Sestrička Elfrída a naša škôlka

Určite veľa mojich rovesníkov si pamätá na pekné chvíle v škôlke, kde sme boli zmiešaná skupina detí asi od 4 do 6 rokov, kým sme nešli do školy.

I keď tá predstava nie je celkom taká presná, ako keby to bolo pred pár rokmi, predsa sa mi vynárajú pekné spomienky na škôlku a nikdy sa nedá zabudnúť na sestričku Elfrídu a sestričku Bernadetu. Trocha si pamätám, že sestrička Elfrída mala prísny výzor, ale preto, že sa nás snažila všeličomu naučiť. Sestrička Bernadeta, tá, ak si dobre pamätám, nám viac vysvetľovala náboženstvo, aby sme to pochopili v tom veku.

Bývalo tam viac sestričiek, na tie si už nepamätám. Naša škôlka bola jedna veľká miestnosť, mali sme tam kachle a bolo nás tam pomerne dosť detí. No i vzhľadom na úplne iné podmienky, ktoré sa odlišujú od dnešných predškolských zariadení, mohli byť tie naše sestričky, ako sme ich volali, veľmi hrdé. Písali pre nás divadelné scénky, ktoré samy tvorili a keďže sa všetko písalo rukou, bolo toho zrejme dosť. Rukopis nám dali domov a teraz bolo na našich rodičoch nás naučiť naše riadky. Zrejme to nebolo také jednoduché, ako by si niekto myslel. Sestričky nám vždy pošili kostýmy, ktoré boli potrebné na každé vystúpenie. Verím, že sa ešte nájde niekto, kto sa na naše vystúpenia pamätá. Určite je niekto, len keby som vedela toho človeka skontaktovať, overiť si niektoré spomienky ešte lepšie.

Divadelné predstavenia bývali vždy v nedeľu popoludní, asi až po litániách, bez ktorých si vtedy ľudia nevedeli predstaviť ani nedeľu. Naše vystúpenia boli hlavne v miestnosti vzadu v záhrade , ktorú, ak si pamätám dobre, sme vtedy volali ze „Budova“, čiže boli v tzv. Budove.

Pamätám si, raz som bola Slnko a niekto bol mračno a ostatné deti boli kvetinky a hríbiky, no škoda, žiadna fotka.

Pamätám si, že som mala šaty krásne, ako zlato - presne viem, že to bola látka niečo ako taká gáza alebo ako by som to vysvetlila, mala som na hlave slnko krásne urobené a všetko bolo na okrajoch obrúbené so zlatými lesklými stužtičkami, ktoré viem, že sa používali aj na zaväzovanie mikulášskych balíčkov. Toto si veľmi pamätám, pre mňa to bol vtedy môj deň, ako chodím pomedzi kvetinky, ktoré sa tešia zo slniečka a majú sa zobúdzať k životu.

Pamätám si aj na väčšiu hru, bola to dosť veľká úloha - ja som bola Anička a Janko bol Albín Ďurďovič. Myslím, ze aj on by si mohol pamätať. Musela som sa naučiť rozprávať nakrivo s ústami, neviem presne, o čom to bolo, tiež som musela vedieť s prstami zahasiť sviečku. Zrejme, som prežívala silné emócie, a preto som nikdy na to nezabudla.

Keďže do tej Budovy sa nezmestilo až tak veľa ľudí, pamätám si, ze som raz hrala aj vo vtedajšom kine.

Mám matné spomienky, že som bola víla, ale zrejme najskôr som asi bola zlá stará víla, lebo som mala pokrývku, co sa vtedy používala ako pokrývka na periny. Bol to ťažší materiál a ja som mala len 6 rokov, pod tým som mala krásne biele lesklé šaty, ako vtedy bola predstava o vílach. V rýchlosti bolo treba zhodiť tú deku a premeniť sa na vílu. No myslím, že to bolo pri tomto predstavení, keďže javisko bolo veľké a ľudí oveľa viac, ako sme boli zvyknutí, tak som sa pozrela do obecenstva a neviem, koho som zbadala, ale v tom momente som stratila reč. Zrejme som takú veľkú sálu do tej doby ešte nevidela. Sestričky boli pripravené aj na také chvíle, všeličo sa môže stať, tak nám šepkali, alebo vždy boli pripravene na šepkanie, ak by niekto zabudol pokračovať.

Ukážka pokrývky, aká sa použila pri divadelnom vystúpení

Boli to veľmi pekné chvíle, keďže sa zachovali spomienky v mojej mysli, verím, že aj iní rovesníci, ktorí tam chodili, by vedeli zase niečo, čo si ja nepamätám.

Možno, ze niekto si aj pamätá, kto tieto predstavenia videl, resp. má aj nejakú starú fotečku, čo by bolo veľmi pekné.

Ja mám našťastie aspoň spoločnú fotku, asi na konci školského roku, zrejme pred prázdninami.

Snáď tieto spomienky sa zdajú banálne pre dnešnú dobu, ale naša výchova bola vzorová, učili sme sa, ako sa správať, učili sme sa veci naspamäť, tancovať, spievať a taktiež základy katechizmu. Sestričky nás mali rady a robili to s láskou.

Sestrička Elfrída a jej škôlkari
- ja som v strede, siedma zľava, s bábikou (síce požičanou, vlastnú som ešte vtedy nemala)