Dávno už prešli roky našej bezstarostnej mladosti. Rada si ich pripomínam.
Prisťahovali sa k nám naši noví susedia. Do nášho dvora pribudol jeden kamarát. Mali čudnú reč. Vraj u nich čírna slípka znísla béle vajco. Napriek tomu sme si porozumeli.
Čas bežal. Skončili sme ZDŠ, niektorí išli na učňovku, iní sa zamestnali. Náš nový kamarát Jožo sa učil za holiča. Moja dobrá kamarátka Franta bola úradníčka vo Figare. Z vlaku vystupovala skôr ako my. Keď vlak dochádzal k tejto zastávke, Edo ju upozornil: „Franta, nasleduje lekvárová, vylízať.“ Zľahka sme sa zasmiali, pretože sme toto už poznali. Boli sme veselá kopa. Cez prázdniny sme chodili pracovať k záhradníkom pešo, niekoľko kilometrov. Prišiel čas, keď už chlapci začali navštevovať naše domácnosti aj večer. Postrehla to aj naša suseda. Keď som zametala dvor pred našimi dverami, poznamenala: „Len pekne pozametaj, aby sa ti frajer nepotkol.“
Istý večer, na ktorý nezabudnem, prišiel k nám Jožo. Chvíľu sme mlčky sedeli, nevedeli ako začať rozhovor. Keď zbadal na stole môj pamätník, povedal, že mi do neho niečo nakreslí. Súhlasila som. Pochválila som jeho kresbu a spýtala som sa ho, čo to má byť podľa jeho predstáv. V krásnom prostredí stál nádherný domček. Odpovedal:
„Domček sa za lesom skrýva, v ňom býva moja milá.“
„Aká tvoja milá?“
„No predsa ty!“ odpovedal odhodlane.
„Ja? Ty nevieš že k nám chodí Edo?“
„A vie to jeho mama?“
„Áno vie, povedala často, nech si zoberie koho chce, on bude s ňou žiť.“
Stratil slovo, smutný sa pobral domov, o dvoje dvere ďalej.
Doma sa vyžaloval mame. Ani ona sa nevedela zmieriť s touto skutočnosťou.
„Veď ja som si myslela, že sa máte radi. A ja som ju naučila aj slíže mésiť a ona nechce môjho syna!“
Potom sa pobral spať s tým, že ráno je múdrejšie ako večer. Nevedela som ako spal, ale do práce išiel. Kolegyni sa vyžaloval v plači, až jej ho bolo ľúto. Na upokojenie mu povedala:
„Nič si z toho nerobte, veď na svete je pre vás ešte veľa takých dievčat“.
„Veľa dievčat je, ale také ako ona nie sú. Už si nebudem ani topánky čistiť,“ povedal.
On si totiž za každým rohom vybral z vrecka handričku, ktorou si leštil topánky.
Jožo sa po čase oženil, no už nežije. Ja s Edom oslavujeme tento rok už 64 rokov spoločného života.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára