Život pod račianskymi horami v 40. a 50. rokoch
Pod račianskymi horami žilo niekoľko rodín v domčekoch roztrúsených od Kopaníc cez Komandle, Zlatú nohu a ďalej. Dnes už tie domčeky sotva možno volať roztrúsenými, nová výstavba domov či chatiek ich pohltila a na niektorých miestach úplne zlikvidovala, najviac na Kopaniciach.
Za mojich čias Kopanice, to bolo len pár domov, bývali tam aj moji spolužiaci. Žili podobným životom ako ja, ale aspoň mali elektrinu. Mne utkvela v pamäti vináreň, neďaleko bývala rodina Buchtova.
Z času na čas sme tam v lete zašli, tí starší na studené pivo a deti na malinovku. Dodnes viem, ako ju pripravovali, a pamätám si aj jej chuť. My deti sme sa tam vybehali, ale museli sme si šetriť energiu ešte na cestu domov. To boli hory-doly, kým sme prišli domov. Pre mňa to bol zážitok na dlhé týždne.
Inokedy, keď starším prišla chuť na pivo, tak ma poslali do vinárne pre pivo do konvičky, kde sa zmestili 2-3 pivá. Často sa stalo, že keď som prišla domov, tak pivo bolo teplé a tak putovalo do studne na schladenie. Na tie 2-3 pivá bolo niekedy 4-5 ľudí.
Komandle, kde sme bývali, boli obkolesené horami a vinohradmi. Pre mňa to bolo najkrajšie miesto na svete. Žili sme tam deň za dňom, rok za rokom, jednoduchým životom bez elektriny, bez rádia, bez televízora. A práve preto sme mali možnosť sa venovať jeden druhému. Aj keď sme žili vlastne v lese, asi nám to nestačilo, lebo sme sa často vybrali do hory, len tak pochodiť a nadýchať sa ešte lepšieho vzduchu.
Niekedy sme zašli až ku Kocmundovým, kde sme si posedeli, podebatovali, napili sa studenej vody alebo kyslého mlieka a vybrali sa na cestu domov. Pamätám si pomník Haluzického, hlavne keď sme sa vracali a keď sa začalo stmievať. Ten smrekový les naproti ako keby bol chcel rozprávať!
Krásne boli naše výlety s tetou a strýkom na Pajštún. Prvý výlet v roku bol vždy na Kvetnú nedeľu, mali tam priateľov. Nikdy nezabudnem na more snežienok, ktoré nás privítali hneď, ako sme vyšli z lesa na Pajstúnsku cestu. Nezostali sme tam cez noc, ale ešte v ten deň sme šliapali krížom cez hory späť domov. Neskôr som tam bola so strýkom a tetou na zábave a strýko ma tam učil na olejovej podlahe tancovať. Dobre som mu vtedy postúpala po topánkach. Nepamätám si, ako sme odtiaľ išli domov, ale asi nie cez hory, lebo zábava trvala do noci.
Neskoršie som tieto cesty zopakovala s priateľkami a so sestrou. Mala som tam priateľku zo školy, ktorú sme navštívili a vyšli sme s ňou na Pajštúnsky hrad, na Hámre a okolie. Raz sme si so sestrou zle vypočítali čas a bolo už dosť neskoro, keď sme odchádzali domov, a tak nás nad Vinárňou zastihla tma. Odtiaľ sa dalo prejsť krížom na Komandle, ale v tej tme sme si to netrúfali. Tak sme zašli k Vinárni a odtiaľ potom zase krížom domov, čo bolo lepšie ako cez tmavý les.
Doma naši už boli ustrašení, že kde sme, a tak sme dostali obidve. Museli sme sľúbiť, že už budeme s časom opatrnejšie.
