... ale vzácne, nedajú sa kúpiť
Počula som to dávno, že keď človek príde do určitého veku, tak sa mu vynárajú spomienky, ktoré ako keby boli niekde uschované a zrazu sa objavia.
No, niekedy sa pýtame aj sami seba, čo ako to bolo, čo bolo potom, žiaľ, už nie je nikto, kto by nám to vedel zodpovedať. Veľa razy nemáme ani žiadne dôkazy, nemáme často ani fotografie, ktoré by nám pripomenuli našich najbližších a tiež niekedy veľmi krátke chvíle, ktoré sme s nimi prežili.
Ako som spomenula, otec mi zomrel, keď som mala tri roky a on mal len 31. Najhoršie bola na tom moja mama, ktorá mala 25 rokov. Bola to ťažká rana, vtedy to bolo úplne ináč ako teraz. Ona bola za nevestu, čiže žili u otcových rodičov, ktorí mali vinohrady a polia a keď tam žili, musela aj mama vykonávať všetky práce. Po otcovej smrti sme išli k jej rodičom, ktorí bývali v susedstve.
Dedko z otcovej strany mňa mal veľmi rád a určite som mu pripomínala veľmi neb. otca, tak sa tešil aspoň zo mňa. Na dedka si tiež nepamätám, ani sa mi nepodarilo nájsť žiadnu fotografiu. No keďže tieto roky neboli roky pokoja, 1944 a 1945, pribudla ešte ďalšia rana do rodiny.
Náš milý dobrý dedko, všetci ľudia ho mali radi, išli z poľa s vozom. Hospodárstvo bez koní a voza by nemohlo fungovať, tak aj ten osudný deň, keď sa dedko vracali domov, zrazilo ich nákladné vojenské auto s opitými ruskými vojakmi, ktorí bývali vtedy v susedstve vo Vile, myslím, že vtedy to patrilo Reholi Milosrdných bratov, no zrejme nájomníci sa o to nestarali, či tam môžu bývať, či nie. O tom neviem viac, nikdy sme o tom nehovorili podrobnosti.
Z tohto obdobia sa mi len vynára, ze som videla dedka od hlavy celého pofačovaného v obväzoch u Dr. Hlaváča v Rači. Bol to skvelý, nadaný lekár, na ktorého sa mohol človek naozaj vo všetkom spoľahnúť.
Bola som malá a nevnímala som, že čo sa stalo malo také ťažké následky. Dedko ťažkým zraneniam podľahol. Viem, ze mama mi hovorila, ze som stále bola pri rakve a nechcela som odísť. V tom čase bol každý v svojom dome až do pohrebu, ktorý sa čiastočne odbavoval doma a celý smútočný sprievod išiel na cintorín.
I ked som to vtedy nevnímala, čo sa všetko stalo, malo to veľký vplyv v mojom živote. Myslím, ze na prvých päť rokov života toho bolo akurát dosť.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára