VIANOCE RENDEZSKE
Vianoce
môjho detstva, tých skromných, ale o to nádhernejších šesťdesiatych rokov
20. storočiami mi dodnes pripadajú ako vzácny dar, keď výdatne snežilo už od
konca novembra, kde sme bielymi snehovými vločkami boli starostlivo prikrytí až
do polovice apríla. Nemocenské domky pri železnici sa vtedy vždy zmenili na
biele perníkové chalúpky, túliace sa od zimy k sebe, bafkajúc si pritom
bezstarostne dym zo svojich komínov, kráľovstvo krivých ľadových zrkadiel sa
rozprávkovo rozprestrelo cez celý Rendez od Dynamitky až po šíre ľadové polia
susedov Vajnorských.
Čaro
decembrového Mikuláša bolo prvým vábivým sviatkom, kedy sme ako decká poctivo
leštili svoje topánky ostošesť, dúfajúc, že tým možno trošku obmäkčíme pána
Mikuláša a nedá nám kvôli nášmu občasnému neposlúchaniu rodičov to obávané
trestajúce čierne uhlie. Čo som sa len navstával v noci a kontroloval
či už nastala tá očakávaná chvíľa a ja budem môcť zobudiť aj ostatných
svojich súrodencov a konečne si s nimi neobmedzene pomaškrtiť na záplave
cukroviniek a dobrôt. Ranná sladká radosť Mikulášska mala plynulé
pokračovanie v našej staručkej škole, kde sa to premenilo v jeden
veľký porovnávací a výmenný trh medzi spolužiakmi vo všetkých triedach. „Fíha,
ty máš špičkové malé čokoládky, nevymeníš ich za túto jednu veľkú čokoládu?“
„Búrske oriešky, tyčinky a keksíky za cukríky?“, ozývalo sa spoza lavíc
používajúc pri tom všetky obchodnícke fortiele, aby oslovený podľahol
neodolateľnej cukrovinkovej pochúťke. Záver vyučovania, ktorý v ten deň
prebiehal v Mikulášskom duchu bez klasického skúšania a vysvetľovania
učiva, bol vlastne cukrárskou hostinou, kde sme zjedli nevídané kilá sladkostí
a čuduj sa svete väčšinou bez ujmy na našom zdraví. Doma sme všetci
súrodenci aj s rovesníkmi netrpezlivo škrtali decembrové dni, ktoré akoby
napriek zbožným želaniam detských dušičiek spomaľovali a spomaľovali beh
svojho času až sa nám všetkým napokon zdalo, že čísla a dni
v kalendári zastali úplne.
Neklamným
znakom, že Vianoce klopkajúc na naše detské srdcia, boli neodolateľné vône
pečenia v podobe makovníkov, orechovníkov, tvarohovníkov, zákuskov,
medovníkov až po neodmysliteľné medvedie labky. Rendez mal vďaka pani Fraňovej,
prvej to dámy spoločenského života, založenú a veľmi ctenú tradíciu
spoločného pečenia, striedavo v každej domácnosti členiek Zväzu žien.
„Mamina, tak kedy už?“ otravoval som ju netrpezlivo každý deň, „kedy sa bude
piecť u nás doma?“ „Bože chlapče“, smiala sa „už stý krát ti hovorím, že
túto sobotu“. Keď prišiel ten gala deň cechu cukrárok žien Rendezskych bol som
ako počarovaný, vznášajúc sa v záplave polev, ktoré som mohol miešať,
vylizovať po nich hrnce, misy, mlieť mak, orechy, vychutnávať až do prasknutia
veľké množstvá šľahačiek s kusmi ovocia. Atmosféra pečenia bola
vyšperkovaná klebietkami čo nového sa prihodilo v zemi Rendezskej, kto to
závratne prehnal s alkoholickými slávnosťami v šenku Roller, kto
podozrivo kurizuje miestnej slobodnej
krásavici hoci dotyčný Casanova je ženatý, až po neúprosnú kritiku známej to
dámy v ich veku, ktorá napriek tomu nosí kratučké minisukne a budí
tým verejné pohoršenie, keď sa snaží trápne hrať zo seba večne mladú. „Pozrite
ho, ľaľa“ smiala sa pobavene pani Križková „ ako stoja v pozore ušká nášmu
kuchtíkovi Cyrkovi, len aby mu nebodaj niečo neušlo zo zakázaného ovocia“. „Ó
nie, to nie, pani Križková“ bránil som sa očividne prichytený, naivne
zastierajúc doberajúce obvinenia „ja naozaj nepočúvam, ja len miešam
a dávam pozor, aby nestuhla poleva“. Salvy smiechu odmenili moju vtipnú
slovnú obranu a dobromyseľne ma poklepkávajúc mi dávali najavo, že takéto
triky majú oni už dávno, dávno za sebou. Obdivoval som s akou pôvabnou
ľahkosťou vždy vedeli naše maminy prejsť z tém háklivých pri stíšených
dramatických hlasoch na lahodné tóniny spievania ľudoviek od „Horenka, zelená
hora“, „Zahučali hory, zahučali lesy“ po finálnu zľudovelú „Otvárajte kasíno“.
