ZLATÉ PIESKY –
BRATISLAVSKÉ MORE SPOMIENOK
Mám svoje vyvolené miesta
pohody a pokoja, kde to vždy vonia spomienkami, kde sa ich môžem dotknúť
úsmevom, smútkom, radosťou, ale aj vďačnosťou už len za to, že vôbec boli, že
som ich mohol zažiť.
Zlaté Piesky, naše
bratislavské more spomienok, je šťastné to miesto mojej generácie rodených
Bratislavčanov, ktorí tu vtedy štedro našli najmä v 60-70-80-90-tych
rokoch minulého 20. storočia božské splynutie slnka, vody, zelene, svoj malý
vysnívaný raj. Každý krík, strom, pôvabné zákutia vedia dnes rozprávať
nekonečné množstvo životných historiek, tajomných, vábivých, obyčajných, ale
pre nás pamätníkov nadovšetko vzácnych. Sú svedkami doby, keď tu nespútane
povievali, tie vône jedinečné a neopakovateľné, vône nášho detstva
a mladosti.
Zlaté Piesky sú stále tým
miestom, kde sa môžete aj vy dnes poprechádzať spomienkami pri pokojnej hladine
jazera, v tôni krehkých briez, štíhlych topoľov, ktoré vás stále láskavo,
hladivo uspávajú šumiacimi listami v záplave túliacej sa zelenej trávy.
Tu, práve tu, sa odohrávali a odohrávajú tie večné a slávne veľké
futbalové zápasy famóznych driblérov, plné neskrotných vášní a emócií, kde
víťazstvá a prehry sa potom zapíjajú pri vychladenom pivku či kofole vo
vzrušených debatách v parťáckej atmosfére. Tu, práve tu, kúzlia
a predvádzajú volejbalové ťahy s loptou nádherne štíhle dievčatá
spolu s vyšportovanými chlapcami, tu, práve tu, vznikali a vznikajú
prvé lásky, známosti, priateľstvá, niekedy na celý život.
Zlaté Piesky - vodná perla
Bratislavy, nádherné veľké jazero, pre nás rodených Bratislavčanov, ale aj pre
mnohých turistov naše malé milované more. Písali sa pamätné roky 1960 - 61 keď
sa tu začali bágrovacie práce pre realizáciu veľkolepej myšlienky, aby tu
vzniklo veľké prírodné jazero s rekreačnými plochami, aby Bratislavčania
mali priestor na kúpanie a športový relax v čase letnej sezóny. Zlaté
Piesky – názov odvodený od pravdivej histórie, že tu kedysi boli aktívne slepé ramená Dunaja, kde sa v jeho
riečnych korytách nachádzali štedré nánosy zlatých zrniek, od samého počiatku
priam magicky priťahovali celé rodinné partie, parťácke skupiny športovcov,
detí, mladých ľudí, ktorí si tu našli svoje domovské miesta, stali sa skutočným
kultovým miestom pre pravidelné stretávky kartárskych elít
s neodmysliteľnými futbalovými, volejbalovými a golfovými partiami.
Stali sa jedinečnou plážovou gala prehliadkou nádherných dievčat so štíhlymi
bokmi, vábivým poprsím, dlhými vejúcimi vlasmi, kvôli ktorým mnohí začali
trénovať kulturistiku, aby mali väčšiu šancu pri dobývaní ich ženských sŕdc.
Boli tu vychýrené stánky s občerstvením, kde kraľovali známe postavičky
predavačov, a mnohí tu dokázali vytvoriť pohodovú atmosféru, mali svojich verných kunčaftov a ktorí
mali pivo a kofolku aj keď všade dookola mali už beznádejne vypredané. Každý
občerstvovací stánok ponúkal príťažlivý bonus v podobe hladivých tónov
vtedajšej populárnej hudby od Beatles, BONEY – M, Elánu, Žbirku a ďalších
dobových súputníkov hudby každej generácie, ktorá osviežovala dušu
a srdiečko v páliacom letnom slnku pri vlnách nášho Bratislavského
mora – Zlatých Pieskov.
Zlaté Piesky boli domovom aj
všetkých známych ľudí od hudobnej scény, filmu, divadla, literatúry,
športovcov, kde ste bežne stretli vtedajšie veľké futbalové hviezdy Slovana,
Interu Bratislava Jokla, bratov Čapkovičovcov, Ondruša, Masného, Švehlíka,
Petráša, Levického, Obložinského, od filmu Sláva Záhradníka, Milana Kňažka,
Ivana Krajíčka, Zuzku Frenglovú, Mira Nogu a nespočetne ďalších
populárnych ľudí a Zlaté Piesky sa stali aj nesmierne obľúbeným miestom na
trávenie letnej dovolenky najmä Moravákov, Čechov, ktorí si ho ctili ako svoje
more, ale pravidelnými turistami tu boli aj Francúzi, Nemci, Škandinávci,
ktorým vyhovovala veľkodušne veľká plocha prírodného jazera s rekreačnými a
športovými možnosťami, s blízkou vzdialenosťou do centra starého mesta
Bratislavy.
NAŠE BRATISLAVSKÉ MORE SPOMIENOK DETSTVA A MLADOSTI
Mal som to hviezdne šťastie môjho osudu, že som zažil
ZLATÉ PIESKY v kolíske svojho zrodu v roku 1960 ako malý chlapec
vďaka brigádnym účastiam môjho otca a jeho priateľov z rodného
„železničného Rendezu“ okrajovej časti Bratislavy. ZARES - organizácia mesta Bratislava v skratke
znamenajúca záhradné a rekreačné služby pre jeho obyvateľov vedená jeho
riaditeľom, legendou pánom Skákalom, ktorý tu dokázal aj za dobrovoľnej pomoci
občanov Bratislavy pri zveľaďovaní celého areálu Zlatých pieskov vytvoriť postupne rekreačný priestor pre možnosť tráviť
svoj voľný letný čas pohodovo pri veľkodušne veľkej vodnej ploche v symbióze
športovania a slastného oddychu.
Zlaté piesky sa stali kultovým miestom stretávok detí,
mládeže, rodín s deťmi, priateľmi, celými partiami z celej
Bratislavy, promenádnou prehliadkou nádherných bratislavských dievčat,
vznikajúcich prvých lások, množstva priateľstiev, ktoré vydržali skúšky
pravdivosti a času dodnes. Rendez mal to šťastíčko, že sa polohovo
nachádzal takzvane „na skok od Zlaťákov“, ako sme si to pomenovali, čo
znamenalo pokojnú pešiu prechádzku trvajúcu 15 minút, kde pri debate
a známej horkokrvnej mentalite Rendezákov ubehla cesta ako lusknutie
prstami.
Rendezácke miesta, jej hlavné stany boli oproti golfovému ihrisku pri náletovom topole,
slávnom pontóne, kde som sídlil aj ja so skupinou futbalistov a obľúbený
priestor bol aj pri požičovni lodičiek, ktoré malo vtedy svoju výhodu pokoja a kľudu.
Letné dni a často aj noci tých božských jarných a letných dní,
niekedy vzácne aj septembrových predĺžených babích liet na Zlatých pieskoch boli úžasné preto, lebo
tu boli úžasní ľudia, generácie atmosféry zlatých 60-tych rokov, partie ktoré
mali ťahúňov prinášajúcich tvorivú priateľskú atmosféru, kde často zneli gitary
prinášajúce vtedy letiace hity, trampské a ľudové pesničky, záplavu
športových súbojov v malom futbale, volejbale častí Bratislavy, jej
sídlisk, dvorov, ulíc kde sa hralo za česť a slávu ich vlajky až do
úplného siahnutia na dno svojich síl a možností. Bože aké nádherné boli
posedenia po takýchto veľkých „mačoch“ pri pivke, kofole, kde vládli búrlivé prejavy sklamania a radosti, komentujúc zoširoka keby
a čo mohli byť, keby nebolo to nespravodlivé KEBY. Po hodinke opadnutia
vášní a emócií kyvadlo napätia vystriedalo kyvadlo návalu priateľstva
a pozitívnych emócií, ktoré bolo umocnené
čarom sily podmanivého alkoholu a spievania hymny nerozlučných parťákov
vraj na celý život.
Postavy, postavičky 60-70-tych rokov 20. storočia
z nášho Rendezu to bol Marošík Mrva – ŤAVÁK - skvelý muzikant, volejbalista, Števo
Selecký - majster kartových hier s trampskou dušou, Robino Nagy
- plážový chlapec milujúci slnko
s túlavou dušou, Miloš Kuchar – kulturista, golfista par-excelans,
dobrý futbalista, Rasťo Kumery – MUCO – kráľ fórov a dobrej nálady,
Jano Záhorský – špičkový volejbalista, vždy nádherne čokoládovo opálený
a množstvo ďalších Rendezákov sústredených buď do početných partií alebo
rodinných spoločenstiev, kde sa to prelínalo klbkom detí a rodičov. 80-te
roky 20. storočia to už bol nástup aj nových mladých nástupcov Peťa a Paľa
Kuchárových, Janka Matúša, Vlasta Jagerčíka, Milana Mučku, Jožka Schmidta a ďalších
všetko skvelých futbalistov, ktorí tu hrali zápasy obrazne povedané od rána do
večera spestriac si to chladeným pivkom a pôžitkovým odpočinkom. Bola tu
éra aj plejády nádherných dievčat s ukážkovými postavičkami, korunované
plážovými chlapcami a mužmi Zlaťákov ako absolútne jednotky, kde nechcem
menovať a vyzdvihnúť len niektoré, lebo by si to nezaslúžilo to more
ostatných krásnych sviežich dievčat, žien bratislavských, ktoré leto čo leto
svojimi ženskými pôvabmi a vnadami skrášľovali atmosféru Zlatých pieskov.
Len jedna zo všetkých, ktorú som poznal len cez prezývku MIMA, vraj
fotomodelka, spĺňala to, o čom snívali skoro všetci muži tej zlatej
generácie symbiózu krásy, postavy a najmä prejav prirodzenosti, sympatie.
Chodila s vtedajšou futbalovou hviezdou Slovana a reprezentácie
Československa Tónom Ondrušom, sympaťákom, ktorému sme to vtedy
chlapci – chlapi dopriali ako jeho fanúšikovia a zároveň uznajúc, že im to
spolu proste ako partnerom seklo.
Postavou pre mňa a pre mnohých skalných Zlatákov
navždy nezabudnuteľnou je legendárny s bojovou prezývkou „KARE“ Tomáš
Hluchý, ktorý napriek mohutnej postave bol vynikajúci futbalista
s obdivuhodnou technikou, ktorý požíval kredit najvyššej uznávanej
osobnosti impresária pri dohadovaní zápasov mimoriadnej kvality, kde často hrávali aj aktívny futbalisti
z klubov dokonca ako SLOVAN a INTER Bratislava. Patrí mu
navždy naša spomienka, hold a úcta, že dokázal zorganizovať toľko
futbalových zápasov, kde sa zoznámilo toľko mladých ľudí, vzniklo množstvo
kontaktov a priateľstiev vďaka čomu sa stali Zlaté Piesky miestom kde sa
takmer všetci poznali a zdravili ako jedna veľká bratislavská rodina.
Partie, ktorých som mal to šťastie byť súčasťou, boli
úžasní ľudia, ktorí vedeli do parťáckeho klobúka najmä dávať a nie len brať. Mali sme hneď od začiatku 60-tych rokov na našich božských Zlatých
pieskoch svoje priam posvätné kultové miesta, kde asi najviac sme si zamilovali
klasický vodný pontón, vybavený dreveným povrchom, zábradlím kde ostatní
zlatopieskari s úctou rešpektovali naše parťácke miesto a táborili so
všetkou kamarátskosťou a pohodou blízko nás. Partia Rendezákov Miloš
Kuchar,Bono Hóz, Gabo Wenzl, Števo
Mizerák, Marián Mader, Ivan Kaufman všetko skvelí futbalisti, pohodári so
zásobou nevyčerpateľného humoru, to boli časy detstva, mladosti, kde sme pili
dúšky labužníckeho spôsobu života od rána niekedy až do druhého v sobotu,
nedeľu keď sme sa venovali so všetkou mužskou energiou skvostne hriešne krásnym dievčatám
z vtedajšieho NDR, Čiech a Moravy, kde si trúfam dnes povedať, že na ako nezabudnuteľné spomienky si na to
radi spomínajú obe strany horúcich hviezdnych nocí. Mal som to osudové
šťastíčko, že som sa v polovici 70-tych rokov spoznal s bratmi
Milanom a Rasťom Kollárovými z blízkych Krasnian, ktorým sa hovorí
parťáci navždy, ktorí vtedy aj dnes si ctia hodnotové pravidlá, že priateľ
pomáha najmä vtedy aj o pol noci keď ste v životnej situácii na hrane
únosnosti a nie len vtedy, keď vládne smiech a dobrá nálada. Všetci traja
sme milovali Zlaté piesky, modrú oblohu a žiariace slnko navyše vyvážené
hraním futbalu s jedničkovými partiami futbalistov, kde sa ten vyšperkoval
spoločnými debatami pri kofolke a pive až kým nás nevyhnal nočný strážnik
oblohy mesiac. Ak sme boli kdekoľvek spolu a zacítili sme ponuku kráľa
oblohy slnka na modrý deň bez obláčika, neudržalo nás nič na svete aby sme čo
najskôr mohli spočinúť na hojdajúcom uspávajúcom pontóne na Zlaťákoch. Mali sme
svoje každodenné rituály počas celej sezóny strávenej na našom domovskom mieste
Zlatých pieskoch, kde sme odohrali vďaka Karemu, impresáriovi vyjednávania
zápasov, aj tri - štyri zápasy, následne s pokecovým klubom futbalistov,
podvečer sa tešiac labužnícky na božskú Tibaiovskú zmrzlinu v Jame,
v areáli tenisového Slovana, kde sme vychutnávali nielen orieškovú,
banánovú, čokoládovú zmrzlinu vo vlastných pohároch s počtom porcií
obvykle 20-25 /zmrzlina stála neuveriteľnú jednu korunu za kopček/ aby sme
napokon zakončili deň v milovaných starých uličkách Bratislavy pod
Michalskou bránou a ako stáli štamgasti na nealko pre nás dnes
nenahraditeľne stratenom skvelom Zelenom dome oproti Radničnému námestiu
a fontáne rytiera Rolanda, kde sme preberali všetky tie perličky dňa, plné
obyčajných malých radostí od futbalových víťazstiev, zažitých nových historiek
priam posiatych figúrkami, postavičkami, osobnosťami, ktoré tak dokázali vdýchnuť
tú úžasnú atmosféru do našich letných dní detstva a mladosti.
Čo sa nedá nespomenúť v histórii tohto obdobia 60-70-80-tych
rokov 20. storočia boli elitné partie
vyznávajúce svoje kultové hry najmä od minigolfistov, ktorí boli skvelí hráči
svojho umenia ho povýšiť až do
šľachtického stavu ako narábali s golfovou paličkou, spôsobom prevedenia
úderov až po výsledné reakcie zdarného či nezdarného úderu. Miloš Kuchar
s manželkou Blankou, Bono Hóz patrili do tejto vyvolenej skupiny golfových
hráčov a množstvo ľudí na Zlaťákoch na čele so mnou sme chodili obdivovať ich elegantnú hru
s presnými údermi, kde sa navždy zapísali do siene slávy a pamätí ako páni s noblesou
a aristokraciou, ktorú vedeli prirodzene nosiť.
Kartárske partie to boli do písmena a do bodky páni,
ktorí hádam za tie úctyhodné roky kartových hier ani neboli v priezračnej
modro zelenkastej vode jazera Zlatých Pieskov a hoci z kariet viem hrať
iba sedmu, oko, faraóna klasickým hrám šnapsa a podobne absolútne
nerozumiem. Napriek tomu boli úchvatní, jedineční, so svojimi schopnosťami hrať
nepretržite karty, nevnímali okolie a pri tom v tvárach, očiach,
potmehútskom úsmeve byť neskonale šťastní v tom svojom vlastnom kartárskom
Zlatopieskovom raji.
Futbalisti a volejbalisti to bola jedna krvná
skupina lebo v 60-70-80-tych rokoch prevažná väčšina mladých ľudí hrávala
prirodzene viacero športov a tieto dva sa priam bytostne hodili na
Zlaťáky, na tie zelené, veľkodušne veľké trávnaté plochy, aby sme po zápase,
zaliaty potom, vkĺzli túžobne pod ľadovo studené sprchy a šup bláznivo,
nenásytne do vĺn jazera božských Zlatých pieskov. Futbalové place aj
volejbalové boli beznádejne stále plné a vždy sa musel niekto obetovať
a trpezlivo si vystáť svoju hráčsku arénu, lebo po nás už tam stáli ďalší
netrpezliví adepti futbalu a volejbalu aby si vychutnali čaro kľučiek,
kombinácií, gólov či prudkých víťazných smečov nad volejbalovou sieťou. Pamätám
sa ako na konci 70-tych rokov boli priestory Zlatých tak preplnené rekreantmi
najmä z Čiech a Moravy, že ich nepremyslene, vraj na chvíľu, pustili
na plochy, ktoré boli už určené na športové aktivity. Športové emócie nás
výsostne domácich, ktorí to tu oprávnene pociťovali ako náš domov priviedlo
k logickým hádkam s rekreantmi v stanoch, ktorí tu skutočne
nemali čo pohľadávať. Vtedajší vedúci Zlaťákov s ktorým som sa osobne
poznal mi navrhol aby sme vysadili blokujúcu hranicu tujami cca 35-40 metrov
medzi športovou plochou a územím rekreantov. Tie tuje, dnes už smutne
vysoké, sú tam stále ako spomienka keď sme športmeni bez zaváhania chytili krompáče do rúk a 80 cm hlbokú
jamu a 50 cm širokú vykopali za dva dni v prudko páliacom slnku
v poriadne tvrdej skalnatej zemi. Známa postavička FUKSO, šéf záchranárov
na Zlatých mi doviezol zo ZARESU 15 líp, ktoré sa všetky ujali a následne
pohládzali tieňom svojimi košatými konármi a listami odpočívajúcich
zlatopieskarov.
V čase Bratislavskej Zlatej lýry sa tu mihli
vtedajšie spevácke hviezdy Helenka Vondráčková, Jirko Korn, Valdo Matuška
z našich Zorka Kolínska, Ivan Krajíček, Karol Duchoň a mnoho ďalších,
ktorí sa klobúk dolu vcítili hneď do športových móresov Zlatých a chovali
sa tu v tónine prirodzenosti. Hudobné produkcie nespočetných bufetov
s občerstvením to boli hity naše i zahraničné, nielen ktoré súčasne
leteli, ale v obľube boli jedničkoví Beatlesáci, Bee-Gees, Holies, z našich Prúdy, Modus, Elán, ktorí navodzovali
pocity letného blaha, atmosféry slastného vychutnávania chvíľ, ktoré sa už
nikdy nevrátia. Písať by som mohol o dňoch plných slnka, hviezdnych nocí,
úžasných priateľov, partií, zážitkov a spomienok na slušne hrubú knihu,
pretože mi je ľúto, že som nemohol
spomenúť toľko vzácnych ľudí, toľko pôvabných historiek, ktoré dokázali
vykúzliť ZLATÉ PIESKY vďaka obdivuhodným generáciám tej nádhernej doby
v oáze pohody, zelene, vĺn vody nášho Bratislavského mora – Zlaté piesky.
Roky 90-te 20. storočia
na Zlatých to už bola éra, kedy sa v roku 1989 zmenil sociálny režim
v ktorom zmysel spoločnosti neboli peniaze ani naháňanie kariéry, či boj
o holú existenciu kde však nechýbala dôležitá kvalita života ľudí a boli
vytvorené podmienky a dostatok času
aby sa mohli bežne každodenne stretávať, využívať svoj voľný
čas v kruhu rodiny a najmä partií, lebo zmysel života je len
a len o ľuďoch, priateľoch. /Ani len náhodou som nebol členom strany
– straníkom/.
Mal som znovu šťastie, že aj keď sa o 360 stupňov
zmenila ta ľudská, uvoľnená nestresujúca atmosféra na éru bezohľadného biznisu a peňazí, vytvorili sme si partiu ľudí rovnakej krvnej
skupiny hodnotového videnia života, športovci, futbalisti telom a dušou.
Členovia partie to boli dvojičky bratia Ludvik /Lujgy/ a Robo Bartošovci -
idoly dievčat na Zlatých pieskoch, známy množstvom filmov v malých
úlohách, hezoun Miško Pavlačič, Feďo Čerňan, ďalší bratia, skvelí futbalisti
Roman a Ľubo Cigánkovci, Marek Košecký, Ivan Varinský, Paľo Jakubec, Paľo
Vrabel, Dušan Hulín, do tretice vyšportovaní bratia Števo a Milan Buchtovci,
Milan Grebáč, Jano Janík a samozrejme moja maličkosť. Tá doba bola
aj príznačná, že moje deti Janka a Zuzka, manželka Iveta tu boli takmer vždy celé letné
obdobie Zlatých, s rituálmi posedenia pri bufete tety Farkašovej oproti
starému vchodu do Zlatých, kde sme sedeli po futbalových zápasoch a keď
sme celá partia odchádzali na záver domov, kde nám pani Farkašová pustila hity
typu Michala Tučného „Snídaně v trávě“ a ďalšie melodické pesničky,
ktoré ukončili príjemný pobyt na Zlatých. Navždy však odišlo obdobie
preplnených futbalových plácikov, hrali sme tu niekedy takmer úplne osamotene
medzi sebou, len sem tam sa vyskytli partie chtivé futbalu a paradoxne
z Holandska, Francie, Nemecka, Rakúska, ktorí ocenili technickú hru
a priateľské pozápasové posedenia pri pivku či kofole. Ja som od rokov
60-tych ako malý štamgast Zlatých zakopával poctivo rok čo rok slávnostný
písomný zápis na mnou určené kultové miesto, kde bol vždy napísaný rok
a členovia partie s ktorými som spoločne strávil letnú sezónu na Zlatých
pieskoch.
Píše sa rok 2018, ja mám 63 rokov, niektorí už dovŕšili
70-ku, ale sú tu aj Zlatopieskári okolo 40-tky a čo nás nečakane blokuje
a nedovolí nám už hrať ďalej rituálne zápasy na Zlatých je zlé zdravíčko
pohybového aparátu od achiloviek, kolien až po stále vypovedajúce svalové úpony
nôh. Ako – tak, ako partia fungujeme, ale časy denných tradičných zápasov,
ktoré vytvárali hlavný nosný bod celkovej atmosféry tu viac ako citeľne chýba.
Naučil som sa byť vďačný životu aj za tieto omrvinky šťastia a viem si ich
vychutnávať, lebo ktovie či táto sezóna v mojom jesennom živote
s touto partiou nebola posledná.
Zlaté piesky sú pre mnohé naše generácie 60-90-tych rokov
20. storočia a pre tú našu partiu „Posledných mohykánov“ a legiend
Zlatých pieskov KULTOVÉ MIESTO bez ktorého si našu rodnú Bratislavu nedokážeme
ani predstaviť, pretože kam sa hrabú tie najexotickejšie pláže celého sveta
v Bali, Maledivách, Malorke keď najkrajšie dievčatá boli a sú
v Bratislave a reč slovenská znejúca v kruhu priateľov, partií
je tou človečinou, ktorá je a bude v srdci Európy ZLATYCH PIESKOCH v Bratislave.
Zlaté piesky...čo si predstavím pod týmto slovným
spojením? Určite nie len jednu vec, ba naopak, je to celá kopa spomienok, a zážitkov,
a ľudí, pričom toto všetko sa odohrávalo roky rokúce, veď so sestrou sme
boli pravidelné návštevníčky už od pár skromných týždňov nášho života, keď nás
mamina nabalila na celý deň a šup na Zlaťáky. Prvé záblesky spomienok sú v podobe
malého behajúceho dievčatka s kanvičkou v tvare zelenej žabky, ktoré
za nič na svete nechcelo pustiť rodičov okúpať sa, keďže som sa o nich tak
veľmi bála J. Preto
sa vždy jeden z nich nenápadne vytratil osviežiť sa, zatiaľ čo druhý
držal pri mne stráž a odpútaval pozornosť. Koľko pravej kofoly, poctivých
langošov, zlatavých varených kukuričiek, či dobrých nanukov sme tam za tie roky
so sestrou pojedli sa dá počítať na kvantá. Koľko bláznovstiev, či už vo vode,
alebo na brehu sme pozažívali... Koľko prechádzok sme s ocinom absolvovali
po areáli, alebo navečer, keď už slniečko zaliezalo poza stromy. Veru, to bol
vždy ten povestný gong (ani hodinky nebolo treba), ktorý oznamoval, že za
chvíľu je čas ísť domov, keď tieň listnatých stromov zasiahol aj našu deku na
stabilnom mieste. Na mieste, kde sa vždy zišla skvelá partia ľudí, ktorí si
rozumeli, rozprávali sa, smiali sa, prežívali tie najkrajšie roky života a nenápadne,
no spontánne tvorili všetky tie prekrásne zážitky a spomienky, z ktorých
sa skladá život, za ktoré som tak nesmierne vďačná, o ktorých tu teraz
píšem tieto slová. Slová sú však málo na to, aby sa dokázali opísať emócie a pocity,
ktoré si každý v sebe nesieme, preto už len zatváram oči a so šibalským
úsmevom spomínam, ešteže je na čo J Zlaté
piesky budú vždy jedným z prístavov môjho detstva, dospievania, mladosti i dospelosti
a viem, že či ich navštívim teraz, alebo budúci rok, alebo o niekoľko
rokov zašteklí ma jemne v bruchu a kolotoč príjemných spomienok sa
roztočí a nebude vedieť zastať, a že je to veru neopísateľný a nezaplatiteľný
pocit J Preto
vďaka za takéto pocity, za takéto miesta, nie sú totiž samozrejmosťou, je len
dobré, včas si to uvedomovať a vedieť si to vážiť.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára