V každej dobe žijú ľudia bohatí aj chudobní. Na konci našej ulice, ešte za prvej ČSR, bývali starší manželia. Boli chudobní. Peňazí bolo málo pre ich početnú rodinu. Aby sa ich zlá situácia zlepšila, rozhodli sa vykonávať akúkoľvek prácu.
Istý známy im poradil, či by nechceli prať prádlo vojakom v blízkych kasárňach. Túto prácu s radosťou prijali. V lete prali v koryte na dvore, v zime vnútri v kuchyni. Manžel bol čiastočný invalid. Pretože bol doma, pomáhal manželke pri praní. Pri koryte stál z jednej strany, manželka z druhej. Na konci koryta mali prichystanú fľašku s pivom, niekedy s vínom. Občas si z nej upili, aby tak načerpali silu. Čisté vyžehlené prádlo doručovali do kasární osobne, peši.
Keď sa v roku 1939 museli Česi vysťahovať do Čiech, týkalo sa to aj ich, prekvapilo ich to. Boli tu zvyknutí žiť. Po ich odchode túto prácu prevzala ich dcéra. Tá sa vydala za Slováka, preto zostala na Slovensku. Volala sa Jozefa, my sme ju volali Pepka. Často pomáhala rodičom pri praní a keď odišli do Čiech, rozhodla sa pokračovať v tradícii prania. Vojaci – letci sa za Slovenského štátu z kasární vysťahovali, hľadala si prácu inde. Právala susedkám, lekárom, známym aj nám, rodine. Veľmi dobre všetkým padlo, keď prádlo vyžehlila. Pri tejto práci jej pomáhala dobrá susedka – kamoška. Spolu si veľmi dobre rozumeli. Prali tak isto ako jej rodičia – každá z inej strany koryta, s fľaškou na dosah ruky. Tá ich posilňovala pri práci. Po ukončení druhej svetovej vojny často mávala pri sebe svoju vyše 80-ročnú matku (otec zomrel). Obľúbila si nás. Neraz, hoci o paličke, prišla k nám peši (nebol výťah) na tretie poschodie. Už vo dverách s úsmevom povedala „nalej neco!“. Keď odchádzala s úsmevom dodala: „Devčico, kdyby enom tej kořalky bylo“.
Čas letí ako víchor z polí, ničím ho nezastavíš. Ľudia starli, ba aj zomierali. Odišli nám pracovité ruky, zomrela Pepka. Jej prianím bolo navštíviť rodnú dedinku na Morave, žiaľ nesplnilo sa jej to. Vystrojili sme jej dôstojný pohreb v Krematóriu. Na poslednú rozlúčku sme jej dali zahrať obľúbenú pieseň „Morava, Morava, krásna zem“. Ani jedno oko nebolo suché. Všetci plakali. Nech tíško odpočíva.
Gabriela Wenzlová
0 komentárov:
Zverejnenie komentára