Iba to, čo si ja pamätám a z rozprávania môjho otca Gašpara Salaya staršieho.
Do Račištorfa sa prisťahovali Ján Salay s manželkou Agnešou okolo roku 1860. Bol kováčom a požiadal vtedajšieho richtára, či by sa tu mohli usadiť. Ten mu dal súhlas a povedal mu, že si môže zabrať pozemok na konci dediny pod hlavnou cestou (hradskou) smerom do Jura, akú veľkosť si sám vyberie. Vybral si neveľký pozemok, na mieste, kde teraz končí podnik Drevona, postavil si malý domček, vykopal studňu (reťazovú) a zasadil pár stromov (z ktorých som mal najradšej morušu). Pristavil dielničku s vyhňou a keďže dedina bola vinohradnícka a poľnohospodárska, začal vyrábať náradie, ktoré bolo na prácu v tých lokalitách potrebné: vidly na kopanie, kopále, motyky, škrabáky a pod. Ľudia si jeho prácu vážili, lebo jeho výrobky boli dobré a včas.
Viem od otca, že mu niekoľko detí zomrelo, napíšem iba o tých, ktoré som poznal:
- Najstarší syn bol Jozef, ktorý bol tiež kováčom. Manželku mal Cilku, s ktorou mal tieto deti:
1. dcéru Pavlu, ktorá si zobrala Štefana Biháriho,
2. dcéru Elku, ktorá si zobrala Júliusa Blanároviča,
3. syna Gašpara, ktorý bol tiež kováč a vzal si Irenku,
4. dcéru Máriu, ktorá si zobrala Viliama Varečku,
5. dcéru Ruženu, ktorá si zobrala Hrčku z Jura.
Jožko si postavil domček i dielňu, v ktorej so synom Gašparom spolu pracovali v remesle. Syn sa išiel potom ešte učiť k majstrom bratom Krajčirovičom za podkováča koní a okovávať furmanské vozy. Na vojne pracoval ako kováč, kde si spravil zváračské skúšky, a do smrti pracoval v roľníckom družstve ako dobrý odborník.
- Druhým dieťaťom bola dcéra Cecília, ktorá si zobrala Štefana Šípoša, s ktorým mala dve deti:
1. Janka, ktorý zomrel za druhej svetovej vojny ako slovenský vojak.
2. Cecíliu, ktorá si zobrala Leopolda Polakoviča z Dobrej Vody.
- Tretím dieťaťom bol syn Janko, ktorý si zobral Annu Veselskú, s ktorou mali dve deti:
1. Jozef, bol v povstaní ako slovenský vojak, v zajatí v koncentráku. Manželku mal Štefku z Bratislavy.
2. Pavlu, ktorá si zobrala Róberta Krampla.
- Štvrtým dieťaťom bola dcéra Pavla, ktorá si zobrala Šandora Špetku, s ktorým mala dve deti:
1. Jozefa, ktorý si zobral Máriu Šebovú.
2. Katku, ktorá si zobrala Antona Katulinca z Vajnor.
- Piatym dieťaťom bola dcéra Katarína, ktorá si zobrala Štefana Mihoka z Bernolákova. Deti nemali, tak si vzali dcérku najmladšej sestry Marišky Zdenku, ktorú vychovali.
- Šiestym dieťaťom bol syn Ondrej, ktorý si zobral za manželku Eržiku, ktorá pracovala neskôr na Henčlovej píle, ktorá bola v susedstve, ako jedna z najlepších pracovníkov. Ondrej si pristavil domček s dielničkou a pokračoval v kováčskom remesle. Mali dve deti:
1. Agnešu, ktorá si zobrala Teodora Polakoviča z Dobrej Vody.
2. Ondreja, ktorý si zobral Aranku z Grobu.
- Siedmym dieťaťom bol syn Gašpar starší, ktorý si zobral Ľudmilu Hauskrechtovú, s ktorou mali dve deti:
1. Jaroslava, ktorý si zobral Veroniku Adamovičovú.
2. Ivana, ktorý si zobral Vieru Bártovú.
- Ôsmym dieťaťom bola dcérka Mariška. Za slobodna mala dcérku Zdenku, ktorú potom vychovávala jej staršia sestra Katka Mihóková z Bernolákova, ktorá nemala deti. Mariška sa potom vydala za Antona Piváka zo Sklených Teplíc, ktorý mal dcérku Evičku. Zdenka si zobrala Miroslava Poláka, Evička po smrti Marišky odišla s otcom do Sklených Teplíc.
Babka Agneša Salayová zomrela asi v roku 1911-12, môj otec Gašpar starší sa narodil v roku 1909. Na mamku si spomínal iba tak matne. Dedko Ján býval v domčeku u dcéry Cecílie až do jeho smrti. Cilka skoro ovdovela a mala dve deti. Dedko pracoval vo vyhni až do odchodu na druhý svet. Ako malý chlapec som rád chodieval do jeho dielničky, sledoval ako šikovne tvaruje žeravé železo a s úctou som mu pridával koksové uhlie do vyhne a ťahal kováčske mechy. Všetci hovorili, že ma mal zo všetkých vnúčat najradšej. To neviem, ale ja som ho mal veľmi rád a vážil som si ho ako odborníka a najmä ako skromného človeka.
Tieto rodiny žili svorne spolu i v ťažkých časoch, pomáhali si navzájom. Často u nich našli útočište i biele deti, ktoré mali problém v rodine i na pár dní. Prichýlili i žobrákov v zimných mesiacoch. Jeden mi utkvel v pamäti, ktorý bol u nich dlho. Celá rodina ho poznala pod menom „Jožko Borius“. Chodieval i v zime skoro neoblečený a bosý, taká zvláštna postavička, územčistý a zarastený, ale dobrák od kosti.
Udržiavali priateľstvá s viacerými bielymi rodinami, najviac k ním chodili pán Izidor Polakovič, Hupkovci, Miklovci, Polakovičovci vyše kostola, Tóno Luknár, Jakub Luknár a ďalší. Hosťami na ich svadbách bývali i obchodníci Machovci, mäsiar Boudný Karol, a nesmeli vynechať Vojtecha Lednára, syna račištorfského richtára Martina. To by im neodpustil. Niektoré svadby boli i dva-tri dni, bolo veselo pri cigánskej muzike. Najlepšími tanečníkmi boli v cigánskych cifrovaných tancoch Ďula Blanárovič a Štefan Bihári, ktorí zabávali celú spoločnosť. Pre nás deti to bolo rodeo.
Tieto naše rodiny udržiavali kontakt s rodinami Mihókovcov a Salayovcov z Bernolákova, kde mali vydatú sestru Katku a bratrancov. Boli to veľmi srdečné stretnutia pri rôznych príležitostiach, najmä však pri hodoch. V Bernolákove (vtedy Čeklísi) boli hody 26. júla a v Račištorfe 1. mája.
Zostala mi jedna veselá spomienka na cestu na hody do Bernolákova.
Z Račištorfa chodil motorový vlak do Rendeza, odkiaľ sa prestupovalo na osobný vlak, ktorý išiel z hlavnej stanice cez Bernolákovo. Cestovný poriadok mal vtedy málokto, tak sa stalo, že chlapi plnili demižóny vínom a ženy nošky s dobrotami, aby sme neprišli s prázdnymi rukami, pričom sa tiež popíjalo na cestu, že Motorka“, ako sa vláčik do Rendez volal, bol preč! Nevadí, pôjdeme na Rendez peši, však je to cez pasienok na skok.
Lenže i osobák z hlavného bol už tiež preč! Tak sa išlo popri trati peši. Bola nás celá procesia, chlapi z demižónmi, ženy s noškami, museli často konať prestávky a posilňovať sa. Pre nás deti to bola zábava, ale dospeláci mali i odreté nohy z nových topánok, v ktorých sa chceli na hodoch predvádzať, tak šlapali naboso. O to im lepšie chutilo, nohy si chladili v riečke „Čierna voda“, ktorá im tiekla vedľa domov.
Na hody bol vždy pozvaný i pán Ľudovít Luknár z Dolného konca, ktorý mal dcéru Aničku a syna Dušana. Bol to priateľ otcovho bratranca Karola Salay z Bernolákova, s ktorým boli spolu na vojne. Pozvanie prijal len s podmienkou, že tam budú ríbezľové osúchy. Bolo ich vždy dosť ako i iných sladkostí. Až keď som bol trocha väčší som uvažoval, ako to títo ľudia zvládali. Jedni i druhí boli chudobní, i keď tí naši boli na tom predsa len o trocha lepšie. Bývali v domčekoch v rade a cez celý ten dvor boli stoly, plné vína a pod. Hodovalo sa dva-tri dni. Pripravené boli slamníky, takže keď si chcel niekto odpočinúť, nebol problém, po pretancovaných nociach pri cigánskej muzike. I tu mali prím vždy Ďula Blanárovič a Štefan Bihári, ktorí dokázali celú dobu zabávať celú spoločnosť. My decká sme sa viac zabávali pri riečke a pri kolotočoch.
Lúčenia nemali konca-kraja a už sa tešili na ďalšie stretnutia. Potomkovia dospievali, zakladali si rodiny a odchodom starších na druhý svet ubúdalo i takýchto veľkých stretnutí, čo mi bolo ľúto. Stretnutia boli i ďalej, ale viac také symbolické.
Hlava tejto rodiny dedko zomrel asi v roku 1939-40. Bol som vtedy veľmi smutný. Mal obrovský pohreb, aký som videl iba vtedy, keď zomrel náš starosta Martin Lednár. Nemal toľko cirkevných hodnostárov ako on, ale na poslednej ceste mu vyhrávali tri veľké cigánske kapely, sprievod nemal konca, ako i kar. Jeho viacero vzácnych, dlhých fajok, zostalo na stene visieť chladných, i jeho vyhňa. Bol som vtedy vo svojej detskej duši veľmi smutný a dodnes na neho spomínam. Raz sme ho s mojou mamou stretli pred hostincom „Raj“ (u Bélu), ktorý bol v kúrii vedľa dr. Hlaváča. Bol tam pekný chodník s okrasnými agátmi, dole svah s veľkými stromami, pod ním potok a cesta pre furmanov. Dedko mal oblečený trojštvrťový kabát s kožušinovým límcom a pozval nás na pivo. I mne dal do malého pohárika čierne. Keď som sa bol vypišať, hovoril som dedkovi, že „nechápem, že som pil čierne, a pišal som biele“. Dlho mi to vždy so smiechom pripomínali.
Na mieste, kde stáli naše domčeky, stojí teraz Drevona. Kvôli tomu, že išli rozširovať cestu, zbúrali všetky. I Henčlovcov s pílou, kováčov Krajčirovičovcov, Zachardovcov, Luknárovcov, i staré Peklo, ktoré bolo historickou budovou, Ticovcov, Lopašovských atď. Spodné Zahumenice siahali až po cestu „hradskú“. Inžinieri, ktorí tú cestu išli robiť, nám ukazovali plány, že keby družstvo dalo zo spodnej časti Zahumeníc štyri pne, všetky tie domy mohli stáť!!! Ale predseda družstva, ktorým bol vtedy Fero Slezák, povedal, že nedá ani peň!!! Tak nás, i to všetko zbúrali. Zakrátko im zobrali celé Zahumenice a postavili tam sídlisko!!! A nikto ani nemukol.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára