V roku
2016, na jar, uplynulo 60 rokov od otvorenia Poštového úradu v novostavbe
na Čachtickej ulici v Rači. Niekoľko mojich spomienok na starú a novú
poštu v Rači.
Náš
otec sa v mladosti zamestnal na Slovenskej pošte a pôsobil tam až do
dôchodku. Neraz nám rozprával z histórie o veciach, na ktoré sme mali
v detstve plno otázok.
Že
niekedy veľmi, veľmi dávno sa správy prenášali ohňom založeným na vŕškoch, či
dymom, zvukmi hlásnických trúb, bubnov alebo píšťal.
Správy
prepravovali bežci a jazdci na koni. Pre šľachtu a cechy boli sluhovia
a kráľovský dvor mal na rýchlu prepravu správ kuriérov aj holubov. Neskôr
zriaďovali poštové linky medzi dôležitými mestami v krajine.
Mária
Terézia a Jozef II. pri reforme poštovej služby v krajine zaviedli
prepravu zásielok aj osôb špeciálnymi kočmi, ktoré ťahali koníky.
Začali
sa používať poštové schránky, vynašli telegraf, telefón, na listoch sa objavili
prvé poštové známky a každá mala guľatú pečiatku poštovej služobne, v
ktorej bol list podaný. Z takejto pečiatky sa dalo všeličo vyčítať.
Napríklad pri ktorej priehradke zásielku adresát podával, na ktorom Poštovom
úrade, asi o koľkej hodine.
Poštové
zásielky sa neskôr začali prepravovať železnicou, aj lietadlami, do ďalekých
zámorských krajín i lodnou dopravou. Medzi dôležitými inštitúciami
v budovách i medzi nimi bola zriadená vraj potrubná pošta, ktorou
prepravovali zásielky prostredníctvom pneumatického potrubia rýchlosťou aj 56
km/hod. (potrubie bolo vraj 2 m pod zemou).
Začiatkom
20. storočia začala fungovať aj preprava balíkov. Bola stanovená váha, preto
pri podaní musel byť balík odvážený. Ľudia prepravovali všeličo, všakovaké
škatule, vianočné stromčeky, demižóny s vínom so zapečatenými zavoskovanými
štupľami, aj prázdne, živé zvieratá, morky, husi, kačky, sliepky pozašívané
v prútených košoch, iba hlavy im trčali, tiež zajace, tiež v
klietkach poštové holuby, aj psíkov. V poštovej služobni, či počas
cesty ich zriadenci museli kŕmiť a napájať vodou. Aj mŕtve nezabalené len
tak, bažanty a divé králiky, prepelice, na packe drôtikom primontovaným
drievkom s napísanou adresou odosielateľa aj adresáta s tintovou ceruzkou.
V čase
našich otázok bol náš otec Ondrej Beňa prednosta Poštového úradu, ktorého sídlo
bolo na Detvianskej ulici v rodinnom dome rodiny Danielovičovej. Bol to
rok 1953, rok výmeny peňazí. My sme bývali na začiatku ul. Pri vinohradoch. V úrade
boli dve priehradky, peňažná a kumulovaná listová, balíková
(s váhou), obsluhou manuálneho telefónneho a telegrafného prepojovača.
V tom čase bolo málo účastníkov, ktorí mali telefónu stanicu v obchodoch,
u lekárov, na VB, MÚ, v školách a tí, ktorí pracovali v správe
na vyšších miestach. Doručovatelia sa starali o doručovanie zásielok. Pamätám
si na manželov Vrbových z Výhonskej ulice, ktorí zabezpečovali práve prepravu
balíkov a poštových vriec so zásielkami zo železničnej stanice v Rači,
ktoré tam z vlakovej pošty vyložili. Prepravovali ich v drevenej
dvojkolesovej káre s vyššími bočnicami, ťahali ju ručne zo stanice každé
ráno do vŕška po Detvianskej ulici až k Poštovému úradu. Poštové zásielky
potom podelili na ďalšie doručenie v dedine. S károu večer aj späť na
stanicu k vlaku, s vrecami zásielok posielanými od ľudí z Rače
do sveta.
Poštový úrad sa nachádzal vedľa Slovenskej sporiteľne
poniže kina Nádej
Na
jar v r. 1956 sa dokončievala stavba novej budovy pošty s dvomi bytmi
na I. poschodí, na Čachtickej ul. v Rači s novou automatickou
ústredňou. Otec obdržal výmer od jedného z bytov, ako budúci prednosta
nového Poštového úradu. Druhý výmer, budúci vedúci ústredne, ktorý ju
s kolegami zapájal. No stavba nebola ešte skolaudovaná a náhodou sa
dozvedel, že o byt má záujem niekto „zhora“. Keď nechce o byt prísť,
mal by sa vraj s rodinou nasťahovať.
A tak
sa stalo, že jedného dňa nad ránom prišlo do dvora nákladné auto
a priatelia našich nám pomáhali so sťahovaním. Byty ešte neboli dokončené,
maliari natierali okná, dvere, schodište bolo iba zo surového betónu bez
zábradlia. Dvere i okná boli v miestnostiach poukladané na drevených
kozách a schli. Náš nábytok poukladali ako sa dalo a ráno, keď maliari
nastúpili do práce, neverili vlastným očiam. No v byte bez okien
v chladnú jar sme všetci ochoreli a naši uprosili maliarov, aby aspoň
jednu z izieb ukončili. Tak sa aj stalo, o dva týždne sa podobne nad
ránom nasťahoval s rodinou aj budúci vedúci ústredne.
Schodište majstri dokončili a
prišiel náš prvý hosť. Neklopal, nezvonil, dvere si sám otvoril, boli sme
všetci prekvapení, bol to Arak. Vlčiak, o ktorého sme sa dovtedy starali. Ľahol si
pod stôl, poležal si, pohladkali sme ho, niečím ponúkli, pooblizoval nás
a pobral sa domov. Nik mu cestu k nám neukázal, kam sme sa
presťahovali zo starej Rače. Arak nás navštevoval raz za týždeň, pokiaľ
nezostarol. Vždy sme sa mu potešili. O tomto milom vlčiakovi som napísala
spomienku v Popreplietaných spomienkach pod názvom „Arak sa vracia“.
Nová
budova pošty na Čachtickej ulici: vľavo automatická ústredňa, vpravo Poštový
úrad, na poschodí byty
Z izby
i z kuchyne sme mali jedinečný výhľad na vinice a práve na jar,
keď začínali kvitnúť stromy a zelenali sa vinohrady, boli z nich krásne
farebné perzské koberce. I v zime mal výhľad svoje čaro. Zmenil sa,
keď sa začalo koncom 68. či 69. roku s výstavbou nového sídliska Barónka, za
poštou pribudla nová ulica Kubačova.
Čachtická ulica bola tichá
ulica, deti sa hrali na ulici bez strachu, do obdobia 1966, kedy začala
premávať električka č. 5.
Brat mal 10 rokov a do školy na skok, pretože obe školy sú oproti pošte. Ja som už chodila do Krasňan. Tešili sme sa najmä z pohodlia kúpeľne a WC. Za budovou Pošty sme mali každý kúsok záhradky, chovali sme tam sliepky a brat sa staral o zajace.
Po
skolaudovaní bolo slávnostné otvorenie Poštového úradu. Obyvatelia Rače si
mohli pochvaľovať dvojzmennú prevádzku pri priehradkách listová, peňažná aj
telegrafná-telefónna, pribudli i zamestnanci na doručovanie. Vo vstupnej
časti boli nainštalované drevené „PO Boxy“ na kľúč, s číslami. Zamestnanci
niektorých podnikov, ktoré vlastnili box, si vyberali zásielky z PO Boxu.
V pravej časti budovy bol veľký priestor pre obyvateľov s prístupom
k preskleným priehradkám.
V ľavej
časti budovy bola ústredňa, po jej dokončení sa začalo húfne zriaďovanie
telefónnych staníc a v Rači zavládla automatika.
Z dvorovej
časti bol vchod do balíkového skladu. Na plošinu vykladali zriadenci
vrecia so zásielkami aj balíky. Vozili ich už v krytých autách
z Hlavnej pošty z centra Bratislavy. Na Pošte sa kontrolovali podľa
dodacích zoznamov a odovzdávali na ďalšie spracovanie.
V úvode
som spomínala, že v tom čase posielali poštou i živé zvieratá.
Niekedy sa stalo, že avízo o takejto zásielke bolo adresátovi doručené, no
zásielku si prišiel prevziať až o dva-tri dni. Pošta bola síce otvorená aj
v sobotu aj v nedeľu doobeda, no zvieratká si nik nevyzdvihol. S otcom
a bratom sme sa radi o ne postarali. Keď pri koši už vo vrecúšku nemali
pribaleného zrna (počas cesty ho zriadenci na kŕmenie zvieraťa minuli), brat
ich dokŕmil zrnom, čo dával našim zajacom alebo sliepkam.
Raz
sa stalo, že takto ostali v balíkovom sklade dva páry poštových holubov
počas víkendu. S bratom sme im vymieňali čerstvú vodu, krmiva mali dosť,
bolo pripevnené v konopnom vrecku na klietke. Otec nám vysvetlil, že
poštové holuby stoja veľmi veľa peňazí, aby sme dali pozor a odišiel do svojej
kancelárie spokojný, že sa na nás už môže spoľahnúť a práve vtedy nám
vyleteli z klietky do miestnosti balíkového skladu. Našťastie ich brat
úspešne pochytal, bol zručný, naučil sa to s holubmi počas prázdnin
u starých rodičov. No inak sme vodu nevedeli do nádobky dostať. Pamätám sa,
že klietka išla celkom ľahučko otvoriť takou závorkou zaistenou drôtom. Adresát
si ich vraj kúpil na dobierku od chovateľa v severných Čechách, takže
prekonali dlhú cestu.
Počas
môjho života s našimi na pošte som si všímala aj novú techniku, ktorá
rokmi pomaly napredovala a dostávala sa aj k zamestnancom
k poštovým priehradkám. Pribudol stroj Frankotyp, navolila sa tam páčkami
suma za známku, ktorá zodpovedala váhe zásielky, či zohľadnená suma, ak adresa
bola pre cudzinu. List sa vložil do stroja, zatočilo sa kľukou a stroj
vyrazil odtlačok známky so sumou, ktorú má odosielateľ zaplatiť, aj
s pečiatkou pošty. Stroj si zaznamenával každú ofrankovanú sumu a pri
záverečnej uzávierke sa výsledná suma musela zohľadniť v pokladni. Paginovacie
stroje sa vtedy používali pri príjme Športky a Sasky.
Dávnejšie
na spočítavanie súm na dokladoch pri dennej uzávierke sa využívala pamäť.
Neskôr pribudli manuálne sčítacie stroje, čierne „Consuly“, na ktorých boli
čísla, páčky a kľuka, ktorou sa páčkami navolené sumy spočítali. Neviem
ale, či si to dobre pamätám, potom nastúpili mohutné Zety s papierovými
páskami, dalo sa skontrolovať, čo bolo natypované do stroja s dokladom.
Tento systém si pracovníčky pochvaľovali. Na prenos dát pribudli nové stroje, „ďalekopisy“,
takto sa pribúdaním novej techniky postupne zlepšovali podmienky pracovníkom
pošty aj telekomunikácií. Pamätali aj na doručovateľov, na Poštový úrad
pridelilo šéfstvo novú motorku – moped, pre rýchle doručenie telegramov
a iných urgentných zásielok.
V
Rači dobre prosperovala Telovýchovná jednota Lokomotíva Rača, otec bol členom
Turistického oddielu a vo voľnom čase sa venoval mladým, špeciálne pre
orientačný beh. Zúčastňovali sa na pretekoch po celej republike
a zastupovali TJ. Mali za sebou niekoľko víťazstiev, aj on sám sa
zúčastnil úspešne niekoľkých medzinárodných pretekov. V sedemdesiatych
rokoch bol jedným z usporiadateľov medzinárodných pretekov
v orientačnom behu v Rači.
Keď
bol v dobrej kondícii, smiali sme sa mu doma, či sa nechce vrátiť do čias,
keď správy doručovali bežci a čo tak založiť si oddiel bežcov so
správami???? (Ani koníka nepotrebuješ, taký si rýchly.) Žartovne nám hrozil.
V spomienkach
si so súrodencami často pripomíname tie časy, aký ohromný pokrok od toho
obdobia nastúpil v poštových a telekomunikačných službách......... i
nám k neuvereniu.
Isteže
som smiešna pri mojich vnúčatách, keď si spomínam na môj telefón z boxovej
škatuľky a konopného špagátu, keď teraz majú deti mobil a v ňom
všelijaké hry, internet, fotoaparát, kalkulačku, e-knihy a čo ja viem čo
ešte????
Toľko
z mojich spomienok.
Na
jar v r. 2016 ubehlo 20 rokov, čo nás opustil. Správu o rekonštrukcii
poštovej budovy mu doručili iste „nebeskou poštou“.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára