Keď nám 26. 10. 1929 zomrel otec, mal som dva roky a jeden mesiac. Po jeho smrti nás zostalo žiť 7 bratov a jedna sestra. Matka sa nemohla zamestnať. Na obživu bolo málo peňazí (malý dôchodok). Začali sme chovať zajace, sliepky a v lete aj kačice.
V záhradke pri dome sme dopestovali ovocie a rôznu zeleninu na varenie. Prenajali sme si jednu rolu, na ktorej sme dopestovali zemiaky, fazuľu, kukuricu, repu a všetko čo sa tam mohlo urodiť. Mama kúpila dve kozy (v tom čase ich nazývali kravy chudobných), aby bolo dosť mlieka pre domácnosť. Ja som kozie mlieko pil až do 21 rokov. Časť mlieka sme predávali. Vo vojnových rokoch sa chov kôz rozmohol. Zelene bolo na okolí dosť na ich pasenie. Na zimu sme mohli kosiť trávu na násypoch železničných tratí. Každý, kto požiadal traťmajstra, dostal určitý úsek na kosenie. Kozy sa väčšinou pásli, kde sa niečo v okolí pre ne našlo.
Pán Tvrdý pracoval na stanici Bratislava Východ (Rendezi). Robil skladníka a neskôr vedúceho dezinfekčnej stanice. Aj on choval kozy. Ráno otvoril bránku na záhradke a pustil kozy von. Viac sa o ne cez deň nestaral. Býval blízko koľají a tak sa jeho kozy osmelili do koľajiska medzi vagóny a tam spásali trávu. Navečer sa kozy vrátili domov. Na dvore mala gazdiná starý stôl a pri ňom stolček. Gazda dal ku stoličke šikmú dosku, gazdiná si sadla na stolček, kozy po doske vyšli na stôl a tak ich dojila. Neskôr si kozy zvykli chodiť aj do druhej časti stanice, zvanej guľovačka. Z kopca sa vozne rozraďovali na smerové koľaje. Kozy boli také smelé a vyškolené, že keď vozne bežali z kopca, každá sa pozerala smerom na výhybku a hneď vedela, či vozne na koľaj, kde sa pasie, nepobežia. Ich odvaha nemala žiadne zábrany. Neskôr začali chodiť k útulkom, kde sa zamestnanci prezliekali a jedli. Niektorí zamestnanci im niečo na zožratie hodili. Neskôr ale zamestnanci toto oľutovali. Keď sa chlapi najedli a odišli za svojou prácou kozy vošli do miestnosti a požrali, čo v taškách zostalo a niekedy bola aj taška ohryzená. Aj vodu, ktorú mali vonku na umývanie im vypili alebo porozlievali. Potom sa nemali v čom umyť.
Vo vojnových rokoch sa na vozne lepili smerovacie nálepky na určené miesta na vagóny škrobovým lepidlom. Po čase sa z vagónov začali strácať nálepky. Zistilo sa, že koza sa postavila na zadné nohy, strhla nálepku a zlízala toto lepidlo. Ich drzosť nemala hraníc.
V našej stanici bola veľká kováčska dielňa, v ktorej sa opravovali zarážky, po železničiarsky nazývané „papuče“, na zastavovanie posunovaných vagónov. Opravené zarážky posielali osobnými vlakmi do všetkých železničných staníc. Pred odchodom vlaku ich polepili nálepkami, do ktorej stanice patrili. Kozy rozhodli inak. Nálepky poodtŕhali a lepidlo olízali. Keď prišiel vlak, do ktorého sa mali zarážky naložiť, vlakvedúci ich neprijal, lebo nevedel, kam ich má doručiť. Náčelník stanice nariadil pánovi Tvrdému, aby mal kozy zatvorené vo dvore, alebo aby ich odsťahoval. Menovaný kozy odsťahoval niekam k rodičom na dedinu a zamestnanci tranzitu boli spokojní.
Eduard Wenzl
0 komentárov:
Zverejnenie komentára