Tohtoročná zima je zvláštna. Nie a nie odísť. Už je marec, padá sneh s dažďom a fúka studený vietor. Ten svojou silou vyvracia stromy, na cestách sa robia záveje. Pre zlú viditeľnosť sa zrážajú autá, rieky sa vylievajú z korýt, rúcajú sa podmáčané domy. Toto hrozné počasie si nepamätajú ani najstarší ľudia. Kto tie škody kedy poráta? Kedy na svete zavládne pokoj a pohoda?
Napriek všetkému zlému, náladu nám napravila pozvánka na slávnostné odovzdávanie Račianskeho srdca zaslúžilým, my ako hostia. Slávnosť sa konala v Nemeckom kultúrnom dome. Napriek zlému počasiu sála bola plná. Program bol zaujímavý, spestrený krátkym filmom zo života oceneného. Tiež milou piesňou. Slávnostný akt prebiehal dôstojne, potleskom pre odmenených. Po programe bolo malé občerstvenie, ktoré sme zapili pohárom chutného vína. Vtedy bol čas na zoznamovanie sa. S viacerými ľuďmi sme sa poznali z videnia, ale to nám nestačilo. Bola jedinečná príležitosť ich spoznať bližšie. Jedným z nich bol nápadne šedivý, pomerne mladý muž s malou briadkou. Tiež nás zaujímalo jeho nevšedné priezvisko. Kto to je? To nie je Račan, zhodli sme sa s manželom. V rozhovore nám prezradil, že do Rače sa priženil. Všimli sme si ho aj na zasadaní poslancov Rače. Slovo dalo slovo a zasypali sme ho otázkami. Ako sa volala vaša mamička za slobodna ? Kolárová. Nelka, vyhŕklo zo mňa. Je tridsiaty ročník? To ju musím poznať, chodili sme spolu do školy. V roku 1945 sme ukončili 9. ročník ZŠ v Rači. V triede nás bolo 47 dievčat. Chodili s nami aj dievčatá z Vajnor. Odvtedy sme sa nestretávali, hoci sme boli tak blízko. Verím, že sa skoro uvidíme. Ešte na jednu odpoveď som bola zvedavá. Koľko mala detí? Jedno, a to som ja, jej syn, odpovedal hrdo. Keď sme sa rozchádzali, mamičke sme poslali srdečný pozdrav.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára