Svet sa mení a život v ňom. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že na mieste oproti našim domom boli záhradky.
Každej rodine bola jedna pridelená. Obyvatelia sa tešili, že majú kam z činžiaka vyjsť. Záhradky sa oplotili, vysádzali a zveľaďovali, sadili zeleninu, kvety, ovocné stromky. Chovali tu aj domáce zvieratá ako zajace, sliepky, psíka, ba aj holubov. Naše deti doma tajne na balkóne chovali malé mačiatka. Potom ich šťastné premiestnili do záhradky a starali sa o ne. Mali sme aj liliputánske sliepky. Kohút, huncút, prelietaval zo záhradky do záhradky a bil sa s druhým kohútom o sliepky. Náš sused nám prezradil, čo sadil. Povedal, že všetku bežnú zeleninu, ale keby mohol, vysadil by k fazuľke aj slížiky do polievky.
Pred záhradkami boli lavičky na odpočinok, tam sme sa schádzali. Deti hrali vybíjanú, behali a tešili sa z voľnosti, iné sa čľapkali bosé v teplých dažďových mlákach. Veselý rozhovor a smiech sa rozliehal až do otvorených okien našich bytov. Fotili sme sa na pamiatku. Školáci mali vo zvyku odložiť si školské tašky do záhradky a oni zostali vonku sa hrať, hlavne tí, čo bývali na vyššom poschodí. Pred našou záhradkou sa hrdo týčil pestrofarebný máj. Susedky nám ho závideli, ale tešili sa z neho všetci. Mali sme radosť jeden z druhého, tešili sme sa z pekných záhradiek a na príjemné posedenia.
Náš sused z 1. poschodia si každú jeseň postavil pred svoju záhradku kotlinu, v ktorej varil a vytrvalo miešal veľkou varechou slivkový lekvár. Chvíľami na lavičke odpočíval. Na týchto lavičkách cez deň sedávali ženy, ktoré neboli zamestnané alebo boli už na dôchodku. Sedeli tam každý deň, tešili sa jedna na druhú. Rozprávaniu nebolo konca, všímali si okolie, tešili sa z pekných dní. Tak si krátili dni. Ľudia ich vnímali v dobrom. Rozchádzali sme sa, až keď neskorý večer klopal na dvere. V zime lavičky odpočívali. My sme sa na ne chvíľami zadívali a rukou sme im zavše zakývali.
Toto všetko už dnes nie je pravda. Všetko je inak. Záhradky zmizli, na ich mieste stoja vysoké domy, ktoré nám zacláňajú vo výhľade. Z ulíc sa vytratil ruch, život, smiech, nepočuť krik detí. Vysadili sme stromy, tie sa už krásne rozrástli. Chýba nám však priestor, kde by sme sa schádzali. Máme takú výhodu, že do veľkých obchodných domov na okolí ide od nás autobus, ktorý nás zavezie až po obchod a zasa späť. Horšie je to, že susedia sa takmer nepoznajú. Keď prídu domov, zabuchnú za sebou dvere. Nedovolia vniknúť do svojho súkromia a je po dobrých susedských vzťahoch. Ak je v ich rodine dcéra a syn, každý má svoju izbu, kde žije. Rodičia majú svoj priestor, kde sa zdržujú. Každý žije len sám pre seba za zatvorenými dverami. A je po rodine, neuvedomujú si, že vychovávajú zo svojich detí sebeckých ľudí.
Veríme, že doba sa znovu zmení k lepšiemu.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára