Bezočiví pytliaci
Horár Rohoža býval v Račištorfe pod vinohradmi a lesmi najzápadnejšej časti Malých Karpát. Mal na starosti rozsiahly lesný revír, siahajúci spod račištorfských vinohradov až po lesy stupavského a borovského panstva. Svoje povolanie mal rád a svedomite si plnil všetky horárske povinnosti. Zdržiaval sa celé dni v lesoch, takže jeho tvár bola opálená ohňom slnka, ošľahaná bičom vetra, trochu už aj vráskavá, no jednako ešte stále usmievavá, plná životného optimizmu, ktorý sa usiloval prenášať i na svoju manželku a štyri podarené deti. Bol v najlepších rokoch života, štyridsaťročný, mal zmierlivú povahu a doma či v spoločnosti sa nevedel ani nahnevať. No keď pri pochôdzke lesom naďabil na nejakú stopu po výčinoch pytliakov, jeho usmievavá tvár sa zachmúrila. Veď ktorýže horár by sa nenahneval, keď na rúbanisku nájde kutrovisko po zastrelenej jelenici či danielovi, alebo hŕbu čriev vyložených pri ceste, prípadne pri jeho obľúbenom chodníku? Takáto pytliacka bezočivosť rozhorčí aj najpokojnejšieho horára, najmä keď si uvedomí, že z revíra sa mu stráca najkrajšia zver.
Horár sa trochu pokojnejšie zadíval na Kozí chrbát. Táto dlhá stráň siaha sem až z Vajnorského údolia, ktorým preteká potôčik a je zarastené hustým listnatým krovím. Keby sa krovie na tejto stráni, uvažoval, prečistilo, o pár rokov by tam rástla pekná žrďovina. Vzápätí zamieril zrakom smerom k Račištorfu. Pred ním ležala holá obdĺžnikovitá plocha, kde rástla len tráva a kde-tu zo zdravého bukového pňa výmladok. Ďalej smerom do údolia Horkej vody a smerom k dedine rozprestierala sa väčšia oválovitá plocha s dorastajúcou dubinou. Na priesvitných kruhoch rástla vysoká psiarka. Okolo dubov zelenali sa konvalinky a čučoriedkové kríky. Les lemovala žrďovina.
Nádejný les, pomyslel si Rohoža. Ale ak srnec alebo daniel vojde do tejto žrďoviny, už sa z nej nevráti, iba ak s drôtom na krku. Tam býva slučiek ako maku...
Túto myšlienku ešte ani celkom nedomyslel, keď sa na križovatke ciest pred ním objavili dvaja chlapi. Zastali, nakláňali sa jeden k druhému, zrejme sa o niečom dorozumievali. Horárovi sa rozbúchalo srdce a rozpálil sa hnevom. V prvom, slabšom chlapovi spoznal Lojza Severu a v druhom, silnejšom,Pavla Krasla, známych račištorfských pytliakov. Boli bez pušiek, na chrbtoch mali plecniaky a pod pazuchami sekerky.
Horár si nasadil na oči ďalekohľad a sústredene ich pozoroval. Teraz uvidím, kde si ukrývajú pušky, uvažoval so zatajeným dychom. Darebáci, v Polianke strieľajú každý druhý deň!
Severa a Krasl zašli na okraj dubovej žrďoviny. Zložili si plecniaky a vybrali z nich drôty a kliešte. A potom si začali obozretne prezerať okolie.
Bolo okolo druhej hodiny popoludní. Slnko sa už presunulo na Záhorie a nad jeho nekonečné boriny. Bolo teplo, ako býva často v septembri. Líšky a diviaky už začali ochutnávať hrozno na južných malokarpatských svahoch.
Keď sa Severa a Krasl presvedčili, že vzduch je na okolí čistý, začali strihať drôt. Severa nastavoval slučky na jelene a daniele, umiestňoval ich v primeranej výške medzi dubce. Krasl pracoval trochu nižšie, robil to isté na priechode srnčej zveri. Horárove stŕpnuté oči sledovali prácu pytliakov a čoraz viac ním lomcoval hnev a nervozita. Nevedel sa však rozhodnúť, ako proti nim zakročiť. Keby aspoň neboli dvaja. Čo keby sa naňho vrhli, keď ich prekvapí. Nemal by iné riešenie iba strieľať. A zabiť človeka? Bŕ... striaslo ho, veď jemu ťažko padne streliť zver, nieto ešte ľudí! No keď pytliaci zašli pri svojej práci ďalej a stratili sa mu z očí, začal sa prikrádať od kríka ku kríku po okraji dubiny, aby videl, čo robia. A tak sa dostal až ku košatému bukovému kríku, odkiaľ ich opäť uvidel.
Pytliaci pracovali dôkladne a rýchlo. Rohoža spoznal, že v kladení slučiek sa dobre vyznajú. Okolo štvrtej boli hotoví. Vzali poloprázdne plecniaky, zamierili k trávnatej čistinke v mladej dubine, kde si sadli do trávy. Usmievali sa jeden na druhého, šúchali si od radosti ruky, jedli hnedé mäso a takmer šeptom sa zhovárali.
Horár sa krčil za bukovým kríkom a z tridsaťmetrovej vzdialenosti pozoroval pytliakov, natŕčal uši, ale z ich šepkaného hovoru nezachytil nič. Tu i tam začul ich smiech. Stále nebol rozhodnutý, čo urobí. Blížil sa podvečer, iste si budú chcieť aj niečo odstreliť, uvažoval, a zamieria ku skrýši, kde majú pušky. Len k puškám ich nepripustiť, zhrozil sa v duchu. No vtom sa v ňom čosi vzoprelo, jeho zvyčajne usmiata tvár sa zachmúrila a v okamihu sa rozhodol. Vyskočil spoza kríka a rozbehol sa smerom k pytliakom ako vyplašený jeleň. Ešte aj nohami zadupotal. Pytliaci prestali jesť a obzreli sa v domnení, že okolo nich naozaj beží nejaká zver. Ale už ani nestačili vstať zo zeme.
