Knižnica! Prvú informáciu o nej som si prečítala v jednej
z kníh o Bratislave od historika P. Dvořáka. Zaujal ma nielen počet
zväzkov v nej, ale aj to, že od roku 1827 začala slúžiť verejnosti, vrátane študentov – štúrovcov.
Založil ju vo Viedni oponický gróf ANTON JURAJ APPONYI (1751-1817), lebo knihy
miloval a celý život ich aj zbieral. Nazhromaždil v priebehu svojho života vyše 30 000 vzácnych kníh – vraj mala jeho zbierka na konci 18. storočia viac ako 400 prvotlačí! Napríklad
dielo „Prudentii Aurelii Opera“ bolo písané ešte na pergamene a pochádzalo
z 9. storočia. Nechýbala Danteho „Allighieri comedia col comento“
s rytinami Sandra Boticcelliho, ani slávna Biblia od Johanna
Gutenberga z roku 1435. Z jeho 9 detí mal záujem
zachrániť knižnicu iba gróf ANTON APPONYI (1782-1852) – mecén a diplomat. Na
podnet svojho knihovníka K. A. Grubera dal knižnicu previezť z Viedne do
Bratislavy. Slávnostne bola otvorená v roku 1827 a bola prvou verejnou knižnicou na Slovensku.
Dokonca ju poznali aj v Londýne pod menom „Public National Library of
Presbourg“, lebo jej posielali vzácne anglické tlače.
Knižnica pod heslom „LITERIS
IN PATRIA AVGENDIS“ (Na zveľadenie učenosti vo vlasti, Bratislava 1827)
fungovala v Bratislave 19 rokov, no potom ju mesto paradoxne odmietlo finančne
podporovať. Preto ju gróf Apponyi dal presťahovať z Bratislavy do Oponíc. V
rodinnom renesančnom kaštieli, kde mala zostať natrvalo, dal pre ňu postaviť
celé nové krídlo s jedinečným vnútorným vybavením...
A zrazu som tam
a počúvam jej pohnutý príbeh –
Klimatizovaný priestor
a popoludňajšie lúče slnka, pohládzajúce isté rady kníh cez oblúkové okná
vo výške druhého poschodia, viacero dobových predmetov vrátane portrétov
a fotografií ozvláštňujú jej vnútro. Rady kníh od podlahy až po vysokánsky
strop – lemované drevenými zábradliami vzbudzujú neuveriteľnú úctu „k
písmenkám“. Veď každá z tých kníh mala vo svojej dobe svojho autora aj
s dôvodom, pohnútkami, prečo a ako ju písal, potom svojho vydavateľa
aj spôsob, ako bola vytlačená. Aj konkrétny dôvod, prečo a ako sa dostala
do knižnice (pre mnohé knihy prvou bola niektorá z kláštorných knižníc,
ale keď nariadil Jozef II zrušiť kláštory... mali šťastie, že sa neocitli
niekde na smetisku alebo v ohni...). Každá z kníh dostala svoje
presné miesto a možno sa len domnievať, kto v nej a kedy,
a prečo listoval alebo podrobne čítal, alebo z nej študoval...
Bolo to ešte vo Viedni?
Alebo až
v Bratislave?
Alebo až neskôr
na rodinnom panstve v Oponiciach?
Alebo ...
Neveľká obec
a koľko kníh! Kde by Oponice nabrali 17 tisíc obyvateľov, ale knižnica má
17 000 zväzkov! Ba vraj mala aj viac... a boli muži, ktorí každú
z toho mora kníh prijali, zapísali do katalógu, našli pre ňu miesto. Prvým
bol jezuita Augustín Michelaczi ešte vo Viedni, druhým hlavne pre bratislavské
obdobie bol Karol Anton Gruber, tretím Jozef Vševlad Gajdoš...
Kým prví dvaja zažívali
obdobie rozkvetu knižnice, J. V. Gajdoš - - - hľadám slová, ako
presne pomenovať, charakterizovať jeho vklad... písal sa rok 1956...
z chátrajúceho panstva Oponických (vlastne už ani nie ich, veď v roku
1935 odkúpila kaštieľ aj panstvo rodina veľkostatkára Slezáka a po 2. svetovej
vojne a roku 1948 pripadol dokonca po znárodnení štátu) sa využívali len
niektoré budovy... knižnica pre svoj voľný vysoký priestor ako sklad raz
cibule, inokedy orechov, chmeľu aj obilia. Teda sýpka! Obilné zrná
v objatí tisícok kníh vo vitrínach. Jasné, že aj všadeprítomné hraboše...
a v tomto bizarnom prostredí usilovne pracuje páter – znalec
viacerých jazykov, profesor knihovedy, veľký odborník, ale aj milovník
literatúry, skromný pracovitý človek. Pracuje a nestačí sa diviť, aké
skvosty knižnica obsahuje – koľko umu, krásy aj dejinných posolstiev poskytujú
mĺkve rady kníh, skoro odsúdené na neúprosné „zuby času“.
A čo záložky?
