Rendez 50. rokov očami dievčaťa z Rače

Mala som asi 10 rokov, keď sa moji vzdialení príbuzní presťahovali na Rendez.
Strýček Karol bol dlhoročný železničiar, takže keď na Rendezi postavili 3-poschodové činžiaky, dostali tam s tetou Annou byt.

Z nášho dvora sme videli ďaleko pod  nami presne ich činžiak.

V čase, keď ešte bývali v Rači, v našom dvore, moja mama musela veľa chodiť do vinohradov, takže ako maličkú ma vždy dala k tete Anne. Teta Anna bola krajčírka a mala milióny gombíkov, s ktorými som sa u nej hrávala. Vraj som bola veľmi dobré decko a milú tetu Annu som volala moja prvá mama.

Neskôr sa ich dcéra stala mojou birmovnou, čiže už sme boli príbuzní. Potom sa ich dcéra vydala za bratanca mojej mamy, takže sme boli ešte bližšia rodina.

Na jar v marci 1953 sa mojej krstnej narodila dcéra. Vtedy som mala asi 12 rokov. Neviem, či mal v tej dobe v Rači vôbec niekto telefón. Takže ako ináč, oznámiť tete Anne, že majú vnučku, poslali na Rendez mňa.

Bol už podvečer, tak som si zobrala na pomoc susedku, ktorá mala 8 rokov. Bola som hrdá, že som niesla takú dôležitú novinu. Na Rendez sme šli cez pasienok. Nikomu vôbec neprišlo ani na myseľ, že by sa nám cestou mohlo niečo stať.

                                             

Teta Anna Bolgáčová bola veľmi dobrá osoba. Ísť k nej na Rendez v nedeľu po obede na návštevu, to bol zážitok. Krásny byt, voda, kúpeľňa, záchod, výška 3. poschodie, ale bez výťahu. Bola to jednoducho paráda, krásna veľká špajza, zavareniny, kvasené hríby, uhorky, zelené paradajky. Pre mňa to bolo úžasné.

Ešte väčší zážitok bol, keď som si mohla zobrať strýčkov Karolov bicykel. To bolo moje hobby, veľmi rada som sa bicyklovala.

A úplne najväčší zážitok som mala, keď ma zavolali na prázdniny. Bola som u nich týždeň a cítila som sa tam fantasticky. Nebolo to ani more, ani hory, bol to len Rendez, no pre mňa to bolo, ako keby som bola v siedmom nebi.

Spomínam si na jednu príhodu, vtedy ma asi strážili všetci  anjeli.

Strýc Karol a teta Anna bývali na poslednom poschodí, ďalej už boli len schody hore, asi na strechu. Tak v polovičke bolo maličké okienko, guľaté, vždy otvorené. Ja, ešte nie veľmi veľká, som sa pichla do okienka. Polovičku tela som mala vonku a nohy dolu. Nikto nevedel, že tam chodím, a ja som vtedy netušila, že by to mohlo skončiť aj ináč.

Takže to je zopár spomienok, čo pre mňa Rendez znamenal. Týždeň prázdnin, krásne prostredie a hlavne dobrá teta Anna. Nikdy nekričala, vždy bola ku nám všetkým veľmi milá.