„Ani sa nepohnite, ak vám je život milý!“ skríkol horár a odistenú dvojku namieril na nohy pytliakov. Bol pevne rozhodnutý strieľať, ak sa mu nevzdajú. „A teraz dobre počúvajte! Všetko som videl!“ zahrmel vzápätí mocným hlasom. „Budete robiť, čo vám rozkážem... Inak s vami raz navždy zúčtujem!“ Povedal to tak rozhodne a takým prísnym tónom, že sa pytliaci naozaj ani nepohli.
Záťah na Polianke
Vytlačil ako vedúci hliadky pozrel na svojho kolegu Bílého a ticho sa spýtal:
„Počul si?“
Bílého tvár sa tajomne zaškľabila, no nepovedal nič. Bolo jasné, že pytliakov, s ktorými ešte nemal nič do činenia, podceňuje.
Vedúci hliadky Vytlačil bol skúsenejší. „Vopred si musíme všetko náležite ujasniť,“ povedal na adresu Bílého, ktorý sa ešte stále ľahostajne škľabil a mlčal. Potom sa zahľadel na oboch horárov, prižmúril oči a vyhlásil: „Po neuposlúchnutí výzvy ‚Stoj!‘ strieľame naostro, pravda, len do nôh. Ale keby pytliaci vystrelili na nás, potom aj my strieľame naplno!“
Bílý len ľahostajne prikývol, akoby neveril, že môže ísť aj do tuhého. Kozmál ceril myšacie zuby, ale tváril sa smrteľne vážne. V duchu sa bál, že pytliaci mu jednej noci podpália horáreň, až sa dozvedia, že sa proti nim spojil so žandármi a s Rohožom. Ten si poťahoval z fajky a myslel si: Strieľali by ste, keby ste mali kedy. Jednako rozhodné stanovisko Vytlačila sa mu páčilo. Dôležito sa podíval na Kozmála a povedal:
„Horár môže zbraň použiť len na výslovnú sebaobranu.“
„Ale páni sú zvedaví,“ zamiešal sa Kozmál, „ako chceš obsadiť Polianku.“
„Polianka je rozsiahla,“ vysvetľoval pokojne Rohoža, „a pytliaci sa prikrádajú opatrne.“ Potom sa zahľadel na žandárov. „Páni už trochu poznajú Polianku. Je tam rovina, húština, kúsok vysokého lesa a potom rúbanisko, ktoré sa zvažuje na tri strany: k Horkej vode, k Pieskom a k svätojurskému lesu. Ja veru neviem, ako to všetko možno obsadiť troma puškami.“
„Ale nejaký plán predsa musíš mať,“ podotkol Kozmál. „A ak ho nemáš, žandári ako bývalí vojaci ti poradia,“ zdôraznil a významne uprel oči na žandárov.
Rohoža premeral Kozmála pichľavým pohľadom. „Neboj sa nič, Kozmálko, veď ja som niekoľko nocí nemohol zaspať od rozmýšľania, ako sa dostať na kožu tým pekelníkom! A teraz vám to poviem. Počúvajte ma dobre! V Polianke je vždy dosť zveri. Pytliaci ta podvečer prídu, usalašia sa na vhodné miesta a budú čakať do súmraku. Keď im nič nevyjde pred pušku, začnú sliediť a prikrádať sa. My sa nebudeme pohybovať; zbadali by nás, a bolo by po všetkom. Húština je tam vysoká ako chlap. Cestu, ktorá vedie stredom húštiny, obsadím ja s pánom Vytlačilom. V bočnej ceste v rúbanisku sa postaví a dobre zamaskuje pán Bílý. Keď padne prvý výstrel, nenápadne, ale rýchlo prejdeme na koniec cesty vedúcej od Starého chotára a odtiaľ zaútočíme na pytliakov. Keď výstrel nepadne, pytliaci budú sliediť a hľadať zver. V tom prípade vlezú do pasce buď pánu Bílému na bočnej ceste, alebo nám na ceste hornej.“ Tu sa horár na chvíľu odmlčal, skúmavo sa rozhliadal okolo seba a ešte dodal: „Ako sa už páni strážmajstri vyjadrili, v oboch prípadoch budú strieľať na nohy, ja som však presvedčený, že ak príde do tuhého, budú strieľať aj inam. Ja som už rozhodnutý strieľať na celé telo. Mám na to špeciálne náboje, do ktorých som povkladal kúsky soli.“
Vytlačil sa významne zadíval na Bílého.
„Nazdávam sa, že je to dobre premyslené,“ povedal.
Bílý sa ani teraz neozval.
O hodnú chvíľu štyria ozbrojení chlapi prešli okolo dlhej záhrady pri Kozmálovej horárni a zamierili nadol.
Na rázcestí pri prameni potôčika sa Kozmál od nich odpojil. Pustil sa po hrebeni grúnika na spodný koniec Polianky. Vedel, že v jednej z troch doliniek sa zdržiava slabší desatorák, ktorého opatroval pre lesmajstra Dolinaya. Aby ho nevyplašil, kráčal veľmi opatrne. Rohoža a obaja žandári stúpali hore cestou smerom na Starý chotár. Vytlačil sa niekoľko ráz obzrel, aby si dobre zapamätal, ktorým smerom sa uberá Kozmál.
Na starých bukoch sa už začalo červenať lístie. Zem bola vysušená, pár dní už nepadla ani kvapka dažďa. V korunách stromov sa ozývali pinky, v húšťave občas začvíkal čierny drozd.
Keď dochádzali k Starému chotáru, staré buky sa začínali miešať sa starými smrekmi. Tam ich prekvapila prskavým hlasom čierna veverica. Vyskočila na odvrátenú stranu smreka a rýchlo unikala nahor. Rohoža také prskanie veveričiek dobre poznal, ale žandárov prekvapilo tak, že zaraz zastali a zdvihli pušky. Rohoža ich upokojil pohybom ruky. Dopredu postupovali pomaly a bez slova. Pred nimi sa rozprestierala smreková mladina na Polianke. Napokon zastali pred úzkym priesekom, oddeľujúcim mladinu od bučiny. Stáli na hranici medzi svätojurskými a račištorfskými mestskými lesmi. Pri ceste rástol spola bútľavý smrek. Tu si ešte raz zopakovali, kde má kto zaujať stanovište a rozišli sa: strážmajster Bílý na dolnú cestu vedúcu do rúbaniska a veliteľ Vytlačil a Rohoža na cestu do mladiny. Rohoža bol spokojný, že Polianku takto celkom dobre obsadia, hoci vedel, že strana od dediny zostane voľná.
Bílý si natiahol a zaistil pušku.
Tesák v chrbte
„A čo žandári?“ spýtal sa dlhý Vojanský.
„Doteraz nič,“ odvetil mu Bordáč, keď si ponaprával kríže a trpiteľsky sa zahľadel na kamarátov.
„To znamená, že Kessler im to neohlásil,“ poznamenal neurotik Zachar nervózne a ešte dodal: „Určite sa bojí!“
„Bodaj by ohlásil,“ povedal Bordáč a hrdinsky sa zatváril. „Postrieľal ma celkom protizákonne. Veď ja som naňho strieľal len spredu, kým on na mňa odzadu, keď som už utekal, teda do chrbta. A odkedy možno strieľať na utekajúceho človeka?“
„Ako je možné, že si ho netrafil?“ bol zvedavý Zabadal.
Bordáč naňho povýšenecky zazrel. Všimol si, že červenú jazvu na čele mu dobre zahaľujú fičúrsky učesané vlasy. Uglgol si piva s rumom, opakom ruky utrel ústa a ohradil sa:
„Začo ma máš? Neboj sa, ja som mu tak zasolil na prsia, že to s ním až myklo! Bolo to však príliš ďaleko na to, aby ho moje behúnky poslali na dno pekla!“
Tu neurotik Zachar nervózne zažmurkal a škodoradostne vyhlásil:
„Je čudné, že si utekal, a predsa ťa dokatoval ako psa!“
Bratia Vojanskí nevraveli nič, len popíjali, fajčili a pľuli okolo seba. Zaiste premýšľali o tom, kde sa vzalo toľko odvahy v tom vysokohnátovi, ako pytliaci prezývali Kesslera, lebo bol vysoký. Do handrbolcov mu nadávali preto, že bol nemeckého pôvodu.
Karol Bordáč sliedil výhražne očami, žmurkal na bratov Ignáca a Jakuba, ktorí už rozmýšľali o tom, ako sa Kesslerovi treba pomstiť za trúfalosť, ktorej sa dopustil na ich staršom bratovi. Karol si tuho potiahol z cigarety a pozrel na malého Zachara. Chytil sa za kríže, bolestne skrivil tvár a dôrazne vyhlásil: „Uisťujem ťa, Jožko, že Kessler to má u mňa dobre zapísané! Len aby som sa z toho čím prv vylízal! Veď ešte mi tam nejaké behúnky zostali. Idem už domov!“ Len čo to povedal, chytil sa stola, bolestne vstal a v prikrčenej polohe vyšiel z Pekla. Pomaly sa tackal na horný koniec Račištorfa.
Toho večera po odchode Bordáča strhla sa medzi pytliakmi zvada.
„Karol nemá sám do revíru chodiť!“ vyhlásil divo dlhý Vojanský a zagánil na bratov Bordáčovcov.
„To je jeho vec, a ty ho nemáš právo v ničom obmedzovať!“ jedovato skríkol Jakub Bordáč a takisto zagánil na Vojanských. Neurotik Zachar s územčistým Zabadalom zavetrili bitku a uvažovali, na ktorú stranu sa pridajú. Zabadal bol zošvagrený s Bordáčovcami, ale pytliačil aj so Zacharovcami. Severa sedel ako na tŕňoch, ale prikláňal sa k názoru, že do lesa chodiť dvom je lepšie ako jednému. Zachar ledva čakal, aby sa to už začalo. Tam, kde bola bitka, nikdy nechýbal.
Dlhý Vojanský pozrel pohŕdavo na bratov Bordáčovcov a zdôraznil:
„To nie je len jeho vec, ale nás všetkých!“ Potom sa rozhliadol po ostatných a dodal: „Ktože kedy slýchal, aby sa len tak naverímboha vystrelilo na horára?“
„Potom to ani nemohlo ináč vypáliť,“ ozval sa jeho mladší brat a zagánil na Bordáčovcov.
Jakub Bordáč buchol päsťou na stôl tak, že všetky poháre zarinčali. „Karol vždy vie, čo robí!“ skríkol zlostne a nenávistne sa zadíval na Vojanskovcov.
Karol s Jakubom si vymenili významné pohľady.
„Nerozdrapuj sa tu, tlčhuba!“ skríkol jeden z Vojanských a zamračený pohľad priam zapichol do Bordáčovcov.
Starší Bordáč pomaly vstal od stola a prešiel na jeho druhý koniec, kde sedel Vojanský s bratmi. Zaujal útočný postoj, zaškrípal zubami a hrozivo sa spýtal:
„Čo si to povedal?“
Vojanský kopol Bordáča do brucha tak, že sa hneď zrútil a natiahol ako žaba na popľuvanej podlahe. A potom sa to začalo.
Vopred vyhliadnutí protivníci sa na seba vrhli ako hladné vlky. Najprv lietali zauchá a kopance, potom poháre aj fľaše a napokon sa v rukách začali blýskať nože. Pytliaci ani sami nevedeli, prečo sa bijú, ale bili sa, a to na život a na smrť. Keď v Pekle všetko rozmlátili, povybiehali von a tam sa bili ďalej ako zbavení rozumu.
* * *
Račištorfská železničná stanica bola niže dediny a cesta k nej viedla popri hostinci Peklo. Už prví chodci, čo sa onoho skorého rána ponáhľali na stanicu, si povšimli, že v trávnatej priekope pred Peklom leží človek, ale nevenovali mu nijakú pozornosť. Napokon nebolo to nič nezvyčajné. Veď často tam prespávali otrundžení povaľači. No chodci, ktorí išli na stanicu neskoršie, keď bolo už lepšie vidieť, sa pred Peklom nielen zastavili, ale zamierili aj bližšie k priekope, aby človeka, ktorý tam ležal, videli zblízka. Bol to chlap s poľovníckym tesákom, zabodnutým v chrbte.
Ukradnutá puška
Na Polianke v jeseni a cez zimu povyrývali diviaky veľa sadencov. Veľa ich zadusila aj vysoká tráva a zničilo sucho. Mužík vídal, že v rúbanisku sú celé holiny, kde už po sadencoch niet ani stopy. Vyviedol na Polianku nadlesného, ktorý zistil, že do rúbaniska treba dosadiť aspoň tisíc sadencov.
Jar sa už vysťahovala z polí a vinohradov do lesov. Slnko vyhrievalo chladnú zem a celá príroda ožívala. Na lúčkach vystŕkali biele hlavičky snežienky a tráva sa začala jagať dlho očakávanou sviežou zeleňou. Bolo skoré jarné ráno. Horár Mužík stál s niekoľkými ženami, dievčatami a chlapcami na okraji Polianky a poúčal ich, ako treba sadiť bukové sadenčeky, ktoré boli neďaleko dopoly zakopané v kyprej pôde.
Horár rozdelil sadiarov do štyroch skupín. Prvá skupina vymeriavala vzdialenosti a značkovala, druhá vyhlbovala jamky, tretia do nich vkladala sadence, ktoré štvrtá skupina zahrabávala. Mužík nebol s prácou spokojný. Videlo sa mu, že jamky, do ktorých sa sadí, nie sú dosť hlboké a široké. Preto si oprel pušku o strom na mieste, kde mali sadiari poskladané uzlíky s jedlom, najbližšej žene vzal z ruky motyku a všetkým názorne ukazoval, ako sa to má robiť. Keď zistil, že všetci jeho názorný výklad pochopili, zamieril k stromu, o ktorý si bol oprel pušku. Ale pušky tam už nebolo. Rozpačito sa usmial. Myslel si, že si z neho robia žarty. S dobráckym úsmevom sa rozhliadol po ženách, dievčatách a chlapcoch, pričom hádal, kto z nich mu mohol pušku ukryť. Všetci prestali pracovať, poopierali sa o náradie a nechápavo pozerali raz na seba, raz na horára.
Horár prehľadal najbližšie kríky a starú trávu, ale keď pušky nikde nebolo, s vážnou tvárou sa zahľadel na sadiarov.
„Kde ste mi ukryli pušku? Nerobte hlúposti, veď je nabitá!“ Všetci mlčali ako nemí. Chlapci jastrili očami okolo seba. Hľadať zbraň si nikto netrúfal, najmä keď počuli, že je nabitá.
„Vy ste to boli, chlapci?“ prevravel ešte trpezlivo horár. „Nebojte sa, nič vám neurobím, ak poviete, kde ste ju odložili!“
Ale s priznaním sa nikto neponáhľal. Horárova tvár sa zachmúrila. Ostrejšie sa rozhliadol po sadiaroch a rozhorčil sa: „Tu je strašný revír, ešte mi spred nosa pušku ukradnú!“
I keď ho nevedelo nič rozrušiť, teraz si trel chrbát ruky a zmätene pozeral na všetkých sadiarov. Potom sa dôrazne opýtal:
„Tak nikto mi nepovie, kde sa podela puška?“
Chlapci si na túto horárovu otázku čosi šeptali.
Mužík si pošúchal mrzutú tvár a ruky si založil na prsia, aby sa trochu upokojil.
„Cudzí tu predsa nebol a puška sa do zeme nemohla prepadnúť! Veď prešla len chvíľka, čo som vykopal pár ukážkových jamiek,“ vravel začudovane.
„Štefan Kamenec zmizol,“ ozvali sa odrazu chlapci.
„Naozaj,“ prisvedčili im ženy, len čo sa rozhliadli po chlapcoch.
Horár zalistoval v služobnej knižke. „Máte pravdu, mám ho tu zapísaného, a teda mal by tu byť!“ skonštatoval s trápnym výrazom v tvári. „Má len dvanásť rokov,“ pokračoval. „Načo mu je puška? Pre takého fagana je to veľmi nebezpečná hračka. Aby napokon neurobil nejakú hlúposť!“ Potom prísnym pohľadom premeral predovšetkým ženy a ešte doložil: „Všetci ste tu svedkovia, môžete dosvedčiť, že pušku som si len na chvíľu oprel o tamten strom, aby som vám mohol ukázať, ako treba kopať jamky.“ Potom pokynul rukou v smere, kde ležali v tráve uzlíky s jedlom.
„Za tú chvíľu nemohol ďaleko utiecť,“ vraveli si ženy.
Chlapci začali vzápätí vykrikovať a privolávať Kamenca. Smerom k Pieskom a Horkej vode zavolal niekoľko ráz i horár, ale na zavolanie „Kamenec, vráť sa!“ sa mu ohlásila len ozvena. Dvanásťročný Kamenec sa stratil a s ním aj horárova puška.
„Svätý Anton je patrónom stratených vecí. Pomodlite sa k nemu a puška sa nájde,“ poradila horárovi staršia žena.
Horár sa na túto radu iba útrpne usmial. Potom celý deň postával pri sadiaroch, ale už nedával pozor na správne vyhlbovanie jamiek. Neustále sa obzeral, či sa odniekiaľ nevynorí mladý Kamenec s puškou v rukách, a načúval, či nepočuje výstrel, ktorý by ho k chlapcovi priviedol. No chlapec sa do večera už neukázal. Horár sa od žien dozvedel, že Kamenec býva spolu s matkou pod starým kameňolomom nad Račištorfom. Hneď po návrate do dediny oznámil krádež žandárom, ktorí chlapca ešte toho večera vyhľadali a vypočuli. Priznal sa, že pušku si vzal ako hračku a ukryl v mladine Horkej vody. A žandárom prisľúbil, že na druhý deň ráno im môže ukázať, kde horárovu pušku ukryl.
Na druhý deň vodil celé predpoludnie žandárov a horára po mladinách Horkej vody, ale stále nemohol nájsť miesto, kde pušku odložil. Napokon sa dal do plaču a vyhovoril sa, že už sa na to miesto nepamätá.
Kamenec bol neplnoletý, a preto mu žandári napokon dali pokoj.
Ruvačka v Pekle
Fero Zabadal sa dotiahol do Pekla aj na Silvestra, keď sa bilancoval pytliacky rok. Prišiel ta aj Jano Karas a Jožo Zachar. Obaja si sadli vedľa seba. Karas sa ako vždy rozhliadal podozrievavo okolo seba a Zachar len čakal na okamih, keď doňho niekto zabŕdne, aby sa mohol hádať a biť.
Vojanskovci a Bordáčovci si pivo prilepšovali rumom a vymieňali si skúsenosti z celoročného pytliačenia. Micka s našuchorenými vlasmi, v bielej zásterke, v úzkej a krátkej priliehavej sukni prechádzala medzi stolmi, roznášala víno a pivo a na všetky strany rozdávala úsmevy.
Pytliaci zrazili stoly dohromady. Sedeli oproti sebe podľa osobných sympatií a podľa toho, čo si mali povedať. Keď si dobre vypili, oňuchávali sa ako psy výstražným vrčaním alebo zobaním a zlostným kikiríkaním ako kohúty, čo sa nevedia zniesť na spoločnom dvore.
Hostinský Sitár ich pozoroval z ohradeného výčapu ako tiger zo železnej klietky. „Ešte nikdy, čo boli takto pohromade, sa po dobrom nerozišli,“ šomral si znepokojene. Micka venovala viac pozornosti pytliackej spoločnosti ako ostatným hosťom. Dávala pozor na kolísavú náladu pri dlhom pytliackom stole. Z neho vždy zavčasu odpratala všetko, čo by mohlo v kritických chvíľach poslúžiť ako zbraň rozvadených protivníkov.
Vojanskovci a Bordáčovci viedli tu vždy prím a boli vždy traja na troch. Ale dnes boli traja Bordáčovci na dvoch Vojanskovcov, lebo Karol Vojanský si doma strážil mladú žienku, ktorá ešte nechcela dať prednosť Peklu pred rajom. Obe skupiny pytliakov sedeli a pili spolu, ale akosi po sebe zazerali, čo neveštilo nič dobré. Príčinou nevraživosti bola nevyslovená otázka, čo sa stalo s danielom albínom, ktorý v jeseni zmizol zo Sakrakopca. Tohto daniela pokladali totiž za spoločný majetok. Príslušníci jednej skupiny boli presvedčení, že to urobili členovia tej druhej. Keď sa už tak stalo, mali sa vinníci vykúpiť niekoľkými litrami vína. Usilovali sa domnelých vinníkov doviesť na túto myšlienku rozličnými narážkami. Ale márne. A tak sa napätie čoraz viac zvyšovalo. Jakub Bordáč drgol odrazu pod stolom do Karola, ktorý zvyčajne začínal bitku. Ten dopil víno, potiahol si z cigarety a dym prudko vyfúkol rovno do očú Jozefovi Vojanskému. Vzápätí buchol päsťou na stôl tak prudko, že všetky poháre podskočili a zabrinčali.
„Tak dozvieme sa konečne, kto zabil toho albína?“ skríkol Karol a bojovný pohľad zabodol do oboch.
Veľká škoda, že tu nemáme staršieho brata, ten by ti na túto otázku dal ráznu odpoveď, pomyslel si Jozef Vojanský, zovrel zuby a prižmúrenými očami premeriaval Bordáčovcov, ktorí už v strehu čakali na prvý útok.
Micka mala už peniaze zinkasované. Na stoloch nebol už ani jeden prázdny pohár, ba ani ťažší popolník. Teraz stála pred dverami ohradeného výčapu, spoza ktorého sa ustráchane díval prenájomca Pekla Sitár. Plné fľaše už predtým uložil pod pult. V miestnosti bolo aj niekoľko náhodných hostí. Zvedavo hľadeli k stolom, spoza ktorých sa ozývali hlasné výkriky a prenikavý brinkot pohárov.
Vtedy Jozef Vojanský podráždene zvolal:
„Aj my by sme radi vedeli, kto toho albína zabil!“
Bordáč sa sebavedome zdvihol, najprv spýtavo pozrel do tváre Jozefovi Vojanskému a len potom sa obzrel po ostatných, akoby sa pýtal, čo na to povedia oni.
Zabadal a Zachar sa uškŕňali na konci dlhého stola. Zabadal významne žmurkol na Bordáča, akoby mu dával na vedomie, že v tomto spore môže s ním rátať.
„Tak teda vravíš, že vy ste toho daniela nezabili?“ ozval sa opäť Bordáč ironickým hlasom a zaškeril sa. Oči mu pritom preskakovali z jedného Vojanského na druhého.
Vojanský sa naňho ani nepozrel, ignoroval ho. Pohár piva s rumovou injekciou držal v ruke a dlaňou druhej hladil jeho okraj, akoby sa chystal napiť. Vypočúvanie, ktoré viedol jeden z najväčších násilníkov, ho ani tak neurážalo, ale dráždilo ho podozrievanie z odstrelenia daniela. Čosi ho nutkalo, aby mu pivo vyšustol rovno do odpornej tváre a prázdnym pohárom ho ovalil po hlave, ale ešte sa ovládol. Keby som ho zabil, uvažoval, ani by ho nebolo škoda. Žandári by sa potešili, že som ich zbavil zloducha, ktorý ich neprestajne zamestnáva.
Aj Bordáč mal pred sebou nedopitý pohár piva a čosi ho nutkalo, aby ho čím skôr praštil do oboch Vojanských. „Veď my sme traja a oni len dvaja,“ uvažoval bleskove, „a okrem toho aj Zabadal pôjde s nami. Dnes tu dostanú taký výprask, že naň nadosmrti nezabudnú,“ šepkal si popod nos. Oboma rukami sa držal dlhého stola ako nejaký rečník. Potom trochu zvýšil hlas a vravel:
„Severa zomrel a Kamenec sedí v Terezíne! Keby bol albína zastrelil Hrbek, bol by sa to dozvedel celý Račištorf. Ak ste ho nezabili vy, kto teda?“
Bratia Vojanskovci sa už nebránili. Nemali radi dlhé reči. Pytliacka hrdosť a vzdor im zamkli ústa. Zaťato mlčali, čo ich obviňovalo. V Pekle bolo ticho ako pred búrkou.
Nočný výstrel
Povetrie nad lesmi, vinohradmi, lúkami a roľami zavoňalo jarou. Púčiky stromov sa začali nalievať. Pomaly sa hlásil čas, keď nad krajom preletujú sluky, posolkyne poľovníckej jari.
Pytliaci sa zišli pod starým kameňolomom, kde býval Kamenec, lebo odtiaľ bolo do dubiny najbližšie, len pár krokov. Stade bolo najbližšie i na Piesky, na Polianku, do Starého chotára i do borinskej zvernice, kam mali pytliaci namierené.
Spod kameňolomu sa pohli až po západe slnka. Nad Vajnorským údolím zastali, odpočívali a fajčili. Najprv si pripálil Kamenec, ktorý sa s ohňom neskrýval. Zápalka mu osvietila veľkú býčiu tvár. Ostatní si cigarety popripaľovali jeden po druhom.
„Odkiaľ to začneme?“ spýtal sa Karol Vojanský.
„To sa uvidí na mieste,“ odpovedal mu mentorsky Kamenec, ale oči naňho neobrátil.
„Najlepšie bude, keď sa roztiahneme po dobrom vetre a zasadneme do rúbaniska na Medených Hámroch,“ navrhol Bordáč. „Predsa päť pušiek čosi zastane: Ak príde niečo väčšie, jednoducho sa to odbuchne,“ doložil ešte.
„Ja myslím, aby sme srncom dali pokoj,“ ozval sa opatrný Švíbala.
Vojanský odhodil už skoro dofajčenú cigaretu a výstražne povedal:
„Zbytočne sa nesmie strieľať! Taký výstrel počuť v noci široko-ďaleko. Ak sa vystrelí, musí to za niečo stáť!“
„Všetko si povieme až na mieste!“ rozhodol vodcovsky Kamenec, nedbalo odhodil ohorok z cigarety a vykročil ako prvý hore chodníkom.
Ostatní ho bez slova nasledovali.
Hoci vo vinohradoch kvitli broskyne a marhule, v hustej dubine bolo ešte plno vlhkého lístia, prilepeného k zemi.
„Ešte dobre, že nešuchoce pod nohami,“ poznamenal Vojanský.
„Ale tam, kde celý deň svieti slnko, bude aj šuchotať,“ vyslovil svoje obavy Bordáč.
„P-s-s-s-t!“ zasyčal zrazu Kamenec a prudko zastal.
Nad dubinou preleteli dve sluky a zamierili nad Vajnorské údolie. Jedna sa ozývala kŕkavo ako žaba a druhá pískala ako sŕňa.
„Už sú tu,“ zamykal perami Šukel.
Nikomu neprišlo ani na um strieľať. Len Kamenec držal sklamane dupľovku v rukách a ľutoval, že na toto prekvapenie nebol pripravený.
Za hustou mladinou Kozieho chrbta vyúsťoval chodník na štrkovitú lesnú cestu. Kamenec kráčal aj po ceste ako prvý. Keď prešli bukový les na Pieskoch, rozprestrela sa pred nimi holina. Vtom začuli čudné pískanie, nuž odrazu zastali. V diaľke sa černela vyrovnaná hradba svätojurskej bukoviny tak, akoby ju bol niekto od mladiny odstrihol nožnicami. V popredí ležalo sivé rúbanisko Polianky. Obloha sa modravo černela a viditeľnosť sa čoraz viac zmenšovala. Čudné pískanie sa ozvalo znovu, ale už zbližša. Potom sa ozvalo iné pískanie, vzdialenejšie, až odkiaľsi z hrebeňa nad Vajnorským údolím. Pytliaci stáli jeden pri druhom, akoby vrastení do zeme. Nevedeli, kto a odkiaľ sa im pripletie do cesty. A práve preto vyčkávali. Kamenec stál vpredu a zvieral v rukách nabitú brokovnicu. Cesta, na ktorej stáli, viedla vedľa dubiny. Mesiac sa zdvíhal z hĺbok ďalekej nížiny a vyzeral ako ohnivá guľa. Pytliaci z tône videli pred sebou všetko a každého, ale ich nemohol zbadať nikto.
Keď sa pískanie pravidelne opakovalo, pytliaci pochopili, že sa k nim blížia poľovníci, ktorí sa po skončení preletu slúk zvolávajú na miesto zrazu na ceste, pri ktorej stáli oni. Pytliaci sa však z cesty ani nepohli. Chceli sa presvedčiť, o akých poľovníkov ide. Bolo ich päť, a preto pred poľovníkmi nemali strach.
V okamihu, keď sa už poľovníci približovali k ceste, odrazu sa od dubiny ozval hromový hlas:
„Stoj!“
Poľovník Rozsypal, Gombáš, jeho syn a Berger rozpačite zastali. Nazdávali sa, že ide o nejaký hlúpy žart. Hostovský, ktorý bol ich vodcom, sa motal ešte kdesi vzadu. No o chvíľu počuli, že už prichádza k nim. Vtom sa od dubiny znovu ozval ten istý rozkazovačný i drsný hlas:
„Stoj! Ak my nejdeme k vám, tak vy nechoďte k nám!“ Poľovníci na hlas neodpovedali, ale čakali na Hostovského. Ten si myslel, že stoja len preto, aby naňho počkali, nuž povedal náhle: „Poďme! Čoskoro nebudeme vidieť ani na krok, a dedina je ešte ďaleko,“ dodal. Potom predišiel čakajúcich a vykročil vpred. Gombáš aj zašomral, že ich tu ktosi haltuje, ale Hostovský to asi nepočul. Vtom sa ešte rozhodnejšie ozval ten istý rozkazovačný hlas:
„Stoj! Ak my nejdeme k vám, tak vy nechoďte k nám!“
Hostovský prudko zastal a nechápavo sa obzrel po okolí, ale nevidel už nič, lebo ani ostatní poľovníci pre tmu nevideli, hoci stáli blízko pri sebe. Hostovský vedel, že jeho štyria spoločníci sú pohromade, a preto sa smelo opýtal:
„Kto tam? A čo to má vlastne znamenať?“
Omyl u Mokroša
Keď v nedeľu ráno jarné slnko rozžiarilo stupavský kraj, vyšiel si stupavský obyvateľ Jožko Krivuľa do svojho mestečka, len tak s rukami vo vreckách menčestrových nohavíc. Zastavil sa na rohu Mokrošovej krčmy a tam zbadal nový plagát s veľkou fotografiou Štefana Kamenca.
„Tisíc hrmených, ešte ho teda nechytili!“ zhíkol od prekvapenia. „Íha, už sľubujú odmenu na jeho hlavu!“
Keď si plagát niekoľko ráz prečítal, zahľadel sa dôkladnejšie aj na rozmazanú fotografiu. Len čo je pravda, hlavu má ako bujak! Päťtisíc korún za takú hlavu nie je ani tak veľa! Taká sumička by sa hocikomu zišla! Nato sa poškrabal za uchom, mávol rukou nad plagátom a zamieril do Mokrošovej krčmy s nádejou, že ho krčmár, ktorému často pomáhal, niečím počastuje.
V nedeľu predpoludním bývali na dedinách a v takých mestečkách krčmy prázdne. No keď Krivuľa vošiel do krčmy, bol tam už jeden hosť. Krčmár Mokroš ho dobre poznal. Veď vždy, keď šiel okolo na motorke, zastavil sa tu na malé pivo. Pochádzal zo Šaštína a pracoval ako montér v Považskej Bystrici. Aj dnes si zašiel na motorke domov. Po Stupavu mal už za sebou zo dvesto kilometrov, nuž sa zastavil v krčme, aby si vystrel údy a spláchol z hrdla prach. V zaprášených šatách sa oprel o pult, rozhliadal sa po stenách a aby nedostal zápal hrdla, pomaličky si uchlipkával z pohára.
Krivuľovi sa tento hosť akosi nepáčil. Stále si ho prezeral. Niekoľko ráz zažmurkal, aby lepšie videl.
„Vyzerá ako ten bujak. Aj šaty má také zafúľané. Určite je to on!“ pomyslel si Krivuľa a nenápadne sa vytratil z krčmy. Vonku hodil oči ešte na plagát s rozmazanou fotografiou Kamenca.
„Celkom určite je to on!“ ubezpečil sa hlasno. „Tá tvár s hrubým krkom, tie šaty a to správanie!“
Krivuľa zamieril rovno na žandársku stanicu. Cestou sníval o odmene, ktorá by sa mu a jeho mamke zišla ako soľ.
„Lotor, pušky si nechal v lese a dotiahol sa do krčmy, pravda, skoro ráno, keď je tam ako vymetené. Zatúžil si vypiť! To je teda bezočivec!“
Na stanici zastihol Bažanta. Sedel nečinne za veliteľovým stolom. Zvysoka sa zadíval na Krivuľu, ktorý vyzeral ako povaľač.
„Čo si želáte?“ spýtal sa ho s úradníckou stručnosťou a začal sa prehrabávať v starých spisoch, pričom na Krivuľu ani nepozrel.
„Hľadám pána veliteľa.“
Bažant si ho premeral chladným pohľadom a pomyslel si: Aha, ten vie, že nie som veliteľom. Vtom si povšimol, že mládenec je akýsi vyľakaný. Preto rýchlo prevravel:
„Ja ho zastupujem. Povedzte, o čo ide!“
Žandár si myslel, že ide o nejakú bitku, veď o čo by mohlo ísť v nedeľu ráno!
„V krčme u Mokroša je Kamenec,“ ohlásil ticho Krivuľa a obzrel sa na dvere.
Žandár vyskočil zo stoličky a na Krivuľu vyvalil veľké okále.
„Čo to vravíte?“ spýtal sa vzrušene. „Naši ho naháňajú po Medených Hámroch, a vy mi hlásite, že je v krčme u Mokroša?“
„Áno, je tam,“ odvetil smelšie a presvedčivo Krivuľa. „Pije pri výčape pivo. Keď spozoroval, že som ho spoznal, obrátil sa mi chrbtom.“
„Kto je tam ešte?“ spýtal sa rozochvene žandár. No skôr, než dostal odpoveď, kládol Krivuľovi ďalšie otázky:
„Je ozbrojený? Má tam kamarátov?“
„Pušku nemá. Je tam len on a krčmár Mokroš!“
„Že by Mokroš držal s takým zločincom?“ šepkal si žandár a chvíľu premýšľal, čo má urobiť. „Všetko je možné, ľudia sa vedia pretvarovať,“ šomral si a vzápätí sa rozhodol.
Na hlavu si nasadil brigadírku a rýchlo vošiel do miestnosti, kde naňho čakal Jožko Krivuľa.
„Poďme!“ povedal žandár priateľsky a vyviedol Krivuľu zo žandárskej stanice. „Ako sa voláte?“ spýtal sa ho ešte cestou ku krčme.
„Jozef Krivuľa.“
Breza prezývaný Bažant bol v Stupave len pár dní, takže toto meno preňho neznamenalo zhola nič. „Len aby sme ho tam ešte zastihli, urobím s ním krátky poriadok!“ zastrájal sa v bojovom nadšení. Tak sa ponáhľal, že ani motorku, opretú o stenu pred krčmou, si nevšimol. S brovningom v ruke vrazil do krčmy, hneď za dvermi prudko zastal a oči priam zaboril do montéra, ktorý sa ešte stále opieral o pult, hoci jeho pohár bol už prázdny. Hosť čakal už len na krčmára, kým sa vráti z bytu, aby mu zaplatil pivo. Ale vtom žandár zúrivo skríkol:
„Hore ruky!“
Montér nevedel, komu žandárov rozkaz patrí. Nechápavo sa obzrel po miestnosti, či tam nie je nejaká podozrivá osoba. Ruky si vopchal ešte hlbšie do vrecák nohavíc. Žandár to pochopil tak, že montér siaha do vrecka po revolver, aby sa bránil.
Tajní na stope
Keď sa Syrový vykrádal z Holohumnice, slnko už zapadlo za malokarpatské kopce. Mal na sebe pracovné šaty, na chrbte plný plecniak a v ruke košík, prikrytý starou servítkou. Napätá pravá ruka prezrádzala, že košík nie je prázdny. V ľavej ruke zvieral hrčavú hrabovú palicu, o ktorú sa podopieral. Keď odháčikoval bránku na strane vinohradov, ešte sa obzrel. Nezbadal, že by ho niektorý z obyvateľov domu sledoval spoza okna. Potom ešte zakýval hlavou manželke, ktorá stála na prahu spoločnej chodby a ustatým pohľadom ho vyprevádzala. Matúš jej neprezradil, kam a prečo chodí, ale ona to už šípila. Veď stále niečo varila a piekla, Matúš z toho časť oddelil a občas podvečer kamsi odnášal. Hoci bola veľmi zvedavá, kam to nosí, radšej sa nespytovala, lebo Matúš bol grobian a bol by jej dal veľmi jedovato na vedomie, že ju do toho nič.
Pozdĺž vinohradu vyšiel na trávnik a potom zamieril k lesu.
Dosiaľ sa v týchto miestach ešte s nikým nestretol, a preto sa nemusel nikomu spovedať, čo nesie a kam sa podvečer vyberá. Cestou premýšľal, či má Kamencovi povedať všetko, čo zažil pri návšteve jeho ženy. Čoraz viac však dospieval k presvedčeniu, že bude najlepšie, keď pred ním zatají, ako ho zastavili žandári a vypočúvali tajní. Keby som mu to povedal, uvažoval, mohol by urobiť niečo, čo by neosožilo ani jemu, ani jeho rodine a napokon ani mne.
No keď sa blížil k lesu, vyšli z neho dvaja civili a zamierili rovno k nemu. Naľakane sa obzrel, akoby niečo hľadal a rozhodoval sa, ako sa im vyhnúť. Vtom zbadal ďalších dvoch chlapov, ktorí sa k nemu blížili sponad vinohradov. Na takéto stretnutie nebol pripravený. Zostal teda stáť, košík si položil vedľa seba na zem, obrátil sa smerom k Svätému Juru a díval sa na Holohumnicu, odkiaľ len pred chvíľou vyšiel. A veľmi ľutoval, že návštevu Kamenca si neodložil ešte aspoň o deň. Usiloval sa však tváriť spokojne, akoby išiel do lesa na výlet a pritom oddychoval.
„Dobrý podvečer, pán Syrový!“ pozdravil ho jeden z civilov po kamarátsky.
Keď sa Syrový obzrel, videl pred sebou Stašíka v sprievode ďalšieho tajného, ktorého už poznal z búdy neďaleko Kamencovej chalupy.
Obaja tajní sa usmievali, ako to robieval aj on sám, keď sa mu podarilo niečo vzácne upytliačiť. Aj Syrový sa začal usmievať, ale jeho úsmevy boli zúfalé. Uvedomoval si, že teraz udrela rozhodujúca hodina.
„Kamže, kamže tak neskoro?“ spýtal sa ironicky Stašík a začal mu ohmatkávať plecniak.
Syrový si len teraz uvedomil, že ho má na chrbte. Cítil sa ako živá líška v železách, keď sa k nej blíži ten, čo ich na ňu nastražil.
„Aha, šaty pre Kamenca, však?“ hovoril presvedčivo Stašík. A aby Syrový nemal čas na výhovorky, zaraz mu položil aj ďalšiu otázku: „A čože nesieme v košíku?“ Nato sa sklonil, odhrnul starú servítku a sklonil sa k nádobám, v ktorých niesol Syrový jedlo pre Kamenca. „Nevonia to zle, pán Syrový!“ Vzpriamil sa, premeral ho očami a uzavrel:
„Výborne ho stravujete!“
Syrový stál bezradne a stŕpnuto ako kôl v plote.
V kruhu štyroch detektívov sa cítil ako Dávid v levovej jame.
Už len čakal, kedy sa naňho vrhnú a roztrhajú ho na kusy. Tí však na neho chvíľu pozerali a bavili sa na jeho rozpakoch.
Po chvíli mu Stašík rozkázal:
„Teraz nás zavediete k nemu!“
Syrový horúčkovite premýšľal.
„Vezmite košík, a poďme!“ rozkázal Stašík znovu a obrátil sa smerom k lesu.
Syrový sa konečne spamätal. Vzoprel sa proti rozkazu. Plačlivo, ale rozhodne povedal:
„To je vylúčené! Ani keď ma hneď tu zabijete!“
Stašík ho premeral prenikavým pohľadom. „Po tom všetkom sa chcete ešte aj protiviť?“ spýtal sa rozhnevane a uvažoval, čo urobí, ak Syrový neposlúchne. „A prečo nás nechcete k nemu zaviesť?“ spýtal sa takmer hrozivo.
Syrový sa naňho zahľadel ako odsúdenec na kata.
„Postrieľal by vás a mňa spolu s vami!“ povedal rozhodne.
Stašík sa zarehotal. Vytiahol z hubertusu ruku, v ktorej držal osemvýstrelový Frommer. „Aj my máme búchačky,“ zdôraznil a oči nespúšťal zo Syrového. Hneď však pripustil, že situácia nie je taká jasná, ako si ju v prvom okamihu predstavoval. Vtáka máme síce na dosah ruky, ale ešte nie v klietke, uvažoval. Musíme až do konca postupovať opatrne, veď na našej strane bolo už dosť obetí...
Syrový sa rozhliadal po tajných. Videl, že sú všetci pomerne mladí. „Iste ste všetci boli vojakmi, a teda viete, že zásahy z pušiek sú istejšie,“ povedal krotko, ale presvedčivo.
Tajní si vymenili pohľady.
„Dobre!“ súhlasil Stašík. „Poďme na to ináč!“
Syrový sa naňho zadíval a čakal, čo vymyslí.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára