Ako sme cestovali

V našom živote okrem radostí sú aj isté povinnosti, ktoré treba plniť. Jedna povinnosť čakala aj nás.

Pripomenul nám ju kalendár, blížil sa 26. júl. Tento deň je slávnostný a výnimočný pre nášho syna a jeho manželku, keď oslavujú výročie ich spoločného života, tento rok už 32.  Okrem gratulácie posielame z domova pozdrav – balíček,  tradičné orechové a makové koláče. Balík posielame poštou z Břeclavi (syn býva v Severných Čechách). Hneď na druhý deň pošta zásielku doručí. S radosťou a nedočkavosťou ho rozbaľujú, je to dojímavé.

Poštu sme vybavili a spokojní sme nastúpili do rýchlika smerom domov do Bratislavy. Len pár kilometrov pred cieľom sa stalo  niečo, čo sme nečakali. Zatočila sa mi hlava a veľmi bolela. Stále sa zdalo, že budem až zvracať. „Čo teraz?“ premýšľali sme, ako sa čo najrýchlejšie dostaneme domov. Netrúfala som si prejsť ani zo stanice k autobusu, ktorý by nás zaviezol na „Račko“.

Opatrne sme vystúpili z vlaku. Vo vestibule sme si našli miesto na schodkoch. Odpočívali sme a premýšľali, ako ďalej. Rozhodli sme sa pre vlak do Rače, odtiaľ sú to len 2 km autobusom a sme doma. Pohodlne sme sa usadili vo vlaku a zrazu vidíme, že míňame železničnú budovu v Rači. Vlak zastavil až v Pezinku, kde sme vystúpili.

Sadli sme si do  čakárne a čakali sme na vlak späť, do Rače. Môj zdravotný stav sa nezmenil, ničilo nás aj teplo. Bol čas príchodu vlaku, no vlak neprišiel. Manžel  išiel zistiť príčinu a dozvedel sa, že ten vlak cez prázdniny nechodí. To snáď ani nie je pravda, čo sme komu urobili. Nič iné nám nezostávalo len čakať. Manželovi sa po druhej borovičke nálada trocha napravila, ja pijem už tretiu minerálku a hlava bolí ďalej. „Bože kedy budeme doma? Čo nás ešte prekvapí?

Nakoniec sme sa dočkali a vytúžený vlak prišiel, no v Rači opäť nestál, ale až na Predmestí. Odtiaľ sme sa pokúsili zdolať niekoľko desiatok schodov, čo sa nám šťastne podarilo. Nastúpili sme do električky a náš autobus z Rače nás šťastne doviezol domov. Snáď z posledných síl sme spotení  vyšliapali 3 poschodia (bez výťahu) do nášho bytu. Bol niekto šťastnejší ako my? Neverím.

Veríme, že po čase zabudneme na nepríjemné cestovanie. Táto cesta nám trvala o tri hodiny dlhšie ako inokedy. Ale tá hlava stále bolí, len trocha menej.