V našej rodine sme boli 4 dievčatá a jeden brat. Keď sme dospeli, vydali sme sa a odišli z domu. Najlepšie som si rozumela so sestrou Vierou.
Bola o sedem rokov odo mňa mladšia. Často sme sa stretávali. V poslednom čase denne cestovala z mesta do Rače električkou a ďalej peši, lebo pod horou mali záhradku a malý kúsok vinohradu. Neraz sa zošmykla z príkreho chodníčka. Keď bola konečne hore v záhradke, privítali ju štebotaví vtáčikovia, ktorým kupovala rôzne semienka. Tiež cítila omamnú vôňu kvetov, ktoré sama vypestovala.
Nejaký čas sme sa nevideli. Zavolala som ju telefonicky domov, povedala som jej, že som mala taký sen, že si zazvonila pri našich dverách. Ona mi na to povedala, že ona už na naše dvere nikdy nezazvoní. To nás zabolelo, lebo jej slová nič dobré neveštili. Chceli sme ju vidieť a aj sme ju videli. Bolo to pre nás hrozné, sedela na invalidnom vozíku, bez záujmu o svoje okolie. Opustila všetko, čo ju držalo pri živote, opustila chodníček, záhradku, stromy, jej milé voňavé kvietky aj štebotavé vtáčiky. Jej slová, že už nikdy na naše dvere nezaklope, sa vyplnili. Má Parkinsonovu chorobu, nikdy sa už na svoje nohy nepostaví. Manžel so synom a jeho rodinou jej pomáhajú, dávajú jej svoju lásku a opateru.
Pýtame sa sami seba: „DOKEDY?“
Gabriela Wenzlová
0 komentárov:
Zverejnenie komentára