Moja babka

Moja babka alebo mama?

Mala som s tým trocha problémy, keď ako staršia som si vypisovala papiere a prišlo miesto, kde sa pýtali meno rodičov a ja som zostala v rozhodovaní - že kto vlastne moji rodičia sú? V mysli sa mi začali premietať situácie môjho života a miesto rodičov vyplnilo meno starých rodičov. Boli to babka a dedko, ktorí sa rozhodli vychovať ďalšie dieťa. Dodnes verím, že to nebolo ľahké rozhodnutie, ale bolo by im asi ťažko vidieť či stretnúť sa so mnou v spoločnosti adoptívnych rodičov. Poznala som svojich adoptívnych rodičov a určite pre nich i pre mňa bolo niekoľko rokov ťažké a každý sme svojim spôsobom trpeli. Zostali bezdetní. Keďže učiteľstvo bolo ich povolaním, starostlivosť a lásku k deťom preniesli na deti v ich školách a môj život pokračoval s babkou pod lesom v Komandloch. V tom čase ešte žila s nimi ich najmladšia dcéra Karolka, ktorá im bola veľkou pomocou a mladé myslenie pre mňa. 

Babka boli celý život organizátor celej rodiny. Keď sa vtedy hovorilo o hlave rodiny, babka tvrdili, že boli krk a tak darmo sa bude hlava točiť, keď krk nepovolí.

Nikdy sa nežalovali na ťažké podmienky bývania hore, až možno niekedy pred pár rokov dozadu som sa dozvedela, že to boli ich súrodenci, ktorých keď požiadala o pomoc, tak odmietli. A to ich vlastne zavialo na kopce. Napriek dobrému či zlému sme sa ako rodina stýkali.

Keď som bola schopná pomáhať s prácou vo vinohrade a v záhrade, babka to uvítali. Nákupy, keď babka nemohli všetko odniesť, nechali u ich staršej dcéry na Dolnom konci, kde som sa zastavila pre poštu a zobrala aj zbytok nákupu domov. Tak to bolo s uhlím, ktoré nám doviezli na koniec Zlatej nohy a odtiaľ sme ho nosili cez vinohrady a agačinu domov. Dreva sme nikdy nemali dosť, i keď sme bývali pod horou. Chodili sme zbierať suché halúzky na podpaľovanie, zvlášť skoro ráno, keď mi babka varili čaj. Babka robili veľmi ťažko, a preto sa nečudujem, že skoro večer odpadli únavou a zaspali. To bol môj čas pri petrolejke rozložiť si knihy a úlohy. Tešila som sa na nedele, išli sme s babkou do kostola, mali sme spolu obed a potom buď niekto k nám prišiel alebo sme sa my vybrali navštíviť rodinu. Dedko s nami veľmi nechodili, zato my dve sme sa snažili žiť tempom dediny. Išli sme na púť do Marianky, ale nie s procesiou, lebo to znamenalo ísť dolu do Rače a odtiaľ ísť s nimi. Takto sme išli svojou cestou a pri Kameňolome sme sa s nimi stretli. Tak isto Pustý kostolík, po omši sme išli ale navštíviť dedkovu rodinu, kde sme mali obed. A potom sme šliapali domov, bola to poriadna diaľka.

Najkrajšie spomienky mám na Dušičky, kde sme zase s babkou pripravili hroby a večer sme išli zapáliť sviečky a postretať rodinu. Keď sme sa vracali domov a pozreli sa na Raču, nad cintorínom sa vznášal oblak rozsvietených svetiel. Bola som veľmi povďačná babke za tieto chvíle, lebo mohla povedať som unavená a ja by som to vedela pochopiť.

?

Často som pozerala na babkine pracovité ruky, že čo všetko dokázali. I keď si nepamätám na pohladenie, ale pamätám si, čo pre mňa urobili. Všetko, čo som potrebovala a čo patrilo a bolo v ich moci, my bolo dané. Mali sme jedlo, ktoré babka vyčarila, niekedy menej, inokedy viacej, a možno niekedy len polievka a chlebík. Tak to bolo v tom čase a chudák dedo raz mal vo vrecku chleba pre mňa, keď ho Nemci zastavili a podozrievali ho, že to nesie partizánom. Na sviatky babka napiekli makovníky, orechovníky a bábovku k čaju či ku káve. Babkin prvý vnuk Vojto miloval babkine makové koláče. Babkine ruky, i keď malé, vyrábali rezance (slíže), lokše, koblihy, pagáče atď. Nepamätám si, že by boli niekedy chorá, vždy hovorili, že na to nie je čas a to preniesli i na mňa.

Nikdy nezabudnem, ako sme s babkou ukladali seno do „húry“. Babka mali veľkú nošu a s ňou vyšli po rebríku, ktorý často ani nestál dobre a nemohli sa s tou nošou dostať do dvierok a tak volali o pomoc. Čo vlastne chceli, aby som vyšla po rebríku hore a postrčila ich aj s tou nošou dnu. Noša skončila tam, kde mala byť a my s babkou na rebríku. Seno bolo pre našu kozičku, ktorá nás zásobovala mliečkom a babka z neho vyrobila syr, čo je na dnešných trhoch aspoň tu vzácny syr. Inak babka do sena ukladala hrozno a jabĺčka, ktoré skončili na štedrovečernom stole.

Babka neboli nadšená mojím štúdiom na zdravotnej škole, chceli, aby som bola krajčírkou, čo som zase ja nechcela a nakoniec kto by bol chodil do Komandlov nechať si niečo ušiť. Vedľa nás býval Pišta s rodinou a po ich odsťahovaní tam išla bývať Karolka, ktorá sa medzitým vydala za Dominika Číka a mali spolu 3 deti. Strýko vedel hrať na mandolíne a tak naše večery oživil hraním a spevom vtedy trampské pesničky. To bol môj najobľúbenejší strýko, o ňom raz napíšem tiež, lebo si to zaslúži.

Späť k mojej babke, ktorá sa nakoniec zmierila s mojím rozhodnutím, čo sa týkalo školy. Babka každé ráno vstali, zakúrili v šporáku a urobili mi čaj s chlebíkom. Tiež nikdy nezabudnem, keď som už pracovala a prišla som domov celá zmrznutá, v posteli som našla zohriatu tehličku zabalenú v uteráku, aby som sa zohriala. Niekedy počas víkendových služieb prišli za mnou do nemocnice, kde sme si vypili kávu a babka sa vrátili domov. Vtedy som začala plánovať, lebo dedko chorľavel a nebol dôkladný na lieky a tak často, keď mu prišlo zle, vinil nás s babkou, že sa oňho nestaráme. Vtedy som si podala v nemocnici o byt, že ak sa niečo stane s dedkom, babka a ja budeme mať teplučký byt a že už nebude musieť kúriť ako v starom šporáku. Žiaľ, k tomu neprišlo, obaja ochoreli naraz a jeden po druhom odišli z tohto sveta iba z mesačným rozdielom. Vtedy som bola už vydatá, mala som oporu v mojej novej rodine manžela. Byt som zmenila za väčší a často v mysli som si spomenula na babku, že aké plány sme mali.

Často sa vraciam spomienkami na Komandle a život tam. Vrátila som sa tam po 19 rokoch, dom a záhrada patrili už niekomu inému a tak som dom obišla zhora i z chodníka, po ktorom som chodila vtedy, keď som tam bývala a so slzami v očiach som odišla a uvedomila si, že ako je ťažké zavrieť kapitolu života, ktorá poznačila môj život na veky.