Lístky s poznámkami vložené v knihách – odkazy po predošlom
čitateľovi – občas neuveriteľne vzácne ex librisy... Po dvoch rokoch je
s prácou na konci a celý doslova „knižný poklad“ môže poputovať (aj
sa to o pár rokov stane) ku svojej záchrane – do fondu Slovenskej národnej
knižnice, do jej reštaurátorských dielní.
Knihy áno, človek nie!
Osud J. V. Gajdoša ostáva pohnutým naďalej... v roku 1959 s ním
Matica slovenská rozväzuje pracovný pomer, z politických dôvodov má zákaz
publikovať. Z čoho, ako má žiť?!
Mobiliár knižnice?
Uchoval sa len na dobových fotografiách, lebo jeho devastácia bola natoľko
rozsiahla, že sa už nedal použiť. Zhltli ho neúprosné plamene...
A predsa! Ak
navštívite obnovenú Knižnicu rodu Apponyi v Oponiciach, skoro neveríte ich
pohnutému príbehu. Povstal, ožil fénix z popola! Knihy sú opäť na svojich
miestach, nový mobiliár (vraj na ňom pracovala celá stovka stolárskych majstrov)
pripomína zašlé časy, viaceré fotografie, obrazy, kusy nábytku patria
k pôvodnému vybaveniu kaštieľa. Zachovalo sa aj niekoľko bielych keramických
tabuliek, ktoré v latinskom jazyku označujú tematické sekcie knižnice.
Pravda, pôvodná knižnica mala ešte väčšie rozmery, lenže tri aukcie (vo Viedni
v roku 1818, v Londýne 1892 a v Prahe v roku 1939) ju obrali skoro
o polovicu zväzkov. Napriek tomu aj dnes je impozantná!
Stojíte v knižnici
a objíma vás čudesný časopriestor. Čo všetko a ako sa v ňom
udialo?! Koľko konkrétnych životných osudov je v ňom zapísaných!
A nad nimi všetkými stoja knihy, vlastne ich v tichej majestátnosti
objíma všemocný fenomén – oceán písmen spútaný do knižných väzieb a niektorého
z dvanástich jazykov – stále pripravený na to, aby niekedy niekomu
a pre niečo odovzdal svoje posolstvo.
Napadla mi jedna povesť
Maxima Gorkého – o Dankovom horiacom srdci – vraj si ho vyrval
z hrude, aby posvietil svojmu kmeňu na cestu k záchrane. Aj páter
Gajdoš tak svietil svojou neúnavnou prácou – dvíhal z pomyselného prachu
zabudnutia mnohé vzácne poklady našej národnej pamäte. Žil naplno, aj keď
odkázaný na živorenie a zanechal ako pamätníky plody svojej práce.
Aponyiovská knižnica je jedným z nich.
Pravda,
bolo treba omnoho širšie úsilie, veď celé panstvo Oponických smerovalo v druhej
polovici 20. storočia k svojmu neodvratnému zániku. Avšak v roku
1989 nastáva obrat – našli sa i v Oponiciach ľudia, ktorí
o knižnici čo-to vedeli a začali po nej pátrať. Ale až v roku 2007 kúpou
zdevastovaného kaštieľa a parku spol. IP Slovakia a následným
podpisom zmluvy so SNK v Martine sa Apponyiovská knižnica mohla opäť
vrátiť tam, kam skutočne patrí. Opäť môže a aj slúži svojmu účelu – ako
jediná historická knižnica na Slovensku ponúka ku štúdiu (bezplatne) množstvo
cenných kníh od 16. až po 20. storočie.
Prechádzame
s pánom Petrom Králikom, správcom knižnice, od jednej sekcie kníh k druhej
a stále je o čom debatovať. Na čo sa pýtať, nad čím sa zamýšľať. Lúče
popoludňajšieho slnka sa kĺžu po radoch kníh a mne sa zdá, že keď ešte chvíľu
pobudnem v tomto priestore, možno vystúpi zo svojho obrazu grófka Žofia rod. Sztárayová,
(o ktorej sa vraj ktosi z jej
súčasníkov vyjadril, že „z Oponíc urobila táto dáma malý Paríž, lebo za
jej čias boli Oponice vítaným miestom spisovateľov, básnikov či maliarov“) pousmeje
sa a privíta nás ako svojich hostí... Alebo si natiahnuť na ruky biele
rukavičky a požiadať napríklad o spis Isaaca Newtona alebo verše
Petrarku, J. W. Goetheho... spýtať sa na spisy J. A. Komenského,
romány G. Sandovej... a či zvedavo nahliadnuť do osobnej
korešpondencie francúzskych kráľov, listovať v románoch A. Dumasa...
Áno, splnila som si jeden zo svojich snov – a budem
sa k nemu vždy rada vracať.
S poďakovaním za pekné zážitky z Oponíc a pútavý výklad
o knižnici od p. P. Králika
Mgr. Dobroslava Luknárová
s dcérou Slávkou
27. júla 2018
 |
| Ilustračné fotografie (zdroj: internet) |
0 komentárov:
Zverejnenie komentára