Povesť Zlatá noha
Povjest o Zuatej nohy
Povesť Račišdorfské hody
Povesť o Kamennej svini
Povesť o bezhlavom jazdcovi
Povesť o krčme nad Račím potokom
Povesť o račianskom Pekle
Už skoro tri roky proboval Andrej po svete svoju zručnosť murárskeho tovariša. Ešte sa zastaví na mesiac-dva v Bratislave a potom rovno do Svätého Mikuláša. Veľmi sa mu už cnie: svojich si vidieť, našskú vravu počuť... Napočúval sa Andrej všelijakých cudzích rečí, i sám si na nich jazyk lámal. Veľmi sa mu už žiada po svojom sa s niekým od srdca pozhovárať.
Okolo neho sa ľudia s batohmi a košmi ponáhľajú. Naložené vozy trhovcov vŕzgajú a herbeľujú po nerovnej ceste. Počuť vravu nemeckú, maďarskú, chorvátsku, ale tuto, aha, celý kŕdlik ľudí po slovensky hovorí.
„Skadeže ste, dobrí ľudia?“ privraví sa im Andrej.
„Z Rače, synak. Ponáhľame sa na trh do Bratislavy. A ty že kde?“
„I ja ta, sváčik, skúsiť trošku bratislavskú murárčinu. A potom už rovno domov na horniaky!“ rozvravel sa veselo. „Nože daj, prenesiem ti,“ načiahol sa po košíku, ktorý niesla v ruke prostovlasá dievčina.
Cesty mali pred sebou ešte dobrej pol míle, a tak sa stihli do vôle porozprávať. Andrej sa dozvedel, že sa dievčina volá Marka a že chodí na trh dva razy do týždňa. Potom už prišla Bratislava, tam sa rozišli. Trhovníci zabočili k trhovisku pred hradbami a Andrej vošiel bránou do mesta.
Bratislava sa už vtedy bola ďaleko za mestské hradby rozrástla. Všade navôkol život zunel a kypel. Kamenná obruč hradieb mu v tom nemohla zabrániť.
Andrej sa spýtal učňa v koženej zástere, kde že je tu herberg, ubytovňa pre tovarišov. Prihlásil sa u správcu herbergu a ukázal mu svoju vandrovnú knižku. Správca dal vedieť cechmajstrovi murárskeho cechu, že tak a tak, prišiel vandrovný tovariš Andrej Lipták a že tu chce pracovať. Čochvíl'a prikvitli z cechu dvaja majstri, „cechoví gazdovia“. Počastovali Andreja vínom a povedali mu, že murárskej roboty je teraz v Bratislave plno, lebo mnohí magnáti si tu stavajú paláce. Takže môže hneď nastúpiť u majstra Izidora.
Stavba, na ktorej Andrej pracoval, bola blízko Zeleného trhu, a tak vše len zabehol k Markinmu šiatru. Sprvu iba čerešní si kúpiť, slovo prehodiť, zašpásovať. A potom ju už aj do Rače odprevadil, aj u nich čo-to pomohol, podstienku podmurovať, nový pokryv na strechu položiť. Sám nezbadal ako, vyrástla z toho láska, košatá ani strom, a zakrátko bola svadba. Horniak Andrej sa priženil do dolniackej Rače.
Jaj, lenže to akoby si bol srdce napoly rozlomil: jedna polovička ho tudolu držala, druhá tahore, do Liptova ťahala. Ale už sa nedalo: mal tu ženu i pol domu, ktorý s ňou vyženil. A tesť vystrojil zaňho i cechovú hostinu, takže sa Andrej stal murárskym majstrom. Namiesto trvalého návratu vybral sa on teda do Liptova aspoň na návštevu. Poľský kupec ho za toliar do Žiliny odviezol a odtiaľ čože mu už bolo! Blízko, kameňom by dohodil. Nuž si Andrej kráčal hore Váhom ani po fialkách. Mamku a otca si predstavoval, bratov a sestry! Vyvalia tí oči, keď im takto nenazdajky prikvitne!
Príde Andrej do Svätého Mikuláša - a tam národa plné ulice, huk a krik a plač! Čo sa tu robí?
„A ty vari nevieš?“ čudujú sa ľudia.
„Veď nám Jánošíka pod šibeň vedú!“
V nešťastnú hodinu som ja domov natrafil, zarmútil sa Andrej. A tlačí sa pomedzi zástup, nech ho teda vraj aspoň uvidí, toho Jánošíka. Aj sa pretisol celkom dopredu, kde medzi dráb mi Jánošík v reťaziach kráčal: zrebná košeľa, vlasy do vrkôčikov zapletené a zrak upretý ta, kde sa na obzore Liptovské hole do oblohy vkrajujú.
Ženy nariekajú, vykladajú už celkom ako nad jarnou a chlapi zubmi škrípu. Ej, Jánošík, Jánošík, veď len horekoval za tebou celý národ! A on nič, len si vám ide, hlava v myšlienkach. No tu sa zrazu poobzerá a zavolá:
„Je tu niekto zo Šumiaca?“
Ľudia zvŕtajú hlavy napravo-naľavo, „zo Šumiaca, zo Šumiaca,“ podávajú si ani tehlu pri murovačke, prvý druhému, druhý tretiemu, tretí štvrtému... Ale nie, zo Šumiaca tam nebol nik.
„A z Očovej je tu niekto?“ poznove zavolal Jánošík.
„Z Očovej, z Očovej...“ zasa si to národ podával ani krčah s vodou za letnej horúčavy, prvý druhému, druhý tretiemu, tretí štvrtému... Ale nie, nebol tam nikto ani z Očovej.
„A je tu niekto z Rače?“ zavolal do tretice Jánošík.
„Ja!“ vykríkol Andrej, „ja som z Rače.“
A pretískal sa k sputnanému, ako najbližšie mohol. Drábiská mu v tom napodiv nebránili, robili sa, že nič nevidia. A tu sa Jánošík zohol k Andrejovi a pošepkal mu čosi do ucha. Chcel sa už potom Andrej medzi ostatnými ľuďmi stratiť, no tu ho drábiská zdrapia! Tí istí, čo sa predtým robili, že nič nevidia.
„Čo ti povedal Jánošík? O poklade, však? Povedz, lebo ti uši vytrháme!“
„Ale, čože by o poklade!“ vykrúcal sa Andrej z tvrdých rúk.
„Kdežeby sa tam dolu vzal poklad, či sú tam vŕšky-doliny ako tu? Ani len jaskyňa dáka že by bola, nič.“ Šemotil, ako mohol.
„Tak čo ti vravel Jánošík?“
„Nuž čo mi... Aby som mu vraj frajerku v Rači naposledy pozdravoval, Kaču Balážku.“
Horko-ťažko sa im vydrapil z pazúrov, a aj to najskôr iba preto, že sa už k šibenici blížili. Poprepletal sa potom chytro pomedzi ľudí, ani domov sa neodvážil nakuknúť, čo ako ťažko mu to prichodilo. Lebo ktohovie, ako takí drábi zmýšľajú a či ho tu ešte aj hľadať nebudú. Tak sa len chytro k Váhu dostal, pri Váhu postál a s pltníkmi sa dolu Váhom spustil.
Šťastlivo sa vrátil do Rače. Žene Marke len tak skúpo čosi pomedzi zuby zašemotil, vzal čakan a pobral sa do poľa. Na jednu lúku zašiel, takú do uhla zalomenú, že vyzerala ako noha. Tam mu samá prvá padla do očí tá kamenica, inak aj rúnou nazývaná. Vysoká kamenná medza. A pri nej hájnická búda. Od tej búdy si Andrej pozdĺž kamenice sto tridsaťsedem krokov vymeral tým smerom, ako slnce zapadá, a začal kopať.
A veru vykopal! Jánošíkov poklad. Presne tak, ako mu to Jánošík do ucha pošepkal. Plný kotlík dukátov. V noci ho potom potajomky na káre domov odviezol. Tá lúka sa odvtedy volá Zlatá noha.
Po čase sa Andrej, pravdaže, znova vybral do Svätého Mikuláša, teraz už aj so ženou Markou. Zvítali sa dávno nevidení, spoznali dosiaľ nepoznaní, vyobjímali a uzhovárali sa, aj si zasmútili, keď Jánošíka spomínali. Andrej nadelil z pokladu aj svojej liptovskej rodine a i tak mu ešte dosť ostalo. Kúpil si v Rači vinohrady aj všelijaké poľnosti a stal sa vinohradníkom. Vlastne on už ani veľmi nie, keď bol tým murárom. Ale jeho potomci všetci vinohradníčili, ba vinohradníčia do dnešných čias.
Uš skoro tri roky Andrej chodziu po svjece jak murársky tovariš. Ešče sa sceu na dva-tri mjesíce zastavit v Prešpurku a potom uš domú rovno do Mikuáša. Jak chodziu po tem svjece, čuu ludzí šelijakýma rečáma vyprávjat. Velice sa mu zažádauo uš sa s ňekým našú rečú povyprávjat. Jak tak ide, začuje, jak sa vyprávjajú ludé né len po ňemecky, po maďarsky, ale aj rečú, kerej dobre rozumí.
Ná a tak sa pri tých ludoch pristaviu:
“Ná otkát ste, ludé dobrí?”
“Ná z Račišdorfu, synku. Ideme na rínek do Prešpurku. A ty kam?”
“Já téš idem do Prešpurku. Já sem murár a sceu bych sa tu ešče na chvílečku zastavit, neš sa vrácim domú na horňáky.”
“Počkaj, ponesem ti chvílku”, načáheu sa za košíkem, kerý nésuo pjekné dzifča. Mjely pred sebú ešče kus cesty a tak sa mohly povyprávjat. Andrej sa dozvjedzeu, že dzifča sa menuje Marka a že na rínek chodzí dvakrát do týdňa.
V Prešpurku sa rozešly - Marka na rínek a Andrej do herbergu pro murárskych tovarišú. Tam sa Andrej opýtau, estly nevjedzá o ňejakej murárskej roboty. Za chvílečku došly dvá murársky majstry a že móže hnet nastúpit do roboty - murárskej roboty je fčil v Prešpurku moc. A tak Andrej začau robit u majstra Izidora.
Stavba, na kerej Andrej robiu, byua blízko rínku, na kerém Marka prodávaua. A tak bárkedy sa za ňu zastaviu. Najprf len tak strešňe si kúpit, pošpásovat. Neskúre ju uš aj do Račišdorfu doprovodziu, potom aj ňeco doma pomoheu. Sám nezbadau, jak sa do Marky zalúbiu. Ná a tak byua svadba. Andreja šak furt táhuo ňeco domú na horňáky, aj ket uš mjeu ženu, púl domu, kerý vyženiu. A cvekr za ňeho aj cechovú hoscinu vystrojiu, ket sa stau murárskym majstrem. Tak sa tedat vybrau na horňáky alespoň na náščivu.
Donde Andrej do Mikuáša a tam plno národa, kriku a puaču.
“Ná co sa to robí?”
“Ná ty nevíš? Šak nám Jánošíka idú objesit.”
“V neščastnú hodzinu sem sa to já vráciu”, myslí si Andrej a tuačí sa dopredku, aby teho Jánošíka vidzeu.
Ženy naríkajú, chuapi zubama škrípú. Ale Jánošík si vykračuje s huavu hore.
A f tem sa opýtá: 
“Je tu ňegdo ze Šumiaca?”
Nigdo sa nehuásí.
“Je tu ňegdo z Očovej?”
Z Očovej téš nigdo.
“A je tu ňegdo z Račišdorfu?” opýtá sa potrecí Jánošík.
“Já”, vykríkne Andrej a precíská sa k Jánošíkovi.
Drábi ho puscily, jak keby ho nevidzely. Jánošík sa k Andrejovi zoheu a ňeco mu pošuškau do ucha.
Drábi, kerý predtým robily, že Andreja nevidzá, schmatly ho: “Tak co ti ríkau Jánošík? O pokuadze? Friško ríkaj, lebo bude zle, uvidzíš.”
Drábi ho puscily, jak keby ho nevidzely. Jánošík sa k Andrejovi zoheu a ňeco mu pošuškau do ucha.
Drábi, kerý predtým robily, že Andreja nevidzá, schmatly ho: “Tak co ti ríkau Jánošík? O pokuadze? Friško ríkaj, lebo bude zle, uvidzíš.”
“Ále co o pokuadze. Frajírku - Anču Darážku kázau naposledy pozdravovat”.
Nescely mu vjerit, ale naščascí sa uš k šibenici blížily a tak sa mu podariuo utécit. Ani domú sa neodvážiu zastavit, co jak čaško mu to byuo.
Ščastlivo sa vráciu do Račišdorfu. Ženu ledvá pozdraviu, zebrau krompáč a utekau do vinohradú. Došeu do jedného vinohrada, takého zauomeného, co vyhlédau jak noha. Byua tam rúna a vedla ní hájnikova búda. Od tej búdy prešeu stotricetosem krokú vedla rúny tým smjerem, jak sunko zapadá a začau kopat.
A veru aj vykopau! Jánošíkúf pokuad. Konc tak, jak mu to Jánošík do ucha pošuškau. Plný koteu dukátú. V noci ho potom potajomky na tragači domú odvézeu. A ten vinohrad sa otftedy vouá Zuatá noha.
Neskúre sa Andrej vybrau zas do Mikuáša aj ze svoju ženu Marku, aby jeho rodzina Marku poznaua. A donéseu ím aj z Jánošíkového pokuadu, šak ho byuo dost pro šeckých a ešče aj jemu moc ostauo. Za to si kúpiu v Račišdorfje vinohrady, keré ešče do dneška obrábjajú jeho potomci.
Prerozprávala teta Betka.
(So súhlasom autora prevzaté z publikácie „RAČA Z dejín a pamiatok obce“. © Ľudovít Havlovič.
Vydavateľstvo FB, Bratislava, 2002)
Kráľa Mateja nazýval ľud Spravodlivý.
Rád prichádzal na Bratislavský hrad, aby si tu oddýchol
alebo zapoľoval v okolitých lesoch.
Raz si pozval kráľ Matej do Bratislavy mnoho hostí, samých šľachticov z okolitých kúrií a kaštielov. Večer usporiadal kráľ hostinu s dobrým jedlom a vínom, o akej sa panstvu ani nesnívalo. Keď už bolo panstvo v najlepšom a vínko stúplo do urodzených hláv, vtedy vstal pán kráľ a takto sa prihovoril hosťom:
- Moji milí, dobre sa vyspite, lebo ráno vás čaká veľké prekvapenie.
Zvýskli urodzené panie, aj páni začali ujúkať a začali sa vypytovať:
- Akéže prekvapenie, Vaša jasnosť?
Kráľ sa usmial pod fúzy, a len toľko prezradil, že v dedine s najlepšími vinicami, čo sa volá Račišdorf, sú hody.
To vám bolo radosti! Mnohí ani nevedeli zaspať od zvedavosti. Iným sa zase prisnilo, že pijú najlepší vínny mok. Takto si predstavovali prisľúbené prekvapenie.
Prišlo ráno a na nádvorí Bratislavského hradu bol veľkých ruch. Keď prišiel kráľ Matej, všetci ho už netrpezlivo čakali. O chvíľu sa pohol koč za kočom, cesta bola nedlhá, a predsa sa im zdalo, že pridlho trvala, lebo nevedeli sa už dočkať. A zrazu je tu Račišdorf, pred kostolom čakala sprievod kapela, ale aj hradná stráž, ktorá zaujala také postavenie, aby sa ani jednému z urodzených pánov nič zlého neprihodilo.
A teraz to prekvapenie! Kdeže je?
Odrazu len zbrojnoši každému pánovi aj každej panej dali do ruky motyku. Tiež i kráľ Matej pochytil motyku, vyhodil si ju na plece a zavelil:
- Milí moji hostia, nože vykročte za mnou. A len smelo!
To ste mali vidieť tie tváre a oči! Toto že je prekvapenie? A že vraj hody?
- Nuž hody sú všelijaké, - smeje sa kráľ Matej a ešte rezkejšie vykračuje do viníc. A páni šľachtici, či sa im chcelo a či nie museli za ním.
Prišlo panstvo na širokú vinicu, ktorá sa za slnkom uberala do vŕšku. Už teraz boli mnohí spotení. A kráľ Matej hneď a zaraz hybaj do roboty. Motykou narábal, ako keby to bolo chleba jesť. Páni sa najprv len prizerali, a potom jeden po druhom sa pustili do roboty. No to ešte vinice nad Račišdorfom nezažili, aby ich obrábali takí urodzení kopáči a v takých parádnych krinolínach. Keď niektorí postávali, najmä tí s väčšími bruškami, kráľ Matej ich upozorňoval:
- Nepostávajte, hostia moji, len sa do roboty!
- Keď som včera videl, ako vám chutí zlaté víno, rozhodol som sa ukázať vám aj jeho druhú chuť. Aby ste vedeli, ako sa ono v potu tvári dorába, a aby ste si vážili prácu svojich poddaných, páni moji.
Keď už slnko zastalo nad ich hlavami, vystrel sa kráľ, aj on si zotrel pot z čela a povedal:
- Z tohto viniča, ktoré okopalo najvyššie panstvo so svojim kráľom, určite bude dobré víno. Oddýchnite si, a potom opravdu ideme hodovať.
Z tohto plynie poučenie :
„Víno sa ľahšie pije, ťažko sa dorába“.
Na tieto račišdorfské hody ani jeden z nich nezabudol po celý život.
Stalo sa to dávno, pradávno, keď sa ešte Rača ani Račou nenazývala.
V malej osade pastierov, ktorí pásli dobytok a tučné bravy, žil so svojou rodinou pastier Viatek. Nikdy nemal núdzu o prácu, lebo statok i bravy, o ktoré sa staral, boli zdravé, vykŕmené, hodné kniežacieho stola. Viatek dobre poznal široké okolie osady a vodil svoje stádočko vždy na také miesto, kde bola paša najhojnejšia. Neťažilo sa mu vstávať za úsvitu a hľadať miesto vhodné na pašu. Píšťalka so zamatovým hláskom a dvaja verní psi ho potom sprevádzali na jeho celodennej púti so stádom. Veľmi rád ho vodil hlavne na jedno miesto - bolo celkom, celkom pod horou, kde sa dva potoky v jeden spájali a kde rástla hojne bylinka houbacina (podľa račianskeho nárečia), hotová pochúťka pre hladné zvieratá.
Dobre bolo zopár rokov. Viatek mal povesť najlepšieho pastiera.
Lež čo je dobrá povesť, keď si ju všimne podlá duša?
Zbojníčil v tom kraji zlopovestný zbojník Silák. Keď mu zboj nevyšiel, ulakomil sa aj na pytlačenie, vždy našiel spôsob, ako sa na cudzom priživiť. Raz, keď sa tak ponevieral po hore a dumal, ako sa bez roboty k peniazom dostať, naďabil na Viatekovo stádočko.
Pomyslel si:
„Čo sa ja budem po hore túlať a za korisťou sliediť, keď sa mi tu tučný bravček priam pod ruku núka. Len ako ho dostať bez platenia?“
Ani dlho nedumal, hneď mal spôsob naporúdzi.
Vyšiel z krovia a poďho rovno k pastierovi. Psi sa vyrútili na neznámeho, lež Viatek ich zavrátil. Dali sa chlapi do reči. Silák sa vydával za kniežacieho posla, ktorý je už tri dni na cestách. Či si môže pri nich oddýchnuť a zajesť - a už aj vybral z kapsy kus chleba so slaninou. Aj Viatka ponúkol, aj jeho psov. Kým sa spolu rozprávali, kŕmil psiská chutnou slaninou a škrabkal ich za ušami, všelijako sa s nimi snažil skamarátiť. Potom sa rozlúčil a stratil v hore. Lež zostal iba neďaleko. Vyčkával, kedy si Viatek zdriemne, aby mohol nepozorovane odlákať prasiatko. Aj sa mu to podarilo, lebo psi ho už nebrali ako cudzieho.
Takto odlákal Viatekovi každý deň jedno prasa.
Keď sa stratilo prvé prasiatko, Viatek si pomyslel, že sa len odtúlalo, a tak vypiskoval na píšťalke, volal ho späť. Aj psov durkal, aby ho hľadali. Keď zmizlo tretie prasa, zobral Viatek so sebou aj svojich dvoch synkov, aby mu pomáhali stádo strážiť. Ale Silák bol šikovný a vytrvalý, obchádzal stádo ako lačný vlk dovtedy, pokým sa mu nepodarilo odlákať ďalšie prasiatko. Naveľa, poradil Viatekovi jeho starý otec, aby zobral so sebou iné psy. A oplatilo sa. Len čo psy zavetrili v blízkosti stáda neznámeho človeka, rozštekali sa ako besné.
Zdalo sa, že bude so zlodejom pokoj. Po tri dni zo stáda nezmizol ani jeden zvedavý rypáčik. Len psy často zúrivo štekali.
A potom sa to stalo.
V ten deň bola hrozná spara, muchy v jednom kuse otravovali, tráva si povädnutá líhala k zemi. „Bude búrka,“ - pomyslel si Viatek, lebo ho začalo štiepať v kolene a aj zvieratá boli celé akési zomdleté.
„Pôjdeme domov,“ povedal a zapráskal bičom.
V haravare odchodu, keď obaja synkovia aj podurkané psy zháňali stádo, zbadal Viatek Siláka, ako zaháňa jedno prasa do hory. Vtom mu svitlo, kam mu tie predošlé mizli.
„Bodaj by si sa na kameň obrátil, ty hnusný klamár a zlodej!“
zakričal Viatek z plného hrdla a pohrozil zbojníkovi bičiskom.
Vtom hora zhučala, zastenala, zatriasla sa mocným poryvom vetra.
Zablyslo sa, udrel prvý hrom. Spustilo sa lejačisko, ako keby sa nebesá roztrhli vo dvoje. Viatek nevedel, čo skôr, či synkov ratovať, či stádo popoháňať na bezpečnejšie miesto. Ešte šťastie, že búrka netrvala dlho. Ako prihrmela, tak sa aj stratila za kopcami. Obzrie sa Viatek tým smerom, kam videl Siláka bežať a neverí vlastným očiam - uprostred lúčiny sa vypučilo skalisko - obrovské, holé, desivé.
„Tato, veď sa na našu svinku podobá,“
prevraví jeden zo synov prekvapeným hlasom a menší chlapček dodáva:
„Ale táto je veru riadna, väčšia, ako tá naša.“
Tak sa veru stalo.
O zbojníkovi Silákovi nezostalo ani chýru, ani slychu.
Novej skale prischlo meno Kamenná sviňa, ale už to nebolo dobré miesto na pastvu. Pastieri sa mu začali vyhýbať, pomaly stromy prerastali lúku a menili ju na les. Len ženičky, čo chodievali do lesa na haluzinu, prinášali chýry o tom, že sa pod Kamennou sviňou zvyknú pásť diviaky.
A možno je tomu tak až dodnes.
Fáma preletela Račou ako aprílové vetrisko. To zbehne z hôr, rozhojdá ešte skoro holé koruny stromov, zatrieska otvorenými oknami a dverami a už ho niet. Potom sa vráti z druhej strany, navalí husté mračná, posype dedinu snehovým popraškom a zase ho niet. Prenechá žezlo slnku, ale nik nevie, koľkokrát sa poň ešte vráti.
Tak to bolo aj so zvesťou, že v račianskom chotári straší. Pri dube, neďaleko studničky. Ale iba niektorú noc.
Ženy si o tom rozprávali pri páračkách aj večerami na podstení, ale toť, nedávno začali o tom aj chlapi pod viechou.
- Ty, Mišo - strýko Silvester oslovil jedného z obecných hájnikov, len čo si prisadol k stolu - je to pravda o tom jazdcovi? Ty chodíš aj po nociach strážiť. Videl si ho?
- Videl, strýko, ale iba raz. Nebol to pekný pohľad.
- Naozaj mal hlavu pod pažou?
Hájnik Mišo bez slova prikývol a obrátil do seba pohárik červeného.
- Jáj, chlapi, to je stará história - ozval sa od posledného stola hlas deda Šimona, čo mu už tiahlo na deväťdesiatku, ale pod viechu ešte vždy potrafil.
- To nám, vnukom, ešte voľakedy naša babka vyprávali, ako to bolo, a ja si to ani presne nepamätám. Vraj sa to stalo... - chlapi sedeli aj víno zabudli popíjať a počúvali ten starý smutný príbeh:
Keď sa Račania s grófom Pálfim, čo mu aj devínske panstvo patrilo, nakoniec pokonali a aj zmluvu spísali o tom, že budú roboty a dávky, určené urbárom, v peniazoch platiť, našli sa v dedine také ženy, ktorým sa neťažilo chodiť predávať do Prešporka mlieko, smotanu alebo ovocie. Mléčkarki, lebo tak ich volali, kúpili aj od druhých sedliakov mlieko a v konvách 15-20-litrových ho v noškách nosili na trh, aj tvaroh, vajíčka... Všetko sa v Prešporku predalo.
Na cestu sa vyberali ešte za tmy. Po tri, po štyri sa počkali pri kostole, aby im bolo veselšie aj aby sa im nič zlé nestalo. Neišli po hradskej, ale cestou cez vinohrady, lebo tá bola najkratšia. Zuzka, Juliša a Marka chodievali spolu iba v stredu a piatok. Nošky na chrbtoch, v rukách košíky. Ťažko sa im kráčalo, ale mladé nohy všetko znesú. Pri veľkom dube, kde odjakživa vyvierala studnička s vodou ako Božie oko, vždy zastali. Zložili noše i košíky, zajedli si chlebíka a napili sa pramenistej vodičky.
Ale čo sa raz nestalo!
Ako tak idú a už sa blížia k tomu dubu, všimne si Zuzka ako prvá niečo na cestičke.
- Počkajte, ženy! Aha, niečo tam leží .
Pozerajú, ale v raňajšom šere sa nedá rozlíšiť, čo im kríži cestu.
Čo to len bude? Ženská zvedavosť je našťastie trikrát mocnejšia ako strach, a tak ony len pomaličky, potichučky kráčajú tým smerom. Vše sa zobzerajú vôkol, popočúvajú, ale na lúkach i vo vinohradoch panuje stále iba zarosená nočná tíš.
- Veď je to truhlica! - Marka šepoce, ale zdá sa jej, že ten šepot pobudí celé okolie.
A čo ak sa vo vinohrade skrývajú nejakí zbojníci? Lež iba ticho a ojedinelé začivotanie zobúdzajúcich sa vtákov objíma tie tri ženy. Truhlica leží pred nimi, okovaná, asi dubová a dosť veľká. Tri masívne zámky pevne strážia jej obsah.
- Pomôžte mi - šepká Marka a chce truhlicu poposunúť.
- Zuzka, Julka, tam budú iste peniaze. Alebo zlato, keď je taká ťažká. Povieme našim mužom a spravodlivo sa pokonáme.
- Ale kto ju stratil? Iste ju bude hľadať. Nemôžeme sa ulakomiť na cudzie.
Zuzke sa od vzrušenia trasie hlas.
- Čo si sprostá? Keď stratil, jeho vec. My sme našli, teraz patrí nám - zahriakla ju Marka.
- Prisahajte, že to nikomu okrem našich mužov nepoviete!
Odprisahali všetky tri, potom spoločne odtiahli truhlicu do jamy na kraji vinohradu a dobre pozakrývali suchým révím. Už sa celkom rozvidnelo, keď sa pobrali s noškami a košíkmi smerom k mestu. Nebolo im do reči, ale myšlienky, bože, kam len tie leteli?
Keď sa popoludní vracali domov, truhlica bola na tom mieste. Priznali sa svojim mužom, čo urobili aj čo vymysleli, a tí ešte v tú noc truhlicu potajomky preniesli, otvorili a dukáty, lebo tie tam boli, spravodlivé, benátske, tie si na troje rozdelili. A už nikomu nič, ani muk, až do smrti.
Na druhý deň bubnovali kišbíri v Rači, Vajnoroch aj v Jure to isté. Vraj husári, čo strážili majetky pána vo Sv. Jure, viezli z Prešporka vojenskú pokladňu a cestou ju stratili, lebo sa im kone splašili. Kto o tom niečo vie, nech sa prihlási, odmena ho neminie.
Ale zlé jazyky dodávali bez bubnovania, že sa milí husári v Prešporku tak posilnili vínkom, že cestou na voze zaspali. Ani nezbadali, kde im zadný šíber z voza vypadol a po ňom aj truhlica. A že keď sa nenájde, stihne husárov trest.
Zuzka hneď bežala za Markou, aby truhlicu vrátili aj s dukátmi. Ale tá ju odbila:
- Čo vrátiš? Veď chlapi truhlicu rozbili a spálili. Ešte by aj nás odsúdili. A možno aj ruky odsekli za krádež. Ak nie horšie. Len ty čuš! Prisahala si.
- A tak sa stalo. Tí, čo ľahko prišli k dukátom, mlčali a ten, čo husárom velil, ale sa s nimi aj opil a vojenskú pokladňu stratil, prišiel o hlavu. A odvtedy, vždy v tom mesiaci, čo sa to dávno, dávno stalo, blúdi v noci husársky kapitán po onej osudnej ceste a truhlicu hľadá. Pravda, ťažko sa mu jazdí len tak bez hlavy - dokončil svoje rozprávanie dedo Šimon.
- Synku, nalej mi ešte jeden - obrátil sa na domáceho gazdu. A ten ponalieval všetkým.
Chlapi sa rozhovorili a starý príbeh o nešťastnom husárskom kapitánovi, čo doplatil na zradné vínko, ale aj lakomých ľudí, sa pomaly strácal do nenávratna.
A či tie tri ženy a troch chlapov hrýzlo počas života svedomie?
To možno vie len studnička Pri dubje, kde sa celý príbeh začal.
Lenže, kto pozná jej reč?
© Dobroslava Luknárová
(spracované podľa rozprávania Viliama Polakoviča uverejneného v monografii RAČA,
zverejnené so súhlasom autorky)
Dávno, vraj ešte za panovania kráľa Ladislava IV., keď tento vrátil majetky Simperg a Churle zemanom z Okola, stála na brehu Račieho potoka, tam, kde ho širokým brodom pretína hradská cesta z kráľovského mesta Sv. Jur do Prešporka, rozľahlá krčma. Ej, dobre sa darilo krčmárom, lebo sa pri brode nejeden povozník zastavil, aby si oddýchol a posilnil sa a tiež svojim koníkom doprial šťavnatej paše i sladkej studenej vodičky. Vraví sa, že kde žijú raky, je voda čistá ako horský prameň a v Račom potoku bývalo rakov neúrekom. Neraz krčmárka varené račie klepietka hosťom ponúkala. Ale častejšie slaninu, klobásky, fazuľovicu alebo guľáš. Po nich dobre chutilo chýrne račianske vínko.
Lenže, komu jeden krčiažtek nestačil, kto na dno dvom, trom pozrel, tomu hlava oťažela, údy zmľandraveli a čoskoro spánok uväznil všetky jeho čuvy. Na druhý deň - hlava od pijanského spánku vymetená ako komín s pôltami slaniny. Mohol krčmár pýtať aj dvojnásobnú útratu, chudák nocľažník zaplatil.
Raz sa stalo, že potúžený pútnik zaspal s rukami na stole. Vedľa neho meštek s peniazmi, lebo chcel práve zaplatiť, keď ho spánok sklátil. Krčmárka meštek zobrala a na druhý deň nešťastného hosťa metlou pohnala z krčmy preč. Sypali sa strieborniaky do krčmárovho vrecka, čoraz viac uspávali jeho svedomie. Vraj príležitosť robí zlodeja - nečudo, že krčmár s krčmárkou čoraz častejšie okrádali svojich hostí. Nie okato, opatrne, aby im nikto nič nemohol dokázať.
Istého leta, v čase žatvy, zastavil sa na večer v krčme len jeden vyslúžilec. Zarastený, v ošumelej vojenskej košeli sadol si na lavicu celkom pri poslednom stole. Tvár mu hyzdila veľká jazva, isto od šable.
- Zďaleka? - pýta sa krčmár a očami šacuje hosťa.
- Zďaleka, ani som neveril, že dôjdem - vraví vojak zachrípnutým hlasom a kladie na stôl tučný meštek so samými zlatkmi. Dve kladie pred krčmára :
- Otec, dal by som si slaninku, domáci chlieb a holbu vína, červeného.
Krčmár prikývol a berie sa do kuchyne.
Ten mešec zlatiek mu poskakuje pred očami a srdce horí chamtivosťou.
- Stará, dobrý hosť prišiel. Toho len tak nepustíme - vraví krčmárke a sám nalieva do krčaha to najsilnejšie víno.
- Ponúknem mu guľáš, po ňom mu bude víno viac chutiť - krivo sa usmieva krčmárka a už aj nesie plnú misku vojakovi.
Aj si ku stolu sadnú, na bojovú slávu sa vypytujú, jedlom a vínom vojaka vynukujú.
Kedy konečne zaspí - vyčkávajú. Stalo sa. Spí vojak, hlavu o ruky, položené na stole, opiera.
- Vyber mu ten mešec, má ho na krku zavesený - šepoce žena.
- Počkaj, prerežem šnúrku - povie muž a už sa má k činu.
Ale vojak, nenadarmo toľkými bojmi prešiel, spoly sa prebral, majetok si bráni. Strhla sa nerovná bitka. Lenže ako proti dvom? A bez zbrane? Čoskoro bol mešec v krčmárkiných rukách a vojak v kaluži krvi na dlážke.
Ešte že je noc. A na blízku ani živáčika. Vyniesli chudáka za poslednú stajňu a tam ho aj pochovali. Keď boli s tým strašným činom hotoví, dali sa zlatky počítať. A tu - medzi zlatkami, vysypanými na stole, zabelie sa medailónik - strieborný, napoly zošúchaný, ale aj tak sa dá vidieť postava Panny Márie.
- Ježišu Kriste - krčmárke sa trasú ruky, biela je ako stena.
- To nemôže byť pravda! To nemôže byť pravda... - hlas jej v hrdle zamiera ako pred dvomi hodinami vyhasínal život dobitého vojaka.
- Čo je - krčmár nerozumie ženinmu zdeseniu.
- To bol, preboha, to bol náš syn - vzlyká žena.
- Dala som mu medailón, keď sa dal do vojska zverbovať. Bože, čo sme to len urobili? Vlastného syna sme si...“
- Čuš! Nebol to on, predsa by neprišiel ako cudzí - krčmár prehovára ženu, ale sám svojim slovám neverí. Cíti v hrudi mučivú bolesť, srdce bije duto, na poplach.
- Náš syn - kvíli žena.
Chce sa pohnúť ku dverám, ale nohy akoby jej vrástli do podlahy.
Vtom sa rozletia dvere, obrovský prievan zatrieska okenicami.
Z tlejúceho popola na otvorenom ohnisku vyletia stovky iskier, vyšľahne mocný plameň.
Iba chvíľa a celá chyža je v ohni.
Hlásnik v neďalekej Rači chcel práve ohlásiť polnoc, keď zbadal na oblohe žiaru.
- Preboha, - zdúpnel.
- Vari len nie krčma? Ale tuším áno, nad Račím potokom.
- Horí, horí - zatrúbil miesto polnoci.
Pobudil dedinčanov a tí sa razom vychytili ratovať krčmárov. Ale zbytočne.
Krčma, stajne, kôlňa - všetko horelo jasným blkotajúcim plameňom.
- Bože môj, ako v pekle - povedal ktosi.
- Len aby na iné nepreskočilo. Musíme strážiť z každej strany - zavelil richtár z Okola a chlapi z obidvoch osád hneď vedeli, čo treba robiť.
Dlho zostalo nad Račím potokom iba zhorenisko.
Ľudia sa mu vyhýbali, lebo sa šírila taká zvesť, že sa po nociach ozýva z neho ženský nárek a po ňom diabolský smiech.
Ako z pekla.
© Dobroslava Luknárová
(spracované podľa rozprávania Viliama Polakoviča uverejneného v monografii RAČA,
zverejnené so súhlasom autorky)
- Aha, babka, Peklo! Prečo sa ten dom tak volá?
Malá Barborka je ako živé striebro a štebotačka. Od rána sa babky vypytuje na všetko možné i nemožné. Aj teraz. Krúži okolo nej na kolieskových korčuliach, sprevádza ju po nákupoch. Odkedy sa naučila čítať, neujde jej zraku žiaden väčší nápis.
- To je taká povesť. O krčme a čo sa v nej stalo, - babka má čo robiť, aby vnučke stačila.
- A čo sa stalo? - urobí Barborka okolo babky kruh a zastane.
Oči len tak iskria zvedavosťou.
- Doma ti poviem, to sa nedá takto nafriško, - odloží babka rozprávanie a zamieri cez park k tržnici.
Po návrate domov treba variť obed, na Barborku volajú kamarátky z ulice.
Rozprávanie o Pekle musí počkať. Avšak len do večera. Keď babka ukladá svoju milovanú vnučku do postele, už je to tu zas :
- Babka, o tom Pekle, sľúbila si.
- Dobre, tak počúvaj.
________________________________________
Bola to v Rači najchýrnejšia krčma. Vlastne taký veľký zájazdný hostinec.
Kone tu po dlhej ceste prepriahali, aj nocľah si pocestní neraz zapýtali.
Volali ho U zeleného stromu, lebo sa nad ním vypínal statný topoľ.
Ale ten už vyrúbali, keď ho blesk rozčesol a staroba doráňala.
Krčmárovi Matúšovi žena skoro umrela a zanechala po sebe len jedinú dcérku.
Vraj bola od detstva pekná ako obrázok, ale v správaní - hotová čertica.
Nikoho neposlúchala, iba ak seba samú.
Keď dorástla do dievockých rokov, pomáhala otcovi v krčme.
Ale aj po zábavách chodila, cifruša jedna. Mala ona nápadníkov z Rače i Vajnor,
veď bola pekná aj bohatá. Ale ona si z mládencov len žarty robila.
Vše jedného, vše druhého na posmech obrátila.
Bál sa otec krčmár o svoju dcéru. A bál sa aj o svoj majetok.
Komu ho zanechá, keď sa mu príde na druhý svet pobrať?
Dcére - vetroplaške? Čo všetko dínom-dánom prehajdáka?
- Vydaj sa, dcéra moja, - vravieval jej po večeroch - chcem sa vnúčat dožiť a teba na poriadku vidieť.
Naveľa, naveľa, súhlasila Zuzka, že si ženícha na poslednej fašiangovej zábave vyberie.
Otcovi radosť urobí.
I rozhlásil krčmár, že chystá na Popolcovú stredu zábavu a zvoláva na ňu mládencov z celého okolia. Nech si jeho dcéra dobre zatancuje a nech si aj súceho muža vyberie. Ešte aj chýrnu cigánsku kapelu kdesi od Trnavy pozval.
A už bola zábava, aká má byť.
Zvŕta sa Zuza s mladým mlynárom, jurským hájnikom aj šenkárom z Vajnor.
Každý sa jej zalieča, dobrý život po svojom boku sľubuje. Ale Zuza? Jedného haní,
že nevie tancovať, iného, že je Bubelák, ďalšieho, že má nos jak krumplu,
na každom ráta chyby. A tak sa mládenci do krvi urazení z krčmy vytrácajú,
na prieberčivú tanečnicu nadávajú.
O polnoci, keď už Cigáni nemajú komu hrať, buchne nazlostený otec
päsťou do stola a zvolá:
- Keby aj čert došiel, aj tomu ťa dám, trča jedna nepodarená!
A sa stalo!
Roztrhla sa zadná stena, valí sa z nej smradľavý dym ako z toho najčernejšieho pekla.
Akýsi chlapík celý v čiernom berie Zuzu kolo pása.
Zavrtel sa s ňou a zmizli. Obaja...
- Čert babu zobral, - zašepkal ktorýsi z muzikantov a v krčme sa rozhostilo hrobové ticho.
Len ten štipľavý pekelný dym sa plazí do všetkých kútov.
Darmo zhrozený otec vyvoláva dcéru, tej nebolo. Už nikdy nebolo.
Iba dym, ten pekelný dym čpel v krčme ešte aj po roku.
Račania krčmára od srdca ľutovali, ale aj tak čoraz častejšie
jeho krčmu Peklom prezývali...
________________________________________
- A už sa nikdy nevrátila? - šepká vnučka nástojčivo.
- Veru nikdy. Z pekla nieto návratu. Pamätaj si to, moja malá.
Babka pre istotu robí vnučke na čielko krížik a pečatí ho vrelým bozkom.
Aby sa jej milovanej vnučke nič zlé neprihodilo
© Dobroslava Luknárová
(spracované podľa rozprávania Viliama Polakoviča uverejneného v monografii RAČA,
zverejnené so súhlasom autorky)
Jej, Dobruška, tak tomuto sa teším...
OdpovedaťOdstrániťRačan, klobúk dole, takto si predstavujem dobrý blog.
:-)
Som veľmi rada, že sa tu dá komentovať.
Zuzka
Velmi dobrý blog, pomaha mi pri písaní mojej diplomovej praci :)
OdpovedaťOdstrániť