Spomienky na vzácnu vianočnú tradíciu v našej obci

„Sláva nech je Bohu najvyššiemu, pokoj ľudu všemu pobožnému, bo sa narodil Spasiteľ, tohto sveta vykupiteľ“ - vznášal sa ponad račiansky chotár zborový spev z chóru farského kostola sv. Filipa a Jakuba.

Vznášal sa počas vianočnej polnočnej sv. omše viac než 100 rokov. To račišdorfský cirkevný zbor vzdával chválu a vďaku Nebeskému Otcovi, že v onú tajomnú noc poslal na zem, medzi ľudí, svojho Syna, nášho Spasiteľa.

„Glória“ z Vianočnej omše Jakuba Jána Rybu. Táto sa v našej obci spievala naozaj viac než 100 rokov. Traduje sa, že zborový spev založil v Račišdorfe ešte v poslednej tretine 19. stor. vdp. farár Móric Alster spolu s organistom a učiteľom Janom Mirovszkým. Pre hudobníkov, ktorí ku zboru patrili, zakúpili vo Viedni niekoľko hudobných nástrojov.

R. Prechtl: Farský kostol

Z dobových dokumentov sa zachoval aj dátum – 17. marec 1886. Vtedy nastúpil do Račišdorfu - opäť nielen ako učiteľ, ale aj organista - dôstojný nástupca J. Mirovszkého František Kubu, aby tu pôsobil celých 40 rokov. Viedol cirkevný spevokol a nacvičil s ním po prvý krát Rybovu Vianočnú omšu. Tá sa potom tradične spievala na polnočnej sv. omši celé desaťročia. A to aj po Kubuovej smrti, za rôznych spoločenských, politických aj personálnych zmien až do roku 1990 (viď publikácia Ľ. Havlovič: Rača, 2002).

V druhej polovici 20. storočia dosiahol náš miestny cirkevný zbor najväčší rozkvet za organovania pána Jozefa Molnára (nar. 7. 8. 1955). Volali sme ho familiárne „náš Jožko“ a spomínam si, že sa v hudobnej škole učil hre na klavír. Jeho mama denne sedela pri ňom, keď hral na klavíri, kým perfektne nezvládol domácu úlohu. Už ako trinásťročný hrával v kostole na organe počas sv. omší. V hudobnom vzdelávaní pokračoval ďalej na Bratislavskom konzervatóriu, kde študoval spev. Tento talentovaný mladík našiel v sebe dostatok odvahy, aby opätovne prinavrátil do Rače Vianočnú Rybovu omšu. Začal s jej nácvikom, hoci v tom čase bolo zloženie cirkevného zboru veľmi pestré.

Viacerí speváci ani nepoznali noty. O to bol nácvik zložitejší. V studenom kostole sme pri nácviku trávili celé hodiny. Ale naše nadšenie a úctu k tradícii nezlomila ani zima, ani množstvo času stráveného na chóre. Možno bol v našej snahe veľký diel pokory, ale aj pevná vôľa a tiež láska k Bohu, ktoré nás podnecovali spievať čo najkrajšie. Veď kto dostal darom od Boha hlas, má ho využiť a spievať na Jeho česť a slávu. Spomínam si, že nám nebývalo zaťažko obetovať voľný čas spevu.

Naviac sme boli aj „veľmi dobrá partia“ – ľudia, čo si navzájom rozumejú. Ktorým je spolu dobre. O to viac, že nás bavilo spievanie. Neraz sme sa po skúške rozchádzali domov pred polnocou. Občas kolovala medzi nami aj „ploskačka“ - nevedno, kto ju priniesol, len keď mi ju vedľa mňa spievajúci Gabriel núkal, vraj: „Daj si, nebude ti zima i spievať sa ti bude lepšie.“ Bolo nás dvadsať skalných vo veku od 16 do 70 rokov. Nikoho nenapadlo ohŕňať nos, že „so starými spievať?!“ - ako sa to stáva dnes. Tí starí „ostrieľaní kozáci“ už mali za sebou dosť skúseností zo zborového spevu, neraz nám v dobrom poradili. Veď štvorhlas Rybovej Vianočnej je čosi iné, ako spievať jednohlasne, max. dvojhlasne (s gitarou.) A tak sme v roku 1977 spievali v kostole na polnočnej opäť - Rybovu Vianočnú.

Ľ. Havlovič: Farský kostol - interiér

Sólistov sme mali z vlastných radov: nádherný soprán Helenky Paškovej, tenory - Gabriel Polakovič a jeho menovec Jožko, basové sóla spieval hlavne Vilko Šebela a Emil Klačanský. Úžasný hlas v tenore mal Maťo Martiš. Helenkin manžel Tonko tiež spievaval v tenore. Títo všetci i so svojím vzácnym organistom a zbormajstrom Jožkom už spievajú v nebeskom zbore a mne je za nimi - a možno nielen mne – smutno.

Polnočné sv. omše sme zakončili na farskom dvore, kde sme pánu farárovi zaspievali Tichú noc. On nás na oplátku ponúkol niečím na zahriatie a potom sme už rýchlo bežali domov pospať si, aby sme čerství zvládli spev v Prvý vianočný sviatok o pol jedenástej na veľkej omši.

V r. 1978 sme Vianočnú Rybovu spievali s orchestrom. Boli to Jožkovi spolužiaci z konzervatória a kolegovia z Vojenského umeleckého súboru, kde Jožko slúžil základnú vojenskú službu. Hoci boli z rôznych kútov Bratislavy, rodičia ich radi priviezli do Rače. Odmenou za produkciu im bol liter račianskeho vínka, čo za lacný peniaz pozháňal Mirko Hrdlička, ktorý vtedy pracoval vo vinárskych závodoch. Ak boli treba „nejaké korunky navyše“, tie veľmi vďačne poskladali račianske babky. Mali rady svojho Jožka - organistu a rady prichýlili aj hudobníkov - vojakov, keď ich ktosi v kasárňach prezradil, že hrajú v kostole. Preto prv, než šli do kostola, sa prezliekli u „babiek“ do civilu a potom, pri návrate do kasárne, zase do uniforiem.

Mali sme šťastie, že v Rači bol ešte jeden stály organista, Ing. Tonko Urban. (Teraz organuje v Pezinku). Jeho 16-ročná dcéra Beatka bola zboristkou. Títo dvaja sa striedali počas sv. omší alebo keď bol Jožko, ako člen Slov. filharmónie, na zájazde, zastúpili ho. Aj zbor Slovenskej filharmónie spieval Vianočnú Rybovu omšu. Bývala žiadaná hlavne v Taliansku, Nemecku i v Rakúsku.

Počas Jožkovej neprítomnosti skúšal s nami Tonko U. Sólistami boli viaceré vzácne hlasy: vtedy slečna Žižlavská, sopranistka, odchádzala spievať do pražskej opery, bas spieval dnes svetoznámy maestro Peter Mikuláš, i pán Pavol Dvorský bol naším sólistom. Tenorové sóla spieval náš Jožko. „Taký orchester, aký sa zišiel na račianskom chóre, vraj nie je možné dať dokopy na konzervatóriu,“ - konštatovala Jožkova pani profesorka spevu. Nikdy nechýbala na našich račianskych akciách. Pokritizovala, ale i poradila.

Týždeň pred Vianocami sme skúšali denne. Nik nereptal. Ochotne, s pokorou sme chodili na skúšky, veď spievať s takou parádou bola zodpovednosť. Deň pred Vianocami i orchester s dirigentom skúšali s nami dlho do noci. Dirigoval Martin Hanzel, ktorý vyštudoval dirigovanie. Bol ochotný a trpezlivý, len aby sme nepochybili. Veď boli i takí, čo radšej pokritizovali, ako by sa k nám pridali. Tí len čakali na naše chyby.

Ale opäť sa dielo podarilo! Na Božie narodenie bol kostol nabitý, že by ani špendlík nepadol na zem. Naša spoločná snaha bola korunovaná úspechom.

Takéto bývali Vianoce v Rači do r. 1982. Avšak na jeseň r. 1983 sa náš zbormajster Jožko nevrátil zo zahraničného zájazdu SF. Druhý organista T. U. sa i s rodinou odsťahoval do Pezinka. So zborom to zrazu vyzeralo biedne. Lenže obetavý Tonko dochádzal z Pezinka, a to nielen hrať počas sv. omší, ale i skúšať so zborom. A tak sme Vianočnú Rybovu opäť spievali, napriek množstvu problémov. Neskôr nesklamal ani Martin Hanzel ako organista a dirigentom sa stal pán Čačko. V súčasnosti vedie cirkevný zbor v Kostole Sv. Trojice, kde každoročne spievajú Rybovu Vianočnú - „Hej, majstre!“.

V ďalších rokoch sa v Rači vystriedali viacerí organisti, ale na Rybovu Vianočnú si už netrúfli. S pani prof. Julkou Zúbkovou sme spievavali na omšiach v priebehu roka, ale „Hej, majstre!“ už nie. V jeseni 1986 pani profesorka ochorela a musela ísť na operáciu. Vyhliadky na jej návrat za organ sa stali hmlisté, neisté. Možno nás Pán Boh mal naozaj rád, keď nás v tom čase znova obdaril odvahou a schopnosťou ďalšieho mladého študenta. Sotva pätnásťročný Róbert Mikóczy, syn Aničky, kostolníčky, začal hrávať počas sv. omší na organe. Študoval totiž hru na tomto nádhernom nástroji na konzervatóriu. Ba dokázal viesť i náš zbor. Čoskoro sa stal medzi nami obľúbeným aj rešpektovaným ako voľakedy Jožko Molnár (hoci bol od neho o šesť rokov mladší). Dirigent Martin Hanzel nám zostal i naďalej verný a chodil s nami skúšať.

A tak sme aj v r. 1986 spievali opätovne na Vianoce omšu, hoci nie celú Rybovu. Pribudlo totiž viacero nových zboristov a na nácvik sme mali do Vianoc len asi dva mesiace. Robo trpezlivo a ochotne, zodpovedne s nami pracoval. My sme mu boli vďační a tiež pokorní. Nacvičovali sme počas celého ďalšieho roku, a tak na Vianoce 1987 sme už mali nacvičenú celú Rybovu Vianočnú „Hej, majstre!“. Z nášho „Robka“ sa vykľul doslova organový virtuóz. Dokázal s ľahkosťou vyhrať všetky náročné medzihry. Rybovo dielo znelo v račianskom farskom kostole opätovne v plnej svojej kráse a vznešenosti.

Rovnaké boli Vianoce v r. 1988 a 1989. Hoci bol Robo na základnej vojenskej službe, pravidelne hrával v kostole a venoval sa aj zboru. Ochotne chodila medzi nás i Marienka Harnádková, sólistka Košickej štátnej opery. Bolo jej jedno spievať sólo, či spoločne v zbore. Keď sme opätovne s radosťou aj bázňou spievali počas Vianoc 1989, netušili sme, že sú pre zbor posledné.

Ale stalo sa. Pred Vianocami 1990 bol náš zbor zrušený a nami obľúbený výborný organista odišiel do Blumentálu, kde ho s radosťou a otvorenou náručou privítali. Je paradoxné, že račiansky cirkevný zbor prekvital počas rokov tvrdej totality, ale hneď na začiatku očakávanej demokracie bol pochovaný. Od tých čias nie je možné vstať z popola na bývalej úrovni. Iste, takí nadšenci akými boli Jožko, Tonko, Martin s Robom sa už nerodia. Oni boli ochotní obetovať sa a venovať sa zboru hoci aj za „vatikánsku“.

S ohľadom na spomienky, ktoré iste majú mnohí starší Račania, a skutočne peknú tradíciu zborového spevu v našom farskom kostole si často kladiem otázku: „Nenájde sa v Rači dvadsať ochotných, ktorých Boh obdaril hlasom a oni by ho vedeli a chceli využiť na jeho chválu a česť?!“ To však nie je všetko. K ochotným spievať je potrebný i schopný zbormajster. Kde ho nájsť, kde ho hľadať?

V susedných Vajnoroch zbor majú, radi a s obdivom ho chodíme počúvať. Viem, že majú podporu nielen u správcu fary, ale tiež zo strany miestneho úradu. Bolo by krásne obnoviť tradíciu zborového spevu aj u nás, v Rači. Aby sme nemuseli len spomínať na krásu polnočnej omše z dávnejších čias, ale tešiť sa aj z nového rovnako krásneho. A možno nielen v kostole. Veď pekné spevácke vystúpenie by iste dobre zaznelo v našom obnovenom Nemeckom kultúrnom dome pri rôznych príležitostiach. A nejde len o samotný spev. Možno ide aj o stretávanie sa ľudí, ktorých takáto umelecká činnosť teší. Ktorým nestačí len naša obligátna „papučová televízna kultúra“.

Mám doma niekoľko nahrávok spomínanej Rybovej Vianočnej omše. Rada sa k nim vraciam. Pospevujem si všetky jej časti, ktoré som sa voľakedy v zbore naučila, a vždy ma prepadnú myšlienky, ktoré predostieram v tomto svojom „vianočnom zamyslení“.

Spomienky zaznamenala Želmíra Gerhatová

Redakčná úprava: D. Luknárová

„Je nutné, aby skladateľ dokázal prehovoriť k rôznym srdciam...“

Jakub Jan Ryba

 O autorovi a jeho nesmrteľnom diele

Keď 31-ročný učiteľ z českého mestečka Rožmitál Jakub Jan Ryba (1765 – 1815) vytvoril v roku 1796 svoju v poradí už tridsiatu šiestu omšu a označil ju Missa solemnis Festis Nativitatis D. J. CH. accomodata in linguam boemicam musicamque redacta“, iste netušil, že si týmto dielom zabezpečil svoju nesmrteľnosť. Prečo práve skladba, ktorá omnoho neskôr dostala príznačný názov „Česká vianočná omša“, tak vynikla medzi viac ako tisícom autorových opusov a stala sa nepochybne najpopulárnejším dielom českého hudobného klasicizmu?

Vraj ju možno smelo – podľa terminológie súčasnej pop music – nazvať hitom. Jej obľuba ako symbolu českých Vianoc zasahuje totiž po celé desaťročia široké vrstvy poslucháčskej verejnosti. Dokonca aj tie, ktoré bežne vyhľadávajú celkom iné hudobné žánre. Dôkazom sú jej mnohé úpravy, napr. rocková, folková, ale aj pre dychovku, cirkevné zbory s rôznym hudobným sprievodom a pod. Kde, v čom hľadať príčiny spomínanej popularity?

S prístupnosťou svojej hudby širšiemu okruhu poslucháčov – a to nielen v tejto skladbe – počítal už sám autor. Donútili ho k tomu najpravdepodobnejšie „životné okolnosti“. Pôvodne totiž uvažoval, podobne ako iní českí skladatelia tej doby, o odchode do emigrácie, konkrétne do Bavorska. Avšak keď získal post učiteľa v Rožmitále pod Třemšínem, ktorý bol natrvalo spečatený aj manželským zväzkom a narodením viacerých detí, prispôsobil svoj hudobný štýl prostým poslucháčom. Dospel k názoru, že inak je nutné tvoriť pre odborníkov a inak pre laickú verejnosť. Veď, ako uvádza vo svojom vlastnom životopise: „obyčajných poslucháčov je iste tisíckrát viac ako školených... Skúmal som svojich poslucháčov a zistil som, že všetci sú laikmi v hudbe, teda pomyslel som si – budeš písať pre laikov a pozdvihneš ich ku vznešenému.“

Charakterizovať Rybovu vrcholnú omšu (celkom sa ich dochovalo cca 90) ako „českú“ nie je vôbec nadnesené. Veď fenomén českosti sa prejavuje aj v hudbe, aj v jej obsahu. Ryba bol horlivý vlastenec, snažil sa aj v učiteľskom povolaní prebúdzať v žiakoch lásku k českej reči. Bol tiež jedným z prvých priekopníkov - skladateľov piesní na české texty. Hoci štýlom vychádza Česká vianočná omša z haydnovsko-mozartovského klasicizmu, v kontexte českej hudby naplno nadväzuje na tzv. „pastorálny štýl“.

Ten sa do Čiech rozšíril z cudziny, predovšetkým z Talianska, už v 17. storočí. Avšak v domácom prostredí získal špecifické „české“ črty, napr. obľúbené prvky ľudovej hudby v inštrumentácii, tiež melodiku speváckych sól. V Rybovej omši často počuť české gajdy (v originálnej verzii napodobnené organom), ktoré symbolizujú nebeskú hudbu plnú radosti. Najtypickejším prejavom pastorálneho štýlu sú pastierske spevy, tzv. pastorely. Sú to štylizované dialógy pastierov. Ich vrcholom je práve Rybova Česká vianočná omša, v skutočnosti pastierska hra aplikovaná na obľúbenú tému z liturgie. Autor síce zachoval latinské názvy jednotlivých častí omše, ale cirkevnému úzu sa približuje iba časť, nazvaná Sanctus.

Dôvernosť a priateľskosť, ktorými pôsobí omša na poslucháčov, sú dané aj tým, že sa biblické udalosti „prenášajú na domáci vidiek“. Ryba zaľudnil skladbu pastiermi, ktorým dal domácke mená: Ferda, Jožka, Janek, Kuba, Tomeš, tí majú aj svojho „majstra“, teda baču. Takto sú vlastne účastníci Ježiškovho narodenia idealizovaní českí vidiečania, podobne ako napr. v slávnom Betleheme od Jiřího Trnku.

Jiří Trnka: Betlém

Ryba vyjadril svoje tvorivé krédo slovami: „Je nutné, aby skladateľ dokázal prehovoriť k rôznym srdciam, a to sa stane vtedy, keď skladby skutočne vytrysknú zo skladateľovho vnútra.“ Jeho Vianočná omša, známa aj pod ľudovým názvom „Hej, mistře!“ je toho jasným dôkazom.

Spracované podľa odb. článku PhDr. Pavla Sýkoru