovy (1994) a odvtedy je vzorne udržiavaná vďaka starostlivosti rodiny z blízkeho domu.


V minulosti ku kaplnke chodievali veriaci v procesii nielen na sviatok sv. Anny, ale aj na sviatok Božieho tela, keď tu bol jeden zo štyroch oltárov.

Na mieste bývalého cintorína nad kaplnkou vznikla v minulosti časť nazývaná Prešovňa. Dnes ju pripomína ulica s názvom Lisovňa. Na Prešovni bol umiestnený lis (po račiansky „preš“) na hrozno. Vinohradníci, ktorí nemali vlastný lis doma, si tu nechali svoju úrodu hrozna „oprešovať“ a domov si odvážali už len vylisovaný mušt.



Mária Hatalová
27. 7. 2019


21. 6. 2019

Miro Ščibrany: Ako Boh hral ruletu a stvoril Vesmír a človeka

Nnno, čo vám budem vravieť. Keď strávite na nebesiach polovicu večnosti a NIČ sa nedeje, stále dokola to isté, denno-denné chválospevy na Všemohúceho, otrávi a unudí vás to k smrti, či ste radový anjel, či Najvyšší, verte mi.

A presne toto sa stalo. Nuda, nebeská nuda, NEKONEČNÁ NEBESKÁ NUDA. Viete si to vôbec predstaviť? Ani ja som nevedel, kým som nezažil na vlastnej koži. Poviem vám, skoro ma to zabilo. A to som nesmrteľný.

Jediným vzrúšom v nebi, nechtiac a nevedomky, bola Evolúcia. Najpríťažlivejšia panna na celých nebesiach, v nebeskom zákulisí známa ako Sexi Eva. Nádherná ženská, hoci na moje gusto príliš cudná a inteligentná, žiadna blondínka.

No práve také popri blondínkach fakt žeriem a milujem, sú pre mňa výzvou a pokušením. Verte mi, keď to vravím, lebo o pokušení čosi viem. Pri takýchto ženách sa nenudíte, lebo nikdy neviete, na čom u nich ste a čo bude či nebude.

Aj suchár Najvyšší si Evu všimol. A to je čo povedať, lebo inak sa okrem chválorečí na svoju výnimočnosť o nič nezaujíma. Jediný, kto si trúfol na túto Božiu ješitnosť reptať, som bol ja a dalo mi more práce, kým som na svoju stranu získal tretinu nespokojných anjelov.

Lenže čo zmôžete proti Všemohúcemu? Nemáte šancu. Ten nebeský egocentrik si nadelil všetku múdrosť sveta a popri Všemohúcom sa stal tiež Vševedúcim. Je fakt strašne ambiciózny, ide po každom honore a vo všetkom chce byť Prvý a Jediný. A potom s ním súperte.

Našťastie je Najvyšší aj Najväčší Narcis na nebesiach. Vo svojej zaslepenej samoľúbosti si nevšimol, že som si kus múdrosti prisvojil. A neverili by ste, kradla i Eva. Pritom sa VŽDY tvári ako naivka a neviniatko.

No ale skrátim to, nemáte predsa toľko času ako ja. Úplnú verziu príbehu vám porozprávam, až budete na večnosti. Aspoň sa budete mať celý smrteľný život na čo tešiť.

Nuž teda, stalo sa toto.

Najvyšší i ja sme sa zapozerali do Evy. Veď bola nielen krásna, ale aj bystrá, skoro ako On a ja. A keď sa dvaja chlapi zapozerajú do jednej ženskej a tá si navyše nevie vybrať, raz dá (nádej) jednému, raz druhému, nerobí to dobrotu ani v nebi. A nikdy to nedopadne dobre.

Vševedúci Božský zneistel, lenže mu nedošlo, že čosi nie je s kostolným poriadkom. Že mu chýba kus múdrosti, čo sme mu ukradli Eva a ja.

Súperenie medzi Najvyšším a mnou sa vyostrovalo. Bol to súboj kto z koho. Ani jeden z nás si nebol istý, na čom je, lebo Eva hrala na obe strany.

Tak som si povedal, že súboj rozhodnem pre seba. Najvyššieho pred všetkými verejne ponížim a korisť položím Eve k nohám. Tomu neodolá žiadna ženská.

Vymyslel som geniálny plán. To viete, ja iné ani vymyslieť neviem.

Ako sa neskôr ukázalo, môj geniálny plán mal jedinú chybu. Že nevyšiel. Asi mi chýbal kus múdrosti, čo si uchmatla Eva. Raz jej ho MUSÍM ukradnúť.

Využil som unudenosť anjelov a to, že sa začínala prejavovať na kvalite vychvaľovania Najvyššieho. Navrhol som, že pripravím motivačný výcvik. Ha, že motivačný výcvik. To sa mi fakt podarilo!

Viete, o čo naozaj šlo? O obyčajné kasíno s ruletou. Lenže kto vtedy tušil, čo je kasíno a čo ruleta, hm? Všetci na to skočili, vrátane Najvyššieho a inokedy obozretnej Evy.

Stal som sa majiteľom a krupiérom kasína v jednej osobe. Spočiatku som ruletu nastavil tak, aby anjeli viac vyhrávali ako prehrávali, a to sa im, verte mi, páčilo. Veď komu by sa nie, no nie?

Keď sa pochvalné zmienky anjelov o rulete pri ranných Bohoslužbách – ich kvalita sa fakt zlepšila, anjeli sa odušu usilovali, aby bol Najvyšší čo najskôr spokojný a mohli utekať do kasína na hazard – dostali do Božích uší, rozhodol sa, že si to čudo sám príde pozrieť. Lenže ja som vedel, že nezostane len pri pozeraní, že ho hazard zláka a že si zahrá aj On.

A tak bolo. Prišiel, chvíľu pozeral, potom si vsadil. Nevsadil vysokú čiastku, je to starý lakomec a ani pri svojej vševedúcnosti si nebol istý, či o svoje groše nepríde. Viete, už dávnejšie zistil, že pri mne si nemôže byť istý ničím, ha ha.

No a čo myslíte, čo sa stalo? Vyhral. Prvý, druhý, ... siedmy, ... desiaty raz. A pri tom (starec nie je hlúpy) postupne zvyšoval stávky, až skoro rozbil bank.

Vtedy prišla moja chvíľa. Upravil som ruletu – v tých časoch ešte žiaden dohľad nad kasínami nejestvoval – tak, aby ani Boh neuhádol, aké číslo padne.

Všetci sa posadali okolo rulety (medzi nimi i Eva, moc jej to slušalo, všetci anjeli z nej boli hin) a Najvyšší usúdil, že práve teraz s konečnou platnosťou a naveky získa peniaze a Evu len pre seba. Ukolísaný desiatimi výhrami v rade, vsadil na jediné číslo všetko, čo mal pri sebe. Všetky vlastné i vyhraté groše, vážení!

Nikto ani nedýchal. Všetci tušili, že ide o viac než len o nevinnú hru. Roztočil som ruletu, hodil guličku a všetci s napätím čakali, čo padne. To viete, ani ja som si nebol celkom istý, nie som predsa Vševedúci. Mojou výhodou je, že na rozdiel od Najvyššieho o tom viem.

Gulička krúžila a krúžila, až začala spomaľovať a spomaľovať... a tesne predtým, než si vybrala svoje číslo a zapadla do priehradky, Najvyššiemu to odrazu docvaklo. Docvaklo mu, že som ho napálil, podviedol, oklamal, prekabátil... No čo vám poviem, tak ho to nasrdilo, nahnevalo, rozzúrilo, rozčertilo, že bol celý bez seba.

No ani v stave nepríčetného hnevu nestratil duchaprítomnosť (je formát, to musím uznať). Urobil jediné, čo v tom položení mohol, aby nestratil tvár a imidž Vševedúceho. Tresol päsťou do hracieho stola tak mocne, že rozmetal nielen ruletu, ale celé kasíno a celé nebesá.

Čo sa dialo v prvotnej tme, trme-vrme a chaose, to dodnes nikto (ani Najvyšší, Eva, ani ja) presne nevie. A ak vie, radšej sa k tomu nevyjadruje.

Viem, vy túto historku poznáte v inom podaní. Tomu zúrivému výbuchu vravíte veľký tresk a veríte, že vtedy vznikol a začal sa rozpínať Vesmír, a že život vznikol až neskôr. Veď hej, ako by ste mohli vedieť, čo bolo pred veľkým treskom? Hoci, popravde, mohli by ste to aspoň tušiť. Veď ste Božie (?) deti, či nie?

Najvyšší, Eva a ja sa dodnes smejeme (no dobre, nesmejeme, potuteľne sa usmievame) nad tým, ako vy, ľudia, ten najčudesnejší následok našej hazardnej hry, sami so sebou vediete spor v otázke „stvoril nás Všemohúci Boh Otec? či sme deťmi Matky Evolúcie?“

Snaživý, no naivný a hlúpučký úbožiačik človek zatiaľ ani netuší, že má oboch rodičov. A JA si dovolím podotknúť, že istá je aj v tomto prípade len matka, ha ha ha.

Verte-neverte, viem-čo-viem, a viem, čo vravím.
Veď som bol pri tom a videl to na vlastné oči.


Váš spolu-pra...pratato
Lucifer

22. 5. 2019

Prvá výstava Račianskeho muzeálneho spolku v Rači

Milí Račania,
naša prvá muzeálna prezentácia na hodoch v Rači od 3. 5. do 7. 5. 2019 je za nami. Všetkým návštevníkom, Račanom, pracovníkom MÚ Rača, účinkujúcim, spolupracovníkom a predovšetkým Vám, milé kolegynky z RMS, patrí veľké poďakovanie za nevšedný zážitok. Spoločným úsilím sme predstavili v prítomnosti kúsok našej bohatej minulosti, pre ktorú sme sa rozhodli založiť RMS, aby aj v Rači bolo profesionálne múzeum v Koloničovej kúrii.

Veríme, že prítomných potešil v piatok poobede úvodný program so sprievodným slovom a vystúpením žiakov zo ZUŠ Vrbenského a ZŠ Tbiliská, ktorý otvoril výstavu aj čulé rozhovory o našej minulosti.

Prezentácia RMS v náznaku predstavila to, čo by malo byť z našej histórie v samotnom Račianskom múzeu. Dejiny Rače sme tu mali zastúpené viacerými publikáciami o našej histórii, boli tu katastrálne mapy Rače z konca 19. storočia aj zo súčasnosti, na paneloch bolo množstvo fotografií z rôznych období s doplnkovými textami o jednotlivých častiach dnešnej MČ: Krasňany, Rendez a Rača. Boli spomenuté školy, spolky a bohatá športová činnosť bola doplnená o konkrétne športové predmety (napr. staré lyže či bicykel BMX, kombinéza parašutistu s padákom, ocenenia, diplomy a iné). Pre deti i dospelých sme mali pripravené hry, hádanky, detský kútik a obrovskú, dokonalú železničnú dráhu pre oči malých aj dospelých divákov.

Na veľkej obrazovke sa premietal dokument z r. 2002, v ktorom pán Ľudovít Havlovič sprevádzal žiakov zo ZŠ Tbiliská po pamätihodnostiach v Rači a odovzdával im svoje vedomosti miestneho historika.

Bolo úžasné, že pán Ľudovít Havlovič prišiel medzi nás na našu prvú muzeálna prezentáciu a mohli sme sa tu s ním porozprávať a potešiť.

Dominantou inštalácie bolo na pódiu zariadenie račianskeho obydlia, ktoré zachytilo tradične vybavenú domácnosť nábytkom – kredencom, umývacou smaltovou súpravou, skriňou s toaletným zrkadlovým stolíkom, posteľou s nočným stolíkom a tkaným kobercom, kolískou, stojanom na kvety a v strede izby bol slávnostne prestretý stôl. Ďalej tu bolo množstvo smaltového riadu, rôznych kuchynských pomôcok, aj nástroj obživy – šijací stroj s odevom či výrobkami z textilu pre úžitok i potešenie vo forme násteniek a ďalších drobností, ktoré svojou pestrosťou potešili nejedno srdce.

Už raz preverené lákadlo návštevníkov – tradičné bývanie – malo svojho predchodcu v prvej expozícii z roku 1975-9, kde boli k dispozícii dve miestnosti v typickom vinohradníckom rodinnom domčeku.

Múzejnú prezentáciu doplnila výstava krojov karpatských Nemcov na Slovensku zo SNM – Múzea kultúry karpatských Nemcov v Bratislave.

V strede sály na dlhom výstavnom pulte sa nachádzal otvorený depozitár z prvých darov občanov do Račianskeho múzea. Predstavoval zmes predmetov z domácností, kuchyne, z dielní, aj zo športu, z pivnice či vinohradu. Naokolo boli rozprestreté miestne časopisy Račiansky výberračan.sk výber, v ktorých si hostia mohli polistovať.

Boli tu tiež panely s literárnymi a hlavne výtvarnými prácami detí zo súťaže Račiansky jahodový kvet, 23. ročník organizovaný Miestnym odborom Matice Slovenskej v Rači.

Bolo milé, že niektorí návštevníci výstavy nám hneď nasledujúci deň priniesli ďalšie exponáty: plechové či hliníkové nádoby, rôzne textilné predmety aj malý tranzistor do zbierky.

Celkom sme získali 101 ks predmetov. Návštevníci nás podporili aj dobrovoľným finančným príspevkom. Za všetko veľmi ďakujeme.


Milí Račania,
RMS vás prosí o vašu podporu a spoluprácu. Len tak sa nám podarí podchytiť každú oblasť života našich predkov, vrátane osobností, ktoré v Rači zanechali výraznú stopu. Potešíme sa, keď sa pridáte do nášho OZ a pomôžete zdokumentovať našu históriu. Prosíme Vás, ozvite sa nám na FB – Račiansky muzeálny spolok, email muzeumraca@gmail.com, alebo mobil 0904 858 234.


Čaká nás veľa spoločného úsilia s Vami, s MÚ Rača aj s každým, kto má záujem, aby sme dosiahli spoločný cieľ – Račianske múzeum, ktoré bude reprezentovať bohatú históriu, rozmanitú kultúru a osobité tradície našich predkov. Robíme to v prospech našej mládeže, nových občanov, turistov a predovšetkým Račanov, ktorí tu majú svoje korene, predkov, prežité detstvo, dospelosť, radosti aj starosti skrátka... majú tu všetko.

Tešíme sa, že náš tím RMS, ktorý obnovil náš priateľ Miro Ščibrany, ako nástupnícku skupinku po predošlej zostave s pánom Ľudovítom Havlovičom z roku 2012, nadväzuje plánom vytvoriť Račianske múzeum v Koloničovej kúrii a touto prezentáciou preukázal úžasnú tvorivosť v rozmanitosti našich rôznych povolaní a záujmov, ktoré sa vzájomne doplnili ku spoločnému dielu.

Váš RMS
PhDr. Maniková Jana
Mgr. Luknárová Dobroslava
Ing. Hatalová Mária
Mgr. Luknárová Monika
Ing. Vanerková Ingrid
Šilberský Aleš (autor článku)

V Bratislave-Rači 19. mája 2019

Pán Ľudovít Havlovič uprostred členov RMS

Úvodný program výstavy RMS v NKD

















15. 4. 2019

RENDEZÁČIK – PARNÝ RUŠEŇ 310.507

RENDEZÁČIK – PARNÝ RUŠEŇ 310.507

Symbol bohatej železničnej histórie na Rendezi v podobe noblesného parného rušňa 310.507 – RENDEZÁČIK, jeho obľúbeného zľudovelého názvu medzi mnohými Rendezákmi sa nachádza v srdci – strede Rendezu a je zároveň neodolateľným ťahákom – pozvánkou pre železničných labužníkov od detí až po sviežich seniorov na príťažlivú prechádzku do nádherného veľkého pamiatkového reálu – Múzea starého rušňového depa Bratislava – Východ, kde sa každoročne koná gala prehliadka „Celoslovenského zrazu historických železničných vozidiel (2019 – 20. ročník). Svoj rodokmeň výroby si píše Parný rušeň 310.507 – Rendezáčik – roku pána 1899 v Budapešti, kde pre poznanie jeho konštrukčných parametrov je treba uviesť následné informácie.

Je to veľmi jednoduchá tendrovka s tromi spriahnutými nápravami bez stavacích klinov osových ložísk, vtedy obvyklým vonkajším rámom HALLSKÝMI kľukami s parným strojom, bez predmetného vedenia poháňajúcim nápravu. Rozvod Stepheson bol umiestnený medzi spojnicami a rámom rušňa. Pri viacerých strojoch sa zvláštnosťou konštrukcie kotla stali pece typu „POLONCEAU“, bez stropných rozpier. Veľké prevyslé hmoty stroja i skriňového kotla obmedzili síce najvyššiu dovolenú rýchlosť rušňa na 45 km/h /prístrojom chodu na 30 km/h/ pre vtedajšiu prevádzku na miestnych železniciach to ale postačovalo. Vo Viedenskom Novom Meste a lokomotívke StEG vo Viedni, Budapešti – ARADE v rokoch 1885-1927 vyrobili lokomotívky celkom 534 typov týchto rušňov. Roku 1918 prevzali ČSD od MAV 53 strojov tohto typu a pridelili im označenie 310.4 ďalších 10 ks dostalo označenie 310.5. Do tejto skupiny patril i predmetný rušeň, ktorý bol v rokoch 1899-1907 spolu s ďalšími dvomi rovnakými strojmi používaný na miestnej železnici v údolí Oravy. Rad bol v prevádzke na miestnych železniciach a napokon na staničnom a výhrevenskom posune do roku 1957. Mnohé rušne však jazdili na vlečkách slovenských priemyselných podnikov – najmä cukrovarov až do konca 60-tych rokov 20. storočia. Predmetný rušeň 310.507 – Rendezáčik bol v rokoch 2009-2010 opravený do vystavovateľného stavu a 2. septembra 2010 slávnostne umiestnený na pomník – neďaleko areálu Starého rušňového depa Bratislava –Východ na Rendezi.

Rendezáčik – parný rušeň 310.507 je už druhou mašinkou, ktorá reprezentuje ako pútavá dominanta časť Rendez – MČ Rača ako súčasť Bratislavy v jej dlhoročnej železničnej histórii v nákladnej doprave. Stal sa častou exkluzívnou zastávkou najmä osobných áut so značkami mapujúcich takmer celé Slovensko, kde deti, rodičia si vychutnávajú vnútro kabíny Rendezáčika a zažívajú tam vône radosti, detského poznávania, čara slávnej to éry parných mašín. Zažil som desiatky stretnutí s nadšenými deťmi, rodičmi a snažil som sa im zážitok s mašinkou Rendezáčik obohatiť o poznanie jeho vzniku plus celého životopisu s perličkami zaujímavostí, ktoré zdobia tohto kráľa koľajníc, najmä z konca 19. a polovice 20. storočia. Podľa parťáckej dohody s Múzejno dokumentačným centrom ŽSR sa od začiatku expozícií oboch parných mašiniek Rendezáčikov starám priebežne takmer denne dobrovoľnícky, zdarma o vnútornú čistotu ich kabínok, kde bohužiaľ niektorí návštevníci si to tu mýlia s odpadkovým košom a preto som po čase veľmi uvítal pri udržiavaní poriadku aj obetavú pomoc mladého Rendezáka Dominika Vrbu, inak už výrazná a aktívna osobnosť, ktorí dlhodobo pôsobí v „ˇŽelezničnej Nostalgii“ na Rendezi, ktorá sa venuje rekonštrukciám železničných mašín a vozidiel.

RENDEZÁČIK – parná mašinka 310.507 teda úspešne reprezentuje majstrovstvo, um a fortieľ našich predkov, ktorí dokázali vytvoriť lahodné línie a výslednú železnú konštrukčnú krásu parných mašín a zároveň pôžitkovo pohladia dušu a srdiečko všetkých, ktorí podľahnú znovu a znovu ju vidieť tak ako v čase, keď parou tak voňal čas.

Do kráľovstva železničných koľajníc cez vstupnú bránu Rendezáčika – parnej mašinky 310.507 vás srdečne pozýva do areálu Sarého depa Bratislava – Východ, Železničného múzea na Rendezi cez celučký rok kolektív MDC ŽSR a Rendezák Cyril Sekerka.


14. 4. 2019

Ján Luknár: Rod Luknárovcov v Rači

Úryvky z historického a genealogického diela Jána Luknára.

• Predkovia rodu Luckner boli Nemci

Po porazení Slovienov Maďarmi a zániku Veľkomoravskej ríše zostalo územie bratislavského kraja vyplienené a Maďari s Bavormi oň neustále bojovali. Okolo roku 1000 sa sv. Štefan oženil s bavorskou princeznou Gizelou. Ako svadobný dar dostala územie dnešného východného Rakúska a západného Slovenska. S cieľom zlepšiť kultúrnu a ekonomickú úroveň pozvala do Maďarského kráľovstva nemeckých šľachticov, duchovných, remeselníkov a poľnohospodárov. Toto bola prvá hromadná nemecká kolonizácia bratislavského regiónu. Je pravdepodobné, že už v tej dobe sem prišli i prví nemeckí vinohradníci.

Druhá hromadná nemecká kolonizácia prebehla okolo roku 1150 na pozvanie uhorského kráľa Gejzu II.

Tretia, pravdepodobne najväčšia kolonizácia, sa uskutočnila okolo roku 1245, po odchode Tatárov, ktorí územie okolo Bratislavy v rokoch 1242-43 vyplienili. Túto kolonizáciu zabezpečili najmä grófi z Pezinku a Sv. Jura. Za nových poddaných museli zemepánom platiť nájomné. Nie je známe, či mali prisťahovalci nejaké ekonomické výhody. Podľa urbárskeho zoznamu z roku 1768 boli vtedy aj nemeckí prisťahovalci vedení ako veční poddaní.

Zatiaľ nevieme určiť, kedy sem prišli naši predkovia. Určite to bolo skôr ako v 17. storočí. Najpravdepodobnejšie je, že to bolo okolo roku 1245. Už v roku 1226 sa však spomínajú vinice na vrchu Symberg, ktorý by vraj mal byť v terajšom katastrálnom území Rače. Je isté, že prisťahovalci priniesli nové, efektívnejšie formy budovania a obrábania viníc.

Nepodarilo sa ani presne zistiť, odkiaľ prišli naši predkovia do Rače. Evanjelický farár Gustav Polevkovics vo svojej knihe z roku 1885 uvádza, že meno rodiny Wengh sa vyskytuje v krajine Baden-Würtemberg, a že dialekt račianskych nemeckých evanjelikov je švábsky, t. j. bavorský alebo baden-würtemberský. V zhode s G. Polevkovicsom som dospel k názoru, že pred príchodom Chorvátov do Rače (asi v roku 1560) tu boli Nemci v absolútnej prevahe.

V tej dobe boli v Rači dvaja zemepáni – gróf Kolonič a Farkaš. Poddaní grófa Koloniča, ktorí bývali na hornom konci, sa museli stať asi v roku 1564 evanjelikmi, lebo ich pán bol horlivým luteránom. Vtedy evanjelici zabrali i katolícky kostol a je pravdepodobné, že ho i zrekonštruovali. Nemci, žijúci na dolnom konci, ktorých zemepánom bola Farkašovská rodina alebo jej nástupca, zostali katolíkmi. Boli to tieto nemecké rody: Beutelhauser – Peidlhauser, Brichta, Kodner – Kodnár, Hoffner, Kandl, Krampl, Luckner – Luknár, Mühlfelder – Milfeder, Schebela, Schuhnagel, Wallner, Wieger, Zich, Zechmeister, ktoré sa ešte i teraz vyskytujú v Nemecku.

V druhej polovici 16. storočia sa do Rače prisťahovali na 35 vozoch Chorváti, ktorí utekali pred Turkami. Chorváti boli katolíci a usídlili sa pravdepodobne na dolnom konci. Ich švárne dcéry ako i jazyk, v ktorom sa konali bohoslužby v r. k. kostole, spôsobili asimiláciu nemeckých katolíkov. Z ústneho podania je známe, že evanjelici mali zakázané sobášiť sa s Chorvátkami. Z toho potom mohli vzniknúť rozbroje a nenávisť medzi Nemcami evanjelikmi a katolíkmi. Navzájom si vyčítali zradu katolíckej viery zapredanie národnosti. Časom sa z nemeckých katolíkov a Chorvátov stali Slováci ako repa a napätie medzi nemeckými evanjelikmi a katolíkmi s väčšou alebo menšou intenzitou pretrvávalo až do začiatku 2. svetovej vojny. Po jej skončení bola väčšina Nemcov vysťahovaná do Nemecka.


Šesť línií rodu Luknárovcov

Keď sa po veľkom požiari v roku 1733 začala na r. k. farskom úrade písať nová matrika narodených, sobášených a zomrelých, bolo v Rači šesť línií nášho rodu, ktorých zakladateľmi boli:

1. línia
Mathias
Lockner
*1659
†11.03.1737
2. línia
Joannes
Lukner
*1675
†22.01.1750
3. línia
Joannes
Lukner
*1677
†22.12.1757
4. línia
Joannes
Luckner
*1685
†07.01.1766
5. línia
Paulus
Luckner
*1685
†05.03.1766
6. línia
Paulus
Luckner
*1693
†09.08.1738

Mathias Lockner bol evanjelik a podľa urbárskych tabuliek z roku 1768 večne poddaný sedliak. Jeho potomkovia neskôr prestúpili na katolícku vieru. Koncom 18. storočia už mali priezvisko ako ostatní príslušníci nášho rodu t. j. LUKNAR s krátkym a.

V súčasnosti sú živé len 3 línie, a to: tretia, piata, šiesta – tzn. naša línia.

Vzdelanostná úroveň Račanov do roku 1918 bola biedna. Zlepšenie nastalo počas 1. ČSR, kedy v roku 1931 a 1934 boli v Rači postavené nové školy. Viacerí mladí ľudia začali študovať v Bratislave na gymnáziách a na univerzite. Prudký nárast počtu študentov nastal až počas 1. SR, keď Slovensko opustili Česi.

Ako prví z nášho rodu, nadobudli univerzitné alebo teologické vzdelanie JUDr. Jozef Luknár z piatej línie a vdp. Karol Luknár z 3. línie.


6. línia – moji prastarí a starí rodičia Luknárovci

GEN N+1
Paulus Luckner bol najstarším známym predkom v našej línii – naším prapra......starým otcom. Bol najmladší z predstaviteľov jednotlivých línií. O jeho živote toho veľa nevieme, len v knihe zomrelých bola pri jeho mene poznámka, že bol montius magister, tzn. Bergmeister (pergl alebo správnejšie bergl), po slovensky správca viníc a vína. V tej dobe to iste bola dôležitá funkcia, keď to pán farár považoval za potrebné pri jeho mene uviesť. Do kompetencie bergla patrilo všetko, čo súviselo s budovaním nových viníc, kontrolou dodržiavania technológie ošetrovania viniča a výroby vín.

Paulus zomrel veľmi mladý, mal len 45 rokov. O jeho manželke Elisabethe a ro oku ich sobáša nevieme vôbec nič, lebo sa zosobášili pred zavedením novej matriky. Elisabetha nie je uvedená ani v knihe zomrelých. Možno, že z Rače odišla so synom Mathiasom, lebo v knihe sobášených a zomrelých nie je žiadna zmienka ani o ňom.

GEN N+2
Paulus sa oženil v roku 1760 až ako 29-ročný s Chorvátkou Máriou Andrašovičovou. Zomrel ako 40 ročný.

Jacobus sa oženil v roku 1788 s  Catharinou Patermanovou, vdovou z Ivanky. Po sobáši sa odsťahovali do Ivanky a stali sa zakladateľmi ivanskej vetvy 6. línie nášho rodu. Obec Ivanka bola údajne nemecká dedina.

GEN N+3
Paulus sa asi neženil v Rači, preto priezvisko jeho manželky Evy nie je známe. Synovia Michael a Andreas nie sú evidovaní v matrike sobášených a zomrelých a je predpoklad, že odišli z Rače. V matrike zomrelých nie je zaevidovaný ani ich otec Paulus.

GEN N+4
Josephus sa oženil v roku 1812 s Máriou Krampl, jeho brat Joannes v ten istý deň s Máriinou sestrou Catharinou. Obe pochádzali z račianskeho nemeckého rodu. Hoci mali detí ako smetí, detská úmrtnosť bola veľká a nakoniec zostal v oboch rodinách len jeden mužský pokračovateľ.

GEN N+5
Pradedo Stephanus sa oženil v roku 1846 s Elisabethou Bordacs. Pravdepodobne pochádzala zo slovenskej rodiny, jej príbuzný bol richtárom Rače. Zomrela po pôrode svojej druhej dcéry. Po štyroch mesiacoch sa prastarý otec znova oženil so slobodným dievčaťom, Annou Belayovou z Vajnôr. Bola pravdepodobne Slovenka, lebo vo Vajnoroch bývali najmä Slováci.

GEN N+6
Dedo Jacobus bol tiež jediný pokračovateľ. V roku 1885 sa oženil s našou starou mamou Elisabethou z nemeckého rodu Kodner (Godner). Jeden vinohradnícky hon na dolnom konci sa nazýva Kodnare. Elisabetha bola podnikavá žena. Skupovala mlieko a mliečne výrobky od sedliakov a každodenne ich vozila na voze s jedným koňom do mesta, kde výrobky rozvážala zákazníkom. Určite vedela hovoriť nemecky a maďarsky, lebo ináč by nič nepredala. Ako to v tej dobe bolo zvykom, detí mala ako smetí. Babičku som síce poznal (zomrela asi v roku 1940), ale nikdy som sa s ňou nerozprával o niečom, čo by mi utkvelo v pamäti. Staršia sestra dedka Jakuba, Mária, sa vydala za Leonarda Beladiča a stala sa matkou Františka Beladiča – dedka mojej manželky Filky.

Dedka Jakuba som nepoznať, lebo zomrel v priebehu l. svetovej vojny v roku 1915 – 1918 na poranenie nohy. Cestou z vinohradu mu na nohu spadla putňa a lekár ju nevedel vyliečiť. V roku 1914, keď sa otec viezol nákladným vlakom na  východný front, dedko utekal dolu svojou rolou, ktorá bola pod Záhumenicami, a chudák spadol. Tak ako jeho predchodcovia sa dožil len asi 55 – 57 rokov.

Starí rodičia určite neboli chudobní. Mali niekoľko vinohradov, role, lúky, urbár i dom. No keď sa to podelilo medzi 7 súrodencov, tak toho veľa nebolo. Delenie majetku sa uskutočnilo niekedy po 1. svetovej vojne, kedy ešte môj otec slúžil vojenčinu v Chebe. Tak sa mu dostalo menej hodnotného majetku ako súrodencom, čo boli pri delení v Rači

Starí a prastarí rodičia Luknárovci bývali na dolnom konci dediny, na spodnej strane dnešnej ulice Pri vinohradoch, v dome č. 195. Pred ich domom nad potokom stála búda s hasičskou striekačkou. Ich dvor susedil s dvorom môjho starého otca z maminej strany Františka Cícha. Medzi ich dvormi nebol nikdy žiadny plot. Preto sme my deti mali veľký priestor pre hry. Detí tam bolo vždy ako smetí z takmer celého dolného konca. Luknárovský dom po 1. svetovej vojne zrekonštruoval strýc Jakub.

GEN N+7
Strýc Jakub si v roku 1920 zobral za manželku Máriu Lednárovú, z bohatého nemeckého rodu Ledner. Dožil sa 92 rokov. Do smrti bol veľmi čulý. Denne chodieval do mesta s paličkou. V 1. svetovej vojne bol ranený a bol čiastočný invalid. Bol dobrý vinohradník a vedel zabíjať prasce a robiť chutné zabíjačkové itrničky, pluncky, klobásy a presburšty.

GEN N+7
Náš otec Ján mal dve manželstvá. Jeho prvou manželkou bola 20-ročná Paula Polakovičová. Keď sa ženil, mal skoro 30 rokov. Paula po pol roku manželstva zomrela na tuberkulózu. Deti nemali. Neskorú ženbu spôsobilo 7 rokov vojenčenia (2 roky na ruskom fronte, 2 roky na talianskom fronte a 3 roky v československej armáde). Jeho druhou manželkou sa v roku 1926 stala naša mama Anna Cíchová zo susedného dvora. Bola o 11 rokov mladšia, skutočne pekná, iniciatívna a usilovná žena.

Hneď po svadbe, ktorá sa konala vo všedný deň po rannej sv. omši, išli obaja do vinohradu pomáhať rodičom. Tak to už bolo v tej dobe zvykom, že keď sa ženil vdovec, už nebolo žiadne veľké veselie. O rok sa narodila moja prvá sestra Viktória. Bolo to už v novom dome na Koľajnej ulici v Rači. V rodine zavládol veľký smútok, lebo dievčatko malo rozštep chrbtice.


Moji rodičia Ján Luknár a Anna, rod. Cíchová

Náš otec sa narodil v roku 1894. V čase vypuknutia 1. svetovej vojny mal práve 20 rokov a bol schopný bez vady byť vojakom počas celej doby jej trvania. V rokoch 1914 a 1915 bol až do zranenia na ruskom fronte v dnešnom východnom Poľsku, v blízkosti súčasných slovenských hraníc.

Ján Luknár starší, Jánov otec, na fronte I. svet. vojny ako c. k. frajter (1916)
Po zranení a vyliečení vo vojenskej nemocnici vo Viedni bol prevelený na taliansky front v severovýchodnom Taliansku, v povodí rieky Piava. Tu prebiehali veľmi ťažké boje. Podľa rozprávania účastníkov, rieka bola sfarbená od krvi zabitých vojakov. Pred koncom vojny bol otcov regiment zasypaný v jaskyni. Všetci vojaci si mysleli, že nastal ich koniec. Po vyslobodení z jaskyne bol otec znova zranený a liečený vo Viedni. Na konci vojny ho prevelili do Senca. V rokoch 1919 až 1922 musel ďalej slúžiť v československej armáde. Najprv v Bratislave a potom v Chebe, v tých istých kasárňach ako neskôr ja.

Boje na Piave zanechali na jeho psychike následky. Dlho po skončení vojny v noci vykrikoval zo sna nemecké povely, stonal, kričal, škrípal zubami a kňučal. Tento Alarm nás vždy všetkých zobudil.

Zrejme za odmenu dostal v roku 1923 prácu v tabakovej fabrike, kde sa v druhej polovici tridsiatych rokov stal pomocníkom fabrického záhradníka. Po odchode Čechov a Moravákov do Protektorátu Bőhmen und Mähren sa stal záhradníkom. Zo zdravotných dôvodov išiel v roku 1941 do invalidného dôchodku. Keďže dôchodok bol veľmi malý, asi 2000,- Sk, nastali v našej rodine ťažké časy. V čase druhej svetovej vojny bolo všetko drahé a na začiatku slovenského štátu nebolo potravín.

Náš otec sa vedel dohovoriť po nemecky, maďarsky a vďaka vojenčine v Chebe i česky. Od detských rokov musel pracovať na roliach a vo vinohradoch. Napriek tomu mal detstvo pokojné a netrpel biedu. Bol charakterný, ohľaduplný, láskavý, až extrémne skromný človek. Nezniesol ani najmenšiu krádež a podvod. V tomto duchu vychovával aj nás deti, preto sme i my boli podobní.

Naša mama bola veľmi učenlivá, rozhodná a iniciatívna. Ako matka bola veľmi obetavá a láskavá, viedla nás k pracovitosti a poriadku. Jej vlastnosti v dobrom ovplyvnila práca v Bratislavskej cvernovej fabrike, kde mala šance byť majsterkou. Neskoršie mali na mamu vplyv i naši susedia Borkovcovci a ich babička, pani učiteľka Šilhánová.

Anna Cíchová, Jánova matka, v polovici 20. rokov a Ján Luknár starší ako c. k. kaprál (1917)

Naši rodičia sa čoskoro po sobáši usilovali o výstavbu rodinného domu v novej račištorfskej štvrti Pozotórii. Vznikla na roliach, v mieste, kde niekedy bola slovanská osada Okolí. Dom dokončili už v roku 1927. Bol maličký, pozostával z izby, kuchyne, komory, schodiska a jednej pivničnej miestnosti. V ďalších rokoch bol viackrát prestavaný. Elektrifikovaný bol až v roku 1942. Naraz bolo v dome útulnejšie a veselšie. Kúpili sme rádio Philetu a mohli sme počúvať hudbu, divadelné hry a správy, najmä z Londýna.

Našimi susedmi okrem Borkovcov boli Molčányovci, Frgalovci a Večeřovci. Pán Borkovec vyštudoval melioračnú majstrovskú školu vo Vysokom Mýte a bol stavbyvedúcim na melioráciach Váhu a výstavbe ciest. Bol to skvelý človek. Každý ho tu tituloval pán inžilír. Naši rodičia sa veľa od Borkovcov naučili a zostali priateľmi až do smrti. Pán Molčány bol úradníkom na obecnom úrade v Rači, pán Frgala vlakový sprievodca na medzinárodných rýchlikoch do Maďarska a Juhoslávie. Pán Večeřa bol úradníkom. Večeřovci boli veľmi slušní, bezkonfliktní ľudia. Mali syna Miroslava, ktorý mi daroval bábkové divadlo, keď odchádzali do Čiech. V našej štvrti bývali väčšinou Česi, Moraváci a Nemci. Bola to pestrá medzinárodná spoločnosť. Bolo tu veselo, spôsob života tu bol úplne iný ako v starej Rači.

Po vzniku slovenského štátu 14. marca 1939 a odchode Čechov a Moravákov do Protektorátu bol koniec demokracie a veselosti. Na druhej strane, uvoľnilo sa veľa miest pre vzdelaných Slovákov a na stredných a vysokých školách pre slovenské deti. Vznikla Slovenská vysoká škola technická a nastal boom vzdelanosti slovenského národa. Prvé dva-tri roky slovenského štátu boli veľmi ťažké, ale postupne sa situácia zlepšovala. Zásobovanie bolo na Slovensku podstatne lepšie ako v Potektoráte, hoci bola vojna.

V roku 1940 bola veľmi tuhá zima. Minulo sa nám všetko palivo a vtedy otec zavelil, že sa musíme samozásobiť drevom z lesa. Nosili sme noše dreva sponad vinohradov Komandel a Ligisland. Cez prázdniny som chodil na drevo s mamou, ale v zime sme sa už netriasli od chladu. Skoro ráno sme s mamou vyrazili a asi za tri hodiny sme sa vrátili. Ťažko som to znášal, a to som mal nošku menšiu ako mama. V zime nám rodičia dávali na noc do postele ohriate tehly, lebo v izbách sa väčšinou nekúrilo.

Ján Luknár s otcom Jánom, mamou Annou, bratom Bohušom a sestrou Zdenkou na dvore rodného domu
Anna a Ján Luknárovci
Napriek chudobe, vládol v našej rodine krásny harmonický rodinný život, na ktorý s bratom Bohušom a sestrou Zdenkou radi spomíname.

Ján Luknár
*13.6.1929 – †31.8.2018
krátené 9.4.2019