Bol 15. apríl. Mala som povinnosť ísť k lekárovi do našej železničnej polikliniky na odbery. Manžel mi vždy robí doprovod.
Večer sme si pripravili fľaštičku na moč a moje doklady. Dohodli sme sa že budeme vstávať po šiestej hodine, aby sme stihli prísť do nemocnice do pol ôsmej. Prvá som vstávala ja, za mnou prišiel manžel. Jeho otázka bola, či som si dala do pohárika moč. Priznala som sa, že nie. To bola prvá chyba, veď to sa dá vybaviť aj v nemocnici. Uspokojili sme sa. Už sme sedeli v električke, keď manžela napadlo, že sme doma nechali preukaz poistenca. Veď nás poznajú, uspokojili sme sa. Sestrička mi berie krv, ja sa ospravedlňujem za zabudnutý moč, na čo mi ona odpovedala, že toto vyšetrenie sa už nerobí.
Keď sme boli hotoví, pobrali sme sa domov. Cítili sme akýsi hlad, pred odberom sa predsa ide na lačno. Zašli sme do neďalekej predajne mäsa, tam vždy mávali čerstvé zemiakové placky, no tentoraz sme boli sklamaní, neboli čerstvé a tak sme išli domov.
Na Račku sme prestúpili na električku do Rače. V Rači sme vystúpili a s hrôzou sme videli, ako náš autobus odchádza. Fúkal studený vietor, no museli sme čakať na druhý spoj celú pol hodinu. Autobus nás bezpečne priviezol domov. Na zastávke sme mali vystúpiť, no pri vystupovaní som zacítila, že padám. Precitla som, až keď som bola na zemi pri autobuse. Nohu v kolene som nemohla narovnať, s veľkou námahou sa mi to napokon podarilo. Nikto mi nepomohol vstať, manžel, ktorý vystupoval predo mnou, ešte nič nevidel. Keď zistil, že ležím na zemi, zľakol sa, s jeho pomocou som vstala. Vyzeralo to, že sa nič nestalo, no dodnes ma bolia obidve nohy.
Gabriela Wenzlová
0 komentárov:
Zverejnenie komentára