Sedel som pravidelne vo svojom obľúbenom kútiku na drevenom šamlíku
a veľmi, veľmi si prial aby tie decembrové chvíle pečenia, kúzelných
rozprávaní s morom chutných zákuskov nikdy neskončili. „Nechce sa ti ešte
spať?“ hladkala ma rukou, hlasom, láskavo pani Fraňová. „Som ako rybička
v plnej sile teta Fraňová“ presviedčal som ju napnúc svoje malilinké
svaly, len aby uverila a neposlala ma spať, kdeby som prišiel
o chvíle na ktoré som sa tak tešil celučičký rok.
Čas
decembrových tuhých zím rokov 60-tych 20. storočia to bolo obdobie, kedy mrzlo
až praskal ľad v zemi Rendezskej, dodržiavala sa tu zavedená tradícia,
kedy skoro každý činžiak mal pred sebou vybudované ligotavé klzisko, kde na
ochranný mantinel poslúžila škvára zo spáleného uhlia, ktorá tvorila zároveň uhladený obvodový golierik
tohto prírodného ľadového skvostu. Večer čo večer nadšené partie chlapcov za asistencie
svojich rodičov natiahli dlhé gumené hadice z domu práčovne, kde sa
nachádzal dôležitý zdroj vody a z nezlomnou energiou aj
v treskúcich zimách, často aj 15 až 20 stupňov pod nulou vytvarovali kúzlo
ľadovej plochy, prevažne vždy rovnej, hodnej majstrov svojho remesla. „Tak to
spustíme“ hlásil slávnostne Vladko Kováč, starší ťahúň partie starých činžiakov
z pamätnej to brány č. 19, keď hotový ľad sa už blýskal, ponúkal svojou
dokonalou plochou aby už-už bol zaplavený nedočkavými adeptmi z radov
korčuliarov. Raz, dva, tri odštartovali to zborovo spoločne a prúd svetla
cez natiahnuté káble a veľké žiarovky osvetľovali ľadovú plochu, ktorá
priam vyrážala dych, pôsobila úžas v našich mysliach z tohto úchvatného
nočného zážitku. „Chalani, najprv dievčatá“ brzdil našu túžbu skočiť okamžite
na ľad ďalší staršina z partie Ferko Majtan. Trochu sklamane, ale predsa
uznanlivo sme poslúchli jeho gentlemanskú výzvu, aby naše dievčatá
s krásnymi bielymi šnurovacími
korčuľami začali elegantne baletiť, otočky, piruety, odpichnuté skoky, ktoré
v tú žiarivú noc pôsobili ako výjavy z veľkej ľadovej revue. Potlesk,
pochvalné pokriky obecenstva zloženého z obyvateľov nášho starého domu,
urodzené ďakovanie krasokorčuliarok a na ľadovú plochu sme vtrhli konečne
aj my – nádejné hokejové talenty, ktoré po rozdelení na dve mužstvá hrali úplne
na doraz, ako na zimnom štadióne Slovana Bratislava. Hecovaní rodičmi,
kamarátmi sme sa vrhli do striel, nedbajúc na bolestivé modriny spôsobené
gumeným pukom, necítili sme vôbec sekania hokejkou po našich rukách, prstoch,
boli sme ochotní padnúť od vysilenia na studený ľad, len aby prvý historický
hokejový zápas pri umelom osvetlení sme mohli oslavovať ako víťazi. Nechýbali
slzy sklamania, hádky medzi nami súpermi, výčitky navzájom kto zlyhal , nedal
ten zlatý víťazný gól, ale ako ubiehal čas od konca zápasu, tváre sa nám
postupne usmievali, ba začali padať aj slová ocenenia súperovi za peknú
vydarenú hokejovú akciu, všetci sme cítili ten povznášajúci pocit, že aj my sme
sa stali po prvý raz hokejovými hviezdami večera. Horúci čaj, mastné chleby,
vyšperkovaný rumovým grogom to boli sladké dozvuky tohto nezabudnuteľného
nočného hokejového zápasu, kedy sa išlo spať ďaleko po druhej hodine nočnej,
kde ešte v snoch sme dohrávali zápas samozrejme s víťazným koncom pre
nás.
Kino
Pionier v časoch vianočných malo aj patričnú sviatočnú atmosféru, kde jeho
vedúca, naša druhá maminka pani Porubská priam čarovala v ponuke filmových
titulov. Pani Porubská zopínal som prosebne ruky, nedalo by sa doviezť filmíky
Dobrodruh Bandolero, Smrť v sedle, Poklad na striebornom jazere?
Chlapčiská moje, smiala sa dobromyseľne, veď Poklad...ste minulý mesiac videli
spolu desať krát. Boli sme generácia, ktorá priam nenásytne milovala filmové príbehy, ochotná
denne so zatajeným dychom sledovať ako tí darebácky trampi zaslúžene schytajú
od našich nedostižných hrdinov. Vinetua a Old Shaterlanda, kde šľachetné
dobro na záver filmu vždy zvíťazí nad zlom, nespravodlivosťou.
Sánkovačky,
to bola ďalšia obľúbená disciplína využívania nášho voľného času, najmä
v čase vianočných prázdnin, kde na Rendezi všetky kopce, kopčeky boli
preplnené až do neskorého večera. Kráľom kopcov, kde sa dalo najdlhšie dôjsť so
sánkami bol Pekár, sídlo bývalého majestátneho domu cechu pekárskeho, kde sa
dlhé roky piekol chutný, chrumkavý chlieb, ktorý disponoval vzácnou výhodou, že
sa dalo na ňom spúšťať z mnohých strán bez toho, aby sme sa jeden druhému
plietli do cesty. Druhým vyhľadávaným sánkárskym rajom bol strmý kopec ľadovne,
za budovou vtedajších potravín, ktorý štedro ponúkal až de dráhy, kde jedna
z nich bližšie k obchodu bola viac ako nebezpečná, lebo v dolnej
časti svahu bola na tesnej hrane jeho budovy. Čo zlomených drevených sánok tu
padlo za obeť, koľko modrín a zlomených rúk tu rok čo rok čakalo na
odvážne posádky, ale tí verní odvahe a hrdinstvu erbu Rendezskeho
riskovali aj svoj mladý život a zdravie za nehynúcu slávu svojho rodu.
Treťou a štvrtou kopcovou dráhou boli síce len mierne svahy, ale tie plne
vyhovovali nám, menej odvážnym, ktorí priestory Železničného komanda, starých
záhradok navštevovali so sánkami často od rána s malou obedňajšou
prestávkou až do tmavej nepreniknuteľnej noci. Večer pri teplučkom sporáku
mokrí až po kožu sme všetci drkotali zubami, premrznutí až na kosť, ale pri
horúcom čajíku s medom sme nadšene rozprávali neuveriteľné historky našej
odvahy, čo sme krkolomne zvládli pri spúšťaní sánok až po rekordy rekordov kde
sme dokázali prísť ďaleko so svojimi sánkami.
Vrcholom
Vianoc, ktoré rozochvievali naše detské srdiečka boli finálne rituály štedrého
večera, očakávané nádielky darčekov od Ježiška pod voňavým ihličnatým
stromčekom. U nás doma, v rodine Sekerkových to slávnostne vždy na štedrý večer celé viedol náš nezabudnuteľný
dedo Vít Blaho. „Chlapče, keď náhodou zablúdiš“ začal z priehrštia zvykov
„keď zješ tento strúčik cesnaku a nech poblúdiš aj v Amerike, zmyslíš si
na tento cesnak a jeho sila ti nájde cestu domov“. Ochotne a zaraz,
aj keď to potvorsky štípalo, pálilo som ho zjedol s patričným
zadosťučinením, že môžem ísť aj do centra
Bratislavy a na Rendez musím zaručene trafiť aj o polnoci.
„Orechy“, pokračoval kniežacím hlasom dedo Víto, „jak sú zdravé, tak celý rok
máte zaručené, že neumriete“. Roztrasene sme vždy rozbili orechy a potom
statočne presviedčali jeden druhého, že jeho orech je síce podozrivo
vyzerajúci, ale v podstate jeho stav nám zabezpečuje, že nasledujúci rok
máme v suchu, teda nepôjdeme „pod kytičky“. „Jablká, deti moje“ siahol
k ďalšiemu miestnemu zvyku vo svojom preslove „rozdelíme na počet ľudí,
ktorí sú pri stole a keď bude jeho
diel, ktorý dostane zdravý, budete zdraví aj vy celý rok“. Ako inak rozkrájané
jablko, aj keby nechcelo bolo vyhodnotené všetkými ako maximálne zdravé
a choroby dostali signál, že budúci rok sú u nás absolútne bez šancí.
Potom nasledovali vznešené prednesy a priania prípitkov dospelých, my
decká s malinovkou a dedo Víto zahlásil tak celý rok očakávaný povel
„deti nástup k Ježiškovmu stromčeku“. Božské svetlo v podobe
žiaroviek ožiarilo bohato zdobenú
jedličku a hľadanie darčekov s túžobnými očami mohlo začať. Knižky
Robin Hood, Jánošík, Anna zo zeleného domu, hokejky, bábiky, kočíky, drevené
koníky, čo darček to výkrik, výskot do polôh najvyšších, ďakovanie Ježiškovi,
že na nás znovu nezabudol, splnil naše detské sny. Večer po rozdelení darčekov
sme to proste všetci už nemohli vydržať a museli sme sa rozbehnúť na
chodbu v bráne a predviesť na prehliadke našich darovaných hračiek,
aké skvosty sme to od Ježiška dostali. „To je perfiš“ nadchýnal sa Laco Majtán,
náš rovesník z domu na hrací futbal. „Dobré“ súhlasil som spokojný, „ale
Laci, tá tvoja veľká loď to je niečo“ hovoril som unesený, obdivujúc jeho
dokonalú stavbu s veľkým sťažňom. „Heli, požičiaš mi tú krásnu veľkú
bábiku?“ Žobronila kamarátsky Valika Šimová. „Jasné“ súhlasila hrdo moja sestra
Elena, „ale ty mi požičiaš tvoj detský kočík, aby som mohla uspať druhú
bábiku“. Chodba brány v ten posvätný večer v starom činžiaku č. 19 sa
ozývala tým najkrajším, čo môže priniesť štedrý večer, detskú nespútanú radosť,
kde ešte drevené hračky nás dokázali robiť tak blaženými ako v siedmom
nebi. Táto tradícia, kedy sme my decká putovali s darovanými hračkami
z chodby do susednej chodby druhého činžiaka za svojimi kamarátmi sa
vzácne veľmi dlho udržiavala, bola ľudskou oslavou spolupatričnosti
a dobových vzťahov v zemi Rendezskej.
Silvester
bol záverečný gong roku, zároveň odštartovanie roku nového, nových nádejí
a predsavzatí, kedy to rinčalo čašami plnými vína so záplavou slovných
prípitkov a prianí, nech to rodinka na ten novučký rok prežije
v zdraví, pohode a šťastí. Dvere bytov rodín boli veľkodušne otvorené
pre každého priateľa, suseda, kde sa každý predbiehal v pohostinstve,
ponuke vábivých zákuskov, koláčov, pálenky, vínka, kde sa domáca gazdinka
predviedla vo svojom umení od A po Z.
Stíska
mi srdce aj dnes, keď si spomínam na tie šťastné chvíle nášho detstva, kde sa
to neblýskalo bohatstvom a prepychom, ale o to viac to voňalo
človečinou, kde pomôcť a pomáhať druhému bolo tak prirodzené
a samozrejmé. Stíchli brány, chodby činžiakov našich detských hier, mnohí
z nás sa tíško odobrali na nebeský obláčik, naši rodičia, ktorí nám
obetavo a s láskou umožnili prežiť tie nádherné okamžiky detstva nie
sú už dávno bolestivo medzi nami, ale tie hlasy, šum, smiech, nás deciek tam
voľne povievajú, pripomínajúc, že tu žila generácia rodín ako jedna veľká
rodina. Vianoce Rendezske, dávny čas kedy sa vedeli ešte zomknúť ľudia blízko
k sebe, kedy sa navzájom potrebovali, vedeli sa ochotne medzi sebou
rozdeliť aj s bolesťou aj šťastím toho druhého. Zostal mi už len smútok
v mojej duši, že ten neúprosný čas zavial to obdobie, tie chvíle, ale
zároveň aj pocit šťastia, že som mohol žiť tú dobu keď Rendezske Vianoce otvárali srdcia, domovy tam žijúcich
ľudí, ktorí mi darovali toľko spomienok a zážitkov, ktoré si rozbalím
vždy, keď mi je ťažko na duši, kedy sa mi zdá, že žijeme ťažké časy bez citu
a ohľaduplnosti.
Čas Rendezskych Vianoc stále milujúci chlapec
z brány č. 19 Cyril Sekerka
0 komentárov:
Zverejnenie komentára