„Povedz pravdu, i keď bolí,“ vravieval môj dedo
Obidve tety boli ako moje mamy, pomáhali našim ako sa dalo v situácii, keď ma život priam hodil do ich rúk a hlavne do rúk babkiných a dedových. Nebolo to pre nich ľahké, mali svoje deti už odchované, ale život mieni a pán Boh mení. A tak pod horou v údolí zaplakal znova detský plač.
S malým dieťaťom a dnes môžem povedať, že už aj s väčším prišli i starosti - choroby, školská príprava, a to bola diaľka odtiaľ posielať dieťa do školy. S pomocou tiet a s babkinou starostlivosťou sa to zvládlo.
Keď si tety kupovali látku na šaty, tak sa kúpilo viac, aby bolo aj pre mňa na šaty či blúzku. Niekedy babka ušili na starej singerke alebo sestry Khandlové. Jedna teta pracovala v štátnej škôlke, kde som na pár dní bola, veľa si z toho nepamätám, ale iste bolo veľmi dobré byť medzi deťmi. Pamätám si ale, že v škôlke niečo opravovali a tak nás presunuli do katolíckej škôlky, ktorú mali vtedy sestričky. Dodnes si pamätám vôňu kakaa, ktoré podávali, ale mne ho nedali, lebo dedo bol komunista.
Dedo bol komunista zo začiatku, lebo on stále tvrdil, že myslenie a idea komunizmu bola iná, ako ju potom začali ľudia robiť. A tak jedného dňa sa veľmi na tých mladších nahneval a hodil im preukaz s tým, že on to, čo oni robia, podporovať nebude.
A tak v dome, kde sme bývali, kde babka bola veriaca a trvala na všetkom, čo patrí pravej katolíčke - bola som na prijímaní, na birmovke, chodili sme do kostola a zúčastňovali sa pútnických miest, Marietalu a Pustého kostolíka. Dedo nám to nikdy nezakazoval. Keď ho zavolali na výbor, že prečo jeho vnučka chodí na náboženstvo, dedo povedal:
„To je jej rozhodnutie“.
Dedo mal rád úprimnú a čistú spravodlivosť. Jeho životné motto bolo:
„Povedz pravdu, i keď bolí.“
Dedo bol jednoduchý človek, narodil sa v roku 1888 na Píle, vyučil sa za debnára, ale pracoval ako hájnik v horách a potom vo vinohradoch. Poznal hory ako svoju dlaň a vedel o každom mieste, ktoré bolo s niečím spojené. Lásku k lesom preniesol aj na nás - celú rodinu.
Bolo mu veľmi ľúto, keď ľudia pred Vianocami odťali celý jedľový strom len pre vrch a nakoniec sa im nepáčil a tak išli za ďalším. Vždy mi to ukazoval, akú škodu ľudia vedeli narobiť na stromoch. Pritom my sme mali stromček, ktorému chýbali konáre, ale dedo navŕtal dierky a vložil extra halúzky a vytvoril tak perfektný stromček. Tiež jeho srdce mu nedovolilo zabiť žiadne zviera, on by to mäso ani nejedol. Nenávidel pytliakov, ja sama som v zime chodila po stopách okárov a odväzovala oká, ktoré nastavili hlavne na zajace.
Dedo tiež poznal miesta, kde rástli hríby. A tak si spomínam, že jeden deň povedal: „Poď, ideme na hríby.“ Vzala som si teda košík a nožík ako sa patrí a dedo hneď, že prečo iba jeden. Tak som si vzala dva. Keď sme prišli na to miesto, dedo si zapálil cigaretu a ja čakám, že kedy dofajčí a on, že prečo nezbieram. Tam bolo toľko hríbov, že by som bola zaplnila aj 4 košíky.
Vo voľnom čase vyrobil pár súdkov a ja som obdivovala jeho prácu. Keď ale bolo treba rezať drevo a dedo ma požiadal, nebola som moc nápomocná, nevedela som držať pílku rovno.
