(120 rokov od narodenia a 45 rokov od
úmrtia)
Hoci dodnes žijú v Rači ľudia, ktorí ho
poznali, o jeho živote a pôsobení sa nám veľa informácií nezachovalo.
Z rozprávania a spomienok rodinných príslušníkov a vďaka pomoci
bratov Tešiteľov z Marianky sa mi podarilo zozbierať fakty a dokumenty
z jeho života, ktoré nám priblížia tohto vzácneho kňaza a skromného
človeka.
Mladosť
a štúdium
Páter Ján Mária Polakovič sa narodil 3. júla 1898 v Račištorfe, ako sa
do roku 1946 volala jedna z obcí neďaleko Bratislavy – dnes Bratislava
Rača. Pri narodení dostal meno Lukáč, ktoré ako najstarší syn zdedil po svojom
otcovi, jednoduchom čestnom človekovi. Ten sa so svojou manželkou Julianou,
rodenou Hrdličkovou, venoval prevažne prácam vo vinohrade a na panských
pozemkoch. Rodičom sa postupne narodilo ešte 11 detí, viaceré však zomreli
v mladom veku. Bola to veľmi pobožná rodina a malý Lukáč v nej
získal základné náboženské vzdelanie.
V Rači v tom období pôsobil (od r.
1908 do svojej smrti v r. 1942) jeden zo vzácnych kňazov, národovec a bojovník
za slovenskú samostatnosť, priekopník modernej pastorácie a okresný školský
dekan Vojtech Rudroff. On mu vštepil úctu a dychtivú túžbu po viere. Mladý
Lukáč často v kostole miništroval a možno práve tu sa po prvý raz
stretol s myšlienkou stať sa kňazom.
Keď vypukla 1. svetová vojna, mal 16 rokov.
V tom čase mal 4 mladšie sestry. Rodičia predpokladali, že ako najstarší syn
bude pomáhať otcovi a prispeje k zabezpečeniu obživy pre rodinu,
v ktorej očakávali ďalší prírastok. Mladý Lukáč však túžil po štúdiu.
Po veľkých prehováraniach rodičia súhlasili,
aby syn odišiel na štúdia. Študoval na piaristickom gymnáziu vo Sv. Jure a štúdium
ukončil maturitou.
Od mladosti mal veľmi rád pútnické miesto
Mariatal (dnešná Marianka), kam často putoval pešo cez hory najprv so svojimi
rodičmi, neskôr aj sám, keď chcel byť bližšie pri svojej nebeskej Matke. Jej
zveroval svoje túžby, starosti i radosti. Počas štúdia aj vypomáhal miestnemu
farárovi Čajkovskému.
V roku 1917 začal pracovať ako
administratívny zamestnanec na železnici. Popri bežnej administratívnej agende
pracoval aj pri telegrafe a ako výpravca. Táto práca však nenapĺňala jeho
životné predstavy, a tak ju v roku 1920 ukončil, lebo túžil po štúdiu v seminári
a po kňazskej službe. Pravdepodobne sa mu podarilo získať štipendium vo
Viedni, lebo rodičia boli veľmi chudobní a nemohli jeho štúdium
financovať.
Vo Viedni popri štúdiu pomáhal ako dobrovoľník
v nemocnici. V tom čase vo Viedni pôsobil aj český kňaz Jozef Ján
Litomiský. Svoju službu vykonával vo viedenských nemocniciach, kde sa stretol
s veľkým utrpením pacientov, predovšetkým vojakov. Modlil sa a konal
pokánie, aby priniesol náhradu trpiacemu Spasiteľovi a vyprosil ľuďom
milosť odpustenia a obrátenia. Táto neobyčajná citlivosť voči ľuďom
odvrhnutým na okraj spoločnosti sa stala jadrom aktivít novej kongregácie,
ktorú sformoval v roku 1921. Kongregácia bola oficiálne odsúhlasená Sv. Otcom
pápežom Piom XI. 12. februára 1922 pod názvom Kongregácia Bratov tešiteľov z Getseman
a 7. apríla 1922 viedenský kardinál Fridrich Gustáv Piffl obliekol do
bielo-čierneho rúcha jej prvých členov. Spolu s pátrom Litomiským boli medzi
prvými členmi aj dvaja Slováci – mladý Lukáč Polakovič a Klement Novák. Páter
Jozef Litomiský sa stal prvým generálnym predstaveným. Lukáč prijal rehoľné
meno Ján (podľa Sv. Jána Nepomuckého) Mária.
