Boli časy, boli, ale sa minuli. Žili sme skromne. Malé obchodíky zásobovali celé dediny. Ani sa nám nesnívalo o veľkých Supermarketoch, ktoré nahradia niekoľko malých obchodíkov. Vtedy prišiel do dediny Bulhar na voze, ktorý ťahal koník. Voz bol plný čerstvej zeleniny na predaj. Keď ľudia počuli hrkotať voz, vybehli na ulicu. Voz zastavil. Všetci sa prehŕňali v zelenine a vyberali najkrajšiu. Keď zeleninu vypredal, odchádzal z dediny. Vtedy sa rozbehli za ním chlapci a snažili sa ho dobehnúť. Keď sa im to podarilo, sadli si na voz a tešili sa, no nie vždy sa im to podarilo. Keď ich majiteľ zbadal, zobral veľký bič a šľahol, snažili sa z voza zoskočiť. Niekedy to odniesli odreté kolená.
Tovar na predaj vozili aj Záhoráci. Chutné zemiaky (erteple), uhorky, kapustu (zelé) a iné napr. drevo – lúč na podkurovanie do sporáka.
V horúcich letných dňoch prichádzal zmrzlinár so svojou károu. Ponúkal na osvieženie dobrú zmrzlinu. Ohlasoval ho prenikavý zvuk zvončeka. To mali radosť hlavne deti, od rodičov pýtali drobné mince na zmrzlinu. Cez nepríjemné horúčavy zmrzlinár zašiel pod železničný most a tam odpočíval. Objavili ho tam chlapci. Vyšli hore na most, odkiaľ mali dobrý výhľad na okolie. Začali na káru hádzať drobné kamienky, takto sa zabávali. Majiteľa to nahnevalo, obzeral sa dookola, ale nikoho nevidel. Chlapci nevydržali a začali sa smiať, tým na seba upozornili. Začali utekať, jeden sa potkol a spadol. V ostatných sa ozvalo svedomie a vrátili sa. Ospravedlnili sa mu a neskôr sa s ním skamarátili. To bolo gesto chlapov.
Lacný Jožko predával svoj tovar aj po domoch, hrebene, mydlo, voňavky a pod. Jeho heslo bolo: „Keď nemáš vlasy, nepotrebuješ hrebeň, treba ti kúpiť remeň.“
Gabriela Wenzlová
0 komentárov:
Zverejnenie komentára