REAL A ĽUBOŠKO NAVŽDY SPOLU
Real
Rendez ako partia, bol nerozlučne spätý s hraním futbalu, ktorým vzorne
reprezentoval Rendez 22 rokov v Bratislavskej lige sálového futbalu. Množstvo minifutbalových turnajov od jari do
neskorej jesene boli šperkom na Rendezi, nielen futbalovým, ale aj
spoločenským, kde sa vždy zišli známy, priatelia, starí Rendezáci
a vytvorili vždy skvelú atmosféru plnú debát, smiechu, spomínania na
zážitky zo života Rendezákov. Real Rendez na domácej pôde veľmi dlho kraľoval
ľúbivým, technickým futbalom, plných pekných kombinácií na jeden dotyk
s množstvom streleckých pokusov, brilantných individuálnych výkonov, kde
najmä naši brankári brali pravidelné ocenenia „najlepší brankár turnaja“. Osud
hviezdami daný napísal nesmierne kruté ortiele nad životmi našich troch
gólmanov. Vladko Antoš vo veku 19 rokov tragickou autonehodou, priamo na
Rendezi prišiel o svoj mladučký život, ktorý ukončila jedna tragická
chvíľa nepozornosti v skoré ráno po nočnej brigáde. Janko Hoos svoju
hviezdu zhasol vo veku 42 rokov, keď dva roky s partiou Realu bojoval
o svoj život, ale rakovina pľúc nám ho zobrala nemilosrdne a navždy
tesne po sústredení v Tatranskej Lomnici.
Ľuboško
Janega, chlapec s večným úsmevom a nesmierne ľudským srdiečkom nám
bojoval o život rovnako 2 roky, keď sme už mnohí verili, že sa jeho
vyšportovaný organizmus z toho predsa len dostane. Vo veku 24 rokov, roku
pána 1992 nám navždy odišiel na večný nebeský obláčik. Pamätám si navždy našu
poslednú návštevu partie Realu na onkológii na Kramároch, keď nám rodičia
Janegovi zdrvene oznámili, že Ľuboško má už len pár dní života pred sebou. Pred
dverami Ľuboškovej izby sme stáli všetci roztrasení s plačom zadržiavaným
v hrdle, neschopní otvoriť dvere a ocitnúť sa pred Ľuboškom
s úsmevom na tvári, Prvý som predsa len odvahu našiel ja
a s pokusom o striedmy tón som na uvítanie povedal: „Ľuboško,
Real Rendez v plnej zostave sa ti hlási“. Ľuboškovi sa rozžiarili tie
unavené prepadnuté oči, bolo vidieť akú veľkú radosť sme mu urobili svojou
návštevou. „Chalani vy ste nezabudli, tomu hovorím partia“ hovoril dojatý. „Ľuboško“
hovoril som povzbudzujúco: „nové brankárske dresy, šuštiaky, tepláky sú
nedotknuté, pripravené len pre teba“. „Jasne, jasne“ pridávali sa konečne
ostatní chalani z Realu, „to vieš bez teba, tvojho dirigovania obrany,
tvojho pokoja, to nie je ono“. „Ale, vy lichotníci“, usmieval sa zrazu úprimne
šťastný, určite veriaci , že zázraky sa vždy dejú. Nikdy nezabudnem, ako sa
v tých chvíľach úplne uvoľnila atmosféra, ako vždy sme sa predbiehali
v ironických uťahovaniach si jeden z druhého. Odchádzali sme od
Ľuboška, keď už musel dostať náročné infúzie a naša prítomnosť bránila
v liečebnej procedúre. Chalani mu rad radom stískali vychudnutú ruku,
hecovačne mu dokonca hovorili: „A už sa tu konečne prestaň vyvaľovať, lebo nás
čaká turnaj Rendez Cup a bez teba odmietame nastúpiť“. „To si píšte!,
kontroval nadšene „už začnem na izbe ľahko trénovať“. Už, už sme odchádzali,
keď takmer skríkol: „Cykinko, prosím ťa príď ma vymasírovať, to je poľahoba
číslo jedna“. „Ľuboško píšem si to do kalendára ako úlohu prvoradú“ . Ešte
naposledy jeho rozžiarené oči, parťácky stisk ruky a nášho
nenahraditeľného Ľuboška sme už živého nikdy nevideli. Len neuveriteľné dva dni
mu boli dožičené vidieť tento nespravodlivý svet, aby do našich duší, sŕdc prišlo
kruté oznámenie, že nám odišiel parťák, ktorý tvoril základ Realu, pre ktorý
žil, dýchal, bol ochotný obetovať mnohé. Každý rok v rovnakom čase na
sklonku augusta sme organizovali „Spomienkový pohár Ľuboška Janegu“ s jeho
rodičmi, sestrou Zuzkou, bratom Petrom za účasti štyroch mužstiev.
Tie tiché rána v deň turnaja, keď si ideme ako partia Realu spoločne uctiť spomienku Ľuboška, položením kvetov na jeho hrob nás zrážajú vždy na kolená, cítime sa bezmocní, vinní, že sme nedokázali ochrániť jeho mladučký život a on nám odišiel nenávratne do sveta večného ticha. „Ahoj Ľuboško“ zdravíme ho nebeskou rečou „tak sme tu, ako sme ti sľúbili chlapčisko náš Rendezsky. Turnaj je pripravený v správnej teplote“ informujeme ho poctivo „a jasné, že zaberieme na plné hráčske obrátky, aby sme ťa boli hodní s víťazným pohárom nad našimi hlavami“. Pohladenie náhrobku, stisky fotoaparátu a hrdlá sú vždy stisnuté od bolesti, smútku až kým sa nepresunieme z Račianskeho cintorína na domovský Rendez, do športového areálu Sklabinská. Píše sa rok 2018 a my neuveriteľne organizujeme už 25. ročník „Ľuboškovho spomienkového pohára“ rituálne sediac najskôr v parčíku, ktorý sme na jeho pamiatku pomenovali jeho menom.
Z pustého, šedého priestoru sme tu pred mnohými rokmi dokázali vytvoriť upokojujúcu oázu pokoja a ticha obkoleseného stromami borovíc s dominantne tróniacou urastenou brezou, ktorá príjemne ovieva krehkými zelenými listami partie ľudí sediacich pod ňou na lavičkách, ktorí si tu vychutnávajú bezstarostné letné dni a noci. Každý kúsok zeme je tu preplnený spomienkami, keď sme ako mladí, sršiaci dravou energiou robili akciu za akciou, nevediac sa nikdy nasýtiť spoločných chvíľ s partiou, kde únava a spánok boli pre nás skutočnosti absolútne neznáme a nemysliteľné. Bývali dni tak nabité aktivitami, že v sobotu – deň voľna sme začali ráno výsadbou stromov v parčíku, kde práve nádherná biela breza s čiernymi borovicami dostali v ten deň svoj život od Ľuboška Janegu, Petra Kuchára aj s mojou stvoriteľskou činnosťou. Po obede sme už bez problémov stíhali zorganizovať futbalový turnaj a večer plní energie sme kompletne celá partia sedeli pri praskajúcom ohníku, vzrušene debatujúc o parádnych góloch, vydarených futbalových akciách, fúkajúc pri tom nedočkavo, so zbiehajúcimi sa slinkami v ústach vábivo opečené špekáčiky, slaninku, klobásky. Parčík tej noci bol plný nášho kriku, skákania si netrpezlivo do reči, počúvajúc popritom zároveň hudbu melodických hitov, kde sa všetko prirodzene prelínalo množstvom slovných prekáračiek a štipľavých vtipov vyvolávajúcich vlny hrdelného hlasitého smiechu. “Chalani“, povedal vtedy Ľuboško: „ja som vám teraz tak veľmi šťastný, dúfam že nám to ako partii vydrží aj keď budeme trasľaví dedkovia . Veď si zoberte, nadchýnal sa , každý deň sme spolu, stále sa niečo deje, od vyprážaných syrov, vareného vínka, pivka, tréningov celučký týždeň s bonusmi sobotňajších futbalových turnajov, večerné opekanie pri ohníku, máme vlastnú klubovňu, činkáreň, boháča“, zhrnul to výsostne spokojný „to nemajú ani tí tajní inteligenti v Amerike“. „Ľuboško“ zakontroval som „veď sme si posvätne Rendezsky sľúbili, že partia Realu vydrží navždy spolu“. „To je tutovka, tisíckrát podčiarknuté“, pridávali sa spontánne aj ostatní chalani: „od škôlky, školy až po starčekov“. Zdalo sa nám to v tú neskorú noc všetkým tak nemenné a neotrasiteľné, kde nástrahy a údery osudu proti zomknutej sile našej partie to nemalo mať ani štipku šance, navyše to všetko bolo umocnené obrovskou silou mladosti, keď máte zákonite pocit istoty, že spoločne predsa musíte poraziť všetky prekážky tohto sveta. A tak v tú hviezdnu noc si nás život nechal užívať tie nepatrné zrnká šťastia, usmievajúc sa zatiaľ na nás, že k pohodovej atmosfére nám stačí len nebo nad hlavou, futbalová lopta a nekonečné debaty o veciach, ktoré zaujali naše srdcia a myseľ. Tie kruté dni, ktoré nám začali odrátavať čas z Ľuboškovho života, boli tak zákerne obyčajné, plynúce v žiari slnečných dní nádherného leta pri jednom zo skvele vydarených turnajov. „Cykinko“, počul som zrazu jeho tichý ubolený hlas. „Čo je Ľuboško?“ prikročil som okamžite k nemu, sklonenému, namáhavo dýchajúcemu, ťažko hľadajúcemu svoj stratený dych. „Bolí ma, strašne ma tu bolí“ Ukazoval mi na hruď, oči mu tak splašene behali z miesta na miesto, nevediac čo sa to s ním deje. „Kľud Ľuboško“, pohladil som ho po hlave, snažiac sa ho upokojiť, „tu máš pohár vody, studenú vreckovku na hlavu, zrejme si schytal úpal zo slnka“. Turnaj sme hrali totiž v pekelnom tropickom slnku nad 30 stupňov a preto som sa domnieval, že Ľuboško zrejme podcenil prísun tekutín, čo ho mohlo dehydrovať až ku kolapsu jeho organizmu. A skutočne, za hodinku bol zrazu fit, humor z neho opäť sálal, tak sme všetci podľahli falošnej ilúzii, že sa skutočne jednalo len o jeho mimoriadnu zdravotnú indispozíciu. „Cykino, doktore“ uťahoval si zo mňa, „kde sa hrabú doktori z nemocnice Kramáre na doktorskú jedničku na Rendezi“.“Večer je diskotéka v Impulze, kultúrnom stredisku“, oznamoval Kajo Szabo, známy to parketový lev diskoték. „Wau, wau“ kričali blažene chalani, „roztočíme to tam na počesť nášho víťazstva v turnaji Rendez-cupu“ kričal nadšene Ľuboško.“Ale Lubino“, namietal som otcovsky, dnes by si mal predsa len vypustiť, dať si šlofíka, oddýchnuť si. Úpal nie je sranda“ varoval som ho znepokojený, že tak rýchlo zabudol na svoj kolaps, ktorý nás všetkých tak poriadne vystrašil. „Cykinko, doktore môj“, namietal smejúc sa spôsobom, kedy sa mu nedalo odporovať „veď len tak trošičku, sem tam tanček, sem tam kofolka a potom sľubujem, ešte za svitu mesiaca pôjdem domenko spinkať“. „Veď ideme základ partie“, istil to spoľahlivý člen partie Realu Milan Svitek, jeho súputník životom a navyše aj blízky sused z brány domu 36-bytovky. „Tak to oslávte“, rezignoval som podľahnúc ich parťáckemu nátlaku, lebo ja som nikdy nepatril do kategórie kráľa diskoték. Ľuboška však chytil nemilosrdný tieň drtiaceho osudu do svojich pazúrov už na tejto diskotéke, ktorú musel zachvátený vysokou horúčkou opustiť pred polnocou. Neskutočná neodbornosť závodného praktického lekára spôsobila, že namiesto žiadúcich kompletných vyšetrení jeho zdravotný stav len podceňoval a zľahčoval , aby viac ako po troch mesiacoch cez známych sa napokon dostal k odborníkom do nemocnice, kde verdikt ich diagnózy otriasol ľudsky celou partiou Realu. Leukémia krvi! Šok, zúfalstvo nami lomcovalo však len chvíľu, znovu sme sa nadýchli parťáckej sily a nezlomne s ešte väčšou vervou sme začali spolu s Ľuboškom, jeho rodinou bojovať o jeho mladý život, kde chcel zažívať len to čo bolo dožičené iným rovesníkom v jeho veku. Bolo často obdobie, keď to s jeho uzdravením vyzeralo tak nádejne, smiech znel znovu v partii tak ako predtým, úzkosť, strach sa pomaly strácal, breh jeho života sa zdal byť tak neskutočne blízko. Stačilo však tak nevinne vyzerajúce prechladnutie s nasledujúcimi vysokými teplotami a breh života sa začal zrazu strácať v hustej hmle nemocničných pobytov, liekov, infúzií a hoci Ľuboško so svojim skutočným levím srdcom srdnato bojoval, brehu smrti sa už nedokázal ubrániť. Pokorou a poznaním sa sklonili vtedy hlboko naše hrdé hlavy, že nie krutosti života, ale my sme na neho tí naivne krátky, s ktorými si hry osudu zatočia tak ako to máme aj napísané od narodenia vo hviezdach. Ale vernosť, úctu prejavovanú celý deň futbalom, ktorý tak veľmi miloval, tú nám už 25 rokov nedokázal zobrať ani pán všemocný osud. Ten deň , každý rok v rovnakom čase je plnokrvný ako vždy s bojovým krikom zápalov pre hru až po odovzdávanie víťazných pohárov, záverečne vyšperkovaný posedením pri fúre už kronikových Realáckych fotografii, kde to z nás vanie radosťou a mladosťou.
Ľuboško, hladím tvoju fotografiu, úsmev, bolesť mi prechádza hruďou, cítiac hrdosť na partiu Realu, že prísaha „Real a Ľuboško navždy spolu“ určite nikdy nezahynie.
Rituál položenia kvetov pri jeho hrobe, futbalové zápasy, odovzdanie pohárov po turnaji, rodinné posedenie všetkých účastníkov turnaja, to je obrazné stisnutie ruky Ľuboškovi chlapcami Realu, ktoré na konci tohto dňa vždy povedia: „ Ľuboško, budeš žiť s nami dovtedy, pokiaľ bude posledný z nás chodiť živí po tejto matičke zemi. Dovidenia na nebeskom obláčiku Ľuboško.“
Tie tiché rána v deň turnaja, keď si ideme ako partia Realu spoločne uctiť spomienku Ľuboška, položením kvetov na jeho hrob nás zrážajú vždy na kolená, cítime sa bezmocní, vinní, že sme nedokázali ochrániť jeho mladučký život a on nám odišiel nenávratne do sveta večného ticha. „Ahoj Ľuboško“ zdravíme ho nebeskou rečou „tak sme tu, ako sme ti sľúbili chlapčisko náš Rendezsky. Turnaj je pripravený v správnej teplote“ informujeme ho poctivo „a jasné, že zaberieme na plné hráčske obrátky, aby sme ťa boli hodní s víťazným pohárom nad našimi hlavami“. Pohladenie náhrobku, stisky fotoaparátu a hrdlá sú vždy stisnuté od bolesti, smútku až kým sa nepresunieme z Račianskeho cintorína na domovský Rendez, do športového areálu Sklabinská. Píše sa rok 2018 a my neuveriteľne organizujeme už 25. ročník „Ľuboškovho spomienkového pohára“ rituálne sediac najskôr v parčíku, ktorý sme na jeho pamiatku pomenovali jeho menom.
Z pustého, šedého priestoru sme tu pred mnohými rokmi dokázali vytvoriť upokojujúcu oázu pokoja a ticha obkoleseného stromami borovíc s dominantne tróniacou urastenou brezou, ktorá príjemne ovieva krehkými zelenými listami partie ľudí sediacich pod ňou na lavičkách, ktorí si tu vychutnávajú bezstarostné letné dni a noci. Každý kúsok zeme je tu preplnený spomienkami, keď sme ako mladí, sršiaci dravou energiou robili akciu za akciou, nevediac sa nikdy nasýtiť spoločných chvíľ s partiou, kde únava a spánok boli pre nás skutočnosti absolútne neznáme a nemysliteľné. Bývali dni tak nabité aktivitami, že v sobotu – deň voľna sme začali ráno výsadbou stromov v parčíku, kde práve nádherná biela breza s čiernymi borovicami dostali v ten deň svoj život od Ľuboška Janegu, Petra Kuchára aj s mojou stvoriteľskou činnosťou. Po obede sme už bez problémov stíhali zorganizovať futbalový turnaj a večer plní energie sme kompletne celá partia sedeli pri praskajúcom ohníku, vzrušene debatujúc o parádnych góloch, vydarených futbalových akciách, fúkajúc pri tom nedočkavo, so zbiehajúcimi sa slinkami v ústach vábivo opečené špekáčiky, slaninku, klobásky. Parčík tej noci bol plný nášho kriku, skákania si netrpezlivo do reči, počúvajúc popritom zároveň hudbu melodických hitov, kde sa všetko prirodzene prelínalo množstvom slovných prekáračiek a štipľavých vtipov vyvolávajúcich vlny hrdelného hlasitého smiechu. “Chalani“, povedal vtedy Ľuboško: „ja som vám teraz tak veľmi šťastný, dúfam že nám to ako partii vydrží aj keď budeme trasľaví dedkovia . Veď si zoberte, nadchýnal sa , každý deň sme spolu, stále sa niečo deje, od vyprážaných syrov, vareného vínka, pivka, tréningov celučký týždeň s bonusmi sobotňajších futbalových turnajov, večerné opekanie pri ohníku, máme vlastnú klubovňu, činkáreň, boháča“, zhrnul to výsostne spokojný „to nemajú ani tí tajní inteligenti v Amerike“. „Ľuboško“ zakontroval som „veď sme si posvätne Rendezsky sľúbili, že partia Realu vydrží navždy spolu“. „To je tutovka, tisíckrát podčiarknuté“, pridávali sa spontánne aj ostatní chalani: „od škôlky, školy až po starčekov“. Zdalo sa nám to v tú neskorú noc všetkým tak nemenné a neotrasiteľné, kde nástrahy a údery osudu proti zomknutej sile našej partie to nemalo mať ani štipku šance, navyše to všetko bolo umocnené obrovskou silou mladosti, keď máte zákonite pocit istoty, že spoločne predsa musíte poraziť všetky prekážky tohto sveta. A tak v tú hviezdnu noc si nás život nechal užívať tie nepatrné zrnká šťastia, usmievajúc sa zatiaľ na nás, že k pohodovej atmosfére nám stačí len nebo nad hlavou, futbalová lopta a nekonečné debaty o veciach, ktoré zaujali naše srdcia a myseľ. Tie kruté dni, ktoré nám začali odrátavať čas z Ľuboškovho života, boli tak zákerne obyčajné, plynúce v žiari slnečných dní nádherného leta pri jednom zo skvele vydarených turnajov. „Cykinko“, počul som zrazu jeho tichý ubolený hlas. „Čo je Ľuboško?“ prikročil som okamžite k nemu, sklonenému, namáhavo dýchajúcemu, ťažko hľadajúcemu svoj stratený dych. „Bolí ma, strašne ma tu bolí“ Ukazoval mi na hruď, oči mu tak splašene behali z miesta na miesto, nevediac čo sa to s ním deje. „Kľud Ľuboško“, pohladil som ho po hlave, snažiac sa ho upokojiť, „tu máš pohár vody, studenú vreckovku na hlavu, zrejme si schytal úpal zo slnka“. Turnaj sme hrali totiž v pekelnom tropickom slnku nad 30 stupňov a preto som sa domnieval, že Ľuboško zrejme podcenil prísun tekutín, čo ho mohlo dehydrovať až ku kolapsu jeho organizmu. A skutočne, za hodinku bol zrazu fit, humor z neho opäť sálal, tak sme všetci podľahli falošnej ilúzii, že sa skutočne jednalo len o jeho mimoriadnu zdravotnú indispozíciu. „Cykino, doktore“ uťahoval si zo mňa, „kde sa hrabú doktori z nemocnice Kramáre na doktorskú jedničku na Rendezi“.“Večer je diskotéka v Impulze, kultúrnom stredisku“, oznamoval Kajo Szabo, známy to parketový lev diskoték. „Wau, wau“ kričali blažene chalani, „roztočíme to tam na počesť nášho víťazstva v turnaji Rendez-cupu“ kričal nadšene Ľuboško.“Ale Lubino“, namietal som otcovsky, dnes by si mal predsa len vypustiť, dať si šlofíka, oddýchnuť si. Úpal nie je sranda“ varoval som ho znepokojený, že tak rýchlo zabudol na svoj kolaps, ktorý nás všetkých tak poriadne vystrašil. „Cykinko, doktore môj“, namietal smejúc sa spôsobom, kedy sa mu nedalo odporovať „veď len tak trošičku, sem tam tanček, sem tam kofolka a potom sľubujem, ešte za svitu mesiaca pôjdem domenko spinkať“. „Veď ideme základ partie“, istil to spoľahlivý člen partie Realu Milan Svitek, jeho súputník životom a navyše aj blízky sused z brány domu 36-bytovky. „Tak to oslávte“, rezignoval som podľahnúc ich parťáckemu nátlaku, lebo ja som nikdy nepatril do kategórie kráľa diskoték. Ľuboška však chytil nemilosrdný tieň drtiaceho osudu do svojich pazúrov už na tejto diskotéke, ktorú musel zachvátený vysokou horúčkou opustiť pred polnocou. Neskutočná neodbornosť závodného praktického lekára spôsobila, že namiesto žiadúcich kompletných vyšetrení jeho zdravotný stav len podceňoval a zľahčoval , aby viac ako po troch mesiacoch cez známych sa napokon dostal k odborníkom do nemocnice, kde verdikt ich diagnózy otriasol ľudsky celou partiou Realu. Leukémia krvi! Šok, zúfalstvo nami lomcovalo však len chvíľu, znovu sme sa nadýchli parťáckej sily a nezlomne s ešte väčšou vervou sme začali spolu s Ľuboškom, jeho rodinou bojovať o jeho mladý život, kde chcel zažívať len to čo bolo dožičené iným rovesníkom v jeho veku. Bolo často obdobie, keď to s jeho uzdravením vyzeralo tak nádejne, smiech znel znovu v partii tak ako predtým, úzkosť, strach sa pomaly strácal, breh jeho života sa zdal byť tak neskutočne blízko. Stačilo však tak nevinne vyzerajúce prechladnutie s nasledujúcimi vysokými teplotami a breh života sa začal zrazu strácať v hustej hmle nemocničných pobytov, liekov, infúzií a hoci Ľuboško so svojim skutočným levím srdcom srdnato bojoval, brehu smrti sa už nedokázal ubrániť. Pokorou a poznaním sa sklonili vtedy hlboko naše hrdé hlavy, že nie krutosti života, ale my sme na neho tí naivne krátky, s ktorými si hry osudu zatočia tak ako to máme aj napísané od narodenia vo hviezdach. Ale vernosť, úctu prejavovanú celý deň futbalom, ktorý tak veľmi miloval, tú nám už 25 rokov nedokázal zobrať ani pán všemocný osud. Ten deň , každý rok v rovnakom čase je plnokrvný ako vždy s bojovým krikom zápalov pre hru až po odovzdávanie víťazných pohárov, záverečne vyšperkovaný posedením pri fúre už kronikových Realáckych fotografii, kde to z nás vanie radosťou a mladosťou.
Ľuboško, hladím tvoju fotografiu, úsmev, bolesť mi prechádza hruďou, cítiac hrdosť na partiu Realu, že prísaha „Real a Ľuboško navždy spolu“ určite nikdy nezahynie.
Rituál položenia kvetov pri jeho hrobe, futbalové zápasy, odovzdanie pohárov po turnaji, rodinné posedenie všetkých účastníkov turnaja, to je obrazné stisnutie ruky Ľuboškovi chlapcami Realu, ktoré na konci tohto dňa vždy povedia: „ Ľuboško, budeš žiť s nami dovtedy, pokiaľ bude posledný z nás chodiť živí po tejto matičke zemi. Dovidenia na nebeskom obláčiku Ľuboško.“
Cyril Sekerka
0 komentárov:
Zverejnenie komentára