Dobroslava Luknárová: Fašiangy, Turíce, Veľká noc príde...

Fašiangy, Turíce, Veľká noc príde,

kto nemá kožucha, zima mu bude...

Aj bola, aj je, lenže v rôznych lokalitách Slovenska rôzna. Kým severné a hornaté kraje sa ešte stále babušia do mäkkej snehovej periny, pod ľadom spia mnohé potoky a rybníky, my, čo bývame južnejšie, sme si nedávne vianočné aj novoročné sviatky príliš „romanticky – snežne“ neužili (len sme určite s istou dávkou nostalgie vnímali z denných predpovedí počasia na rôznych televíznych kanáloch, aká vie byť biela zima čarovná – veď takú si ju pamätáme z detských rokov...). Zato rôznych spoločenských stretnutí – posedení, zábav, bálov, karnevalov... až do tzv. „škaredej stredy“ býva ich, ejha, neúrekom! A dobrých jedál?! „Koľko hrdlo ráči!“ nájdeme prípoviedku v mnohých ľudových rozprávkach, ale aj v Salernskej škole zdravia z 12. storočia, kde sa píše: „V zime, čo sa iste páči, jesť možno, čo hrdlo ráči.“ Treba však čítať aj ďalej, lebo dobré rady pokračujú: „Po jedle zas dodrž radu: Neľahni si, no na vzduchu prejdi sa, tak spevnieš v duchu.“

Serenáda v bielom

Kráča slnko bielou horou

Jeho stopy na snehu

kreslia v mape sivých tieňov

rozprávkovú nemohru.

Stúpa slnko čoraz vyššie

Objíma sa s oblohou

Biele ticho zanecháva

zapletá ho do stromov.

Potom lúče zabrnkajú

na halúzkach jasné tóny

Spievaj, hora, chorál zimy -

pridaj zvuky, kontruj tieňmi!

Zapletá sa do konárov

tichá biela muzika –

Píska si ju zimný vetrík,

aj do srdca preniká –

Kráča slnko bielou horou

a ja za ním, a ja s ním!

Kým sa súmrak dotkne stromov,

srdce slasťou naplním.

D. L.