Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

0
Milí spoluobčania, istotne viacero z Vás má rado jeden syr nazývaný „Olomoucké syrečky“. Tí starší labužníci vedia, že táto zdravá pochúťka kedysi aj výraznejšie voňala a ľudovo sa jej hovorilo jednoducho „kvargle“. Ich pôvod siaha do dávnej minulosti písomne doloženej už od pätnásteho storočia a 142 rokov sa vyrábajú v malebnom mestečku, 35 km od Olomouca, v Lošticiach (krátko sa vyrábali aj na Slovensku).

Loštice
Ako každé staré mesto majú aj Loštice bohatú históriu so zaujímavými osobnosťami. Pôsobil tu celý rad umelcov, hudobníkov, profesorov aj historikov. Najznámejší sú profesor Jan Havelka, ktorý so svokrom, pánom Wanklom, založil roku 1883 Vlastenecký múzejný spolok v Olomouci, a ten tu vytvoril Vlastenecké múzeum, ďalší JUDr. Richard Fischer bol predovšetkým významný politik a hospodár či starosta mesta Olomouc a dr. Václav Kubíček, univerzitný profesor, spísal históriu severnej Moravy. Z umelcov tu pôsobil od roku 1910 ilustrátor a maliar Adolf Kašpar, ktorý svojou tvorbou nadviazal na dielo Josefa Mánesa a Mikoláša Alša. Toto všetko malo veľký vplyv na jedného výnimočného chlapca.

Volal sa Josef Hacar a dnes je v Lošticiach takmer neznámy a zabudnutý.

Loštice, Hacarov mlyn
Narodil sa v Litovli, tretí zo štyroch detí Tomášovi a Matilde Hacarovej, rodenej Syrovátkovej, v roku 1901 na Josefa. Keď otec kúpil Loštický mlyn, z Litovle sa do Loštíc presťahovali v roku 1912. Tu Josef dokončil meštianku a viac už neštudoval. V rodine boli rozdelené povinnosti a hoci sa staral o hospodársky dvor pri mlyne a obrábal polia sám, musel občas pomáhať aj pri mletí. Bola to sústavná a ťažká práca. Jeho brat Karel viedol mlyn s pílou a s pekárňou, kde pracoval stárek, mládek a pekár. Jeho najmladší brat František jeden čas vlastnil obchodný dom s odevom, obuvou a látkami, neskôr sa stal obchodným cestujúcim. Najstaršia sestra Žofie sa vydala za staviteľa Huga Šilberského a žili v Úsove, kým si v rokoch 1934 a 1935 postavili vilku v Lošticiach. Všetci boli nadaní Božím darom, Žofie spievala v cirkevnom zbore, František hral na saxofón v kvartete, fotografoval a občas rád cestoval za dobrodružstvom po svete. Karel s otcom Tomášom boli v politických stranách dvakrát zvolení za radných v Lošticiach, naviac Karel tu pôsobil v hasičskom zbore.

Josef Hacar v čase príchodu do Loštíc
Karel, Žofie a Josef Hacarovi

„Josef Hacar bol príjemný človek atletickej postavy, pracovitý, veselý a obľúbený spoločník na rôznych príležitostných zábavách.“ Tak ho popísal pamätník histórie, kronikár, kultúrny činovník a divadelný herec a i režisér v Lošticiach, pán Jan Weiser.

Výnimočnosť Josefa Hacara spočívala v jeho viacerých priekopníckych záľubách. Napríklad jeho pátranie po historických, archeologických a kultúrnych poznatkoch ho priviedlo ku zberateľstvu rôznych predmetov už od mladosti. Súčasne sa venoval samoštúdiu. Navštevoval verejnú Havelkovu knižnicu v Lošticiach, ktorá mala v roku 1913 1324 kníh, a nakoľko boli majetní, doma mali deti tiež vlastnú knižničku. Tá jeho mala okolo sto kníh, ale za to obsahovala rozmanitú, zaujímavú literatúru domácich aj zahraničných autorov, knihy o histórií a umení, niektoré vydané v nemčine. Boli tu knihy i pre zábavu, napríklad „Moderní salónní kouzelnictví“, ktorá ho tiež formovala. Knihy si signoval a mal aj svoju pečiatku. Do „Česko Moravské kroniky“ sa podpísal tri razy, v roku 1914, so sestrou Žofiou, keď dostali knihy. Tu si vlepil zvláštne vydanie „Národních listů“ z 10. 9. 1914 s mapami bojísk 1. sv. vojny a neskôr tam doplnil svoj tretí podpis o profesiu mlynár Loštice. To už mal vizitku.

Stal sa zberateľom v období minimálneho záujmu o ľudové umelecké predmety, v tom čase nazývané „ľudovky“. Zrejme podľa vzoru pána profesora si vytvoril súkromné múzeum v mlyne nad turbínou píly. Mal ho zaplnené rôznymi predmetmi z domácností, ľudovkami, ako sú drevené formičky na maslo a medovník, vyrezávané kríže a sošky, viseli tu hodiny aj maľby na skle. Zbieral pohľadnice, nerasty, keramiku z domácnosti, aj Loštické poháre.

O Josefovi sa vedelo, že mal zbierku ľudového umenia väčšiu, ako v tom čase malo mestské Havelkovo múzeum v Lošticiach, založené v miestnosti na poschodí radnice za prvej ČSR v roku 1928. Tento jeho koníček ho na krátky čas priviedol aj sem, kde bol správcom múzea spolu so zástupcami všetkých Loštických spolkov.

Kresba zo skicára: Dedinka

Kresba zo skicára: Krajinka

Kresba zo skicára: Romantické zákutie

Súčasne sa od detstva zaujímal aj o výtvarné umenie. Hoci bol ťažko chorý na tuberkulózu, v obytnej časti tzv. Hacarovho mlyna si z miestnosti, kde žil, vytvoril ateliér s galériou svojich diel. S maliarskym videním na svojich obrázkoch maľoval romantické detaily krajiny, ktoré sa v tom čase ešte dali nájsť. Zachytil v nich život na Hanej akoby od stredoveku nezmenený po začiatok dvadsiateho storočia. Najviac kreslil a maľoval v nedeľu prírodné scenérie s lesným zákutím riečky Třebůvky, malé chalúpky pokryté slamenou strechou, blízko pri vode, prepojené len úzkymi poľnými cestičkami alebo lávkou uprostred temer nedotknutej bujnej vegetácie. Len v detailoch chalúpok priťahuje pozornosť malá záhradka s dreveným plotom, kde si ľudia pestovali ovocie a zeleninu. Po krátkej dobe sa začalo všetko vytrácať, a preto jeho obrázky tak predstavujú neoceniteľný pohľad do života v minulosti, do jeho prostého, ale úchvatného koloritu a harmónie diela človeka s prírodou.

Z jeho tvorby je zrejmý istý výtvarný posun a vývoj zobrazovania. Jeho prvá olejomaľba chalupy s doškami na kartóne je z roku 1918 a podobá sa obrázkom maliara Josefa Ladu. Neskôr v tvorbe už čiernu kontúru kresby nepoužíval. Svoje obrázky kreslil a maľoval v krajine a dokončoval ich vo svojom ateliéri väčšinou tak, ako ich videl. Jeho skicár z rokov 1929 – 34 je zaplnený krajinkami a z časti štúdiami stromov i zátiší a poukazuje na jeho hľadanie výrazových osobitostí drevín. V jeho tvorbe sa nachádzali i obrázky s figurálnou tematikou a niekoľko portrétov.

Najstaršia olejomaľba

Romantická olejomaľba

Scenéria pri jazierku (olejomaľba)

Ateliér mal vybavený maliarskymi stojanmi so všetkým potrebným náradím, farbami a pomôckami. Do plenéru mal skicáre aj poľný stojan s kufríkom pre olejomaľbu. Svoje romantické olejomaľby väčšinou signoval svojím menom alebo tiež s prídomkom "Pepa Carov Hacar", v obmenách. Jeho tvorba zatiaľ nie je známa, ale tieto obrázky sú vzácnymi dokumentmi pre súčasnú dobu, našu predstavu o živote predkov a sú prínosom pre naše dejiny.

Josef Hacar v ateliéri

Josef Hacar bol vo svojom ateliéri vyfotografovaný bratom Františkom s množstvom svojich krajiniek či portrétov a je tu zachytený i pri práci. Na štyroch fotografiách s odstupom času sú vidieť jeho nové diela a drobné zmeny v ateliéri. Rozsah tvorby jeho života je tu zastúpený asi na šesťdesiatich obrázkoch, čiastočne zavesených po stenách, na maliarskych stojanoch a tiež vo vrstvách opretých o nábytok. Všetko svedčí o jeho nadšení pre maľovanie so značnou pracovitosťou. Prejavil sa i v rôznych maliarskych technikách: kresba, pastel, akvarel a olejomaľba. Nechával sa inšpirovať obdobím secesie a impresionistickou tvorbou. S týmto vplyvom svojsky vytvoril niekoľko obrázkov, väčšinou krajiniek. Iste sa dá povedať, že z jeho životného diela v tomto ateliéri vyžarovala zvláštna podmanivá krása. Škoda, že toho o ňom vieme tak málo a chýba nám aj poznanie, kde sú jeho ďalšie obrázky.

Svojím koníčkom i vlastnou tvorbou ovplyvnil svojho synovca, všestranného umelca Huga Šilberského. Ten sa v mlyne narodil Josefovej sestre Žofii a pozitívne ovplyvnil svojich priateľov a známych. Po návšteve u neho tiež začali zbierať ľudovú kultúru a vedome si vážiť našu históriu, literatúru, divadlo, umenie a pod..

Od roku 1932 bol Josef Hacar ženatý s krásnou Žofiou, rodenou Štenclovou. Mali sa veľmi radi a patrili k sebe. Žofie ho podporovala v jeho záľubách. Maľovanie obrázkov bola jeho radosť, ale rodina to odsudzovala, v maľovaní nevideli zmysel ani úžitok.

Žiaľ, manželstvo Josefa a Žofie netrvalo dlho. V tvorivom rozpuku, ešte mladý, nadaný Josef Hacar tragicky zahynul pri práci na poli v roku 1935.

Táto skromná spomienka z kruhu rodiny a priateľov je súčasne vyjadrením vďaky a úcty všetkým menovaným osobám našej spoločnej československej histórie.


V Bratislave 2. 1. 2018
Aleš Šilberský
prasynovec Josefa Hacara
obyvateľ Rače


0 komentárov:

Zverejnenie komentára