Mladá kongregácia sa rýchlo rozrastala. Okrem
materského domu vo Viedni a domu noviciátu v Tullnerbachu vznikli tri
provincie – česká, slovenská a na Olivovej hore v Jeruzaleme.
Prvé sľuby kandidáta na kňazstvo skladal 29.
apríla 1923. Druhé sľuby mal 22. apríla 1924. Následne 8. augusta 1924 bol
biskupom Pavlom Huynom prijatý do duchovného stavu spojeného s obradom tonzúry
(charakteristického vyholenia vlasov). Potom 12.
septembra 1926 získal ďalšie dve svätenia. Stal sa akolytom a exorcistom,
čo v tom čase boli svätenia, ktoré predchádzali kňazskej vysviacke.
Večné sľuby skladal v Ríme 3. decembra
1926 do rúk biskupa Huyna. Od Sv. Otca dostal výnimku a boli mu odpustené
zvyčajné čakacie lehoty pre ďalšie svätenia. A tak 5. decembra 1926 bol
vysvätený za subdiakona. 8. decembra 1926 sa stal diakonom a 12. decembra 1926
bol vysvätený za kňaza. Páter Ján bol po pátrovi Litomiskom prvým kňazom
vysväteným v Kongregácii bratov tešiteľov. Svoju primičnú omšu slúžil 13.
decembra 1926 v kostole sv. Klementa v Ríme. Primície v rodnej
obci Račištorfe sa uskutočnili 19. decembra 1926.
Páter Ján
v Marianke
Kongregácia sa rýchlo rozrastala
a rozšírila sa tiež do okolitých krajín, hlavne Česka a Slovenska
a neskôr aj do Poľska. Už v septembri 1922 privádza P. Litomiský z podnetu
p. Jána púť viedenských Slovákov do Mariatálu. P. Litomiskému sa v Mariatáli
páčilo a každoročne sem privádzal ďalších pútnikov z Viedne.
V roku 1924 na sviatok sv. Anny v Mariatali kázal a na jeseň
prišiel opäť. Vtedy, ako píše p. Xaver S. Čík v knihe „Dejiny Mariatalu“,
na žiadosť tamojšieho farára Čajkovského dovolil, aby niekoľkí členovia ostali
cez pútnické obdobie v Mariatali vypomáhať. Natrvalo sa tam ešte nemohli
usadiť, lebo „nebolo naporúdzi dostatočných síl“, píše p. Xaver Čík.
Páter Ján mal od detstva veľmi blízky vzťah
k tomuto pútnickému miestu. Počas svojich študentských čias odbehol do
Mariatalu vždy, keď prišiel navštíviť svojich rodičov. Preto bol tou
najsprávnejšou osobou, ktorej zohorský dekan Gratzer 13. júla 1927,
v prítomnosti lamačského farára Ernesta Pastírika, odovzdal kľúče od pútnickej
svätyne ako novému administrátorovi.
Správu pútnického miesta kongregácii Bratov
Tešiteľov z Getsemani zveril biskup Dr. Pavol Jantausch, apoštolský
administrátor trnavský.
Farár Evarist Čajkovský túto udalosť zaznamenal
v mariatalskej farskej kronike nasledovne:
Od roku 1897 do 1901 a zase od 1920 do
1927 v prekrásnom údolí preblahoslavenej Panny, uchvátený láskou
k Nebeskej Matke Božej, spravoval som faru.
S dovolením najdôstojnejšieho pána biskupa
Dr. Pavla Jantauscha, apošt. administrátora trnavského, veľmi rád
a ochotne som odovzdal faru ctihodnej kongregácii Tešiteľov B. Srdca
a teraz v pamätnom roku sošky tálenskej r. 1930 ako kňaz-starec
úprimne sa radujem, lebo Mariatálske Údolie, ľudove Mariatál, je zverený veľmi
dobrej opatere ctihodných Bratov Tešiteľov, ktorým z bratského srdca
privolávam:
Vos cumn Prole pia,
benedicat Virgo Maria!
Páter Ján bol ustanovený tiež ako prvý superior
(predstavený) kláštora Tešiteľov v Mariatali (ďalej už „Marianka“).
S ním prišli do Marianky ešte ďalší členovia kongregácie. Jeden kňaz, páter
Cyril M. Renz, dvaja bratia a dvaja kandidáti. Ubytovali sa na bývalej
fare, ako sa dalo. V izbách na poschodí vedľa kostola, lebo prízemie bolo vlhké
a nevhodné na bývanie. Ako jednu z prvých vecí dal superior urobiť
prípojku na vodovod, ktorý privádzal potočnú vodu z lesa nad Svätou
studňou do bývalého paulínskeho kláštora.
Príchod Tešiteľov do Marianky bol začiatkom
nového rozkvetu pútnického miesta. Položili základy na vybudovanie krížovej
cesty a kaplniek so sochami v takmer životnej veľkosti. Opravili všetky
budovy pútnického areálu, aj vnútornú barokovú výzdobu kostola. Začali tiež
realizovať rekonštrukciu bývalého pavlínskeho kláštora na exercičný dom.
Osobitnú pozornosť si zasluhuje samotná krížová
cesta. Vznikala v rokoch 1930 – 1936. Tento zámer mal páter Ján dobre
premyslený. Jednotlivé zastavenia tvorili najskôr iba sochy, ktoré sú dielom
známeho umelca z Kutnej Hory Bohumila Becka. Kaplnky okolo sôch pribudli
až neskôr ako dary jednotlivcov či rodín. Zaujímavé je, že na vrchu kopca, kde
sú tri kríže, mala pôvodne stáť kaplnka, v ktorej sa mali slúžiť sväté
omše. Základný kameň požehnal Andrej Hlinka. Z finančných dôvodov sa však
stavbu nepodarilo zrealizovať. Cieľom p. Jána bolo, aby sa z Marianky
stalo podobné veľké pútnické miesto akým bol Mariazell v Rakúsku.
Tešitelia dbali aj o šírenie vzdelanosti a
informácii – vydávali časopis Mariatál, ktorý mal odberateľov na celom
Slovensku, čím toto pútnické miesto i svoju kongregáciu dostali do
širokého povedomia. Mali mladých kňazov a početný dorast. Slovenskí tešitelia
pracovali aj v zahraničí (napr. vo Viedni, vo Francúzsku, Kanade i v
Jeruzaleme, kde spravovali kaplnku na Olivovej hore.) Popri duchovnej činnosti
v školách a v nemocniciach robili ľudové misie, vybudovali nový kostol a kláštor
v Zlatých Moravciach. Neskôr zrekonštruovali vojnou zničený kostol a kláštor v
Leviciach, v Bratislave pripravili pozemok i projekty na stavbu nového kostola
a kláštora, čo sa však už nepodarilo zrealizovať.
Z pôsobenia pátra Jána v Marianke sa
zachovalo vyše 200 listov, v ktorých podával pravidelné týždenné hlásenia
svojmu generálnemu predstavenému vo Viedni. Oslovoval ho v nich „milý
tatínku“.
Páter Ján sa rád vracal do svojej rodnej obce –
Rače (vtedy sa volala ešte Račištorf), kde žili jeho sestry a bratia. Tu
počas svojho pobytu vypomáhal miestnemu farárovi. V račianskom Farskom vestníku
(farskom časopise, ktorý pre svojich veriacich vydával farár Rudroff) z decembra
1928 je zmienka, že v dňoch 15. až 18. decembra sa v Rači konala
duchovná obnova pod vedením p. Jána M. Polakoviča, superiora z Mariatalu,
a za účasti aj p. Litomiského, superiora TBG z Viedne. P. Ján mal
určite zásluhu aj na tom, že jeho mladší brat Emil vstúpil do seminára
a neskôr sa stal tiež členom rehole bratov Tešiteľov. Svoju primičnú omšu
mal v Rači 9. júla 1939 aj za účasti svojho brata Lukáča. Okrem Emila –
rehoľným menom Klaudia Polakoviča – sa členom rehole tešiteľov stal aj Xaver
Stanislav Čík. Aj on mal primičnú omšu v tom istom mesiaci. Obaja neskôr
pôsobili v pútnickom mieste v Marianke, kde p. Stanislav napísal aj
svoju známu a veľmi podrobnú publikáciu o tomto pútnickom mieste,
jeho histórii, udalostiach v rokoch medzi dvoma vojnami.
Svojím zanietením a príkladom p. Ján
nadchol aj ďalších rodákov, ktorí vstúpili medzi Tešiteľov a stali sa
kňazmi. Boli to Karol Luknár, ktorý bol ako prvý vysvätený za pôsobenia p. Jána,
potom Tarzícius Havlovič, už spomínaní Emil Polakovič (mladší brat p. Jána) a
Stanislav Čík, neskôr Augustín Wenzl.
V roku 1936, na základe poverenia svojich
predstavených, páter Ján z Marianky odišiel. Supreriorom kláštora
v Marianke sa stal páter Pavol Horný a administrátorom farnosti páter
Julián Raček.
Ďalšie
pôsobenie pátra Jána
Z Marianky odišiel páter Ján do Čiech, kde
pokračoval vo svojej aktívnej činnosti ako predstavený rehole i ako
horlivý kňaz. Od roku 1936 do roku 1939 bol superiorom kláštora v Nepomuku.
Po skončení II. svetovej vojny sa rozhodol
zakladateľ rádu a generálny superior páter Josef Mária Litomiský
premiestniť sídlo kongregácie z Viedne do Prahy a arcibiskup Josef
Beran postúpil kongregácii kláštor vo Vlašskej ulici na Malej Strane, ktorý bol
uvoľnený odchodom rádu nemeckých sestier z Prahy. Tešiteľom bola zverená
v Prahe aj duchovná správa farnosti pri kostole Najsvätejšieho Salvatora
a dostali tiež do duchovnej
správy i Národnú svätyňu Čiech – Pražské Jezuliatko.
V roku 1946 odchádza preto páter Ján do
Prahy ako zástupca generálneho predstaveného. Sväté omše v slovenčine
slúžil vo viacerých kostoloch – v kostole Najsvätejšieho Salvatora, sv.
Mikuláša, sv. Jana na Skalke, ako aj u Pražského Jezuliatka. Po roku 1948
bola vo veži kostola sv. Mikuláša na Malej Strane, v blízkosti ktorej bolo
sídlo kongregácie, zriadená pozorovateľňa Štátnej bezpečnosti, z ktorej
bolo možné sledovať americké a juhoslovanské veľvyslanectvá
a prístupovú cestu k Veľvyslanectvu SRN.
Na pátra Jána i situáciu v Prahe si
takto spomína račiansky laický historik Ľudovít Havlovič:
V Prahe v
rokoch 1948-1950 som ako vojak spolu s priateľom a príbuzným Vojtom
Kramplom chodieval k pátrovi Jánovi. Kostol sv. Salvátora bol vtedy
slovenským kostolom, kde slúžieval páter Ján slovenské sv. omše. Kostolníkom
bol vtedy p. Kohút a keď som mal voľno, aj som tam spolu so slovenskými
študentmi a tými, čo tam pôsobili, aj miništrovával. Na organe hrával
Slovák a spievali sa slovenské piesne. Počas nedeľnej svätej omše sa nás tam
zišlo aj na 70 Slovákov a robievali sme aj spoločné výlety do okolia Prahy,
hlavne na večerné posedenia na Petříne pri soche Karla Hynka Máchu a pod. Sídlo
pátra Jána bolo v blízkosti kostola sv. Mikuláša na Malej Strane a tesne vedľa
americkej ambasády. Takže tento objekt bol veľmi ostro sledovaný.
V Prahe pôsobil páter Ján až do osudnej
„Barbarskej noci“ 13. apríla 1950, kedy bol tak ako väčšina rehoľných
predstavených zaistený a internovaný. Po vyšetrovacej väzbe pokračovala
jeho internácia v Želive. V rokoch 1950 – 1955 bol postupne
v Želive, Oseku a Chlumci na Morave. V roku 1955 ochorel
a bol prevezený do Moravca.
Tieto udalosti hlboko a bolestne zasiahli do
jeho života. Ako 52 ročný podstúpil mnohé tortúry, vrátane častých vypočúvaní,
telesných útrap a rôznych šikanovaní. Väzenie a zákaz výkonu jeho
povolania podlomili jeho zdravie a zredukovali na minimum aj jeho kontakty
s príbuznými. Na miestach jeho internácie ho navštevovali hlavne jeho
sestry.
Do pastorácie sa vrátil až po roku 1964. Dostal
sa ako duchovný správca do kláštora sestier z Kongregácie Dcér sv.
Františka z Assisi v Nových Zámkoch u Litovle neďaleko Olomouca. V bývalom
kaštieli rodiny Lichtensteinovcov tu zriadili „Ústav sociálnej starostlivosti
pre mentálne postihnutých mužov“, o ktorých sa sestričky starali až do
sedemdesiatych rokov 20. storočia. Na pátra Jána si spomínali ako na láskavého,
vždy ochotného kňaza, ktorý im bol duchovným otcom a povzbudzovateľom
v ich ťažkej službe.
Koniec svojho života s chorobou srdca
a boľavou nohou prežil v charitnom domove v Beckove, kde ho
navštevovali príbuzní i priatelia-spolukňazi.
V auguste 1978 prišiel do Rače na návštevu
k svojej sestre Augustíne. Tu sa mala konať oslava jej narodenín za účasti
početnej rodiny. 24. augusta navštívil svoje obľúbené miesto – Marianku, kde sa
pomodlil pred zázračnou sochou našej nebeskej Matky. Ráno na druhý deň sa
pripravoval na svätú omšu, ktorú mal slúžiť v kostole Sv. Jána
z Mathy (Trojica). Jeho choré srdce však už nedokázalo ďalej slúžiť
a v dome svojej sestry sa jeho duša odobrala k Bohu.
Zomrel 25. augusta 1973 v Rači. Pohrebné
obrady sa konali 28. augusta 1973 v kostole Panny Márie Pomocnice
kresťanov a viedol ich biskup Dr. Július Gábriš za prítomnosti provinciála kongregácie
pátra Tomáša Iváka, ako aj mnohých kňazov, sestričiek a veriacich. Za
sestry z rehole Dcér sv. Františka z Asisi, ktorým bol dlhé roky
duchovným správcom, sa s ním rozlúčila matka Kristína Gáboríková. Pohrebnú
reč nad hrobom predniesol jeho priateľ z Trnavy K. Jarábek. V tejto
reči spomenul zásluhy p. Polakoviča o rozvoj rehole, ktorý svojou
iniciatívou pritiahol do rehole veľa mladých ľudí. Vyzdvihol hlavne jeho
skromnosť, presnosť, zachovávanie predpisov. Ako jeden z prvých členov
rehole bol veľmi nápomocný jej zakladateľovi, ako aj najbližším
spolupracovníkom. Bol verným služobníkom cirkvi, uctievateľom Božského Srdca
Ježišovho a ctiteľ Panny Márie. Pochovaný je v spoločnom hrobe
svojich rodičov na cintoríne v Rači.
Z dostupnej literatúry, rodinných
dokumentov
a dokumentov bratov Tešiteľov
zostavila Mária Hatalová
Literatúra:
P.
Xaver Stanislav Čík, C.C.: Dejiny Mariatálu, Marianka, 1942
Ľudovít
Havlovič: Rača – Z dejín a pamiatok, Bratislava-Rača 2017
JOZEF
KENDRA CCG: Kongregácia bratov tešiteľov z Gethseman (75 rokov od vzniku a
70 rokov v Marianke)
František
Mikloško, Nebudete ich môcť rozvrátiť
Jozef
Fechter, rodinná kronika
Spomienky
pátra Ludwika Pociaska, provinciála Kongregácie bratov Tešiteľov v Marianke,
a sestry Amabilis z Kongregácie dcér Sv. Františka z Assisi.
 |
| Modlitebné stretnutie pri hrobe |
0 komentárov:
Zverejnenie komentára