I. Zbohem, Súset, aj ti, Súsedo...
II. Vzdychnúl sem si viác ráz bolestno...
III. A sme dojeli do mesta Hávre, do prístavu morského...
IV. Bol som zvedavý na teho kohúta na vežovém špici
V. Ách, zaleteli mi myšlenky do starého kraja
VI. Trpkú noc sme mali vprostred oceána
VII. Velká túžebnost mňa opanovala...
VIII. Myslel sem si, je toto biedna Amerika...
IX. Ach! šak mi to len bolo milé, ked sa ozval hlas slovenský
X. Aj z galot mne téklo od potu, ne len z košeli...
XI. Za tú moju spravedlivú starost nezabudnite na mňa
II. Vzdychnúl sem si viác ráz bolestno...
III. A sme dojeli do mesta Hávre, do prístavu morského...
IV. Bol som zvedavý na teho kohúta na vežovém špici
V. Ách, zaleteli mi myšlenky do starého kraja
VI. Trpkú noc sme mali vprostred oceána
VII. Velká túžebnost mňa opanovala...
VIII. Myslel sem si, je toto biedna Amerika...
IX. Ach! šak mi to len bolo milé, ked sa ozval hlas slovenský
X. Aj z galot mne téklo od potu, ne len z košeli...
XI. Za tú moju spravedlivú starost nezabudnite na mňa
Udalosti a skúsenosti na cesty
Americkej!
S krátkym životopisom, čo som vidzel
a skúsil, ked sem išel do Ameriky.
Já, Jozef Luknár, narodil som sa v 1870. roku, 6. dec.
Zaumienil som si, že opíšem na památku skúsenosti moje.
Esli by mňa Pán Boh z tohoto sveta povolal prv, než prindem do vlasti mojej, chcem nechát památku dietkám svojim, aby si spomenuli, čo otéc starostlivý pre nich skusovat mosel, ked chcel udržat gazdovstva svoje, a aby mohel zmenšit ťarchy, které už nevládal znášat.
To bola príčina, že som odcestoval do Ameriky!
Vinice nám prestali rodit víno, a práce viác bolo z vysádzaním viníc než dotál. A k tomu náš syn Jozef, ktorého sme nechali študovat, ten nás tiež niektoré groše koštoval. Tak ked sem vidzel své nerovné, obetoval som sa Pánu Bohu.
Takto premýšlajúc, čo si mám počat, vidzel som, že úrody zas nebude a vydanky kam dál vačšie. Horko ťažko vzdychal som si, čo si mám pomóct, čo si mám počat, ked sem si spomenúl na tie velké interese, které mňa tak velmi trápili. Pomyslel som si: „U nás, ked sa oddám na tovarich chodit, z toho si nezaplacím moje ťarchy, aj domácnost abych zahájil.“
A takto premýšlajúc v zármutku svojem, a to mia najviác bolelo, ked sem vidzel v duchu mój plán, že mosím opustit moje malé dietky, a k tomu tú starost, a mrzutnost, kterú sem zanechál mojej ubohej manželky. Aj tak už vyzérala velmi zúbožená od tých ťažkých prác, a pritom kost nedostatočný. A takto zo dňa na deň bol sem mrzútnejším! Konečne mňa napadla oddanost!
Jednoho dňa, bolo to 1913. roku, dňa 15-ho augusta, vydal sem sa na cestu do Viedňa. Agentovi sem išel na poradu, a ten mie dal odpoveď, že esli mám obšít alebo cestovný pas, tak možem 18-ho, v pondzelí print. Asi v pátek to bolo, ked sem bol uňho a už v pondzelí mne kázal prindzít, nemal sem mnoho času na rozmýšlaní. Hovoril mi, že v pondzelí kterí prindu, móžu sadnút na loď La Provence Expres, ktorá prende za 6 dní a ktorí prindu v úterí, tí mosá íst na loď La Touraine, ktorá prende za 7 - 8 dní. Lenže La Provence bol o 20 zl. drahší, jako La Touraine. Ked sem bol ve Viedni, sem si trochu mesto poprezíral a sem sa navrácil domov.
Do Prešporka sem dojel asi o 3. hodinách a odtál sem išel peši, abych ešče ráz videl moju budúci úrodu. Stavil sem sa na Ohnavy, jako to vyhléda. Bolo tam hodne maku nasitého medzi krumplama, avšak hroznú bolo málo. Poprezíral som ešče ostatný ráz a odtál sem išel na malú Ohnavu, jako vyhléda jatelina. A tak sem išel polahky, až sem prišel okolo 6-tej hodiny pod naše Zahumence. A išel sem hore moju Zahumencu, a tak sem si myslel v duchu: „Ach, moje milé grúnty! Bár som sa nadarmo s vama natrápil, predsa s tú nadeju sem si myslel, a snád mi budú slúžit, ale neskór.“ A tak konečne sem prišel aj domov! A tu mi žena hned zehríla večeru a mrzútno na mia pozrúc, že však já nepojdem nikam, len nadarmo peňáze udávam. A já mrzutný sem jej hovoril, že já žarty nerobím. Už prišli dne súžeňa na mia a už je čas tu, abych sa od vás odlúčil a vlast moju zanechal. Úzko mi bolo okolo srdca, ked sem vidzel v duchu mój blízky odchod z domova mójho!
Ešče v sobotu sem išel do Vaispetra ščepi oškrábat a v nedelu sem si myslel, že pójdem už preč. Poneváč velmi pršalo, tak sa mi to nepodarilo, ale sem išel v pondelí ráno asi o 9-tej hodiny.
Bola to trpká chvíla pre mňa, ked sem videl dietky moje okolo stola jako po frištuku sediáce a ništ o tom netušiác, čo bude s otcom alebo kam sa bere. Len syn Jozef začal plakat a mňa objal a reknúc:
„Tata mój, tata mój, kam vy idete, a nás tu s malučkýma necháte.“
Poobímal sem malého, asi 2 roky starého Alojzka, a malú Borčinku, asi v pátem roku. A Lajko nebol ani doma, lebo predtým odešel do Fegimeša k švagriny Zuzky uhersky sa učit. Vilmoš syn na mia zadiveno hledzel, kam ten otéc len idú, ked nám ruku podávajú, nuž jako chlapec nerozumný nevediác, čo sa robí!
Otcovi cvekrovi Kohútovi sem podal ruku ešce v nedzelu, aj Fekete Jakubovi a Krampl Jozefovi. A v pondzelí sem ešče podal ruku mojemu súsedovi, Wencl Johanovi a jeho ženy. A ten na mia zadiveno pozrúc, rékel mi:
„Ale naozaj? A predsa ideš preč?“
Ja sem ho oslovil, aby mi poščal 25 zl., „však ked moja manželka predá jačmeň, potom ti to navráci,“ a on hned aj mi dal, čo sem žádal.
A tak zbohem, súsed, aj ty, súsedo, a sem sa pohel od domu.
A jak sme išli, Šebela švager orál nám na baronkinej árendy. Mrzelo mia ho obendzít, též sem ruku mu podal a slzavým okom sme sa rozlúčili:
„Zbohem, zbohem, zostávaj tu, kdo vie, či sa ešče jednúc uvidzíme.“
A tak dojatí lútoscú sme sa rozlúčili!
A já s manželku sme cestovali peši do Prešporka.
A ked sme došli za most, sedli sme na eletriku a jeli do Prešporka a tam sme išli k švagrovi Udvarnakimu. Tam sme si zaobjedovali a odtát sem išel kúpit si k Wintrovi jednu košelu a zelený širák. A ked sem išel naspátek, ešče na Špitálskej sem si kúpil za 1 kor. krakau na cestu, abych miel pokrm. A tak sme sa navrácili k švagrovi Udvarnakimu a ešče sme sa počastovali. Ked bolo 12 hodin, sme sa rozlúčili a pobírali sme sa k Račištorfskému mýtu.
Tam pri Cigár fabriky, pri tej štácie eletrickej, tam sme ostali stát.
Ja sem mojej manželky povídal, aby tam čekala na eletrikú. Aj sem ji tam pár slóv povídal na rozlúčení, objal sem jú a polúbil, ruku jej podával. A ona mne ledvá ruku podala, celá zamračená a mrzutná. Už sem začal aj kráčat a sa od mojej manželky odlučovat, ked sa ona obrácila ku steny a dala sa do plaču. Potom sem postál a sem ju potešoval s tým úmyslom, že sa budeme potešovat dopisováním. A ona mne pravila, že nic ju tak nemrzí, len tí interese.
Aj já sem jej hovoril: „Však nato idem do Ameriky, abych tým interesom spravil konec. A už je čas tu, už mosím íst.“
Ešče ráz sem sa obezrel a ona obrácena ku steny a plakala, a ja sem sa hore Šancovú ulicu pobíral. Poneváč je vedla cintorín, kde moja matka odpočíva, rozspomenúl sem sa na ňu a pomodlil som sa za ňu.
A ked sem dochádzal už ku štácije, sem si rozmýšlal, „čo mám spravit, mám íst na mašinu alebo né?“ Ale myslel sem si, „bár mám obšit, predsa bude istejší, ked pojdem peši,“ a skutočne sem aj išel peši.
A ked sem už dochádzal za kalváriju, rozspomenul sem sa, že ked sem bol 13-ročný chlapec, sem tady chodieval Abraničovi a neskór Albrechtom do vinohradu robívat.
A tak pomály dálej sem kráčal cestu k Lamaču. Zočil sem nedaleko hned Patrón fabriku. Tu mne prišlo na um, že pred 17 rokmi sem tady mašíroval jak honvíd, ked sme tady ibunky robili a došištatu, a kolóne šajbu strílali.
Ból to spárny deň, jak sem cestoval, bolo mne velmi horko, že sem aj košelu mokrú miel. A jak sem tak cestoval uparený, viac rázu sem pozrel na slunce, jaký može byt čas, aby mňa mašina o pól štvrtej neodešla. Poneváč sem si trúfal za ten čas ešče prindzít do Novéj Vsi na štáciu, tak sem pobíhal chvílama, abych len nezmeškal, a sem sa lecikedy obezrel na tí naše karpátské vršky a len sem bežal.
A ked sem dochádzal na novoveské pole, aj to mne bolo známe. Ked sem mal v 1883. roku 13 rokov, už sem tam s otcem krumple z rísu kopal, a to sa stalo asi tri rázy. A poštvrté už sem bol ženatý, ked sem s Ribanič Ambrózem též tam krumple kopal. Takto sem si pomyslel:
„Aj tuto už moje nohy kráčali a sem sa tu usilovno trápil.“
A tak sa mi zas minulo pár minút, a konečne už sem prichádzal k velkému potoku! A nemohel sem nijak prendzít. Poneváč som išel podla železnice, išel sem pod Velký most, kde potok teče odtál do Moravy. A volky nevolky, nebolo tam tak huboko, skočil sem aj do vody, lebo sem počul húkot mašiny, veru mi naháňalo!
Ešče sem mal asi 400 krokov a mašina už mi bola v patách. A ked sem už zadychcený a mokrý dochádzal na štáciu, už aj mašina tam postála. Kartu sem nemiel čas vymenit, len sem tak vyskočil bez karty. Poneváč bolo velmi mnoho ludzí, ani ode mňa nepýtali žádnu kartu.
Ešče sa mi ani tlkot srdca neuspokojil a už sme boli aj v Marchéku. Avšak aj toto miesto mi bolo známe, lebo sem tam viác rázu na vlak sedal, ked sem išel na žatvu v 1908. roku a druhý ráz, ked sem išel s Luknárem Štefanem do Löjmesdorfa majetky pozírat, to bolo 1909. A trecí ráz sem išel s Polakovič Marcinem, do Kislprúna a odtál do Práttštetňa, to bolo v 1911. roku. O nekolko minút rúšeň pohnúl s nami a už sme boli aj v Lassei a Šhenfeld; aj toto mi bolo známe, lebo sem do Šenfeldu išel aj s Kramplem Jozefem. A ked sme tak jeli, rozspomenul sem sa na tí naše kroky, ked sme tady chodzili, bolo to roku 1912-ho, 4-ho mája.
Ustavične sem hledzel ven oknem a sem prezíral tí krásne polá. O nekolko minút boli sme v Leopolddorfe a Sibennbrúne, avšak aj toto miesto mne bolo známe, poneváč aj tu sme šťastie hledali ráz s Polakovič Marcinem aj jeho synem Dominem, a druhý ráz s Jozef Kramplem, ked sme v Siben Brúne prezírali domy a pole.
Takto sem tesklivo pozíral na tí známe místa, obzvláštne na tí naše vršky karpatské. Pomyslel som si, „kdo vie, či jich ešče ráz uzrem a esli tadyto naspátek pojedem.“ Vzdychnúl sem si viác ráz bolestno:
„Zbohom, vlast moja! Zbohom, domov mój! Kdo vie, či uzrem nekdy manželku moju a dietky moje.“
A jak sme jeli, tu sa zastavil rušeň, a sme už zas postáli, a to bola štácia Rázdorf. Tu mi napadlo, že nedaleko sa vypína veža Grós Encerdorf a rozspomenul sem sa, že aj tam sem sa trápil, ked sme tam mlácili zbožie, já, Jozef Luknár, Mikledič Jakob a jeho otec, a Ticz Ondráš. Bolo to v 1907. roku, boli sme tam 8 dní v septembri, od 5-ho do 13-ho.
O nekolko minút pohnul sa vlak a já sem ustavične oknem hledzel a ked sme už nekolko profilú prejeli, zbadal sem na severnej strany daleké vršky. Spomenul sem si, „tam je dedina menem Auerstál! kde sem sa trápil, ked sem tam bolhoj kosil, aj Žitný Marcin.“
Obrácil sem sa na juh, a sem zočil tam dedinu Aspern, kde sme boli aj s Ticz Ondrášem, aj s Mikledič Jakubem, a sme prehlédali pomník od vojny v 1809. roku. Tam leží lev na krypty, kde sú pochovaní generáli rakúski!
Ešte len pár minút a sme už boli ve Štadlavi. Aj tam mi napadlo, ked sme tady išli, že sú tam betinunky ešče od vojny francúzskej, kde kanóny stáli na památku jeho necháte, od roku 1809-ho.
Rušeň sa pohnúl a onedlho boli sme už aj na štácie Viedeň!
Išel sem zrovna k agentovi, který býva naproci štácie. A ked sem už bol tam uňho, on mi praví, že až v úterí sa pohneme. Tak v pondzelí navečer o 6-tej hodziny dojel sem do Viedňa, to jest dňa 18-ho augusta.
A ked nastalo v úterí ráno, teprv mne myšlenky sa valili do hlavy, že já mosím tu celý deň tak prepostávat, a doma sem nechal malé hrable nedorobené, čo sem sa náhlil, a potom sem mosel jeden deň celý postávat.
A takto zamyslený chodzil sem po meste. Išel sem na hlavní rinek a potom na burg sem popozíral. A tu mi prišlo na mysel, hla, tam je to místo, kde sme stáli, aj naši račišdorfskí občania, ked sme boli na zjazde kongresy katolickém. A predstavil sem si tú velkú slavnost, kterú sem vtedy vidzel, ked papežský delegát v královskem vozni Marie Terezie sa vézol a velebnú svátost v rukách držal asi z výšky 75 centimetrov. Bola to monštrancia ze samého zlata a za ním jel sám král František Jozef, tak bilunký, šedivý, jako sňach! Potom sem išel do Štefanského kostela a tam sem si poprezíral to zázračné stavisko.
Ludu bolo tam dost, tam sem sa vyprával o našej budúcnosti. A bolo už aj poledne, avšak sem si zajedel, co sem si kúpil v Prešporku krakaú, ale bolo mi ťažko od neho, lebo mal sem žaludek slabý, lebo sem bol predtým nezdravý a aj taký zatáhnutý. A do šenku sem nechcel íst, lebo mal sem málo penez. Kúpil sem si pohár piva a ból obed hotový.
A odpoledňa sem navščívil Her Hercog Elizabet Párk, a vedlá Švarcenberger Párk. A potom sem išel do kostola svatého Karola, který je naproci burgu, a sem skrúšene sa tam pomodlil a ešče aj iné chrámy sem navščívil a sem si vzdychal k Bohu, aby požehnal kroky moje a aj mojich domácich. Obetoval sem v modlitbách mojich, aby Pán Boh jich zachoval v stálem a dobrém zdraviu, esli sa navrácim nekedy, abych sa potešit mohel s nima!
A tak pomály sa aj večer došmeknúl a sme si zajedli, čo který miel, a o 6-tej hodiny nás agent odšikoval na omnibusovém vozni na Westbán. Jeli sme tam asi pol hodiny, a tam sme čekali na vlak.
Asi o pól 11-tej hodiny v 1913. roku, 19-ho augusta sme sa pohli z Viedňa. A jeli sme asi pár minút, ked sme už dojeli medzi vrchy, a sme jeli pres mnoho tunelú. Nebolo tak tma, bola jasná noc a po polnoci svítil mesáčik, tak bolo vidzet, že kady jedeme.
Naráno, asi o 7-mej hodiny zostali sme stát, prvá štácia Medlink, a voda, ktorá teče podla železnice, Est, tá voda vždy po boku železnice išla. Po nekolko minút sme dojeli na stáciu Badštád. A čo sme jeli, to, len samé velké vrchy a skaly a místama po brehu pekné smrkové stromy sme vyhlídali a menší, vačší húščiny.
Potom sme dojeli na štáciu Rischenhof, Gasternhóf a potom Zell See, a potom Sállfelden, a Leogárn, Hochfilcen, a Leogún, Fiberbrún a Fibe voda, která teče vedlá, Štat Johan Tiról, Kiezblik, Kirchenberg, Salcbúrg - Štát Rakúsko.
A ked sme pomedzi tých velkých vrchov jeli, po tých dolinách sa nachádzali nektoré lúky a aj role, ale málo. A práve ked sme tady jeli, nekterí žali réž a nekde sme vidzeli celkom zelenú rež, jak u nás, ked reží odkvitnú, a ti snopky malé, které narobili, nastrkali jich na také stĺpy, aby rosa im neškodila, poneváč tam slunko neskoro vynde a skoro zande skrze záclonú vrchóv. Ano, aj sňach sme videli, boli pokryté vrchy sňahom.
A potom sme dojeli do Kopfgarten, Würgl, Jenbach, Švarc, Frizez varten, Iln voda a navečer sme dojeli na štáciu do Inšbruku, hlavné mesto Tiról. Tam sme stáli asi 40 minút a potom sme sa pohli a sme dojeli do Wadensvil, Fhalvil, Zürüch Enge, Švajčarsko. Tu sme vidzeli aj vinohrady a mnoho ovocných stromóv, aj ovocá bolo na nich.
Potom sme dojeli do Etiken, Möhlin (a do Básel, tam je to pekné mesto). Tu nastane Francia, prvá štácia Lúze, a potom sme dojeli vedla Parizu od severnej strany, a potom sme dojeli do mesta Weron, Rouen, R. D. Reunde R. D.
Ked sme dojeli do Báselu, bolo to ráno o 10-tej hodiny 21-ho augusta. A tam u agenta sme obedovali a poobede sme išli do mesta na špacírku. A videl sem tam kostel, mal takú vežu, jak v Prešporku majú Františkáni.
A tu v Básel sme boli až do večera 6 hodin a potom sme sa pohli pres Francúzko, které štácie sem poznačil na vedlajším lístku.
Ked sme jeli pres Francúzko, dával sem pozor na kostely, na chrámy. Ano, sem vidzel dva chrámy opustené celkom a na iných vežách bol všady kohút, kokoš, to bol odznak namísto kríža.
A ked sme dojeli do mesta Hávre (Francia), do prístavu morského, už bolo asi tri hodiny odpoledňa, bolo to v pátek. A boli sme tam v sobotu a v nedelu a až v pondelí sme sa pohli, 24-ho augusta večer po pólnoci o 2 hodinách.
Veru, bol nám dlúhy čas, išli sme po mieste špacírovat a morský prístav pozret, jak to tam vyhléda. Mal sem štastie našu loď vidzet, jako bola v prístavie, práve bola v kanáli. Šifarské útulne sú to, kde šífy popravujú.
A ked je loď už v porádku, šúbre vytáhnu a vody tam napustia až sa loď dvihne hore. A potom most dvihnú hore tak, jak u nás v kraji tí šranky na rampách na železnicách, a loď može íst z útulni ven. A prijede na druhý bok ostrova a tam pritáhne ku brehu, kde je skladišče.tam sú velké grániky a pustené drácené provaze. A na konci je reťaz a hák a do toho zapnú aj 5 - 6 mechov múky, alebo 6 - 7 kufrú, alebo inej batožiny. A na lodi je stroj paru ženúcí, a ten táhne granigy, čo nakládajú do lodi.
Videli sme malé aj velké lode a snád aj 50 - 60 všelijakých podobý, s plachtámi aj menší lode, aj celkom mále loďky, jak sú u nás v Prešporku.
A na kárach šecek náklad vozá do prístavu, ba aj v poli sem videl, jak zvážali oves, po jednem koni mali záprah. V meste sem vidzel jeden jediný vóz, aj to masársky , čo maso vozil z bitunka do sklepu. Najprv mne to bolo čudné, ked sem ti káre videl, a ked sem sa rozhlédel a sem nad tým rozmýšlal, potom mi prišlo na mysel, že o moc láhče velké ťarchy sa dajú nakládat na káru jak na vóz. Lebo na káry mal každý válec napredku a prováz a bár jak velký sud, alebo iné veci, zadkom do káre to vtáhnul. A naložené mali aj 40 - 50 mechov múky alebo iné veci, a jeden kóň to ťahal.
A ked sme prístav pozreli, išli sme v nedzelu 23-ho augusta nad mesto hore na jeden vrch, ktorý hraní mesta polovicu! A ked sme už tam na vrchu boli, pozírali sme kolom dokola a zbadali sme druhú polovicu mesta, aj tam sme išli, ale né daleko, lebo sme sa obávali, že poblúdime.
A potom sme sa obrácili k moru, a sme si skoro oči vyhledzeli, ale k západu! Nalevo k juhu sme videli brehy morské, aj napravo k severo-západu sme vidzeli též brehy, asi 20 míl z dálky.
Bol se mnú jeden prátel, pochádzal z Horvátska, ménem Horvát Péter. Ten bol se mnú všady, išel už trecí ráz do Ameriky, bol to jeden porádny človek.
Ten vrch (kopec), na kterém sme boli, bol vysoký asi 190 metr, daleko široko bolo vidzet. Aj to sme vidzeli, odkád sme s vlakom prišli.
Poneváč sa už zmrkávalo, sme sa brali na náš bytov. A jak sme tak išli, zočil sem tam jednu vežu, na kterej bol kríž. Ja sem reknúl, podme tam. A skutočne sme aj tam došli, ale ten chrám bol od vrchnosti zatvorený. Bola tam predtým františkánska rehola.
Zabudol sem poznamenat, že v nedzelu ráno 23-ho augusta išli sme na svatu omšu do jedného krásneho kostela, ktorý sa nachádza pod tým vrchom. Bol som zvedavý na teho kohúta, který sa vypínal na vežovem špici. Myslel sem si, a snád je to evanjelický kostel (luteránsky). A já sem len volal mojho súdruha, a skutočne sme strachom sa pomály do kostela aj dostali.
Jako som otvoril dvere, to bolo prvé, bluskal som s očámi, kde je svacenička. A ked sem ju zočil, myslel sem si, dobre je, je to chrám katolický. Lavice v ňom neboli, ale samé stoličky osobitné. Sadnút sme si netrúfali, lebo sme neboli istí, že sa mosí placit. Tak sme sa opreli na stĺpy chórové, a tak sme zamyslení si nekteré otčenáše pošušky šeptali.
A naráz si miništrant zacengá a duchovný otec pristúpi k oltáru božímu. Bola to tichá omša sv. O nekolko minút počal duchovný otec čítat evangelium, ale poticho. A ked to skončil, jeden mladý kňaz vyšel na kazatelňu a odtál prečítal verácim sv. evangélium francúzskej reči. A ked už prečítal, potom išel dole a išel po kostole.
Tak jak u nás kostolník, vybíral sv. Petra krajcare, ale nemal meštek jak u nás, ale taký tanier, aby vidzel, kdo mu čo tam dá. A za ním postupoval jeden v čudnej uniformy oblečený človek. Po kolená mal pančuchy a na strevícach jakési mašle a galóty a kabát svetlavého súkna. A na kabáte jakési stríbru podobné gombíky, také velké, jak u nás boli nekedy kupfrové štveráky. A na krku mal reťaz stríbornú, a visala mu až po pás, a na tej reťazi miel tri velké stríborné medále. A jak tak pokračoval pred kňazom aj za kňazom, brinkotali mu metále jako zvončeky. A v ruky mal palicu na čérno lagovanú, a špic mala skoro dopoly stríborným plechom obitú, a vrchný konec mala též asi pol druha šúcha s takým bílým plechom obitý a na konci mala gúlu jako pasť. A na hlavy mal taký klepáč, jako to vídame v Prešporku pri pohreboch tým nosičom. Lenže tento mal ten jeho klepáč ozdobený se stríbornýma plechy. Slovem tak vyzíral jako nejaký parádny komendant z cirkusa!
Nad týmto sem zajímavo rozmýšlal, prečo ten tak stríhnul po tem kňazovi, čo mu kdo dá. Myslel sem si, a snád je to kostolný guberner (Sindikus). A potom sem si myslel, nekedy sem čítal o Francie, jak tam nakládali s kňazmi, a zmyslel som si na teho kohúta, který sa nachádza na vrchu veži, že je to odznak poštátnenia kostolov. Tolko sem rozumiel, že ten, čo za tým kňazom postupoval, že to mosel byt mestský dozorca, a k temu inoverec, lebo ked aj išel vedlá hlavného oltára, sa nepoklonil, a ked aj išel z kostola, išel jako z maštaly ven. Tak sem sa domyslel, že vo Francie mosá mat knaži isté služby a príjmy kostolní odbíra štát. A ten istý, čo toho kňaza strážil, mal na krku zavesenú kabelu, ale né koženú, vyhlédala jako z tenkých špagátov upletená, a ked ten kňaz jednu stranu prešel, ten otrčil kabelu a ten mu to tam vysypal!
Bolo mi lúto, ked sem to vidzel, ale aj to mi prišlo na um, že asi v 1892. roku sem čítal v novinách, které sa menovali Kresťan a ktorým bol redaktor Mikulaš Lepšíny. Bol to jeden kňaz a ten opisoval, že boli si sami kňazi príčina tomu, že tak sa pozbavili kostolných práv, lebo pri volbách vždy hlasovali na vládni stranu. A ked už bol korbáč celkom upletený, potom sa vládni neverci obrácili oproci duchovenstvu. A čo sa stalo ve Francie, to kvitne u nás v Uhorsku. Mohel bych aj dále opisovat nečo o tem našem uherském duchovenstvu, ale mosím sa navrácit do kolaje cesty americkej.
Ked sme sa navracovali na náš bytov, sme si o tem rozprávali, čo sme v kostole vidzeli. A potom sme sa stavili na pivo, avšak tam pivo není moc hodno, to je len jak taká brečka, nemá ani chuci jak pivo.
Vtedy sem vidzel ženu, čo káru tiskla po meste, a velmi vykrikovala. Já sem sa nazdával, že sa z nekým vadzí, alebo snát nemóže trafit ven z mesta! Až ked už prišla bližej, zbadal sem, že má na káry breskyne a iné ovocie. A takých bolo aj viácej, čo chodzili po meste a predávali šecko, čo u nás na rínku predávajú.
Mosím spomenút, jako to vyzíralo na našom kvartíri.
Bol to štokový dom, jedni boli hore a druhí dole. Izba široká asi 12 metrú, a dlúha asi 30 metrú a menšie izby boli tam dve, čo ženy a dievčence osobitne spali. Na prvém poschodiu sem nepozrel, jak tam je, tam boli najviác polskí a rusínskí židia. A mieli sme postele podobné silnej plátenej látky, a tri jeden nad druhým a so železnýma hólama pozvazované.
A jedálňu sme mali na spósob viedenskej štácije. Strecha nám slúžila aj za okná a štyri rady stolóv tam boli. A zvačša sem ráz očítal, kolko nás bolo. Tak na jedno posedenie nás bolo 550, može si človek predstavit, že bola to velká sála. Kost sme mali biedny, chleba bolo dost, taký jako koláče, ale nebol slaný, bez chuci.
Úplné tri dni sme tam strávili, bol to život trpký, obzvláštne pre mňa. Penez mal som málo, popravit sem si nemohel, nuž len sem taký zamračený sem a tam chodzil. Mal sem jednu košelu a jedny gate, a to sem mal oblečené. Poneváč teplo bolo, bol sem aj zapotený, myslel som si šak, vydržím, ale 8 - 9 dní, lebo sem mal šífkartu vymenenú na Expres La Provence, a tá Loď prende za 6 dní.
Toho sem sa nenazdál, že u agenta 1 deň mosím čekat, a druhý deň v Báseli, a tri dni v Hávre. To je už dohromady 5 dní. A 2 dni a noci sme jeli s vlakom, lež sme dojeli do Hávre, tak to je už 7 dní. A s tým, čo sem sa pohnul od domu mójho, t. j. dňa 18-ho augusta, to je už 8 dní. Veru, bol sem sklamaný v mojej nádeji.
Loď La Provence sa pohla v sobotu večer, a nás bolo asi 30, čo sme mali šífkarty naň. Ale nás nevzali naň, lebo bol preplnený, a len takých vzali, čo si vymenili karty pred 5 - 6-ti dňami, a my sme moseli čakat až do pondzelka.
Asi o 10-tej hodiny ráno nás vypustili z toho našeho bytova. A jak sme išli ulicu, onedlho sme už boli aj pri prístave, trvalo to asi 20 minút a už sme aj dochádzali k prístavu. A jak sme išli, najprv sa prende pres most železný, pod kterým je zátok morský.
Poneváč nás bolo asi 800, ludé sa tiskli a každý chcel byt napredku. A jeden mladý mládenec, rodák s Peštu, volajak ho súril nektorý, a jako tady ustavične kone jazdili, na nohu mu stúpil kóň. Sadnúl si a s velkým plačom sa vyzúval. A ked sa vyzúl, vidzel sem, že mal malíšek aj vedlajší prst a nárt tak krížom rozmlaždené. Chudák velmi lamentoval a ostal tam sedet, pokým neprišli preňho.
A ked bolo poobede, vyšel sem na palubu 3-cího klasu a sem sa dzíval na ti malé loďky, jako plávali sem a tam. A na našu loď ustavične len nakládali, všelijaké potravné články. Už sem bol velmi zunovaný to počúvat, ten hrkot graniga, už sem bol jak osprostený od hluku a treskotu.
Bol to spárny deň, slnko péklo, smadný sem bol a pivo velmi drahé a vody nebolo.
Ách, zaleteli mi myšlenky do starého kraja. Ách, já ubohý cestovatel, nebolo dost na tom, že sem nemohel si kúpit, čo bych potreboval, jako borovičku a cibulu a ocet, a takto žaludek si napravit, ešče k temu mia nečistá košela a špinavé zapotené gate trápili. A volačo mia aj časem svrbilo, myslel som si, že to špina a ten pot mia svrbí. Len sem trpiel a netrpezlivo čekal, kedy sa už pohneme s prístavu, ale bol to klam. Z kvartíru nás vypakovali, aby nám nemoseli dat objed, a na lodi zas nám nedali, lebo sme neskoro tam prišli. Čo sme čekali, to, ale nadarmo sme čekali.
Až v noci, po pólnoci o 2 hodinách, zarúkel, až sa ten šíf zatrásel, a sme sa pohli z prístavu a sme aj jeli. Teda už bol nástupný deň, 25. august. A ked sa rozednívalo, vyšli sme na palubu a sme sa ohlédali, kde sú brehy a prístav, odkád sme sa pohli, ale už ani zmínky nebolo o tem.
Ale nalevo aj napravo sme vidzeli černat vrchy menší a lesy.
Tak nám cesta ubívala!
Od kraju bola voda zelená, až taká hustá. A ked sme v úterí celý deň jeli, aj ve stredu celú noc, a ked bolo už zas ráno ve štvrtek, už sme vychádzali (z kanála) z panohy morskej, už sme zanecháli brehy aj hory.
Jak sme jeli rovno k západu, tak na pravej strany stál jeden velký stĺp stavijaný, myslel som si, asnad ten je tam na to, aby priťahoval bezdrotný telegram, alebo v noci snád ukazuje morské hranice.Tak ešče to bolo pasírne vezení, ale ked nastal den pátek, už sa nám vezení zhoršilo, začínali sa trochu vlni robit.
Dzíval sem sa zadiveno na to široké more, zdálo sa mi, jako by tam velmi daleko boli dediny alebo nejaké mestá, a zatál to boli len morské vlny. A ked bolo už asi 10 hodin ráno, vidzeli sme velké ryby, jak sa vyhadzovali na vrch vody a skákali po vody 3 - 4 metre. Tak jak ked by pes utekal po suchej zemi, tak išli za šífom.
Ked bolo popoledni, už sa búril vietor aj nečisté povetrí, ba aj pršalo. Okolo 3. hodiny už nás začínalo hinčovat a mne ubohému chýbala borovička. Poneváč sem jí nemjel, zdržoval sem sa celé dne od prede dňa až do 10-tej hodiny večer na paluby III.
A ten mój dobrý prátel, dal mi radu, že abych nejedel, tak sem aj učinil. Len trochu polévky sem jedel a harínk údený, to mi chutnalo. A mal som tam jednu Uhrinku známu, která mia prosila, abych jej pomohel nést batožinu, ked sme dojeli do Hávre! Tak tá mi dala cibuli s octem a sem si chuť napravil. Ked sem pozrel do vody, tak bola svetlavá, jako ked zarobí zo svetlým ledkem na špricovaní vodu, svetlá bola jako oblaky.
A ked slniečko už na poštvrté nám zachádzalo, vždy sem pozoroval, jak ten náš šíf je narichtovaný, nuž to možem povídat, že špic šífa bol vždycky tam obrácený, kde slnečko zapádalo.
Z pátka na sobotu mali sme trpkú noc, lebo sme boli vprostred oceána, a tam voda vždycky hraje! A ked sme už dočkali rána soboty, more vždy viác a viác vlny hádzalo a vňútri v šife bolo grcania dost.
A ked už prichádzalo poledne, už mi nebolo šecko jedno, hlava sa mi točila a zle mi bolo. Bár sem bol hladný, len trochu polévky sem jedel a také ničemné jablko sem si kúpil, bolo celkom zelené a kyselé, a pohárek piva. A po obede sem išel zas na palubu, a tam sem sa vyprával z loncmonámi. Z Vajsgrúba bolo jich 17, najvác mladí muži a slobodní, a s Pajštúna boli 2. Jeden bol starého Foltýna syn, jeho otec nám nekedy hrával, a jeden z Rošindola, ten mi vyprával udalosti, o Marky Stojkovič, čo na našej fáry slúži.
A tak sa nám čas míňal do mora večnosti, a tak sme hledzeli na tí vlny a sme sa vyprávali, že ked by nejaké nebezpečenstvo vypuklo, bolo by márne tí opasky si opasovat, čo sú prichystané, a bolo by márne aj plavat, lebo ked taká vlna prinde, nuž preskočí člnák a prikryje každého, ktorý by plával.
A tak pomály zas sa už chýlil večer a ked slunečko zachádzalo, sem si vždycky k Pánu Bohu vzdychnúl a sem si pomyslel, už sa nám zas jeden den pominúl a už sa nenavráci, a dohoví, esli budeme ráno šeci šťaslivo stávat. Horlivo som sa modlil rúženec a neráz som si spomenul na mojich domácich. Ked by mňa tak videli, čo deň, to deň, a viác dní, a vždycky len na vody.
Slnko už zapádalo a noc už nám nastala a nekolko minút sme sa vyprávali a potom sme išli do teho smradu. Velmi zlé místo sem mal, práve sem mal postel pri pumpy, čo táhne vodu do stroju lodného. To mi hrkotalo celé noci jako starý dunajský mlýn. Velmi sem bol na to mrzutný, lebo mi to ustavične hudrovalo. Jak bolo tak, šak sme už boli na to zvyknutý jako voly, ked sa vezú, z dolných zem, až do Pruska.
A ked už svitalo, už sem bol na palube. Vždycky sem čakal východ slunéčka. Z čistej vody vychádzalo a nás na tej širokej vody osvicovalo. A takto sem si neráz vzdychnúl: „Ach, Bože, šak si mocný, ked si tak zázračne svet zdokonalil“. Kolké rieky vtekajú do mora a z mora zas ven podzemnýma vodovody (tunely), bije do tých najvyšších vrchov.
A došlo mi na mysel, ked sem sa ve škole učil, že ked Boh odstraňoval vody od suchej zemi, ked by to nebol učinil, tak by sme sa na lodi nemohli viest.
A takto som rozmýšlal dálej.
A ked sem bol z ranejšu modlitbu hotový, rozmýšlal sem, jaký máme deň, čítal sem si na prsty, kolko dní sa vezeme! A rozspomenul sem sa, že nám zavítal deň slavný, božia to nedela 30-ho augusta.
Ach, tu mi prišlo na mysel, jako zvony hlučne hlaholia po dedinách a mestách, ozvena zvonóv zvoláva ludí do chrámu Pána, aby tam slušnú úctu Pánu Bohu vzdali a pri obeti Pána prítomní boli, a my tu na tem širokém mori.
Velká túžebnost mňa opanovala, lebo sem nebol nikdy zaživa na takej pustaciny, jako teraz. Vzal sem do ruky moju misionárskú knižku a modlil sem sa modlitbu k omši sv. a v duchu sem si vystavil náš kostol aj oltár a sem si predstavil, jak náš velebný otec sv. omšu slúža a horlivo sem odríkal modlitbu sv. omši.
Ked už dochádzalo poledne, vlnobitie sa zvačšovalo. A ked sme sedali za štoky k obedu, nevedzel sem, mám jest alebo né? Pamatal sem na radu mójho prátela, a ked nám už matrózi donésli, len trocha polévky sem si vzal a maso sem dal mojmu prátelovi. A hned sem išel zas na palubu. Hledzel sem, odkád sa zjaví nejaký šíf, ale márne sme vyhlídali. Celý deň sme jeli a ani jeden šíf neišel. Bolo nám teskno, ked sme tak osamotení moseli plavat.
Jak som výše spomenul, že vlnobitie sa zvačšovalo, a veru bolo to vác a vác horší! Ešte to bolo dobré, že vždycky vlny išli oproci šífu do špica. Ked by boli išli zboku, bolo by bývalo horší. Tak sa šíf rozkolébal, až tí vrtule, které ženú šíf, tí sú nazadu šífa v poly hĺbky, až tí sa ozvali, že sú nad vodu, lebo až sa šíf zatrásel, tak zahrkotali.
Zdržoval sem sa najviac v prostred šífa, tam tak sa nehinčoval, jak na koncoch šífa. Ale predsa aj mňa probovalo, abych vrácil obed, ale sem nemal čo vrácit, lebo som bol hladný. A tak sem dúmal v sebe, je toto život bídny a zunovaný, kór já! Ked sem nemal zač si popravit.
Trpká to nedzela bola, a tak pomály sa aj večer došmeknúl a špic šífa dicky len obrátený na západ slunéčka. A ked sa zvečerilo, zehnali nás dole, lebo bolo nebezpečné stát na paluby. Chvílama voda šplechla až hore na palubu, III-ho oddelenia, asi 10 - 11 metrov z výšky voda šplechla vysoko. Tak sme moseli pakovat sa zas do teho smradu, bolo to bídne spánie!
Tak nás kolébalo sem a tam, bolo mi dlúho do rána, a zas ked už svitalo, už sem bol hore a už sem chválu Bohu vzdával, že šťastlivo sme zas dožili dňa božího rána. Nastal nám deň pondelek 1-ho septembra, a mi ešče na mori. A ja sem si rátal, že za 6 dní budem na druhém boku, ale mia to sklamalo. Nasledovalo zas len vezení jako dosavát, ale vlnobitie pomály sa zmenšovalo, ale zato nás hinčovalo, už bol každý mrzútný na to vodní vezení.
Ked bolo asi 8 hodin, matrózi nám donésli puter a chléb. Poneváč býval pri tom neporiádek, jeden Arabian poznamenal, abych já ten puter rozdelil medzi nás. A sem to aj učinil a sa to každému lúbilo. A ked bolo po frištuku, vyšli sme zas hore na palubu III. oddílu, a sme vyhlédali, odkád sa nejaký šíf zjaví, ale nadarmo sme vyhlédali.
V nedelu a pondelí sme žáden šíf nevidzeli, okolo poledňa sme cítili, že vlnobitie je menšie, a zas nasledovalo k obedu, avšak mne nešmakovalo, lebo sem bol celý jak otrávený.
Na obed sme dostávali trocha masovej polévky, ale to bola len teplá voda, alebo rybová polévka, lokše, jako ked by to se soplem nalíčil a k temu neslané, a asi 3 deci vína, ale to bola len voda zabarvená. A na svačiny (nešpor) sme dostávali údené harinky a chléb, avšak aj toho bolo velmi málo. Matrózi nám to nepodelili, ale ked im zbývalo, potom to odnesli do jejich bytu, a ked už mieli toho dost, potom nám to ponúkali, aby sme si to od nich kúpili. A tak robili aj s vínem, ale sa im nikdo neuchytal za to, lebo to nestálo ništ. A vody sme mali málo na pitie, kdo si ráno nabral do flaši, ten mal, a kdo né, ten mosel vydržat.
Jeden ráz sme sa ponosovali, čo je dohledač nad matrózi, že nám nedali maso a druhým dali, a stalo sa to po dva rázy. A ten istý povedal, že aby sme boli doma! Doma že nám bude lepší. Toto bola planá odpoveď, ked by bol každý doma, tak potom aj on by mohel zostat doma, aj ti šífy by mohli byt doma.
Nuž takto sme prežili bídno a mrzútno na tem mori, a ked bolo už navečer, prišlo mi na mysel, že zas sa jeden deň pomine a sa nikdy nenavráti. A o nekolko minút slunečko nám zas zachádzalo do tej čistej vodičky.
„Ty, počuj, čo ti poviem, já sem si chytil veš, a ty nemáš?“ sem k nemu reknul.
A on povie, že nié.
Potom sem rozmýšlal, kde sem tú špinu dostal. Došlo mi na rozum, že nie inde jako v Hávre, v tej jedálne. Tam boli rusko-polskí židia a tí boli plný všú. Jednu židovku sem vidzel, jako išla predo mnú, lozila jej veš po chrbáte tak velká jako malý chrobák. Potom je div, že človek také nečo dostane?
Ach, teprv sa mi šecko zhnusilo, nuž ale pomoci nebolo, mosel sem len trpet.
Ked bolo okolo troch hodin naráno, už sme povylézali ven a velmi trúbila naša loď, poneváč bolo velmi hmlisto.
Už nám nastávalo úterí ráno, t. j. 2-ho septembra. Velmi netrpezlivo sme čekali teho božieho rána, lebo sme už očakávali, že snád nejaké brehy alebo vrchy spatríme na nekterej strany mora. A ked už slunečko zas nám s tej morskej vody vyšlo, a deň sa rosvetlil, sme sa velmi zvedavo ozírali, kde by sme čo vidzeli!
Nekteré lode sme vidzeli, čo išli oproci nám, aj plachtárky sme vidzeli. Už je dobre, jedni hovorili, ked ráz plachtárky je vidzet, už tu bude blízko kraj mora, ale sme sa nasnídali, aj naobedovali, a žáden kraj mora sme nevidzeli.
Slunečko zachádzalo už po 8-mi ráz, a my vždycky len na tej pustaciny morskej sme boli. A povidané bolo, že 7 - 8 dní jede ten šíf, a prende pres more, tak nás to sklamalo. Ked sme sa navyhlédali, pomály zas len sa večer došmeknul a kraju sme nevidzeli. Slunéčko sa zas len do tej morskej vodičky skovalo.
S nádeju sme očekávali budúci deň, a snád sa už len doplavíme ku brehu. A skutočne, okolo trech hodin ráno naša loď ostala stát a každú chvilku zatrúbila a z místa sa nepohnula. Sme sa nazdávali, že sme poblúdili! Bola už streda, t. j. 3-ho septembra, a ked už bolo načisto ráno, sme vyhlédali, kde sme.
Poneváč bola velká hmla, nebolo vidzet ani na sto krokú, bolo počut každú chvilku trúbit: Túd, túúd. A potom asi o 9-tej hodiny sa šíf pohnúl, a už sme vidzeli, že jakési stĺpy stojá pred nama na pravej strany a na tých stĺpoch bolo svetlo eletrické. A na jednych stĺpoch trúba sa ozvala a na druhých zas tlčenie zvona. Už nám starí cestovateli pravili, už sme blízko Nevijorku. Pro velkú hmlu sme nevidzeli ništ. Tito stĺpy stoja na plechových bubnoch a má každý pustenú kotvu dole, aby z místa neušel, a jak sa pohybuje od vody, tak ten zvonec sám zvoní. Toto sú znaky, že už je blízko prístav.
A potom sa šíf obrácil na poledňajšu stranu (k juhu) a okolo 10-tej hodiny sme videli brehy neviyorské aj panohy morské, které sú okolo Nevijorku. Hmla sa už vydvihla a bolo vidzet pekne šecko. Tak ked sme dojeli oproci festunku, čili pevnost neviorská, naša loď ostala stát, a sme čekali asi do pól 11-tej hodiny.
A potom prišel jeden malý šíf nám naproci, a to bola komisia americká, tí šecko pohlédli, či neni volajaká nemoc na ludoch. A ked už bolo šecko prezreté, potom sme jeli do prístavu. Tam prišel jeden malý šíf naproci, a ten nás vtáhnul do prístavu.
Je to velký prístav, skoro sem si oči vyhledzel. Tak tí šífy malé behajú sem a tam, že ani človek nestačí hledzet. Ten prístav je dlúhý asi 3 kilometre, a to ani jeden meter šírky neni prázneho, tak sú nahusto velké lode. A tí malé sú také jak v Prešporku na Dunaji, čo ten malý šíf preváža ludzí.
A ked sme už v prístavie boli, tam sme v takém velkém skladišči (Magacine) moseli čekat asi do troch hodin odpoledňa, až šecko prehlédli, či nemá nekdo nejaké veci, které sú odánené; ale na nás zabudli, že bolo aj poledne, a my šeci hladní, zemdlení. Já sem mal chleba a kúsek paprikášu sem si zajedel, ale mi nešmakoval.
Ked sme išli doňútra Gasigardi, sme išli dvoma rady, a každému pozrel doktor do očí a potom teprv ňúter sme išli. Tam sú ohradené chodníky, a každý podla numera, jaké dostal, mu ukážú, kam má íst. A tam sa pýtajú, kam ide a esli má peňáze.
Potom sme išli do jednej velkej čekárni, a tam si každý kúpil za dolar živnost. Bolo to zapakované v papírovej škatuli, a mal sem tam salám, ale 1/2 kilo, 2 škatule sardinky, 1 konzerv ovčího syru aj s chlebom pozlepované. Mal sem teho dost, aj jabĺčkové osušky asi 4 a chleba dost. Tam sem si zajedel, a potom sme čekali asi do 1/2 10-tej hodiny večer. A potom sme sa posedali do vlaku a sme sa už vézli do tej slavnej Ameriky.
Já sem nespal, bár sem bol hladný spania, bol sem zvedavý, kady sa vezeme! Jeli sme k severo-západu a podla vody ustavične, a ked už svitalo, už sem pozoroval, kady jedeme a čo je vidno v tem vzácnem kraji. Ale sem sa prekvapil, ked sem to zbadal! Pahrpkové a kamenisté pustaciny a tu i tam jakúsi búdu drevenú, a len v dolinách leci kde pár rolek. A ked sme už asi pól dňa jeli, už sem vidzel aj mnoho močariny, místama len čisté paučí rástlo, palach, a malé aj vačšé háje, lesíky.
Myslel sem si: „Je toto biedná Amerika, taká Amerika je aj na Miligrúntskem vršku a v hrubém rybníku.“
A vlak velmi s námi jachal, tak jak u nás rychlík. Ked sme už celý deň jeli, vidzeli sme už lepší pôdu, aj nekteré mestá aj dediny asi tri, ale né také jako u nás. Každý si postaví, kde sa mu lúbi.
A ked sme jeli celú noc ve stredu, a už ve štvrtek ráno sme videli, že je vidno zas lepší pôdu aj farmeróv, t. j. 4-ho septembra. Jeli sme aj v pátek celý deň aj noc. A sme nestáli viác za deň, asi tri ráz, a to na velkých štáciách!
September, 5-ho.
Ked sme dožili, už v pátek ráno sme videli zas mnoho a mnoho samých malých a vačších lesov, aj močariny a na rolách tu i tam kameň oboraný. Aj ploty, ohrady farmerské, z nakálaných stromov, poprekladané sem a tam, ale to neni pribité, a nekterí majú stromové pne, stonky, povyvalované, a tí korene tvorá jednu ohradu (plot). Krávy sa pasú samé, na jateliniskách, a oraniská sú prehradené. Najviác sadia kukuricu a oves. Aj krumple sem vidzel, ale šecko velmi bídno bolo obrobené. Kukurice jak boli nasiate, tak ich aj oborali.
A domy majú drevené, jeden od druhého je asi 2 - 3 kilometre. Ale nekterí sú celkom blízko, a pôda je najviác homochovitá. Až ked sme dojeli už blízko Čigágu, géro Indijana, tam je pôda taká, že tam ani plané stromy nerastú, čistý homoch. Vietor ho nese jako dym a robí zámiety.
Ked sme dojíždžali už do Ilinois štát, hlavné mesto Čigágo, bolo to v sobotu odpoledňa, 6. septembra.
Ked sme už boli v Čigágu, zbadal sem tam mnoho vysokých domóv, takže dym z fabrik nemože sa nijak vymotat ven. Taká strižava, jako hmla, tak to vyzerá tam po ulicách, a smradu dost. Vlak nás doviezol do mesta ňúter, a tam sme čekali asi do štyroch hodin odpoledňa. A z Čigágu sme jeli do Milvauký.
Dával sem pozor, jaké pole je tam. Místama bolo dost dobré a místama aj dost bídne, čistý homoch a místama aj velké močáre. A tak okolo 1/2 6-tej hodiny už sem bol aj na stanici v Milvaukee, ve Wiskončin štáte.
A ked sme dochádzali už blízo jeho domova, asi 50 krokú, manželka Dominova nás očekávala na malém poschodí, asi 3 1/2 metra vysoko. Usmievajúc sa pravila : „No, už idete?“ a podali sme si ruky. Aj sme sa trocha povyprávali, čo je v kraji nového, a sme si zavečerali. Okolo 4. hodiny sme išli na odpočinok, každý na své lúžko.
Ked sem Pánu Bohu vďaky vzdával, sem si takto premýšlal : „ dosavát si mi bol, ó, dobrý Bože, na pomoci, pres to široké a strašné more, aj na železnice sem šťastlivo prejel. Ale ked dožijem pondelka, nevím, neviem, čo si počnem.
Ked sme sa vyspali, nastalo ráno, zavítala mi božia to prvá nedzela v Amerike. Bolo to 7-ho septembra a bol to krásny, utešený deň. Ked sme sa nafrištukovali, sme sa čisto poumývali, aj nohy, a čisto zholili. Len jedno mne chýbalo, nemal sem šaty pánske, a v tých, které sem miel, v tých sem nemohel íst do kostela, lebo by na mňa kričali Grinhold!
Poneváč sem kostol nechcel vynechát, Domin mne poščal šaty, jaké miel, a predsa sem išel do kostola. Boli sme pri malej sv. omši. Na malém chórusi sa ozval organ hlasom tichým, podobný harmóniu, a spievali školské divčence, speváčky Píseň k omši sv. Ráč nás Pane zbavit neprávostí... Ach! Šak mi to len bolo milé, ked sa ozval hlas slovenský, rád bych bol aj já spieval, ale ked tú píseň ináč tu v Ameriky spievajú jako u nás. U nás som sa ju učil z knížek Venec písní! a tu v Ameriky spievajú z knižky Ježiš, prátel dietok.
Ked bolo po sv. omši, potom sem trochu pozrel po kostole, jako vyzerá. Kostolík je pekný, ale malý, asi ráz tak velký, jako naša kaplinka v Račišdorfe. A hlavný oltár pozostáva ze troch vežiček, podobne jako u nás. V prostrední veži je Božské Srdce Pána Ježiša socha a na pravém boku je sv. Štefan a na levém sv. Cyril. A eletričné malé lampy sú okolo podobizní. A ked je pozdvihování, vtedy sa celý oltár rozžári, až človeka to prenikne.
Ked sme sa navrácili do domu, prinésel Domin piva a sme sa vyprávali o budúcnosti, kam pojdeme sa o robotu hlásit. On mi pravil, že prečo sem skórej neprišel, zakát išli dobre roboty, fčul už idú roboty slabo. „Ná, ale však nekde neco najdeme,“ on mi pravil. A ked bolo odpoledňa, asi o 4-roch hodinách, išli sme navščívit Polakovičovú Walku, ktorá bola už vydatá. Má manžela porádneho a dobrého, rodený z Haštetňa v Prešporskej stolici. Velmi nas vítali a uctili a aj Kadnar Francek bol s nama tam prítomný. Domin mňa tam oznámil, že esli by mohel mňa do roboty zavést, kde on pracuje. „Avšak v pondzelí prindzite, sprobujeme.“
A skutočne, v pondzelí sme išli, aj Domin se mnú na železničnú štáciju, kde sa vagóny robia, ale bás tam nebol. Sme sa ho nemohli dočkat, išli sme dálej šťastie hledat. A bol s nama jeden prátel, ménem Husák Frenk. Ten bol kamarád Walkineho muža a išel s nama odtál. Viedol nás do špórovej fabriky, kde on už pred časem robil. A skutočne aj sme tam išli, trvalo to asi hodinu, lež sme tam prišli. Ked sme tam už boli, pýtal sa bása, esli má robotu pro nás. A on ukáže na stojáce mašiny, že ked chceme, v úteri aby sme prišli. Ale ten prátel, ktorí nás tam védel, ten neišel do roboty v pondzelí, lebo on tí mašiny poznal, že sa na nich ťažko pracuje.
Ked sme išli odtál domov, Domin mi hovoril, abych si dal dobrý pozór, kady ideme.
Ked pojdem do roboty, abych nepoblúdzil! Bol som radostný, že pojdem hned na druhý deň do roboty. Už jakákolvek bude tá robota, sem si myslel, budem ju konat, a ked hned bych aj zahynúl pri nej, predsa bez práce neostanem. Kadnar už tedy nemal roboty, prišel k nám a poobede išli sme šeci traja pro mňa volajaké šaty kúpit, abych miel na nedzelu a aj strevíce 2 páre. A ked už sem miel čo najpotrebnejší vieci pokúpené, išli sme do jedného slovenského salóna na pivo.
Ked už sme sa pobavili, išli sme, kde Kadnar bol na burze. A ked sa zvečerívalo, išli sme domov k večeri. Ked už bolo po večeri, bol aj Kadnar u nás a velmo veselí bol, bár aj roboty nemiel. Ale já som dúmal sám v sebe, jako len mi to pójde, ked ten, který mňa tam viedol, odešel odtál, že je to tažká robota. Ból som aj strachu a plný mrzutosti.
A ked sme sa počastovali, potom sa na spánek odebrali, sem si horlivo k Pánu Bohu vzdychal, aby mne bol na pomoci.
Tak ked už sme ščastlivo dožili, v úterí ráno Dominova žena mne pripravila raňajky a potrebné veci, které sem si sebú vzal, a už sem sa vybral na cestu prvý ráz. Bolo to 9-ho septembra v úterek ráno, 1913. roku.
A ked sem tam prišel, štastie bolo, že je tam mnoho Slováku. Ukázali mne, který je formon (Forarbaiter). A ked sem k nemu prišel, sem ho pozdravil a sem mu pravil:
„Ich pin naige man, af gesten mir bás hod genoma.“
A on hned išel se mnú k tým stojacim mašinám a hned mňa začal učit. Asi jednu hodinu to trvalo. Chodzil na mia pozérat, esli viem s tým strojom zachádzat, no išlo mne to velmi pomály. Až som tomu pochopil, prvý deň sem spravil 24 módlí (baksí).
Ve stredu ráno, ked sem prišel do roboty, už sem to trochu lepši macíroval. Ked tu okolo 10 hodiny prišel ku mne jeden červenastých malých fúzov človek, asi 37 - 38-ročný, a pýtal sa mňa: „ví gét tí arbait?“ Ja sem mu odpovedal, „Schlecht! fon jeder baksen mir das fold aus dí mite.“ A on sa začal usmievat a mňa oslovil, že vraj nejsi ty Luknar Józef? Zadiveno mu pozrem do očí, a tuším je to Hlavenka Marcin. Podali sme si ruky jako loncmoni, tak sem došel znenazdáca k prátelovi. Bol som tomu rád, že mám sa s kým povypráviat o starém kraji.
A ked bol večer, on išel na eletriku a já peši, lebo sem mal rovnú cestu domov, asi dobrú pol hodiny. Ale ked sem už dochádzal blízo našeho domova, nedal sem pozor a poblúdil sem. Asi o tri bloky sem išel dále. Jeden blok je 100 krokú šírky aj z délky. Ked sem zbadal, že sem na neznámem míste, kady sme včera neišli, zmyslel sem si pohlédnút do menší uličky. Tam sem zbadal, že sem už na piátej štretí. Potom sem sa vrácil na 8. štretu. Domáci sa mne smáli, že vraj není to len do Ameriky prindzít, je tu kumšt domú prindzít.
Ked sem už začal sám odlévat železo, veru mi nebolo šecko jedno. Ja sem bol velmi slabý, nemohel sem s tým vladnút jak druhí chlapi, a k temu sem miel velké bakse. Tak sem bol mokrý od potu, že aj z galot mne téklo, ne len z košeli. Tak sem ból mokrý, jako bych bol ve vody ležal. Sem v duchu myslel, šak ked to druhí vydržá, aj já to mosím vydržat, ked hned bár aj zahynem pri tom. A ked sem sa požaloval Hlavenkovi, on mňa potešil, že šak k tomu privyknem. Zakát boli teplé čase, bolo zle privykat. Bolo tam velmi horko, ale len vtedy, ked sme robili so železom.
A tak sa mi dne míňali jedno za druhým, ani sem sa nenazdál, bolo hned po dvoch týdňoch. Dostal sem prvú výplatu, nebolo teho mnoho, lebo 1 dolar 64 centú sem mal na den a 9-ho sem začal, tak od 9-ho do 15-ho to mi zadržali vňútri a od 15-ho do 21-ho sem dostal vyplacené. Bolo teho málo, len 9 dolárov 60 centov. A Domin mne k tomu poščal 10 dolárov, a volačo sem mal aj ja. Tak prvý ráz sem poslal do kraju domóv peňáze 20 dolárov.
Ked sem sa svoju robotu naučil, dostal sem na trecí výplatu 2 doláre na deň. Bol sem velmi radostný, že snád si takto pomožem, ked mi dá Pán Boh zdraví. A tak za mesác sem poslal 40 dolárov, t. j. 100 zl. Mohla sa potešit tá moja manželka, že asnád ked to tak pojde, volajako tú biedu premožeme.
Velmi sa mne čas míňal deň za dnem a mesiac za mesácem jako rýchla voda beží do mora večnosti. A ked sem si dovolil nekedy, že mi myšlenky zaleteli do kraju, čo robí moja manželka a tí moje malé dietky, viác rázu sa mi prihodilo, že sem chycil do ruky to, čo nepatrilo a sem sa pomýlil pri stroji mašinovém. A tak asi jeden mesác velmi sem sa s tým krenkoval. No ked sem vidzel, že pomoci není, na to sem išel do Ameriky, abych zahojil, čo mia bolelo, tak sem sa utvrdzoval s tú nádeju, že ked si pomožem, sa mi odvalí kameň od srdca. A jaká to bude radost, ked sa nekedy navracovat budem do kraju.
Takto sem sa kojil sám se sebu a tak uplynuli dost skoro tri mesáce, čo sem býval u Domina Benkoviča. Bolo mne tam velmo dobre, ale vidzel sem, že sem k nim prišel na obtížnost. Tak sem sa požaloval pred mojima známyma a hned mi radili místo u Nitranú, ale to bolo daleko. Zešel sem sa s Halengovičem Johanem a ten mi hned povídal, že esli sa budem moset odtál vzdálit, abych došel k nemu. Bola by to haňba, aby ste išli volajakým Nitranom, ked máte tu prátela zdejšího.
A skutočne aj sem tak učinil, 9-ho novembra v nedzelu večer vzal sem si moje veci a išel sem Halenkovičš Johanovi, a tu prebývam dosavád v pokoji.
Nevím, jak bude dále!
Moje milé dietky, alebo ctený čitatelu N. N., není to len do Ameriky íst, jak si nektorí myslá, že snád na ulici nazbiera dolarú a ked ich má dost,
poďho domóv. Aj tu mosí pracovat, a bez prátela bolo by smutno prindzít do Ameriky, ked by nemal kdo privinút človeka. Čo sem skúsil a videl dosavát, to sem opísal nakrátko. To je len asi s tisíca jedna částka, čo sem vidzel a skúsil.
Toto si čítajte na památku, moje milé dietky, čo mosel váš otéc skusovat, a to len pre vás. Ked bych bol predal z majetku nečo, to sem nemusel skusovat, ale ked sem já zdedil volačo po rodičoch, chcem aj já vám nečo zanechat. Poneváč zlé roky nastali, zlé úrody a vydanky vačší z roka na rok, tak bol sem prinútený íst do tej dalekej Ameriky.
Časem sa natrápim dost, šecko mňa bolí, najviác nohy a kríže (chrbát), tak sem ustatý časem, že nemožem si dost odpočinút. Ked bych nemiel taký kost jak mám, bych to ani nevydržal. Ale časem sa to zmení, dostanem lahší prácu. A tak jedno z druhým, mine sa to. Do fčulka sem zdravý bol, nevím, jak budem dále, a snád mia Pán Boh neopustí.
Ešče ráz vás napomínam, moje milé dietky, esli by mňa Pán Boh z tohoto sveta povolal a tu v Ameriky mosel bych kosti zložit, nezabudnite na mia. Já som za vás život obetoval, aj vy obetujte aspoň pri každej modlitby Otčenáš a Zdravas. A esli by mne Pán Boh dal to šťastie, že bych ešce sa navrácil do vlasti mojej, abych sa ustaral medzi vami, tiež si spomeňte, ked vy budete žit, a já budem v hrobje hnit, spomeňte si na vašeho starostlivého otca, který už tam odpočívat bude.
Toho sem sa nenazdál, ked sem išel od sobášu s moju milú manželku, že ten stav manželský s takým trápením je obdarený. Ked by to človek vedel popredku, čo s ním bude, nejeden by sa vrácil od sobášu, aby zostal radši pústovníkom!
Toho sem sa nenazdál, že práve na mňa padne los, že sem mosel opustit svoju vlasť a svoj domov a moje malé dietky aj s manželku, a to v 43-tem roku veku svojho, 1913. roku 18-ho augusta sem opustil domov moj a prišel sem do Ameriky 1913, 6-ho septembra.
A v mesáci januári sem si toto spisoval. Ked sme časem nerobili, chycil sem sa péra, abych nečo na památku zanechal mojim dietkám.
V Milvauke Wisskončin štate pod no 609 - 10 str. 1914, 30/I.
Já, Jozef Luknar, sem rodený 1870, 6/XII.
A už písmo zavirám a Pánu Bohu vás porúčam a za tú moju spravedlivú starost nezabudnite na mňa.
Zbohom, do Božího videnia.
Ked by toto moje písmo chcel čítat nekdo, z domu ho nedajte ven, jako Krampl J., Fekete J. Kdo by chcel, nech to číta doma v príbytku vašem, lebo by sa to zašpinilo, a nerozumný človek mohel by žarty z toho robit. Tým dvom spomenutým to možete dat prečítat, nech sa poučiá z toho.
Ešte ráz ťa napomínam, moja milá manželko, toto si čistotno zachovaj na památku pre dietky naše, a Józef móže to prečítat aj dzedinkovi, aby vedeli, jaká je cesta do Ameriky.
© Jozef Luknár
(Zverejnené so súhlasom potomkov autora.)
Toto nám došlo: 1914. februára 14-ho.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára