Štefan Skala, v Rači známy ako Pišta, vyrastal na úpätí Malých Karpát. Na ich vŕškoch, v ich dolinách a lesoch sa od malička cítil ako doma. Tak ako jeho vrstovníci, narodení začiatkom minulého storočia, bol vychovávaný prísnym otcom. K bitke nikdy nebolo ďaleko. Stačilo, ak syn na slovo neuposlúchol príkaz či nesplnil zverenú úlohu, bez varovania ho zasiahla otcova ťažká, trestajúca ruka.
Prísne telesné tresty boli každodennou súčasťou výchovy takmer v každej rodine. O autorite otca a jeho práve potrestať prečiny detí nik nepochyboval. Ak otec deti telesne netrestal, susedia boli presvedčení, že robí chybu, že takto deti poriadku nenaučí.
O nevyhnutnosti deti trestať neraz až surovou bitkou boli otcovia presvedčení o to viac, že rovnakú výchovu kedysi podstúpili oni sami... Tvrdá bitka chlapcov buď ohla či zlomila ich sebavedomie, alebo ich naopak utvrdila v hrdom odpore a živila ich hnev, prudkosť a prchkosť.
Pišta patril medzi tých mládencov, ktorí sa vďaka tvrdej výchove sami stali tvrdí, nezlomní, nebojácni... a stačilo, aby mal pocit krivdy, jeho potlačený hnev prepukol naplno a jeho protivník sa musel mať na pozore. Medzi vrstovníkmi si získal povesť prudkého, do bitky vždy hotového, nebezpečného chlapa. Jeho mama vravievala, že Štefan má cit pre spravodlivosť a nikomu by úmyselne neublížil.
Keď na jednej zábave miestni výrastkovia ukradli vojačkovi z bratislavkej posádky bajonet, a ten sa v strachu z uväznenia rozplakal, Pišta zistil, kto má v krádeži prsty a posmeškárskych zlodejov pod hrozbou bitky donútil bajonet vrátiť.
Ak si niekedy vypil, vtedy nebolo radno chytať sa s ním za slovo... vo svojej prudkosti a nebojácnosti neváhal postaviť sa ani presile. Pre túto jeho tvrdú náturu sa ho báli aj najvyhlásenejší račianski bitkári, bratia Čajkovci.
Pišta býval so svojimi rodičmi a sestrami v domčeku vo vinohradoch, len kúsok pod lesom. Obživa sa zháňala ťažko, ak rodina nevlastnila hospodárstvo, mäsa si dožičiť nemohla. A tak si tí najchudobnejší pomáhali ako vedeli. Nejeden kládol vo viniciach oká a lapal do nich zajace či bažanty, alebo pytliačil v blízkom lese. Pišta nebol výnimkou.
Často prehodil flintu cez plece, zobral vlčiaka, čo strážil dvor, a vyrazil na lov.
Poľovník Viktor Haluzický mu neraz skrížil cestu, no pri čine Pištu nepristihol. Raz sa údajne stalo, že na pytliaka namieril pušku. V pytliakovi vzkypela krv. Poľovníka požiadal, aby na neho nemieril, lebo keď on zamieri, naisto ho trafí...
Súboj medzi pytliakom a poľovníkom strážiacim revír mal onedlho nečakanú tragickú dohru.
Ich posledné stretnutie v lese na Zálistku sa odohralo 5. apríla 1941 bez svedkov. Nikto nevie, čo sa vlastne medzi nimi prihodilo. Isté je len to, že padol osudný výstrel a na zemi zostal ležať smrteľne zranený Viktor Haluzický. Pytliak z miesta činu ušiel.
Od tej chvíle bol Pišta Skala vydedencom a štvancom.
Po skrývajúcom sa pytliakovi pátralo mnoho žandárov, do prenasledovania sa zapojilo aj vojsko. Prečesávali vinohrady i les, na muške mali aj dom Pištových rodičov, no Pišta im asi mesiac unikal ako prelud.
V noci alebo v nestreženej chvíli prichádzal aj do rodného domca, kde bývala aj jeho žena a malá dcérka. Žena mu vešaním plienok dávala znamenie, že je vzduch čistý. Raz ju na noc zavreli v dedine do cely, no Pišta sa k nej v noci dostal aj tak.
Žandári aj vojaci mali z neho strach. Veď v chotári i v lese poznal každý chodníček, každú dieru v plote, búdu či rúnu, každý jarok i priekopu. A keď ho aj obkľúčili, poľahky im unikal.
Napokon sa skryl vo svätojurských horách nad Neštichom.
Jedlo mu tam nosil jeho dobrý priateľ, Juran.
Na Pištu bola vypísaná odmena 5.000 korún slovenských.
Juranova manželka sa údajne na odmenu ulakomila, zašla na žandársku stanicu a udala ho. Četníci jej muža zavreli a donútili ho, aby ich doviedol k Pištovej skrýši.
Mužovi prikázali, aby Pištu vylákal von. Úkryt obklúčili a vyčkávali, kým z neho Pišta vyjde von. Pišta z priateľovej nervozity vytušil, čo sa deje. Ešte stihol povedať „Ty si ma zradil“, keď četníci na zradcu zakričali „Odstúp“. Ten odskočil a začala paľba. Zranený Pišta sa stiahol do skrýše a streľbu opätoval. Pri prestrelke údajne zranil niekoľkých žandárov.
Srdnato sa brániaceho pytliaka zabili až siedmym zásahom...
Vystresovaní žandári obstali jeho mŕtve telo, niektorí po ňom v zlosti údajne poskákali a znetvorili ho ešte viac než zásahy z ich pušiek.Na márach bol Pišta Skala vystavený vo Svätom Jure.
Vyzeral vraj hrozne, oči mal vyvrátené dohora tak,
ako vo chvíli, kedy ho zasiahol smrteľný výstrel.
Štefana Skalu potupne pochovali vo Svätom Jure
v drevenej debni pri múre cintorína.
Jeho mama Terézia na svojho syna nikdy nepovedala krivého slova a nedala na neho dopustiť. Chodievala za Štefanom k jeho hrobu na cintoríne vo Svätom Jure až do svojej smrti v roku 1967.
________________________________________
Na dome manželov, ktorí Pištu zradili, sa údajne z času na čas objavovali nápisy „ZRADCA“ a "JUDÁŠ".
Viktor Haluzický, člen L.O.S. Bratislava, má na mieste tragédie kamenný mohylový pomník s reliéfom svätého Huberta, patróna poľovníkov.
Pri prestrelkách s pytliakom bol zastrelený 32-ročný žandársky strážca Kollár, v Stupave bol omylom zastrelený mäsiar a bolo aj niekoľko ranených.
Beletrizovaný opis tragickej udalosti a honu na pytliaka, ktorý sa riadením osudu stal vrahom, si možno prečítať v knihe Štefana Závodského "Malokarpatský pytliak" (v edícii Trofeje vydalo Vydavateľstvo Príroda, Bratislava 1976).
© Miro Ščibrany
Knihu poznam. Mam ju doma ako správny račan.
OdpovedaťOdstrániťDV