Dedo rád čítal, a tak dlhé zimné večerné chvíle sme strávili čítaním kníh. Ja som čítala nahlas, babka samozrejme za chvíľu spali, ale dedo dával pozor, aby som nepreskočila stránku. Inokedy sme hrali karty, tuším sa volali šnapser. Keďže sme boli traja, tak sa hralo vždy proti niekomu. Potom neskoršie sme mali rádio na baterky a tak sme počúvali divadelný program.
Dedko zomrel 2. decembra v roku 1967, babka zomrela za ním 2. januára 1968.
Vianoce s dedom a babkou na Komandloch bývali krásne...
Dnes som rada, že domček na Komandloch mal len dve miestnosti, kuchyňu a spálňu. V kuchyni sme boli stále a izba bola ako sakristia, vyvetrala sa a postele sa zastlali a len keď bol niekto chorý, si tam mohol ľahnúť.
Vianoce, to bolo niečo iné, lebo tam bol stromček a kachle, kde sa vtedy zakúrilo, aby sme si mohli užiť stromček. Vianoce na Komandloch boli krásne. Stromček, ktorý niekto nechcel, skončil u nás, dedo ho upravil a bol perfektný. Zdobenie bola moja práca. Babka pripravovali štedrú večeru, koláče, makovník a orechovník, už boli upečené predtým, a ja som okolo druhej hodiny popoludní začala zdobiť stromček. Každý s vedomím, že o šiestej je večera a všetko musí byť hotové. Všetko išlo ako hodinky a o pol šiestej sme boli prezlečení, stôl pripravený. Dve minúty pred šiestou dedo zobral svoju pušku, išiel von na schody a vystrelil do vzduchu na zahájenie štedrej večere, aby susedia vraj vedeli, že si sadáme k štedrovečernému stolu.
Všetko bolo dobré a chutné, tešili sme sa, že sme všetci spolu doma. Mali sme otvorené dvere, aby sme videli rozsvietený stromček. Nikto vtedy nehľadal darčeky, načo kaziť krásu večera. Iba raz si pamätám ako dieťa, že okno bolo otvorene a zrazu nám dnu vleteli sánky... Asi od Ježiška.
Mimo všelijakých dobrôt boli na stole 3 - 4 mandarínky, a keď ich dedo olúpal, dal šupky na šporák, aby celý dom voňal. Tiež z oplátok vedel vytvoriť všelijaké veci. Jedna z ozdôb na stromčeky boli malé sklenené váhy. Dedo vždy o nich hovoril, že aby som dávala pozor, že na ktorú stranu sa nahnú - teda prevážia, že ten má veľa hriechov. Inokedy to bolo, že kto ukradol zo stromčeka salónku alebo kolekciu, na tú stranu sa prevažovali.
Neskoršie už som čakala, že kto k nám príde zaspievať pod okno. Keď to bola rodina, bratranci, a bol sneh, tak sme sa sánkovali až do neskorých hodín, a potom sme s babkou išli na polnočnú omšu. Sneh nám vŕzgal pod nohami, bolo nádherne. Krásny pohľad na rozsvietené pokojnú a sviatočnú Raču.
So snehom prišli i starosti, zasypalo nám chodníky, miestami záveje, a tak sme niekedy odhadzovali sneh až do Rače. Teraz už iste také zimy nie sú. Ešte horšie bolo, keď bola poľadovica, i keď okolie bolo ako v rozprávkovej krajine, po chodníkoch sa nedalo chodiť. Tak sme išli cez vinohrady, pridržiavali sa štekov. Babka používali „drápky“, aby sa nešmykli. Zaujímavé je, že nikto z nás si nikdy nič nezlomil za celý ten čas, čo sme tam bývali.
Nedočkavo sme čakali na jar, niekedy to zobralo veľa času, mrazy trvali dlhšie, potom vietor a dažde, ale cez deň vinohrady už neboli prázdne a pre nás bolo hneď veselšie vidieť v okolí ľudí.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára